Zora Václavová (1925 - 2017)

Životopis

„Som hrdá skautka a vďačná za to, že som mohla poznať tieto krásne ideály, rozvíjať ich a dávať ďalej.“

Príbeh pamätníka

Zora Václavová, rodená Janotová sa narodila 4. augusta 1925 v Bratislave. Túžila byť skautkou, lebo jej dvaja starší bratia už nimi boli. Do gymnázia chodila v Bratislave k uršulínkam. Skautský sľub skladala na svätého Juraja v roku 1937 v Modrom kostolíku. Radi sa stretávali a veľa aj spievali. Skauting podľa nej môže dať takú základnú životnú orientáciu, formovanie národného sebavedomia, základ hrdosti na históriu. V rokoch 1942 až 1944 bola rok v Tatrách na liečení. Po maturite chcela byť učiteľkou, ale prekážkou bol slabý sluch. Išla študovať obchodnú akadémiu a ukončila aj Vysokú školu ekonomickú. V roku 1945 ešte mohla robiť s mládežou, chodila vyučovať na obchodnú akadémiu, ale neskôr dostala posudok, že jej zakazujú styk s mládežou. Prácu jej v tom čase pridelili na Slovenský priemysel výživy do hmotného zásobovania. Ale snažila sa to robiť kvalitne a dobre, tak bola taká vychovaná, „čo nemáš rada, musíš k tomu nadobudnúť aký-taký vzťah a snažiť sa to robiť dobre.“
V roku 1945 založila druhý oddiel skautingu a v roku 1946 ju pozvali do Čiech na inštruktorskú lesnú školu. V roku 1946 začali robiť už radcovský kurz a to trvalo dosť dlho, lebo to robili len cez víkendy. Roku 1947 v Rajnohoviciach mali moravskí skauti katolícku lesnú školu, na ktorej bola prednášať. Prišiel tam vtedy aj neskorší kardinál Tomášek a mal nočnú omšu, na ktorej miništrovala.
V roku 1949 uväznili jej brata Dušana, prespal u nich jeho kamarát, ktorý ušiel za hranice. Mali domovú prehliadku. Na tri mesiace zapečatenú izbu, v ktorej mali 22 tisíc kníh. Brat sa vrátil domov po 3 mesiacoch, mal štyridsať kíl. Nechcel o ničom rozprávať, čo tam zažil. Keďže Zoru stále sledovala ŠtB, nepracovala s mládežou, lebo nechcela, aby kvôli nej mal niekto problémy. Podľa nej boli ale niektorí skauti, ktorí podpísali spoluprácu s ŠtB, lebo nevydržali ten nátlak.
Na sneme 1. decembra 1968 bola zvolená za kmeňovú náčelníčku. 8. januára 1990 zvolala do Bratislavy zhromaždenie skautov z celého Slovenska, prišlo 600 ľudí z celého Slovenska.
Keď sa jej obnovila tuberkulóza, dostala sa do úplnej invalidity, oznámili jej, že musí ísť robiť na štyri hodiny denne, inak nedostané invalidné. Zamestnala sa na výskumnom ústave Vysokej školy ekonomickej. Neskôr už pracovala na plný úväzok. Kybernetika bola vtedy buržoázna paveda. Napísala publikáciu o kybernetike, dávala lekcie asistentom a profesorom. Nežnú revolúciu v novembri 1989 považuje za obrovský „nádych slobody“. Založila skautský oddiel na Mokrohájskej v ústave pre telesne postihnutých. Spoluzaložila bratstvo česko-slovensko-poľské. Václavová sa zaslúžila to, že ako prvá priniesla Betlehemské svetlo na Slovensko. Aké je posolstvo jej životnej skúsenosti? Spoločnosť chápe ako silne diferencovanú. Nádej vidí v krásnych, dobrých, mladých ľuďoch a dobre fungujúcich rodinách.
Zora Václavová zomrela 18. decembra 2017.

