Zomrel Anton Tomík - nespravodlivo väznený študent, ktorý utiekol z Jáchymova

Anton Tomík sa narodil 2. júna 1932 do roľníckej rodiny v Skalici. Mama pochádzala zo zemianskej rodiny, otec bol za Československa poslancom a senátorom za Agrárnu stranu. Po komunistickom prevrate Antonovi rodičia odmietli vstúpiť do družstva, takže im nový režim prikázal odvádzať likvidačné kontingenty a zároveň zničil tri rodinné ovocné sady, aby vznikla orná pôda. Následkom šikanovania rodiny bolo, že Antonov otec vážne ochorel. Anton vnímal tiež prenasledovanie reholí a spomínal si aj na zbúranie veža kostola na bratislavskej Kalvárii, aby vynikol pamätník na Slavíne.

Ako študent strojníckej školy v Bratislave chodil športovať k saleziánom a do aeroklubu, pre svoj kádrový profil však nedostal potvrdenie na zloženie pilotských skúšok. Antonovi spolužiaci našli vo výkope staré zbrane, ktoré priniesli na internát, čo sa neskôr stalo základom pre obvinenie zo zhromažďovania zbraní a streliva.

V lete 1951 sa Anton Tomík vybral s kamarátmi na výlet do Slovenského raja, kde ich však zadržali lesníci, ktorí počuli, ako zvedaví mladíci skúšali v lesoch zbraň. Mladíkov prevzali totalitné bezpečnostné zložky, ktoré ich odviezli najskôr do Košíc a na druhý deň do Leopoldova. Nasledovali kruté výsluchy spojené s psychickým mučením. Vyšetrovatelia mladíkov obviňovali, že sa chceli pridať k protikomuistickému odboju v Bielej légii, že pomáhali spolužiakom utiecť na Západ či že chceli odstreliť Stalinovu sochu. Hoci jeden z Antonových kamarátov vraj nejaké protikomunistické letáky vytlačil, Anton žiadne neroznášal. Počas výsluchov bol obviňovaný aj za nesúhlas rodičov so vstupom do družstva.

Keď Anton Tomík čakal po prevezení do Bratislavy na súd, bol už v cele sám. Spomínal, že sa rozprával iba s pavúkom. Proces, počas ktorého nemal Anton obhajcu a nemohol sa zoznámiť s obžalobou, bol prezentovaný ako proces s protištátnou skupinou Ladislav Hölc a spoločníci a Anton Tomík bol za velezradu odsúdený na pätnásť rokov väzenia. Najskôr bol Anton uväznený v Ilave, kde bol v jednej s významným povstaleckým dôstojníkom a partizánom Vojtechom Danielovičom a pracoval v krajčírskej dielni s viacerými väznenými saleziánmi.

V jeseni 1952 bol Anton Tomík deportovaný do tábora Nikolaj pri jáchymovských uránových baniach. Pamätal si hlad, nočné nástupy, zákaz kúriť počas noci v kachliach či epidémiu paratýfusu. V baniach jazdil s vozmi s hlušinou a neskôr ich aj opravoval. Anton mal nárok na vreckové, no polovice sa zriekol v prospech rodiny.

V roku 1955 sa Anton Tomík pripojil k skupine, ktorá začala hĺbiť tunel popod oplotenie tábora a úspešne utiekla z tábora. V lese pri Karlových Varoch ich však našiel lesník, ktorý ich nahlásil, komunistické zložky ich vypátrali a začali po utečencoch strieľať. Antona postrelili do oblasti panvy.

Väzňov, ktorí chceli podať správu o tom, čo sa deje v táboroch pri uránových baniach, tak čakal ďalší súd. Anton prešiel väznicami v Chebe a na Pankráci a napokon dostal za útek dvojročný trest. Nečakaným následkom bolo zlepšenie podmienok v tábore - namiesto exemplárneho trestu dostali väzni v tábore zimné oblečenie, mohli kúriť aj v noci a prijímať návštevy, takže utečencom ďakovali.

Anton Tomík bol preložený do väzenia v Leopoldove, kde dral perie a neskôr pracoval v elektromontážnej dielni. Po rokoch ho mohla navštíviť aj rodina. Keďže z väzenia utiekol, nevzťahovala sa na Antona prezidentská amnestia v máji 1960, po uplynutí polovice trestu však mohol požiadať o podmienečné prepustenie. Po prepustení na slobodu si pre kádrový profil a podlomené zdravie nemohol nájsť v Skalici prácu, odišiel teda do Bratislavy. Ešte dlho však zostával pod dohľadom Štátnej bezpečnosti.

Anton Tomík sa do dvoch rokov od prepustenia oženil a s manželkou mali dvoch synov, ktorým o svojej minulosti povedal až na Vianoce roku 1989. V roku 1968 odmietol emigrovať, spoluzakladal Slovenskú spoločnosť na ochranu ľudských práv a žiadal obnovu svojho procesu. Počas normalizácie bola jeho rehabilitácia obmedzená iba na čiastočnú.

Po páde komunistického režimu bol Anton Tomík aktívny v organizáciách niekdajších politických väzňov. Ústav pamäti národa mu priznal status veterána protikomunistického odboja a 17. novembra 2013 ho ocenil pamätným listom predsedu Správnej rady ÚPN.

Anton Tomík zomrel 12. novembra 2020. Nech odpočíva v pokoji.

V časopise Pamäť národa 3/2016 je dostupná štúdia historika ÚPN Branislava Kinčoka Prípad "protištátnej skupiny" Ladislav Hölc a spol., ktorej súčasťou mal byť podľa totalitnej justície komunistického režimu aj Anton Tomík: https://www.upn.gov.sk/publikacie_web/pamat-naroda/pamat-naroda-03-2016.pdf

Príbeh Antona Tomíka spracovala aj organizácia Post Bellum: https://www.pametnaroda.cz/cs/tomik-anton-20160507-0