Václav Rubeš (1930 - 2012)
Životopis
„Vždy som si hovoril, dosť, mám také zásady a tie plniť budem.“
Václav Rubeš sa narodil v roku 1930 vo východočeskej Lomnici nad Popelkou. Ako osemročný chlapec, oslovený mládencami, ktorí v rovnošatách pomáhali pri rôznych službách, začal skautovať. Bolo to len krátko, pretože začiatok druhej svetovej vojny priniesol zákaz skautingu, ale v jeho odhodlaní ho povzbudzoval a viedol otec, ktorý sám bol v mladosti skautským vodcom. Po vojne sa medzi prvými zúčastňoval obnovy skautingu, zúčastnil sa kurzu pre budúcich skautských vodcov, založil svoj oddiel, ktorý postupne odovzdal staršiemu chlapcovi a sám sa venoval tým najmladším, tzv. vĺčatám. Skautská organizácia sa veľmi pekne rozmohla, v Československu dosahovala v tom čase až 250 000 skautov. Rok 1948 priniesol ďalší vládny zásah vstupovať do Zväzov mládeže a 50te roky úplne skauting zlikvidovali. Sám Václav Rubeš roky pociťoval pracovné postihy. V roku 1956 bol z dôvodu predošlej skautskej činnosti prepustený z armády, kde vykonával funkciu inštruktora zdravotnej služby. Bol nútený hľadať si nové zamestnanie. Privítal s nadšením politické uvoľnenie v roku 1968, kedy sa opäť, žiaľ iba na dva roky, podieľal na obnove skautingu. V 70tych rokoch zastával miesto na Okresnom ústave národného zdravia, keď si ho normalizácia zasa našla a bol prepustený zo zamestnania. Postihy sa týkali i jeho rodiny - dvoch dcér, ktoré napriek výborným výsledkom nemohli pokračovať vo vybraných štúdiách. Roky sa profesionálne pohyboval v odbore turistiky, dosiahol kvalifikáciu inštruktora cvičiteľov turistiky je autorom viacerých turistických príručiek. Pôsobil v Ružomberku. V roku 1989 sa spolu so staršími funkcionármi skautingu opäť aktívne podieľal na obnove a legalizovaní skautingu a v roku 1990 bol zvolený za kmeňového náčelníka na Slovensku. Václav Rubeš zomrel 15. októbra 2012.
Skauting 3x zakázaný
"Prišiel rok tisícdeväťstoštyridsaťpäť, obnova skautingu na našom území. Samozrejme, som sa zúčastnil medzi prvými obnovy skautingu aj u nás. V júni som sa zúčastnil prvého kurzu, kde som dosiahol určitú kvalifikáciu, aby som mohol oddiel založiť a tam som vlastne získal, dostal aj za úlohu, keďže som obsluhoval toto školenie, aby som šíril skauting ďalej okolo seba. A ak je to možné, aj založiť oddiel. To sa mi podarilo, vtedy to nebol problém. Založil som skautský oddiel. Po určitej dobe som starších skautíkov odovzdal vyškolenému ďalšiemu chlapcovi a ja som sa venoval najmladším v vĺčatám vo veku od šesť do desať rokov. V tomto období tiež som získal svoju skautskú prezývku, odvtedy som Akela. Skauting sa veľmi pekne rozmohol v celej republike a vtedy dosiahol dokonca až dvestopäťdesiat tisíc skautov v Československu. Čiže bola to tak troška aj moja zásluha, že ten skauting sa pekne šíril. Prišiel však rok štyridsaťosem, nová vládna garnitúra a skauting bol zakázaný, podobne ako v roku tridsaťdeväť. Boli boli sme vyzývaní, aby sme vstupovali do Zväzu mládeže a decká, aby sme vychovávali v duchu pionierskej organizácie. Samozrejme sme niečo také odmietali, pretože predsa len sa to veľmi odlišovalo od zásad skautských. Prišiel rok päťdesiat, úplná likvidácia skautingu. V päťdesiatych rokoch prvé postihy tých, ktorí boli najaktívnejší v skautingu. Začali aj procesy, skonštruované procesy, súdy, tresty, dokonca aj tresty smrti. Boli sme utlmení, aj keď, samozrejme, skauting v nás stále ostával, a preto v roku šesťdesiatosem, keď došlo k určitému uvoľneniu, vďaka najmä Alexandrovi Dubčekovi, tak sme sa, samozrejme, pokúsili o obnovu skautingu. Takže dochádza ku druhej obnove skautingu, žiaľ, iba na dva roky, ale aj tak to malo svoj význam. Pretože sme zasa sa snažili získať mládež pre zásady skautské a nie pionierske. Ale vďaka doktorovi Husákovi došlo ku politickej normalizácii, zasa sme boli utlmení a pochopiteľne nasledovali aj určité tresty z postov v zamestnaní, zákaz práce s mládežou a podobne. Nakoniec sme sa najčastejšie v turistických oddieloch mládeže snažili získavať deti pre pobyt v prírode, pre poznávanie prírody, pre ochranu prírody. A pritom, samozrejme, pri tých výletoch a podobne, sme mohli niektoré z tých prvkov, skautských zásad uplatňovať. To sa nám darilo a pokiaľ to nebolo veľmi okaté, aby si nás veľmi nevšímali funkcionári, tak sme v týchto turistických oddieloch mládeže ako-tak pokračovali. A vlastne z týchto turistických oddielov potom v roku deväťdesiat, po osemdesiatom deviatom roku sa regrutovali ďalšie prvé skautské oddiely."