Ako sa stala skautkou

No tak by som chcela povedať, ako sa dostala ku skautingu, moji bratia boli skauti, bývali sme v Petržalke. V Petržalke síce bol potom aj dievčenský skauting, ale tam boli už väčšie dievčatá, tie maličké tam nemali, včielky a vtedy to volali šotkovia. A tam bol zväzový skauting, a len naši chlapci tam chodili a boli strašne šťastní. Potom sa síce utvoril tam aj katolícky skauting, ale oni už nechceli prestúpiť, lebo už tu mali svoje zázemie, svojich kamarátov. Tak oni stále chodili na výlety a potom vždycky doma rozprávali, čo tam robili, ako bolo, no a mňa to strašne zaujímalo, ja som bola oveľa mladšia od nich, o päť rokov som bola, ale strašne ma to zajímalo a vždycky, keď oni pochodovali cez tú dedinu, tak ja za nimi, a ja ako taká maličká som vždycky, ako taký chvostík, som len tam chodila. Strašne som im závidela, že oni môžu takto chodiť a že všeličo zažijú na tých výletoch a tie hry, ktoré robili, aj po dedine všelijaké. To bol pre mňa taký úplne iný svet, strašne sa mi to páčilo.
A každý nový rok začíname o polnoci pri stromčeku, spievame sľubovú pieseň, „Na svoju česť ti sľubujem, Ježišu môj, že všetko tebe venujem i život svoj. Len sily ráč mi viacej dať v každej dobe, aby som mohla vytrvať v svojom sľube.“ A to má ešte dve slohy a to je vlastne celý skautský sľub. Táto naša sľubová pieseň. A prvý raz sme ju oficiálne spievali v tridsiatom siedmom roku, keď som skladala skautský sľub v Modrom kostolíčku na svätého Juraja, po svätej omši sme skladali skautský sľub. No to bola pre mňa taká ohromná udalosť, čo sa nedá nijako popísať to.

Spomienky na skauting - zamerala sa na výchovu mladých dievčat

Tak bolo veľmi dobre, skutočne, mali sme tam takú veľmi dobrú náladu, kamarátky som tam získala, ktoré som mala až do konca života, ich života, oni sú už na druhom svete, Otku Zelienkovú, Marienku Kolárovú, to boli také, s ktorými sme znova začínali potom skauting v štyridsiatom piatom aj v šesťdesiatom ôsmom. V šesťdesiatom ôsmom už ony sa slabšie zapojili, ale ešte sa zapojili a do konca aj po deväťdesiatom roku ešte boli ako old skautky, teda sme sa stretávali, pravidelne. Ja som už potom medzi ne nechodila, lebo som sa zamerala na výchovu mladých dievčat a oni už nechceli vychovávať, už proste chceli len spomínať na tie staré veci, na ten starý skauting a to ma nenapĺňalo dostatočne, lebo ja som videla, že treba vychovávať tú mladú generáciu, ktorá nemá tie základy žiadne. A že treba im dodať troška toho ducha a troška trocha takého elánu. A aj naučiť ich vlastne, čo to je. A hlavne po deväťdesiatom roku už tie deti, ktoré vôbec nevedeli nič o Bohu a o základných hodnotách života, boli vychovávané úplne ináč. Ani ich rodičia o tom už dokopy nič nevedeli, takže nemohli byť tak vychovávaní, tak skutočne ten skauting som považovala za taký základ, za niečo, čo im môže dať takú základnú životnú orientáciu, tak ako dalo mne. Lebo fakticky mňa sformoval ten skauting. Dal mi aj to také národné sebavedomie, však boli sme aj doma vychovávaní proste k tomu, len otecko bol taký pansláv a tolstojovec. Ale mamička bola taká skutočne zapálená, ona bola rázusovka. Bola taká zapálená, aj otec bol Slovák zapálený, ale on bol tak slovansky orientovaný, mamička bola skutočne tak národne a strašne. A naši sa venovali veľmi tomu folklór, naši chodili, mamička aj otecko, chodili a zapisovali piesne a báje a rozprávky a zvyky po dedinách. A mamička zbierala aj staré výšivky, staré rukávce.

V roku 1938 zrušili všetky organizácie – 1945 nedovolili katolícky skauting

Zrušili všetky organizácie, ale nás ako katolícky skauting nechali až do štyridsiateho roku. Potom niektorí prešli do Hlinkovej mládeže, ale dali nám na rozmyslenie, že či chceme vstúpiť do Hlinkovej mládeže alebo sa rozpustiť. Tak my sme povedali, že sa rozpustíme. A pamätám sa, ako sme vtedy strašne brečali všetky, všetky sme brečali ako také decká, že sa musíme rozísť, lebo sme nevedeli čo. Tak bola vojna, nevedelo sa, čo bude s nami ďalej, či vôbec sa dožijeme ešte ďalšieho stretnutia alebo nie. Tak sme tam sedeli a brečali a brečali a brečali. Ale s mnohými sme sa zase v kľude stretli v štyridsiatom piatom roku. Len v štyridsiatom piatom roku už nedovolili nám obnoviť katolícky skauting. Už proste všetko, čo bolo katolícke, bolo fašistické, už fakticky nás takto degradovali. No a tak založili sme ten skauting, a teda sme ohromne s nadšením sme sa zase snažili, zase som druhý oddiel, ako prvý, vtedy sme boli druhý oddiel, tak zase som založila druhý dievčenský oddiel, lebo vtedy nebol koedukovaný skauting, ale bol oddelený dievčenský a chlapčenský skauting. Síce sme mávali aj spoločné akcie, ale výchova prebiehala koedukovane. A ja som aj doteraz za tú koedukovanú výchovu v tých družinách aspoň, lebo tie dievčatá sú predsa celkom iné ako tí chlapci.

