Opustenie republiky a vniknutie na územie republiky (§109 a §110 Trestného zákona)

V období vlády Komunistickej strany Československa (ďalej KSČ), od prevratu vo februári 1948 po Nežnú revolúciu v novembri 1989, odišli za hranice tisíce obyvateľov Československa. Odchádzali prevažne z politických, náboženských a ekonomických dôvodov. Občania Československa nemohli slobodne cestovať do zahraničia, najmä do kapitalistických krajín. Do roku 1948 sa prekročenie štátnych hraníc bez platného cestovného pasu trestalo ako priestupok. Po februári 1948 zrušilo ministerstvo vnútra platnosť cestovných pasov a zákonom z roku 1949 stratili občania Československa právny nárok na vydanie cestovného pasu.

Predkladáme prehľad perzekvovaných osôb v súvislosti s § 109 Trestného zákona (trestný čin Opustenie republiky) v rokoch 1977 – 1989. Tento trestný čin sa trestal odňatím slobody na šesť mesiacov až desať rokov. Súčasťou prehľadu sú aj osoby perzekvované podľa § 110 Trestného zákona (trestný čin Vniknutie na územie republiky), ktorý sa týkal vo veľkej miere občanov Poľskej ľudovej republiky (ďalej PĽR), Maďarskej ľudovej republiky (ďalej MĽR) a Nemeckej demokratickej republiky (ďalej NDR). Tento trestný čin sa trestal odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky. V prehľade sú uvedené osoby, ktoré boli pre tieto trestné činy trestné stíhané a odsúdené.

Projekt je časovo ohraničený na obdobie od roku 1977 do pádu komunistického režimu v roku 1989, ako prvé zverejňujeme údaje k bývalému Západoslovenskému kraju. V tomto období komunistický režim v Československu porušoval základné ľudské práva, k dodržiavaniu ktorých sa zaviazal aj podpisom medzinárodných dohovorov. Už na Helsinskej konferencii v roku 1975 podpísal prezident ČSSR Gustáv Husák Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach a Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach. Oba dokumenty ratifikovalo Federálne zhromaždenie ČSSR a po zverejnení v Zbierke zákonov vstúpili v októbri 1976 do platnosti. Záväzky predstaviteľov štátnej moci sa však v praxi nerealizovali a zostali len na papieri. Politické vedenie ČSSR nerešpektovalo ani Všeobecnú deklaráciu ľudských práv, ktorá v §13 hovorí: „Každý má právo opustiť ktorúkoľvek krajinu, i svoju vlastnú, a vrátiť sa do svojej krajiny.“

Na vycestovanie bola potrebná vycestovacia doložka, pečiatka do pasu s vyznačením kam a na aké obdobie je povolená cesta občana. Títo občania boli preverovaní a lustrovaní. Nepreverovaní a nelustrovaní žiadatelia o cestu do cudziny boli poslanci a funkcionári KSČ na všetkých úrovniach. Iba lustrovaní a nepreverovaní boli politickí a hospodárski pracovníci ústredných a krajských výborov KSČ a Komunistickej strany Slovenska (ďalej KSS), tajomníci a predsedovia miestnych národných výborov (ďalej MNV) a osoby staršie ako 60 rokov. Vycestovacia doložka bola neoddeliteľnou súčasťou cestovného dokladu. Takéto opatrenia zabezpečili celoštátny prehľad o vydaných povoleniach na cesty do kapitalistických štátov, operatívny a tematický prehľad o týchto cestách. Okrem doložky bol potrebný aj devízový prísľub. Šlo o písomné povolenie banky na výmenu určitého množstva korún československých za devízové prostriedky potrebné na cestu do kapitalistických krajín. Štátna banka Československá oznamovala písomne, raz ročne (začiatkom roka), pridelenie alebo nepridelenie devízových prostriedkov. Žiadosti sa podávali rok dopredu. Bežný občan, bez vplyvu KSČ a známostí, naň čakal aj niekoľko rokov. Žiadosť mal právo si podať každý občan, no nespoľahlivým osobám sa devízový prísľub neudeľoval s odôvodnením, že ich vycestovanie „nie je v súlade so štátnymi záujmami ČSSR“. O tom, kto môže dostať devízový prísľub, rozhodovali stranícke orgány. Vycestovať bez problémov teda mohla iba určitá skupina ľudí.

Zverejnené záznamy obsahujú okrem základných údajov perzekvovanej osoby mená vyšetrovateľa, prokurátora, sudcu, prípadne aj znalca, rozsudok a výšku trestu. Zo záznamov máme prehľad o tom, ktorí sudcovia a prokurátori pôsobili v jednotlivých okresoch v rokoch 1977 – 1989 a ktorí z nich žiadali, či vynášali prísnejšie alebo miernejšie rozsudky. Rozdiely môžeme sledovať aj v jednotlivých okresoch. V prípade znalcov uvádzame lekárov, ktorí vypracovávali posudky na obžalovaných a tlmočníkov, častokrát vyšetrovateľov ŠtB.