Postihy v zamestnaní
"Ako som vnímal totalitný režim... V prvom rade, už po roku päťdesiat boli prvé postihy, ako som sa zmienil. A ten postih som mal aj ja. Nakoniec to dopadlo tak, že v päťdesiatom šiestom roku, keď som nastúpil do vojenskej školy, tak po krátkom čase som bol odhalený a bol som z armády prepustený. Samozrejme, s prepáčením ten výraz, s flastrom, že som nespoľahlivý, že som pôsobil v skautingu, že som bol veľmi aktívny a tak ďalej, a tak ďalej. A že určite som nadviazal kontakty so zahraničím, s kapitalistickým režimom v zahraničí a podobne. No nebola to pravda, samozrejme. Ale už ten postih bol. Čiže musel som si hľadať nové zamestnanie. Našťastie som našiel zamestnanie. Keď som sa vypracoval na určitý post, v sedemdesiatom druhom roku, po politickej normalizácii, o ktorej som sa už tiež zmienil, som bol znova odhalený personalistom v Okresnom ústave národného zdravia, kde som bol zamestnaný. A na odpor riaditeľa ústavu, ktorý nesúhlasil s prepustením, som bol opäť prepustený zo zamestnania. Opäť som si musel hľadať nové zamestnanie. A tak som bol poznačený až do roku osemdesiatdeväť. Tak, tak som asi vnímal a pociťoval na svojej koži totalitu."
50te roky v skautingu - súdne procesy, väzenia
"Ďalší príklad môžem uviesť, priamo náš náčelník slovenského skautingu doktor Stržínek, ktorý bol zatknutý a neoprávnene súdený a potrestaný väzením. Boli to ďalší spolupracovníci, napríklad vtedajší starosta slovenského skautingu, vtedy ešte len podplukovník generálneho štábu Ján Juraj Stanek. Tak napríklad doktor Stržínek, ten bol obvinený z toho, že tým, že bol v kontakte s pražským vedením skautingu, česko-slovenského skautingu, kde sa objavili takí pracovníci, ktorých si ŠTB vybralo, že spolupracovali so zahraničím. Že sú proti zapájaniu do pionierskej organizácie a tak ďalej, a tak ďalej. Dokonca obvinený doktor Průcha v Prahe a v súvislosti práve s doktorom Stržínkom, že pripravujú zvrat v Československu a že pripravujú mládež pre túto činnosť. Podplukovník Stanek, ten zasa za to, že bol zaslúžilým partizánskym bojovníkom v Slovenskom národnom povstaní, tak ako mnohí ďalší, nemusíme chodiť ďaleko, priamo armádny generál Svoboda, takisto mal postih. Podobne mal postih aj Ján Stanek. Najväčšie postihy v najširšom meradle, by sa dalo povedať, boli v Prahe. Kde bolo, ako som sa zmienil, ústredie a tam si vytipovali mnohých pracovníkov česko-slovenského skautingu pre to, aby ich obviňovali nezákonne a odsúdili, a trestali. Moderátor: A viete nám povedať niečo aj o tých trestoch smrti? V.R.: Áno, tresty smrti boli. Starosta česko-slovenského skautingu bol major zahraničnej armády, doktor justície van der Lick. Ten v tridsiatom deviatom roku odišiel do zahraničia, do zahraničnej česko-slovenskej armády. Vrátil sa v roku štyridsaťpäť. Bol členom aj norimberského procesu. A do štyridsiateho ôsmeho roku vykonával funkciu starostu, ako som hovoril. Keďže videl, že dochádza k zatýkaniu a postihom mnohých skautských pracovníkov. Odišiel s rodinou druhý raz do zahraničia a v roku päťdesiatdva bol odsúdený na trest smrti, in absencia. To bol jeden, vlastne taký prvý príklad. Potom sme mali aj tu na Slovensku, sme mali skautov, ktorí boli zapojení do Bielej légie. A keďže boli odhalení dvaja z nich, napríklad Tesár, ktorí ktorého meno mi práve prichádza na um. Bol popravený spolu so svojím ďalším študentom, vysokoškolákom. Potom došlo aj k poprave, vlastne zastrelením pri prechode hraníc do Rakúska. Práve pri tomto prechode boli ďalší dvaja skauti zastrelení. To je tak momentálne na čo si spomínam, inakšie, samozrejme, v dokumentácii máme ďalšie prípady dochované."