Chcela byť učiteľkou - študovala ekonómiu - zákaz styku s mládežou - prvá práca

Ja som strašne chcela byť učiteľ, teda učiteľkou, nemohla som ísť na učiteľský ústav, lebo som nemala hudobný sluch. A tam bola podmienka, že človek musel mať hudobný sluch a hrať na nejaký nástroj, to som nehrala. Tak som išla na obchodnú akadémiu a potom som išla na vysokú obchodnú. S tým, že som si spravila aj pedagogickú fakultu popri tom, že budem učiť, ale žiaľbohu mi dali také vyjadrenie, keď som skončila, posudok, že zakazujú styk s mládežou. Hoci som už predtým chodila vyučovať na obchodnú akadémiu, už som tam mala aj miesto pripravené, som tam mala vždycky tie skúšobné hodiny a takto som mala na obchodnej akadémii. Tak som nemohla nastúpiť, ale ma pridelili vtedy na Slovenský priemysel výživy do hmotného zásobovania, čo bol pre mňa niečo hrozného, lebo k tomu takému niečomu som nikdy nemala vzťah. A zháňať rúrky pre cukrovary a tak to bolo pre mňa niečo úplne iné. No ale tak som to robila dobre, som sa snažila aj to robiť dobre, lebo som bola tak vychovaná, že čo robíš, musíš robiť dobre. Tak som bola vychovávaná k tomu, že aj, čo nemáš rada, musíš k tomu nadobudnúť aký-taký vzťah a snažiť sa to robiť dobre.

Výchova v skautingu – vernosť Bohu, národu, slúžiť blížnym, stály duchovný rast

Naša základná ideológia je láska. Láska, a my sľubujeme vernosť Bohu, svojmu národu, Bohu aj štátu, aj národu, vždycky sme sľubovali aj národu. Národu a že budeme slúžiť blížnym, to je druhý bod, slúžiť blížnym a starať sa o svoj stály rast. Stály duchovný rast. Čiže my sme museli stále študovať, aby sme s rástli duchovne. A my sme boli vychovávaní k tomu, aby sme boli individuality. Proste, aby sme boli skutočné osobnosti, každý ten skaut mal byť sám sebou, osobnosťou. Sme sa snažili celou tou výchovou vychovávať osobnosti. No a to predsa totalitné systémy neuznávali, lebo oni chceli všetko, aby bolo rovnostárske. A my sme proste skutočne vychovávaní k tomu, aby každý mal ten svoj názor. Aby nebol taký, že len prijme to, čo mu kto hovorí, ale aby si to preštudoval, aby skutočne sám k tomu dospel. Lebo my sme aj pri tom sľube, keď sme sľubovali, tak po sľube alebo pred sľubom, ako kedy, ale každý musel o sebe rozprávať. Musel povedať prečo som tam vstúpil, prečo chcem byť tým skautom. Odôvodniť to, každý jeden, ktorý sľuboval, musel proste za seba rozprávať. Aj to malé decko, že už prečo si sem prišlo. Muselo povedať. My sme skutočne sa snažili, aby každý bol sám sebou. Aby každý bol sám sebou a nie len určitým číslom. Ale aby každý mal ten svoj s názor, ktorý ďalej vzdeláva a snaží sa ho rozvíjať. No a to rozhodne v totalitnom systéme nemohlo byť. To proste nesúhlasilo.

Na sneme 1. decembra 1968 zvolená za kmeňovú náčelníčku

V šesťdesiatom ôsmom hneď, no tak, keď sa to tak uvoľnilo, tak my sme zase začali hneď, hneď som ja začala. Ale oni ma oslovili, aby som bola tou kmeňovou náčelníčkou, ja som strašne bola proti tomu, som sa bála toho. Lebo ja som tvor, ktorý si nedáva servítku pred pusu, a ktorý hovorí to, čo si myslí a s tým som mala vždycky problémy. A som sa bála, nechcela som to a vtedy otecko už bol veľmi ťažko chorý a on zomrel v októbri v šesťdesiatom ôsmom. A vtedy som hovorila, ocko, prosím ťa, veď povedz mi, mám to zobrať? A on hovorí rozhodne to zober. Lebo ty môžeš tým deťom niečo dať. A na to treba využiť každú príležitosť, kedy môžeme deťom niečo dať. Hovorí, dokiaľ budeš môcť, dotiaľ budeš môcť. Ale rozhodne to zober. Keď ti to ponúkajú, vedia, že nie si komunistka, keď ti to ponúkajú, tak to zober. Tak som to zobrala, neviem, že ako prišli práve na mňa, ale tak zrejme z toho, že som aj predtým aj veľa prednášala, aj viedla som dobre, snažila som sa dobre viesť vždycky tie moje dievčatá. No, tak potom v tom šesťdesiatom ôsmom v decembri, prvého decembra sme mali sme mali snem a tam ma navrhli na tú náčelníčku.

