Anton Felber (1923 - 2013)

Životopis

„Hovorím: „Pán doktor, a čo je?“, maďarsky, on bol Maďar. A on nič. Prišiel som na to, že bol mŕtvy. A ja ešte dva dni opretý o tú mŕtvolu som sedel. Mŕtvola je v zime strašne studená a takto opretý som s ním dva dni sedel.“

Príbeh pamätníka

Anton Felber sa narodil v Rudňanoch v roku 1923. Jeho otec pracoval ako údržbár v bani a jeho matka bola krajčírka. Od malička vyrastal v Košiciach u starých rodičov. Neskôr študoval v Levoči, kde sa zoznámil so svojou manželkou Annou a spolu mali troch synov. Počas vojny pracoval v stavebnej firme v Košiciach. Obvinený bol za neúčasť na povinnej brigáde a v rokoch 1945-1948 bol odvlečený do gulagu Nuzal vo Vladikaukaze. Po návrate ho ŠtB poslala na dvojročnú prevýchovu do tábora nútených prác v Čechách. Anton Felber zomrel 27. júna 2013.

Kam miznú naši priatelia a známi?

„Asi o dva dni neskôr sme sa dozvedeli, že miznú naši známi a priatelia. Že „kamaráti“ ich niekde berú. Tak sa aj mne stalo asi na 4. alebo 5. deň, keď sme boli v Košiciach, prišiel jeden podplukovník s majorkou a spytovali sa ma ako sa volá moja rodina. Odpovedal som, že Felber, a oni že je potrebné, aby som išiel s nimi na takú hodinku sa porozprávať.“

Vypočúvanie

„Dávali mi podpísať jeden rusky písaný papier. Hovorím „Ja to nepodpíšem. Po prvé, že ja neviem čítať rusky a po druhé hovoríte, že či som aspoň sto Rusov nezastrelil, tak možno je tam napísané, že som zastrelil sto alebo tisíc Rusov. Napriek tomu, že som zbraň ani v rukách nemal.“ Tak som podpísať odmietol. Bola tam veľká miestnosť, v nej veľké murované kachle a pri nich také veľké kutáče. Tak chytil ten kutáč a dal mi s nim po krku s takou silou, že to železo sa skrivilo. A zakričal. Otvorili sa dvere a už ma vliekli do cely.“

Cesta a príchod do gulagu

„Pred Prešovom zastavilo nákladné auto. Ja som sedel v druhom vozidle, traja Rusi so samopalmi sedeli pri zadných dverách, strážili. Zastavilo sa auto a jeden železničiar išiel z Košíc domov, tam do niektorej obce zo služby ráno okolo šiestej na bicykli v tom snehu. Tak chytili ho, dali do auta a dostal sa aj on s nami do Ruska.“

„V noci človek nespal, cez deň dupľom nie, lebo ešte horšia zima bola. No a ja som bol susedom jedného starého pána, ktorý mal vtedy 60 rokov. Inák bol toho času riaditeľom štátnej nemocnice v Košiciach. Tak s ním som bol. Ale asi na siedmy deň taká zima mi bola a práve sme sedeli. Hovorím: „Pán doktor, a čo je?“, maďarsky, on bol Maďar. A on nič. Prišiel som na to, že bol mŕtvy. A ja ešte dva dni opretý o tú mŕtvolu som sedel. Mŕtvola je v zime strašne studená a takto opretý som s ním dva dni sedel.“

„Na 9. deň zastavil náš vlak v Ordžonikidze, to je vo Vladikavkaze, v terajšom Čečensku. Preberali nás takí 17-18 roční ruskí chlapci, vojaci so zbraňou nabitou v ruke, šikmé oči mali väčšinou. Samozrejme vo vagónoch, asi 30 percent ľudí bolo zmrznutých, skoro z nich vypadávali. Oni ich vytrhávali ako kúsky dreva a hádzali k vagónom.A tak sme sa o hodinu pohli. Mali sme isť 35 km, ja som sa dostal do baníckej osady Nuzal, ktorá je 35 km vzdialená od Ordžonikidze a sú tam bane na olovo. Bolo nás asi 300, čo sme išli do Nuzalu. Cestou tí ľudia nevládali, tak neuveríte, ale takých 15-20 tí chlapčiska zastrelili. Ak niekto ležal, išiel, kopol doňho, vstávaj, nevstal, zastrelili ho. A tak ich nechali tam, našich kamarátov.“

„Tam nás ubytovali...“

„Tam trojaký plot bol. V dvoch plotoch bola elektrina a na každých 25 metrov strážna búdka s dvoma strážnikmi. Keď sa niekto priblížil asi meter k plotu, tak bol odstrelený. Keď tam šli niektorí, vedeli sme, že je zle. Ťahali sme ich preč. Lebo ľudia strácali rozum. Tam nás ubytovali. Mal som šťastie, že som sa dostal na pričňu na tretie poschodie. Lebo tam toľko vši bolo, že keď ráno chlapi vstávali, tak tie vši hádzali dole ako mak. A tí, čo dole spali, tak ich mali raz toľko.“

Hygienické podmienky v Nuzale

„No horšie to bolo s WC. Vlastne Rusi ani nepoznali čo je to WC, ale boli latríny. To je jama vykopaná tak dva metre do hĺbky. Nad ňou gulatina. Včas ráno alebo v noci zmrznuté. Ľudia, čo už týždeň hnačkovali, nemali ani 45 kg. Tak šiel, pošmykol sa a padol tam. V tom ľudskom truse sa utopil. To nikdy nezabudnem, bola taká čata starších Maďarov, ktorí ráno s takými dlhými hákmi vyťahovali tých našich kamarátov. Vyťahovali ich von a nosili za plot. V noci prichádzali vlci a jedli pohodené mŕtvoly. Zostávali po nich iba ohryzené kosti a baganče, pokiaľ ich nestihli vyzuť.“

Práca v olovených baniach

„Aj oni, tí Rusi vyberali tých mladších. Tak som mal 23 r. Tých mladších dávali dole do šachty, tak ja som sa dostal na deviaty horizont, to je 940 metrov pod zemou. Mal som šťastie v tom, že bolo tam teplo. No tam zas bola dosť teplá voda, lenže kde je olovo, je veľa vody, po kolená sme v nej stáli. Dolovali to olovo. Mali sme také lopaty ako pol postele. Nakoľko olovo je ťažká ruda, niektorí nevládali s tou veľkou lopatou ani manipulovať, nie to ešte tú ťažkú rudu naložiť. Norma za šichtu na jedného bola naložiť jeden vozík. Boli s nami v partii aj starčekovia, no tak my mladší sme sa snažili im doložiť. Veď predsa spolu sme trpeli.“

Návrat na Slovensko

„Začiatkom februára sme išli 22 dní do Chopu. Dvakrát sme cestou stáli, aby sme nabrali proviant. No a zhodou okolností cestou za tých 22 dni sme vyložili 311 mŕtvych. 311 mŕtvych z toho vlaku. Podarilo sa mi urobiť súpisky mŕtvych a odovzdal som ich Červenému krížu. A mŕtvoly sme tam, na dvoch miestach vyložili.“