Vyšetrovačky
"Nikdy som nepochyboval o tom, že by som mal na skauting zabudnúť alebo, ak to bude možné zasa v skautingu pokračovať. Tak sa netreba čudovať, že po tých vyšetrovačkách, ktoré aj ja som mal v ešte v päťdesiatom druhom roku, kde vždy podvečer si pre mňa prišli do bytu alebo si našli na ulici a odviedli ma na Štátnu bezpečnosť. Tam v noci ma vypočúvali a nad ránom ma zasa prepustili a tak sa to opakovalo trikrát za sebou. Po tri noci takýmto spôsobom. Samozrejme, keď ma prepustili po tej prebdenej a ozaj divokej noci, tak som rozmýšľal, či som vlastne robil dobre, či som nerobil zle. Či majú oni pravdu, alebo ja, či mám pravdu. Ale vždy som sa utvrdil v tom, že skaut má ostať skautom na celý život. A tak to aj bolo. Moderátor: A čo od vás chceli vedieť? Čo od vás chceli vedieť na tých vyšetrovačkách? V.R.: Čo odo mňa chceli vedieť? Ďaleko viacej, ako som sám vedel. To znamená, že, či som v spolupráci s funkcionármi v Bratislave, v Prahe. Či som nadviazal nejaké kontakty so zahraničím. Či som mal možnosť dodávať nejaké informácie z Československa cez hranice. Vymýšľali, vymýšľali sami oni rôzne také nástrahy. Samozrejme, že chceli vedieť ďalších mojich spolupracovníkov. Aby som prezradil, s kým som sa stýkal. Že oni vedia o tom, že sa stýkam. Že oni vedia, že potrebujú len potvrdiť to, čo už vedia. No, samozrejme, keďže som vedel, že je to všetko nafilmované na mňa, tak som nemohol, samozrejme, nikoho udať. Moderátor: Dochádzalo aj k takým situáciám na výsluchoch, že používali aj fyzické násilie proti vám? V.R.: Nie. Ja nemôžem povedať, že by fyzické násilie bolo využité, ale psychika, áno. Psychické áno. Už to, že vlastne po celom dni, podvečer ma zbalili a celú noc, hovorím, až do rána, robili výsluchy. A to boli krížové výsluchy. To nebolo len, že som mal povedať niekomu niečo. To boli... to skákali jeden cez druhého a snažili sa proste nejako chytiť, na niečom chytiť, ale nechytili."
Po Nežnej revolúcii
"Bolo zaujímavé sledovať demonštrácie najskôr v Prahe. Potom sme sledovali tú celú reakciu v celom Československu vtedajšom, však? Koncom roku osemdesiatdeväť, no a keďže som bol jeden z tých, ktorý už mal skúsenosti z obnovy skautingu v šesťdesiatom ôsmom roku, tak napriek tomu, že sme tvrdo na to doplatili v sedemdesiatych rokoch, tak sme sa, samozrejme, vzájomne kontaktovali, pokiaľ sme sa ešte poznali a pokiaľ sme tu ešte boli. Tak sme sa kontaktovali už koncom roku osemdesiatdeväť, takže ešte v závere roka, sme sa stretli v Žiline, z podnetu doktora Jančeka, to bol náčelník slovenského skautingu ešte z rokov šesťdesiatych. Z roku šesťdesiatosem až sedemdesiat. Tak ako bývalý náčelník, samozrejme sa ujal iniciatívy tiež a tam sme sa asi, pamätám sa, asi dvanásti, pätnásti, starší funkcionári stretli a pripravovali sme obnovu skautingu. Janček bol veľmi aktívny na tomto úseku, presadil dokonca prijatie stanov na ministerstve v Bratislave. A v ešte v decembri roku osemdesiatdeväť bol skauting na Slovensku uznaný, legalizovaný. Tie skúsenosti, ktoré sme mali z šesťdesiatych rokov sa, samozrejme, teraz, teraz využívali. Ale, bohužiaľ, bol veľký problém v tom. Záujem detí a mládeže o skauting bol, aj rodičia posielali dokonca, hej, nie že len púšťali, ale posielali do skautských oddielov svoje deti, ale čo to bolo platné, keď sme nemali vodcov. Bolo potrebné najskôr vychovať vodcov, aby sa mohli zakladať oddiely a aby mohol vôbec skauting existovať. Neboli príručky, pretože napríklad aj moja, môžem povedať, bohatá knižnica skautská, tá sa ocitla kdesi v rukách, proste v autách ŠTB. Všetko odviezli a tam to bolo zaujímavé, stačilo len aby to troška vyzeralo ako skautská záležitosť nejaká, tak všetko brali. Mamka, keď som potom prišiel domov, ja som nebol práve doma, možnože práve schválne využili tú dobu, keď som nebol doma. Mamka plačúc mi hovorila, čo sa dialo a ako proste všetko prehľadávali, hľadali a že spústu vecí a, samozrejme, predovšetkým moju celú skautskú knižnicu odviezli."
Spracovala: Mgr. Alexandra Grúňová, Referát Oral history, 03/2018