Reakcia predsedu Správnej rady Ústavu pamäti národa Ivana A. Petranského na článok Petra Gettinga uverejnený v týždenníku Plus 7 dní 9. septembra 2010

V tohtoročnom 37. čísle týždenníka Plus 7 dní bol na stranách 90 – 93 uverejnený článok redaktora Petra Gettinga „Na stráž?“ s podtitulom „Počas predošlej vlády sa vedenie Ústavu pamäti národa vyfarbilo do hneda“, ktorý sa lživými tvrdeniami, zámernou manipuláciou a selekciou faktov snaží urážlivým a úplne neprijateľným spôsobom vyvolať dojem, že som prívržencom fašizmu a že sa ÚPN stal „hlásnou trúbou slovenského fašizmu“.

Pán Getting ústavu vyčíta zámernú nečinnosť v odhaľovaní zločinov, ktoré boli režimom Slovenskej republiky spáchané počas rokov 1939 – 1945, ako aj ich relativizovanie. Systematický vedecký výskum predmetného obdobia sa pritom v rámci Ústavu pamäti národa začal až po mojom nástupe do funkcie predsedu Správnej rady ÚPN. Jedným z mojich prvých krokov bol aj vznik samostatnej sekcie vedeckého výskumu. Od roku 2007 ústav vydal 33 publikácií, z ktorých sa 15 venovalo obdobiu do roku 1945. Pre porovnanie, v rokoch 2003 – 2006 ústav nevydal ani jednu knihu, ktorá by hovorila o zločinoch tohto obdobia. Napríklad monografie o Hlinkovej mládeži a Hlinkovej garde sú vôbec prvými pokusmi o ucelené spracovanie dejín týchto organizácií a ich negatívnych stránok.

Na odsúdeniahodné prejavy režimu na Slovensku do roku 1945 upozorňujeme aj v rámci diskusných večerov ústavu, vedeckých štúdií a článkov, prednášok na školách a na vedeckých konferenciách. V roku 2008 sme usporiadali veľkú vedeckú konferenciu „Perzekúcie na Slovensku v rokoch 1938 – 1945“, ktorá sa, ako už samotný názov napovedá, venovala výlučne politicky, nábožensky a rasovo motivovanej perzekúcii občanov. Vydali sme rovnomennú 500-stranovú publikáciu. V roku 2009 sme ako vôbec prvá inštitúcia na Slovensku zverejnili zoznamy župných a okresných veliteľov HG pričom budeme pokračovať aj vo zverejňovaní jej nižších štruktúr. Jednou z najväčších úloh, ktoré ústav v blízkej budúcnosti čakajú, je medzinárodná vedecká konferencia pri príležitosti 70. výročia prijatia tzv. Židovského kódexu – „Protižidovské zákonodarstvo na Slovensku a v Európe“, ktorá sa uskutoční budúci rok.

Môžem zodpovedne vyhlásiť a preukázať, že počas môjho pôsobenia (od roku 2007) urobil ÚPN pre výskum perzekúcií v rokoch 1939 – 1945 neporovnateľne viac než v predchádzajúcom podobne dlhom období svojej existencie (2003 – 2006). Nehovoriac už o tom, že mne samému je problematika tragédie židovského obyvateľstva na Slovensku osobne blízka – som autorom publikácie „Život pod hviezdou“ (2008), opisujúcej tragický osud Tomáša Munka, jednej z obetí protižidovských perzekúcií (na základe knihy vznikol dokumentárny film aj rozhlasová hra). Musím tiež poznamenať, že databáza arizovaných židovských podnikov spolu s menami arizátorov bola zverejnená na základe môjho rozhodnutia, pričom riešiteľ tohto projektu, ktorý už na ÚPN nepracuje, ho s veľkou námahou dokončil až na moje opakované naliehanie.