ŠtB ju sledovala - výsluchy

Nepracovala som s mládežou, lebo ja som bola stále sledovaná. Ja som vedela, mňa vozili na výsluchy a keď ste pod takým výsluchom, pod tou lampou sedem hodín, pod tým reflektorom, tak máte dosť. A ja som nechcela, aby niekto bol perzekvovaný, kto so mnou. Ja som vtedy prerušila všetky kontakty aj s tými skautkami. Ja som prerušila všetky kontakty, lebo som vedela, že som sledovaná. Lebo som bola sledovaná, no, hovorím ešte. Ale potom ešte aj v sedemdesiatom ôsmom pre mňa prišli do roboty dvaja páni a na Februárku ma vliekli. Na výsluch, či nechystáme niečo. Niečo proti, lebo v šesťdesiatom ôsmom, keď prišli, keď prišla tá pomoc sem, tak sme to Rudašom, to oficiálne vedenie, to bolo všetko pokakané. No, oni mali strach. Ale my s Rudašom, bol vtedy vodcom chlapčenského kmeňa a ja som bola vodkyňou dievčenského kmeňa, my sme vydali vtedy také vyhlásenie. To vyhlásenie sa dakde stratilo, ale vtedy ho vysielali v rozhlase.
Ale stále chceli len zo mňa mená, mená, mená ľudí, s ktorými som pracovala a ja som mala medzitým zápal mozgu. Tak ja som mala výhovorku, ja som hovorila, ja si nič nepamätám, ja som mala zápal mozgu a ja si nič nepamätám. A to som im sedem hodín hovorila, ja som jedno meno nepovedala, ja som nič, odo mňa sa nič nedozvedeli, ja som doma žiadne meno nemala, lebo všetko som dala preč. A odo mňa sa nič nedozvedeli, preto ma stále volali. Lebo si mysleli, že ma nejako obmäkčia, ale tak ja, keď sa zatnem, tak sa zatnem, tak nie. Nič sa odo mňa nedozvedeli. A proste stále len chceli mená, mená, mená, mená, to bolo naj, mená, mená, len povedzte nám kto. Ja neviem, ja neviem moja odpoveď bola, ja neviem.

November 1989 – hrdá skautka – skauting pokračuje

Revolúcia, to bol pre nás taký ohromne povzbudzujúci a taký ani by som to nevedela vyjadriť a čo to pre nás bolo, niečo ako nádych slobody. Lebo dovtedy stále človek cítil tú knutu a to všetko. A proste pre nás skutočne, ako sme chodili na to námestie, štrngali tými kľúčmi, keď som sa dozvedela. No na tej Sviečkovej manifestácii som nebola, lebo to ma manžel nepustil, že nemôžem tam ísť, ale priateľka tam bola, tak tá mi to hneď všetko povedala. Ale sledovali sme to všetko. Počúvali sme Slobodnú Európu a proste stále sme to sledovali, že čo sa deje. Ale tú Nežnú revolúciu sme prijali ohromne radi, len sme nevedeli, čo z toho bude. Boli sme neistí, spočiatku sme boli neistí, lebo už sme šesťdesiaty ôsmy rok zažili. Takže sme nevedeli, že či zase niečo takéhoto nebude. No ale pre nás to bolo, pre nás to bol taký závan slobody a okamžite sme sa dali do práce, okamžite zase. Už sme boli starší, ale hneď sme znova začali, znova sme začali kurzy.
Som hrdá skautka, som vždy bola. A som hrdá na to a som strašne rada a vďačná za to, že má Pán Boh dal do tejto spoločnosti. Že mohla som poznať tieto krásne ideály a mohla som ich rozvíjať, dal mi silu a možnosť, že som ich mohla rozvíjať a dávať ďalej. Strašne som tomu rada a skutočne by som bola rada, keby sa to naše hnutie ďalej rozvíjalo, veľmi pekne hlavne aj po tej duchovnej stránke, ale existujú teraz už aj katolícke oddiely a existuje aj ekumenická lesná škola, kde vychovávajú vodcov v tomto duchu.