Výpovede pamätníkov o Barbarskej noci
Likvidácia kláštorov v komunistickom Československu - Barbarská noc
Zvukový záznam vedeckej konferencie Likvidácia reholí a ich život v ilegalite v rokoch 1950 – 1989, ktorá sa pri príležitosti 60. výročia „akcií K a R“ uskutočnila v dňoch 5. a 6. mája 2010 v Bratislave si môžete vypočuť na stránke na www.kscm.sk.
Ján Brichta: Situácia pred Barbarskou nocou
„Takto, my sme študovali v Trnave, vlastne v Hodoch a skúšky sme robili na súkromnom saleziánskom gymnáziu nie v Trnave, ale v Galante. Tam bol Cvengoš, to bol veriaci človek a nám naklonený a umožňoval nám a bol nám po ruke. Taktiež profesori z času na čas boli k nám naklonení, často prišli k nám a na prednáškach nám povedali, ako máme pokračovať. My sme boli na toto napojení a potom asi v januári sa niečo začalo diať. Nás - tretí ročník a myslím, že aj časť druhého ročníka presunuli do Šaštína. Zo Šaštína tých mladých chlapcov dali do Hodov. Boli sme už aj oblečení, tí mladí chlapci boli v civile a potom v Šaštíne už sme mali viacej informácií. Nám hovorili, že nás niečo čaká, ale my sme vlastne Barbarskú noc prakticky čakali, ale nevedeli sme, kedy tá Barbarská noc príde. No prišla z trinásteho na štrnásteho apríla a už sme boli priamo v Šaštíne.“
Ján Brichta: Zásahy štátu pred Barbarskou nocou
„Zasa je štát v 48. roku boli ešte všelijaké tie protestné akcie, biskupi napísali protestné listy, atď. V roku 1949 zrušili 4 saleziánske ústavy a bol to internát v Michalovciach, ktorý bol ako prvý zrušený, internát v Žiline bol ako druhý, tretí bol internát v Trnave a štvrtý, neviem presne, ktorý to bol, tuším v Komárne. Zásahom štátnej moci ich poštátnili, kňazov poslali preč a to bol taký prvý zásah, ktorý sme zachytili. Druhý zásah, už ako sa povie, už sme cítili, že sa niečo deje. Vtedy bola trať mládeže a brata Ernesta Macáka, Ľudovíta Macáka, bol tiež ako vysokoškolák a teraz bol novým vysväteným kňazom a tak išiel s vysokoškolákmi na trať mládeže. Tam už ale videli čo sa robí, tí agenti ruskí a slovenskí medzi mládežou. Oni tam zas ale organizovali protiakcie, katolícke krúžky chodili do kostola, a potom keď sa Ľudovít Macák odtiaľ vrátil v tom 49. roku, nám rozprával celý deň zážitky aké tam mali, a už sme videli, že tu sa niečo hýbe, že sa niečo robí a tak ďalej. Niektorí takí saleziánski priatelia prišli k nám, jeden podplukovník Meštiak, neviem či to meno... ja ho poznám, on má takých priateľov saleziánov a on nám pomáhal, aby ten ústav bol hotový, u saleziánov vybudovaný. Budoval ten výskumný ústav Zváračský s Čečetkom a mal na starosti hospodárku správu. A čo ja viem, boli tam tajné materiály, za to ho zavreli a potom bol v Jáchymove. Ten nám trošičku vtedy v 48. a 49. roku nejaké veci povedal, aké zásahy sa chystajú, aj proti cirkvi a proti reholiam, a tak ďalej. Takže už si niečo šípili, že rehole budú možnože zlikvidované alebo obmedzené, alebo že nejaké zásahy budú, čo sa aj samozrejme po Barbarskej noci stalo.“
Ján Brichta: Priebeh Barbarskej noci v Šaštíne
„Ja osobne, ako som povedal, boli sme v Šaštíne. Z pedagogických študentov sme tam boli tri ročníky, asi 60 nás tam mohlo byť a aj profesori a predstavení. Takže vtedy v Šaštíne bolo asi 80 ľudí a možno, že aj do 100, lebo ešte aj z tých mladých niektorí tam ostali. Vedeli sme, že sa niečo chystá. To bola jedna vec, no a druhá vec, večer predtým sme dostali avízo, že je tu niekoľko autobusov a všetko samí policajti, ľudové milície, a tak ďalej. A tak nám večer, hlavne páter Macák aj so Sandtnerom hovorili, čo nás asi čaká. Hádali sme čo sa stane, to znamená: budú nás okupovať, možno nás odvezú, možno niečo bude. A tak sme si medzi sebou, tí starší, urobili hliadky a mali sme večer o deviatej večerné modlitby. Potom o pol desiatej sme boli v posteli po večernej toalete a robili sme hliadky po hodinách na každom poschodí a po hodinách sa každý jeden z nás striedal po hodinách. Zrazu o pol noci, to sme nečakali, spali sme, aj sme nespali, to je taká vec, pravda, keď čakáte, že nejaké nebezpečenstvo sa chystá, čo ja viem. Takže o pol noci začali búchať na dvere: „Otvoriť, prehliadky!