Príbeh pamätníka Anton Felber (1923 - 2013)

„Podarilo sa mi urobiť súpisky mŕtvych a odovzdal som ich Červenému krížu. 311 mŕtvych za 22 dní. A mŕtvoly sme po ceste na dvoch miestach vyložili.“

narodil sa v Rudňanoch v roku 1923;
v roku 1945 bol obvinený za neúčasť na povinnej brigáde;
od r. 1945 do 1948 bol odvlečený do gulagu Nuzal vo Vladikaukaze;
po návrate ho ŠtB poslala na dvojročnú prevýchovu do tábora nútených prác v Čechách
Anton Felber zomrel 27. júna 2013.

Anton Felber sa narodil v roku 1923 v baníckej obci Rudňany (okres Spišská Nová Ves) v hudobne založenej rodine, no už v mladom veku ho viac než hudba zaujímal skauting. Keďže všetci jeho priatelia vstúpili do skautingu, aj on ako trinásťročný zložil skautský sľub. V roku 1938 nastúpil na Strednú priemyselnú školu stavebnú v Košiciach a neskôr tu absolvoval aj Vyššiu ekonomickú školu. Bol v prvom ročníku, keď v dôsledku Viedenskej arbitráže v roku 1938 boli Košice spolu s ďalším územím južného Slovenska odstúpené Maďarsku. Po skončení štúdia sa zamestnal v stavebnej firme a neskôr v elektrárni, ako obsluhovač Hlavného rozvodu mesta Košice. Vďaka tejto pozícii bol oslobodený od vojenskej služby a zaradený iba do Civilnej ochrany. Život na arbitrážnom území nebol pre Slovákov jednoduchý. Prvé ťažkosti Antonovi spôsobil zákaz skautingu v Maďarsku a pretože neodovzdal skautskú uniformu, niekoľkokrát ho uväznili. Problémy na pracovisku mu spôsobovalo aj to, že používal slovenský jazyk, čo bolo pre jeho nadriadených neprijateľné.

Po oslobodení Košíc Červenou armádou v januári 1945 si Anton Felber začal všímať, že postupne miznú ľudia z jeho okolia: „No a teraz sme počuli, prišli veľké správy, že idú naši kamaráti osloboditelia zo ZSSR k nám, ale asi o dva dni neskôr sme sa dozvedeli, že miznú naši známi a priatelia, že tí kamaráti [pozn. osloboditelia], ich niekde berú.“ Civilné obyvateľstvo sa povinne muselo zúčastňovať na pomocných prácach pre Červenú armádu. Anton Felber bol tiež určený na jednu z takýchto „brigád“, avšak nezúčastnil sa jej. O niekoľko dní (koncom januára 1945) ho v jeho kancelárii navštívili dvaja príslušníci sovietskych bezpečnostných orgánov a oznámili mu, že sa s ním potrebujú porozprávať, a že za hodinku sa môže vrátiť na pracovisko. Rozhovor sa však veľmi rýchlo zmenil na brutálne vyšetrovanie, ktoré viedol sovietsky major. Na rovinu sa Antona spýtal, koľkých Rusov zastrelil. Ten protestoval, pretože nikdy nebol vojakom a odmietol podpísať vyšetrovací protokol, ktorému nerozumel. Nasledovalo krutá bitka, pri ktorej si sovietsky vyšetrovateľ pomáhal železným kutáčom. Nakoniec ho obvinili z neúčasti na povinnej brigáde a odvliekli do sovietskych táborov nútenej práce – gulagov.

Už začiatkom februára 1945 nastúpil spolu s ďalšími väzňami do jedného z piatich nákladných áut, ktorými ich v krutej zime odviezli do Poľska. Cestou pritom odchytili aj náhodného cyklistu, ktorý sa vracal z práce a priradili ho k zvyšným zajatcom ako náhradníka, ak by sa niekomu podarilo ujsť. Po príchode do Sanoku v juhovýchodnom Poľsku sa všetci museli vyzliecť a podstúpiť kúpeľ a dezinfekciu. Potom ich uprostred noci odvliekli na železničnú stanicu a nahnali do vagónov určených pre hovädzí dobytok, kde museli v zime striedavo stáť a sedieť, aby vôbec vydržali cestu. Potravu im podávali cez upravený otvor a tí, ktorí boli vzadu, sa k nej často vôbec nedostali. Neľudské podmienky cesty mnohí neprežili: „Hovorím: ,Pán doktor, a čo je?' maďarsky, on bol Maďar. A on nič. Prišiel som na to, že bol mŕtvy. A ja som ešte dva dni sedel opretý o tú mŕtvolu. Mŕtvola je v zime strašne studená a takto opretý som s ním dva dni sedel.“