Pán Getting vo svojom článku lživo konštatuje, že sme mu neodpovedali na jeho otázku „aký je počet zamestnancov, ktorí sa podieľajú na výskume slovenského fašizmu a holokaustu“. Musím teda zopakovať, čo sme pánovi Gettingovi už napísali (a stačilo si to len prečítať): „Projekt mapujúci osudy slovenských Židov, na ktorom spolupracujeme aj s Dokumentačným strediskom holokaustu a Múzeom holokaustu vo Washingtone, má jedného zodpovedného riešiteľa, pričom parciálne témy súvisiace s prenasledovaním Židov v rámci svojich projektov skúmajú ďalší štyria pracovníci sekcie vedeckého výskumu.“ Pán Getting by sa však po prečítaní odpovede nemohol až tak efektne hrať na investigatívneho novinára, ktorý následne napíše, že „téme slovenského holokaustu sa totiž podľa našich zistení venuje v celom ÚPN jeden jediný zamestnanec, aj to popri iných povinnostiach!“. V tejto súvislosti ponechám bokom, že sa pán Getting vo svojich otázkach pýtal iba na, citujem: „pracovnikov, ktori sa v sucasnosti venuju problematike slovenskeho holokaustu, arizacii a vobec teme prenasledovania Zidov“, pričom v otázke nie je ani slovo o „počte zamestnancov, ktorí sa podieľajú na výskume slovenského fašizmu“. Pre lepšie pochopenie možností Ústavu pamäti národa zapojiť pracovníkov do jednotlivých výskumných projektov uvádzam, že k dnešnému dňu má sekcia vedeckého výskumu spolu s riaditeľom 11 (slovom jedenásť) vedeckých pracovníkov, ktorí sa venujú obom totalitám, teda obdobiam 1939 – 1945 a 1945 – 1989. Uvedomujeme si, že množstvo neprebádaných tém, ktoré zásadným spôsobom ovplyvňovali osudy ľudí žijúcich na Slovensku v 20. storočí, by si vyžadovalo oveľa vyšší počet vedeckých pracovníkov, no naša finančná situácia nám to naozaj neumožňuje. Zodpovedný riešiteľ projektu „Osudy slovenských Židov v rokoch 1939 – 1945“ sa v súčasnosti vo svojej práci primárne venuje doteraz absolútne nepreskúmanej problematike majetkovej perzekúcie Židov v rámci pozemkovej reformy.

Je otázne, či si pán Getting pred napísaním svojho článku prečítal aspoň časť z veľmi podrobných odpovedí, ktoré sme mu zaslali. Ak by to urobil, vyhol by sa viacerým chybným tvrdeniam. Ťažko by napríklad mohol obdobie končiace júnom 1939 (teda obdobie, počas ktorého došlo k likvidácii demokracie, začiatkom budovania Slovenského štátu a jeho nedemokratického režimu) označovať za „obdobie medzivojnovej demokracie, ktoré ÚPN vôbec nemá skúmať“. Po prečítaní odpovedí by taktiež nemohol tvrdiť, že v roku 1945 bola nastolená demokracia. V skutočnosti došlo k vzniku autoritatívneho režimu Národného frontu s rozhodujúcim vplyvom komunistickej strany, bez opozičných politických strán a s obmedzenou možnosťou slobodne vyjadrovať názory. Po roku 1945 boli aj naďalej hrubo porušované ľudské i občianske práva a práva národnostných menšín, o. i. dochádzalo k masovým vraždám civilného obyvateľstva pri nútenom vysídlení či k zavlečeniu našich občanov do sovietskych gulagov. Aj z tohto dôvodu zákon o pamäti národa zahŕňa obdobie rokov 1945 – 1948 do obdobia neslobody.