“ Nikto im nechcel otvoriť, hovorím, neviem kto tam bol, tuším prefekt, ktorý mal dolu kanceláriu, že direktor nie je tu, je na druhom poschodí. „Zobudiť a otvoriť!“ A keď nikto nechodil, začali vylamovať dvere. Potom prišiel direktor Babulík a hovorí: „Čo vylamujete, však vám otvorím, čo chcete, aká prehliadka?“ Dajaké papiere, bo že majú rozhodnutie urobiť domovú prehliadku. A teraz sme čakali, čo bude. Naraz sa pozažínalo dolu, my sme boli na dolnom poschodí, už sme boli všetci hore, v oknách sme čakali, čo sa stane. Po 20 minútach, po pol hodinke sa prvé poschodie pozažínalo všade. Oni postupne postupovali. A potom, keď sme počuli, že idú schodmi, rýchlo sme išli do spálne a hodili sme sa do postele. Na druhé poschodie a už aj do našej spálne vtrhli: „Vstať všetci a vystúpiť von na chodbu.“ Hm... trošku sme naťahovali čas, nebudeme ich hneď poslúchať. Potom sme sa normálne poobliekali, aby si každý to najnutnejšie zobral, možno, že nás budú hneď brať, no nevedeli sme čo a ako. Najprv nás dali na chodbu, potom nás všetkých dali do veľkej študovne a tam vo veľkej študovni, kde boli stoličky, tam sa sedelo, ostatní stáli na chodbe, po krajoch. Prišli automašníci, prišiel ich šéf, že rozkazom ministerstva alebo rozkazom vlády sú poverení urobiť prehliadku, všetko poprehliadať, že sme v obmedzenom režime alebo také niečo. Pýtame sa: „Prečo?“ nastala vrava, protiotázka, neodpovedáme nič. „Všetko sa dozviete.“ Toto trvalo do dvoch hodín alebo dokedy. No a potom, keď sme videli, že nie je s nimi reč, jeden začal spievať také mariánske piesne, všetci sme sa pridali, všetci oni vyšli von s autom a nechali nás tam. Fakticky už sme do rána ani nespali, bolo to tak, taká situácia, nevedelo sa čo bude a ako bude. Ráno nám oznámili, že je tu zmocnenec štátny a hospodár štátu. Ja pozerám a to bol Tono Dávid z Jablonového, to bol chlapec o tri, štyri roky odo mňa mladší, ja som mal vtedy 20 – 21 rokov, to znamená, on mal 16 – 17 rokov. Bol z takej rodiny, z takej trošku, no nie že bezprizornej, ale nemali výchovu, otec tam, matka tam, deti si žili voľne. Bol sveták veľký, išiel do Šaštína za hospodára. Ja mu hovorím: „Tóno, prosím ťa, čo tu chceš robiť?“ „No, ja som tu pridelený ako zväzák,“ hovorí mi. „Ja mám hospodárske veci na starosti. Čo bude s vami, to ja neviem, to sa mňa nepýtajte, na to máte druhých.“ Ja hovorím: „Čo chcete prehliadať, čo chcete kontrolovať?“ „Je nariadené urobiť prehliadku všetkých izieb, aby sa dali všetky kľúče a izby sa pootvárali.“ V Šaštíne bola jedna národná klenotnica. Za celých 300 rokov, odkedy vznikla bazilika, sa všetky klenoty, ešte ktoré Pálffyovci tam poukladali dary, ktoré išli pre národnú baziliku. Všetko tam bolo, aj také pozlátené cirkevné ornáty, a tak ďalej. To bola moja obava, že to vyrabujú, že zoberú zlato, hlavne monštranciu, kalichy a takéto veci. Čo sa udialo, tak to už neviem, ale táto neistota bola celý deň, taká trma-vrma. No a potom sme si povedali, že nevieme, čo bude s nami. Každý si zobral nejakú knihu, aby sme si myšlienky odpútali, i keď sme to stále mali pre očami i neistotu, čo bude. Naraz cez deň príde ďalší autobus, priviezli saleziánov z Beňadiky, kde