Po strastiplných deviatich dňoch cesty vlakom dorazili do Vladikavkazu (Severné Osetsko), kde ich prevzali ozbrojení ruskí vojaci. Tu ich rozdelili a Antonova skupina musela ísť peši do tridsaťpäť kilometrov vzdialenej baníckej osady Nuzal, kde sa nachádzali olovené bane: „Bolo nás asi 300, čo sme išli do Nuzalu. Cestou tí ľudia nevládali, tak neuveríte, ale takých 15 – 20 ich zastrelili. Ak niekto ležal, išiel, kopol doňho: ,Vstávaj!' Nevstal, zastrelili ho. A tak ich nechali tam, našich kamarátov.“ Po príchode do tábora ich ubytovali v znečistenom baraku s poschodovými pričňami na spanie, ktorý nespĺňal ani len základné hygienické podmienky: „Vlastne Rusi ani nepoznali, čo je to WC, ale boli tam latríny. To bola jama vykopaná tak dva metre do hĺbky, nad ňou guľatina. Včas ráno alebo v noci – zmrznuté. Ľudia, čo už týždeň hnačkovali, nemali ani 45 kg. Tak šiel, pošmykol sa a padol tam. V tom ľudskom truse sa utopil. To nikdy nezabudnem, bola taká čata starších Maďarov, ktorí ráno s takými dlhými hákmi vyťahovali tých našich kamarátov. Vyťahovali ich von a nosili za plot. V noci prichádzali vlci a jedli pohodené mŕtvoly. Zostávali po nich iba ohryzené kosti a baganče, pokiaľ ich nestihli vyzuť.“
Zadelili ho na práce v bani na olovo. Dostal sa na 9. horizont ¹ a pracoval 940 metrov pod zemou. Síce bol v teple, avšak neustále po kolená vo vode. Pracovalo sa tu od pondelka rána do nedele večera, bez oddychu či možnosti voľna. Pracovalo tu aj mnoho mladých žien, často odsúdených až na dvadsaťpäť rokov. Práca bola fyzicky veľmi náročná, no bolo nevyhnutné plniť stanovené normy: „Mali sme také lopaty ako pol postele. Nakoľko olovo je ťažká ruda, niektorí nevládali s tou veľkou lopatou ani manipulovať, nieto ešte tú ťažkú rudu naložiť. Norma za šichtu na jedného bola naložiť jeden vozík. Boli s nami v partii aj starčekovia, no tak my mladší sme sa snažili im doložiť. Veď predsa spolu sme trpeli.“ Anton Felber tu utrpel vážny úraz nohy a od amputácie ho zachránila jedna z ošetrovateliek.

Začiatkom roku 1948 sa mu po medzinárodnej kontrole Červeného kríža v Nuzale podarilo dostať do transportu s repatriantmi, ktorý smeroval do Československa. Nik z repatriantov nesmel vážiť viac ako 45 kg. Vďaka tomu, že ovládal dobre nemčinu a maďarčinu, sa stal Anton vedúcim tejto skupiny. Do ukrajinského Čopu cestovali dlhých 22 dní, pričom absolvovali len dve prestávky, počas ktorých vyložili z transportu 311 mŕtvych. Po prekročení hranice ich previezli do Bratislavy do zberného tábora, kam privážali podvyživených ľudí vracajúcich sa zo Sovietskeho zväzu. Odtiaľto sa Antonovi podarilo utiecť a vrátil sa do Košíc.

Podobne ako ostatní repatrianti z pracovných táborov aj on bol pod drobnohľadom československých bezpečnostných orgánov. Po skúsenostiach zo Sovietskeho zväzu zaujal odmietavý postoj voči komunistickému režimu i jeho predstaviteľom. Tí sa mu za to odvďačili odsúdením na 24 mesiacov nútených prác, ktoré si odpracoval v bani v Spišskej Novej Vsi. Po páde komunistického režimu v roku 1989 sa stal spoluzakladateľom okresnej pobočky Konfederácie politických väzňov Slovenska v Poprade a spoluzakladateľom Slovenskej asociácie násilne odvlečených do ZSSR.

Príbeh pamätníka spracovali: Jana Speváková a Martina Fiamová.

Poznámky:

Horizont (obzor) – vodorovné dlhé banské dielo, na ktorom sa sústreďuje dobývanie nerastu.