Viliam Kasperkevič (1929 - 2012)
Životopis
„Ja žijem, vydržal som. A čo mi urobili? Nič. Nemohli ma zlomiť, lebo som sa nedal zlomiť.“
Viliam Kasperkevič sa narodil 1. januára 1929 v Starej Ľubovni. Jeho otec bol stolárom, mal vlastnú dielňu a veľké gazdovstvo. V rokoch 1930 a 1932 sa Viliamovi narodili dvaja bratia, no ich matka zomrela ešte keď boli malí. Otec sa onedlho po matkinej smrti druhýkrát oženil. Viliam skončil meštiansku školu a u otcovho priateľa sa vyučil za maliarskeho tovariša. Obaja jeho bratia študovali na vysokej škole. Aj on veľmi túžil po vyššom vzdelaní. Odišiel preto do Bratislavy a popri zamestnaní v komunálnych službách hlavného mesta navštevoval večernú školu gymnázia. Viliamova rodina mala v Amerike príbuzných, ktorých vždy túžil navštíviť. Keď mu v roku 1951 jeden jeho známy, volal sa Štefan Krajger, navrhol, nech s ním utečie na západ, povedal si, že aspoň uvidí svet. Útek sa nepodaril. Viliama chytili a zatkli, no Krajgera pri úteku cez kukuričné pole pohraničiari zastrelili. Pre Viliama nastalo obdobie vyšetrovania a v roku 1952 ho napokon štátny súd odsúdil na 11 rokov väzenia za protištátnu činnosť spolčovania sa s agentom anglickej spravodajskej služby, Štefanom Krajgerom. Kasperkevič prešiel viacerými väznicami v Znojme, Mikulove, v Prahe, Ilave, až sa dostal do Jáchymova. V bani však dlho nepracoval. Keď veliteľ útvaru zistil, že je vyučený maliar, musel maľovať byty dozorcov. Po ôsmych rokoch ťažkej práce i choroby ho prepustili na slobodu. Po návrate domov pracoval ako maliar, založil si rodinu a s manželkou mali spolu štyri deti. V roku 1969 požiadal o rehabilitáciu, avšak dočkal sa jej až v roku 1990. Hoci mu komunistický režim zobral 8 rokov života, Viliam má stále pocit, že nad ním vyhral. Nezlomili ho. Viliam Kasperkevič zomrel 24. novembra 2012.
Koniec samostatnému podnikaniu „Nútená“ práca v stavebnom podniku
„Tak sme začali spolu [s priateľom] robiť v štyridsiatom siedmom roku. No, a to ešte sa dalo vtedy robiť. No, ale robili sme a v štyridsiatom ôsmom roku potom bola to tá zmena. No, ale my sme sa nedali. Tu bol inžinier Ševela a silou mocou nás chcel dostať do stavebného podniku. No, pokiaľ sme vládali, tak sme sa snažili to odtlačiť. Až potom v štyridsiatom deviatom roku, myslím, to bolo dakedy neviem presne na jeseň alebo tak nejako ani neviem presne kedy, ale nás zobrali a skončilo naše podnikanie samostatné. A sme museli byť zamestnancami stavebného podniku.“
Stretnutie s Krajgerom
„A tak, keď sme sa tak zarozprávali o tom všetkom, no tak mi hovorí, žeby som s ním išiel na západ; žeby som sa išiel pozrieť, že ako to tam je - uvidíš ako to tam je dobre - a tak ďalej. Tak viete, mladý som bol, tak som mu uveril. Na, keď potom prišiel to už neviem presne o koľko dní to bolo, prišiel po mňa - ide sa. Teraz, čo som mal cúvnuť? Cúvnuť som nemohol už, aj keď mi to nepasovalo vtedy momentálne, lebo čosi som mal rozrobené, bo ja som už vtedy chodil sem tam po Bratislave po tých fuškách, aby som sebe privyrobil a bratom som pomáhal v škole, bo to viete, vysokoškoláci, rodičov sme prakticky nemali aj keď otec žil, ale nestaral sa o nás. No, tak nedalo sa nič robiť musel som s ním ísť. No, tak som išiel, tak som sa rozhodol a išiel som s ním.“
Pokus o útek v roku 1951
„To bolo v septembri v päťdesiatom prvom roku. Ná, ako sme tak išli, tak sme došli až tam tečie dajaká rieka, cez tú rieku sme sa nemohli dostať. Tak on mi hovorí, počkaj tu. On sa zobliekol do plaviek, preplával na druhú stranu, odviazal tam stama odtiaľ tú takú plť alebo vor sa to volá, ani neviem ako. No, a prišiel ku mne, potom sme sadli spolu, prešli na druhú stranu a tak sme išli smerom na hranicu. No, ale čo ja viem tak také som mal vtedy tušenie, že on asi stratil smer, že nebol si istý, či dobre ideme, či zle ideme. Na došli sme dosť blízko a okolo dediny sme išli, ja som nevedel ako sa tá dedina volá. Na tak v takom to poli sme ostali, hovorí: „Tu počkáme.“ „Dobre.“ Tak sme sa skryli pod také - na kope bolo také, ako by som povedal, raždie ako z kukurice aj z toho vínohrozna - a tam sme zaspali. On hovorí: „Čakaj, počkáme, potom pôjdeme.“ No, ale my sme tam, bo sme to zaspali trochu a keď sme sa vzbudili už pomaly bolo vidno nad ránom.“