zhromažďovali všetkých saleziánov z celého Slovenska. Boli tam všetky takéto ústavy. Tú noc obsadili nielen saleziánske, ale aj františkánske a jezuitské ústavy. Jezuitov do Jasov vozili, všetkých saleziánov do Šaštína, františkánov neviem kde, domácich asi nie, v Pezinku boli kapucíni. Takto to oni všetko grupovali. Medzi tým oni ale hľadali, aká bude rekcia, aké budú možnosti. Tá Barbarská noc bola z trinásteho na štrnásteho. Takto nás nechali v neistote 10 dní, no a niekedy až 23. potom pre nás opäť prišli autobusy naložili nás, tam nás bolo asi 280, to znamená, že asi 6 autobusov museli dať, keď v jednom mohlo byť 50 maximum a nás potom viezli. Potom prišli okolo polnoci, naložili nás do autobusov, viezli nás, nevedeli sme kam, no domnienky boli, že asi do Ruska, alebo kam.“
Don Ernest Macák: Cesta do Podolínca
„Na svätého Marka, 25. apríla v noci, nás zobudili a museli sme sa zbaliť behom pol hodiny a mali 10 malých autobusov a jeden malý autobusík pripravený. Do tých nás naložili a odviezli neznámym smerom. Pozoroval som, ktorý smerom ideme, či pôjdeme na Břeclavu alebo či pôjdeme do Rakúska alebo do Trnavy alebo do Bratislavy. Z toho som chcel určiť pravdepodobný smer kam nás vezú. Pamätám si, my sme boli v tom prvom autobusíku, bolo nás tam asi 20. Keď nás odvážali, všetko bolo vysvietené pre bazilikou, ja som sa ešte díval na ten zlatý nápis: „Sedembolestná Panna Mária, tebe Slovenská spieva krajina.“ Keď sme išli týmto smerom, z jedného okna spoza záclony sa niekto díval, nejaká tvár, ktorá bola ustrašená, čo prišli na to, že sa v kláštore niečo deje, ale vyjsť sa báli. My sme išli smerom na Kuklov, Závod až do Bratislavy. Ráno bola veľká rosa, tie jarné rosy, všetko bolo mokré, a dokonca aj cesty. Teraz pred Bratislavou sa autobusy asi na štvrť hodinu zastavili a išli tromi smermi cez Bratislavu. Tri autobusy týmito ulicami, tri autobusy týmito ulicami, tri autobusy týmito, aby to nevzbudilo pozornosť, lebo všade ľudia videli reverendy, kufre a tak ďalej. A tak si ľudia domýšľali. Za Bratislavou smerom na Svätý Jur a Pezinok sa zase tie tri prúdy zišli a zasa išli smerom Modra. V Modre už bolo plno robotníkov, ženy zalamovali rukami, lebo videli samú reverendu v autobusoch a dvaja žandári s automatom sedeli medzi nimi a strážili ich v autobuse. Potom sme išli smerom na Trnavu a z Trnavy hore, hore na Považie a niekde medzi Trenčínom a Žilinou nám dovolili vyjsť z autobusov von, aby sme urobili potrebu, a pol hodinu aby sme si podýchali. Zasa nás zobrali, medzi Žilinou a Liptovským Mikulášom, ľudia všade na dedinách zalamovali rukami, lebo videli, že vezú so žandármi reverendy a koláriky a mladých ľudí. Pozoroval som, kam sa pohneme z Popradu. Ak sa pohneme na východ, pôjdeme do Ruska, no jak sa pohneme naľavo, pôjdeme do Popradu, lebo jeden žandár v Šaštíne jednému klerikovi prezradil, že smerom je Podolínec, ale ja som tomu neveril. Keď sme išli dva kilometre od našej dediny, napísal som taký lístok: „vezú nás do Podolínca.“ Trošku sme odchýlili okno a vypustil som lístok, ale lístok nemal nijakú pravdepodobnosť, že ho voľakto zdvihne, lebo to bol maličký kúsok papiera, ale čo človek nespraví, keď je v takej situácii. Človek verí aj v nemožné, že sa náhodou môže niečo stať.“
Teodor Hlaváč: Cesta do Podolínca
„Nastal buchot pušiek a automatov po chodbe. Vrazili do toho domu, kde sme bývali: „Okamžite sa obliecť, zobrať len to najnutnejšie oblečenie a nastúpiť dolu na vrátnicu!“ Tam už čakali autobusy, no my sme sa ešte zastavili v kostole, potom sme nastúpili do autobusov a odviezli nás, no vôbec sme nevedeli kam. Cestou autobusom sme aj uvažovali, aj ja sám som uvažoval, či náhodou nepôjdeme priamo, po nejako dohovore s vedením Sovietskeho zväzu niekam na Sibír. Ukázalo sa, že sme išli do Podolínca a tam už bolo niekoľko stoviek ďalších.“