Tieto tvrdenia pána Gettinga však pôsobia iba ako maličkosti v porovnaní s časťou článku, v ktorej jednu z obetí komunistického režimu Alberta Púčika (popraveného v roku 1951) označuje za „mladého slovenského nácka“ snažiaceho sa po roku 1945 „o návrat starých fašistických pomerov“. Ústavu vyčíta, že zamlčiava niektoré udalosti zo života Púčika. Pánovi Gettingovi pravdepodobne robí problém vnímať čítaný text, vo svojej odpovedi sme mu totiž dali do pozornosti knihu „Odkaz živým – Prípad Albert Púčik a spol.“ vydanú v roku 2008, ktorá podrobne informuje o živote Alberta Púčika a otvorene hovorí aj o jeho členstve a pôsobení v Hlinkovej mládeži. Pán Getting taktiež „zabudol“ spomenúť, že A. Púčik, E. Tesár a A. Tunega boli po roku 1989 plne rehabilitovaní, ich poprava teda bola justičnou vraždou. Pán Getting v tejto súvislosti zároveň šokujúco obhajuje Antona Rašlu, človeka, ktorý sa po roku 1948 stal jedným z prominentných aktérov komunistických justičných perzekúcií (vrátane justičných vrážd) a ktorý bol aj prokurátorom v prípade A. Púčik a spol. Pán Getting nespomína, že pán Rašla bol popredným presadzovateľom sovietskeho trestného zákonodarstva v Československu, naopak, v čitateľoch sa snaží vzbudiť dojem, že rehabilitáciou Púčika sa „nenápadne dláždi cesta pre hlavný výsledok“, ktorým má byť „očistenie Tisa a ním aj slovenského katolíckeho fašizmu“, keďže A. Rašla bol prokurátorom aj v procese s Jozefom Tisom. Nad takýmto konštruktom ostáva rozum stáť... Mimochodom, prípad A. Púčika a spol. patril medzi témy, v ktorých sa osobne veľmi aktívne angažoval aj zakladateľ ÚPN Ján Langoš a aj vydanie knihy „Odkaz živým“ bolo naplánované ešte za jeho života.

O celkovom odbornom vyznení článku pána Gettinga sa netreba dlho zmieňovať. Darmo, chýbajúce odborné historické vzdelanie sa nedá nahradiť konzultáciami (hoci aj častými) s niekoľkými historikmi, ktorí aj z dôvodu nenaplnených osobných ambícií ochotne využijú každú príležitosť zaútočiť na Ústav pamäti národa, sami však nemajú toľko charakteru, aby sa pod svoje vyjadrenia aj podpísali. V tejto súvislosti chcem všetkých uistiť, že, tak ako v minulosti, aj do budúcnosti uvítam každú konštruktívnu kritiku, predovšetkým vo forme odborných recenzií, ktorá posunie prácu ústavu vpred.

O „objektivite“ autora článku a jeho úprimnej snahe hľadať pravdu najlepšie hovorí formulácia otázok, ktoré ústavu adresoval, ako aj skutočnosť, že následné odpovede s malými výnimkami zámerne úplne ignoroval. Taktiež v sebe nenašiel dostatok charakteru ani síl, aby v rámci svojho článku uviedol odkaz na odpovede, ktoré sme spolu s jeho otázkami na internetových stránkach ÚPN (www.upn.gov.sk) zverejnili už 31. augusta 2010, o čo sme ho v rámci našej komunikácie poprosili. K zverejneniu odpovedí ešte pred tým, ako by článok vôbec vyšiel, nás prinútila zjavná predpojatosť otázok pána Gettinga, ktorá nikoho nemohla nechať na pochybách, že pôjde o tendenčný článok, ktorého jediným a skutočným cieľom bude snaha očierniť moju osobu a Ústav pamäti národa. Čitateľom týždenníka Plus 7 dní sme chceli týmto neobvyklým krokom ponúknuť možnosť vytvoriť si na základe otázok pána Gettinga a pripravených odpovedí vlastný názor na prácu Ústavu pamäti národa, ako aj prácu pána Gettinga.

V jednom má však pán Getting predsa pravdu. Ústav pamäti národa je naozaj povinný propagovať myšlienky slobody a obrany demokracie, a to predovšetkým pred osobami verejne šíriacimi extrémizmus a nenávisť. Hoci by boli aj redaktormi najčítanejšieho časopisu.

Ivan A. Petranský
predseda Správnej rady Ústavu pamäti národa

Vytlačiť