Odhalenie a zatknutie
„Nemôžeme ísť ďalej, tak čo teraz? A tam boli stromy, na hovorí: „Tu sa skryjeme.“ Tak sa sme sa skryli hore, vyšli sme na strom a stadiaľ budeme pozorovať. No, tak sme vyšli na strom, tam odtiaľ, že budeme pozorovať. No, ale viete si predstaviť, že tak sme trafili, že okolo stromu viedol chodník, a potom chodníku chodila stráž pohraničná, vojaci dvaja. No, a my tam sme, ja som bol hore vyššie v lístí a on trošku nižšie bol. A teraz naraz ako tí išli, rozprávali si o, čo ja viem o frajerkách, či o čom rozprávali a jeden sa zohol a tam odtrhol sebe hrozno a ten druhý za ten čas zašiel ďalej a ten tak zdvihol hlavu a zbadal na strome Krajgera. A hovorí mu: „Počkej, tady někdo je.“ No, a prišli ku stromu i hovoria, že, či tu dávame pozor. A Krajger im hovorí, žeby dali pokoj, žeby išli preč. A ako on im toto povedal, myslím, že škrekli: „Zejděte dole a zvedněte ruce.“ No, a v tom zbadali aj mňa, že aha, tam hore ešte jeden je ako. No, tak sme zišli obidvaja dole. No, ja som zostal, „Zvedněte ruce“ - kričali, tak ja som ruky zdvihol, ale Krajger nie. Krajger sa pustil cez vinohrad, utekať smerom ku hranici cez vinohrad. No, ale v tomto ten zo samopalu spustil po ňom dávku. A ten druhý zas, že myslím, neviem, či vystrelil, či nevystrelil, lebo ten mal pušku. Ale Krajger tam na konci vinohradu, možno ten vinohrad bol široký, čo ja viem - osem, desať metrov približne - to neviem vám povedať a tam spadol Krajger. No ako tam ten spadol, tak ten s tou pušku sa otočil a chcel mňa udrieť po hlave. No, a ten na naňho skričal, ten druhý: „Co děláš, neblbni.“ Takže chytili ma za ruky, zbalili na zem a dali mi naše-vaše želiezka.“
Vyšetrovanie
„A tam som stál tak v rohu, v takom rohu, tak asi, čo ja viem, možno dve hodiny, dve a pol hodiny. Nohy rozkročmo a ruky hore, ešte so želiezkami. No, a tak sa mi zaryli želiezka, že som sa bál, že nebudem schopný písať, lebo to mi tak stŕplo to všetko a krv mi išla z toho. No, potom si ma prišli, zobrali, začali - hele vole - už mysleli, že spadnem. No, to darmo to bolo horúco a stáť tak to všelijako bolo, mohol som omdlieť, no. Tak si ma potom vzali do kancelárie a tam ma vyšetrovali. Úplne ma vyzliekli donaha, všetko každý kúsok všetko, všetko rozoberali, prezerali, každý kúštik, kde, čo je.“
Vyšetrovacia väzba na Bartolomejskej ulici v Prahe
„Na tej Bartolomejskej ma dali samého dole do suterénu, do pivnice. Tam som bol - ako hovorím - väčšinou sám na izbe a odtiaľ ma vozili na vyšetrovanie. Vždycky prišli, zaviazali mi oči a už tak ma viedol po tých schodoch kade tade až ma priviedol ku vyšetrovateľovi. No, a vyšetrovateľ tak vyzeral dosť taký inteligentný pánko, no, pochopiteľne, že bol vo oblečený v uniforme. Ta všetko mu pasovalo, len jedno mu nepasovalo, keď mi hovoril, že - vaši bratři taky věděli o tom. A ja hovorím: „Nevedeli.“ „A jak to, že nevěděli?“ A ja som povedal: „Preto nevedeli lebo to to sú boľševici.“ No, tak som dostal svoje za ten výraz, priložil mi. Z jednej strany on a z druhej strany stena, no, čo budeme hovoriť. Kým som si to uvedomil, že musím sa radšej zdržať, tak som dosť razy dostal svoje. No, ale vydržal som to a prišiel som k tomu názoru, že lepšie nič nepovedať, byť ticho ako povedať svoj vlastný názor, lebo keď som povedal svoj vlastný názor okamžite som bol bitý.“
Na čo to bolo dobré?
„Väčšinou som bol sám a hladný furt. Kúpať, keď nás zobrali, to taká - otvorili sa dvere, také železné, tam vás dali dnuká, no aby som nepovedal veľa tak, keď malo priemer osemdesiat na osemdesiat, uzavrel a teraz vás kúpal. A viete ako kúpali? Ako pustili vodu takú horúcu, žeby som myslel, že to všetko zo mňa zíde a nedalo sa nikde uhnúť, lebo to na vás išlo rovno a ako zmenil raz zimnú - ta úplne ste až mrzlo s vami všetko. No, tak kúpali. Na čo to bolo dobré? Zničiť človeka! Tak banda boľševická.“
Jedenásť rokov trestu za nič...
„Každý mal svoju mienku. Každý, každý mal svoju bolesť vlastnú, lebo ono to nie je žart - jedenásť rokov trestu - za nič. No, keď by som dakoho zavraždil, to by mi boli dali dva roky, ale za to, že som nebol komunista, že som s nimi nesúhlasil, tak bum - jedenásť rokov - tu máš a hotovo.“