Ján Brichta: Internácia v Podolínci
„V Podolínci, kde bolo len pár miestností, sme po chodbách navláčili slamy, ani nie navláčili, ale my sme si museli namotať kopec slamy, urobiť slamníky a po chodbách sme si ich porozkladali, lebo najprv sme boli v jednej izbe, kde boli tri postele a nás tam bolo sedem alebo osem. Tam sa nedalo spať. Potom uvoľnili chodby, nanosili sme slamníky, na ktorých sme spali. Prvé dva, tri dni taká neistota bola, povolili nám vychádzku iba na dvor, poobede iba na hodinku sa prejsť, inak stále vnútri. Potom sme to riešili tak, že budeme čítať knihy a sedeli sme na slamníkoch. Mali sme tam profesorov, s ktorými sme konzultovali, vytvorili sme také menšie skupinky, v ktorých sa prednášalo. Boli tam aj takéto scény. Jezuitov doviezli až po nás, najprv ich sústredili do Jasova, a potom asi za týždeň ich priviezli, bolo ich celé krídlo. Nemali sme toľko miest pre toľko ľudí, bolo nás vyše 700. Jezuitom dali nové krídlo, všetko vyrabovali, dali tam slamníky a tam potom jezuitov dali. Potom sme sa stretávali v kostole, chceli sme mať svätú omšu, tak jeden kňaz, že nám odslúži svätú omšu pre celé osadenstvo. Potom poobede bola taká hodinová vychádzka po dvore, kde sme sa mali po troch, štyroch prechádzať dookola. Doobeda nám prikázali nejaké práce, rúbať drevo, aj upratať, ako sa povie, len aby sa niečo ako na vojne robilo. Aby nebol zmätok, aby sa ľudia nedomáhali niečoho viacej. Tak v Podolínci sme takto boli, a potom sme zasa študovali v súkromí, čítali knihy a konzultovali sme s profesormi, či to je dobré, či sme správne pochopili látku a štúdium. Takému životu sme sa venovali.“
Teodor Hlaváč: Po internácii v Podolínci
„Jeden prišiel tam, pred všetkých, tu sme mávali dvakrát za deň taký nástup a povedal: „No, tých starých, takých pánkov, hlavne čo sú trošku takí bruchatí, tí pôjdu šúrovať schody a mladí sa budú učiť pokrokové pesničky.“ Takže takto boli ponižovaní mnohí z nich, nás najmladších v septembri roku 1950 naraz naložili do autobusu, odviezli do Prešova, v Prešove na vojenskom veliteľstve nám oznámili, že sme vojaci, ktorí musia nastúpiť do troch dní do mesta, miesto sa volala Libava na severnej Morave do pomocného technického práporu 53. Naozaj sme potom do toho pomocného technického práporu nastúpili. Z tých čias mám z Podolínca takýto obrázok, kde vidno len tú nezmyselnosť, ako na fúrikoch prevážame hromadu kamenia, a potom hromadu smetia a hromadu dreva na iný kút toho podolínskeho dvora, mám tu aj vzadu poznámku – PODOLÍNEC, MÁJ 1950. Čiže tá Barbarská noc bola naozaj barbarská, pretože v tom čase, keď sme my takto nacvičovali pokrokové pesničky, tak v tom čase v nákladiakoch odvážali knižnice z týchto inštitúcií, z kláštorov, z rôznych inštitútov, odvážali ich do zberu, do fabriky, kde ich zomleli a urobili z nich kartón. Takže to, čo sa neudialo, ja viem napríklad, že potom, čo ešte spomeniem, že v Rajhrade nám vraveli ľudia z Rajhradu, že tamojšia knižnica, ktorá bola jedna z najstarších knižníc vôbec na území Čiech a Moravy. Za tatárskych pádov, ba aj za tureckého vpádu, keď sa dostali Turci až potiaľ, knižnica nebola zničená a Tatári rešpektovali tzv. bielych mníchov, ktorí im pomáhali liečiť a podobne. Až teraz bola táto knižnica zlikvidovaná, tým, že ju odviezli za onej Barbarskej noci, čiže to nie je nijakým zveličovaním, ak sa táto noc likvidácie kláštorov nazve, Barbarskou nocou. Toľko škôd na kultúrnych pamiatkach sa zaiste málokedy v histórii udialo.“