Vyhlásenie Ivana A. Petranského k svojmu pôsobeniu vo funkcii predsedu Správnej rady ÚPN

Pri príležitosti ukončenia môjho šesťročného funkčného obdobia na čele Správnej rady ÚPN by som chcel v krátkosti priblížiť môj pohľad na toto obdobie, na úskalia a úspechy, ktoré ho sprevádzali.

ÚPN bol po vzore iných postkomunistických štátov založený zákonom zo septembra 2002, s činnosťou začal o pol roka neskôr. Iniciátorom jeho založenia a autorom zákona o pamäti národa bol Ján Langoš. Pán Langoš v roku 2006 žiaľ tragicky zahynul a ÚPN pôsobil v nasledujúcich siedmich mesiacoch bez svojho predsedu. Za takýchto okolností som po zvolení v NR SR nastúpil 1. februára 2007 na post šéfa ústavu. Prvoradou úlohou sa pre mňa stala obnova štandardného chodu ÚPN.

Mojím cieľom vo funkcii bolo nadviazať na všetko dobré, čo sa za dovtedajšie obdobie vykonalo, osvojiť si nosné projekty a ďalej ich rozvíjať. Do tejto kategórie patrilo odhodlanie poskytnúť verejnosti čo najskôr maximálne množstvo informácií o činnosti bezpečnostných zložiek komunistického štátu.

V tejto súvislosti sa stalo mojou osobnou prioritou zabezpečiť profesionálne zaobchádzanie s citlivými archívnymi materiálmi, aby sa predišlo ďalším prípadom ich straty či akéhokoľvek zneužívania. Zameral som sa na opatrenia, ktoré by do budúcnosti vylúčili všetky podozrenia z účelového narábania s informáciami a neumožnili už ani najmenšie podozrenia z manipulácií či nebodaj obchodovania s dokumentmi Štátnej bezpečnosti.

Zároveň však bolo mojím osobným predsavzatím zabezpečiť najvyšší možný stupeň slobody informácií a prístupu k nim pre všetkých presne podľa ustanovení zákona o pamäti národa. Snažil som sa potláčať úsilia, ktoré by smerovali k postupnému okliešťovaniu tejto slobody. Daný postoj však nemal vždy len priaznivú odozvu, najmä keď sa zverejňovanie citlivých informácií dotýkalo konkrétnych osôb. V najkrikľavejších prípadoch vyprovokoval až politické snahy o zrušenie ÚPN, respektíve o jeho ovládnutie formou predčasnej výmeny jeho vedenia.

Napriek politickým turbulenciám, výmenám vlád a politických garnitúr, ktoré sa počas uplynulých šiestich rokov diali, som sa vždy riadil základným imperatívom – vytvoriť z ÚPN nezávislú inštitúciu odolávajúcu akýmkoľvek politickým či ideologickým tlakom, ktorej poslaním bude nezaujatý odborný výskum všetkých aspektov obdobia neslobody. Nebola to ľahká cesta, ale iná by nebola v súlade s mojím svedomím a presvedčením.

Pokračovalo sa v rozbehnutých aktivitách v oblasti dokumentácie, tvorby evidencií, sprístupňovania dokumentov žiadateľom podľa zákona o pamäti národa i bádateľom v Archíve ÚPN. Avšak nad rámec týchto základných činností som začal klásť väčší dôraz na dovtedy nedostatočne reflektované úlohy ÚPN. To vyústilo do založenia Sekcie vedeckého výskumu ÚPN, s čím je na jar 2007 spojený začiatok systematického historického vedeckého výskumu obdobia neslobody na pôde ÚPN. Viedlo ma úsilie zabezpečiť pluralitu názorov, ktorá nie je v historickej vede vždy taká samozrejmá. Pôvodných odborných pracovníkov doplnili novoprijatí zamestnanci zaoberajúci sa vedou a výskumom. Zásadne sa posilnila edičná činnosť ústavu a tvorba audiovizuálnych diel. Medzi priority sa dostalo aj organizovanie konferencií a diskusných podujatí.

Väčšiu pozornosť som sústredil na prípravu podnetov na Generálnu prokuratúru SR vo veci trestných činov spojených s pôsobením komunistického režimu. Taktiež došlo k zliberalizovaniu podmienok prístupu verejnosti k archívnym dokumentom prostredníctvom študovne Archívu ÚPN. Ústav sa viac zameral aj na odhaľovanie mien osôb zodpovedných za činnosť represívnych zložiek štátu, predovšetkým pracovníkov Štátnej bezpečnosti. Bezpredmetným sa tak stal dovtedy bežný argument, že sa ÚPN zverejnením registračných protokolov zaoberá len „malými rybami“ a nevenuje pozornosť skutočným vinníkom.

Popri týchto kľúčových aktivitách som mal množstvo ďalších ideí, projektov, nápadov na skvalitnenie vnútornej štruktúry ústavu a podobne. Nie všetko sa však podarilo presadiť či realizovať. Predsedal som správnej rade skladajúcej sa z deviatich členov, ktorej rozhodnutia boli pre život ÚPN zásadné. Zákon určil, že na prijatie rozhodnutia o každej aj najdetailnejšej otázke je potrebná nadpolovičná väčšina jej členov – čiže 5 hlasov. Rôznorodé ideové a politické zameranie členov rady, navyše nie vždy personálne kompletnej, spôsobovalo nezriedka patovú situáciu. To sa v najvypuklejšej miere prejavilo práve neschopnosťou správnej rady dohodnúť sa na voľbe nového podpredsedu. Obštrukciu považujem za demokratické právo každého funkcionára, druhá vec sú dôsledky na funkčnosť ústavu. Verím však, že na dočasné obdobie do zvolenia nového šéfa ÚPN sa nám podarilo právne vyriešiť aj túto situáciu.

Na záver mi neostáva nič iné, ako poďakovať všetkým mojim spolupracovníkom, ktorí dokázali aj za neľahkej finančnej situácie robiť často na hranici svojich síl. Výsledkom sú stovky kvalitných podujatí, dotiahnutých projektov, publikácií, vyrovnaných krívd, ocenení hrdinov, bohatá osvetová činnosť, rozvinutá spolupráca s relevantnými organizáciami doma i v zahraničí. Verím, že sa nám za uplynulých šesť rokov podarilo ÚPN stabilizovať, vymedziť mu jeho nespochybniteľné miesto a začleniť ho ako plnohodnotnú inštitúciu medzi všetky ostatné v rámci Európy. Pamäť národa je významnou hodnotou, poučením a kompasom na ďalších cestách. Želám môjmu nástupcovi, aby sa mu podarilo túto hodnotu ďalej nerušene pestovať a úspešne zveľaďovať na prospech Slovenskej republiky a jej občanov.