V prvom stĺpci je uvedené archívne alebo registračné číslo spisov, ktoré sú v archíve ÚPN. Sú to vyšetrovacie spisy BA-V...., BB-V...., KE-V..... Vyšetrovací spis z Banskobystrického a Košického kraja je uvedený iba vtedy, ak osoba realizovala trestný čin v Bratislavskom kraji, ale súdená bola podľa svojho trvalého bydliska. V niektorých prípadoch sú uvedené i vyšetrovacie spisy spred roka 1977. Je to vtedy, ak sa táto osoba pokúsila prekročiť hranice niekoľkokrát neúspešne a konečne úspešne. V tomto stĺpci sa stretávame aj s agentúrnymi spismi (BA-A....., BB-A....., KE-A....). Sú to prípady, keď utečenec najskôr spolupracoval, aby dostal vycestovaciu doložku a mohol vycestovať s celou rodinou. Tiež sú uvedené spisy so spravodajským rozpracovaním (BA-SR......, BB-SR....., KE-SR.....). Tieto osoby boli sledované už vopred, z rôznych dôvodov, prípadne boli spravodajsky rozpracované preto, že mali v zahraničí príbuzných, že boli na hranici zadržaní, alebo boli navrátilci.

Chýbajúce údaje sa dopĺňajú aj z objektových zväzkov s krycími menami EMIGRÁCIA, ÚTEKY, POHYB, USA, v ktorých je uvedený rozsudok, výška trestu a okolnosti úteku.

V stĺpci F (v stave) je uvedené ako bol utečenec súdený, ak je to v neprítomnosti, útek sa vydaril. Stĺpec G (odložené) láka k úvahe, že mnoho prípadov bolo odložených, boli to však poväčšine občania NDR, PĽR a MĽR, ktorí boli vrátení do domovskej krajiny a tam súdení.

Počet pokusov o emigráciu v sledovanom období bol závislý na politickom vývoji v ČSSR a v ZSSR:

rokpočet pokusovobčania ČSSRcudzinci
1977460343117
1978431319112
197941331598
1980643517126
1981813693120
19821056929127
1983863756107
198468460975
198565359657
198683879246
198765256290
1988742635107
198913082951013

Ako vidieť z tabuľky, v rokoch 1977 – 1979 sa pokúsilo o emigráciu ročne viac ako 400 osôb. V roku 1980 začali pokusy o emigráciu narastať. Cestovné kancelárie organizovali poznávacie zájazdy, z ktorých sa mnohí nevracali. Vedúci zájazdu sa snažili obmedziť emigráciu aj tým, že vyzbierali účastníkom zájazdov pasy. Rovnako boli zneužívané i dovolenkové pobyty v Juhoslávii. Organizovali sa niekoľkodňové alebo víkendové zájazdy loďou do Viedne. Od roku 1983 počet emigrantov pomaly klesal. ŠtB sprísnila previerky a blokácie osôb, ktoré si podávali žiadosť o devízový prísľub a výjazdnú doložku. V marci 1985 sa generálnym tajomníkom Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu stal Michail Sergejevič Gorbačov. V súvislosti s jeho reformami strany a ekonomiky (perestrojka – prestavba, glasnosť – zrušenie cenzúry – zrýchlenie ekonomického vývoja) hneď v roku 1986 počet emigrantov stúpol. Politické a spoločenské zmeny prebiehajúce v Maďarsku a v Poľsku od jari 1989 v kontraste s neochotou funkcionárov komunistických strán rokovať s predstaviteľmi opozície vo zvyšných krajinách socialistického bloku prinieslo v roku nežnej revolúcie podstatný nárast počtu emigrantov. Z celkového počtu 1308 emigrantov pochádzalo až 1013 zo zahraničia. Maďarsko na základe medzinárodného dohovoru otvorilo hranice do Rakúska. Dňa 11. septembra 1989 vypovedalo bilaterálnu dohodu s NDR a odvolalo sa na článok 6 a 12 Medzinárodného dohovoru. Občania NDR sa hrnuli do MĽR a cez Rakúsko prechádzali do NSR. Ak nemali povolenie vycestovať do Maďarska, naši pohraničníci ich zadržiavali a vracali späť do NDR (keďže sme bilaterálnu dohodu s NDR nevypovedali). Za necelé tri mesiace roku 1989 vrátili naši pohraničníci cca 700 občanov do NDR.