Logo

Ústav pamäti národa dosiahol prelomové rozhodnutie na Ústavnom súde SR

Dňa 12.10.2017 Ústavný súd SR rozhodol v tzv. „kauze Babiš" a dal za pravdu Ústavu pamäti národa. Rozhodnutie je pre celú túto kauzu prelomové.

Ústav pamäti národa na ústavnom súde napadol rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, ktorý sa dopustil viacerých závažných procesných pochybení. Najvyšší súd napríklad v rozpore so zákonom svojvoľne požiadal ministra vnútra o zbavenie mlčanlivosti bývalých príslušníkov ŠtB, ktorí na okresnom súde vypovedali v prospech Andreja Babiša. Takýmto postupom chcel najvyšší súd dodatočne napraviť nezákonné výsluchy uvedených svedkov zo strany okresného súdu. Navyše, k tomuto spornému kroku najvyšší súd pristúpil bez toho, aby sa k nemu mohol Ústav pamäti národa reálne vyjadriť. Najvyšší súd o celej kauze rozhodol len jeden pracovný deň po tom, ako Ústavu pamäti národa doručil sporné rozhodnutie o zbavení mlčanlivosti. Okrem rozhodnutia najvyššieho súdu ústavná sťažnosť smerovala aj voči rozsudku krajského súdu, ktoré mu predchádzalo.

Ústavný súd vyriekol niekoľko zásadných vecí: spochybnil svedectvá bývalých príslušníkov ŠtB, keďže neboli zbavení mlčanlivosti (ich svedectvo „bolo nezákonné", a teda neprípustné), takisto aj ich hodnovernosť („skutočnosť, že svedkovia, bývalí príslušníci ŠtB, sa svojou činnosťou podieľali na presadzovaní komunistického režimu, objektívne vyvoláva pochybnosti o ich dôveryhodnosti" a zdôvodnenie, prečo ich súdy považovali za dôveryhodných svedkov, „Ústavný súd považuje za nepostačujúce a svojvoľné, pričom absencia riadneho odôvodnenia dôveryhodnosti týchto svedkov zásadným spôsobom spochybňuje rešpektovanie princípov spravodlivého procesu v preskúmavanej veci").

Ďalšou zásadnou vecou, ktorú vyriekol Ústavný súd, je potreba rozlišovania medzi vytvorením evidencie ŠtB, jej zverejnením a nájdením pôvodcu zodpovedného za prípadnú škodu. Ak sa niekto domáha ochrany osobnosti vo veci neoprávnenej evidencie v materiáloch ŠtB (ako je to aj v prípade Andreja Babiša), je potrebné zvážiť, koho je možné za takúto evidenciu brať na zodpovednosť, teda kto je nositeľom tzv. pasívnej vecnej legitimácie. Ústavný súd vyriekol, že podľa neho všeobecné súdy, ktoré aj doteraz rozhodovali v podobných prípadoch vedených proti ÚPN (aj pred procesom s Andrejom Babišom), prisudzovali pasívnu vecnú legitimáciu ÚPN neoprávnene, pretože ústav evidenciu ŠtB nevytvoril.

Podľa Ústavného súdu „skutočnosť, že (Babišovi) svedkovia, bývalí príslušníci ŠtB, sa svojou činnosťou podieľali na presadzovaní komunistického režimu, objektívne vyvoláva pochybnosti o ich dôveryhodnosti". Ústavný súd pripomenul, že slovenské súdy už v 90. rokoch pasívnu legitimitu v podobných prípadoch prideľovali Slovenskej informačnej službe. Už vtedy to nesprávne odôvodňovali tým, že SIS spravovala a tým aj mohla využívať archívne materiály po ŠtB. „Už vtedy uznali za zodpovedného (v neoprávnenom evidovaní) orgán, ktorý je držiteľom, resp. správcom týchto zväzkov, aj keď sám tento orgán o evidovaní alebo neevidovaní určitej osoby nerozhodoval ani rozhodovať nemohol."

Po vzniku ÚPN sa následne do jeho správy z ministerstva vnútra a SIS previedli materiály po ŠtB, aby ústav mohol plniť úlohy, ktoré mu boli uložené zákonom. V nadväznosti na to sa mu súdmi pridelila spomínaná pasívna legitimita vo veci neoprávneného evidovania osôb v materiáloch ŠtB. Ústavný súd však hovorí: „Podľa všeobecne akceptovaného názoru právnej teórie je zodpovedným subjektom vždy pôvodca zásahu, teda ten, ktorého konanie spôsobilo zásah do osobnosti fyzickej osoby."

Vo veci potenciálne neoprávnenej evidencie Andreja Babiša Ústavný súd vyriekol: „Je zrejmé, že pôvodcom tohto zásahu, ktorý viedol k neoprávnenému vytvoreniu zväzku na meno a jeho neoprávnenému zavedeniu do evidencie ŠtB, nemohol byť ÚPN, ktorý bol ako verejnoprávna ustanovizeň zriadený približne 20 rokov po tom, čo bol tento zväzok vytvorený a 13 rokov po tom, čo došlo k zrušeniu ŠtB." Podobne ÚPN podľa Ústavného súdu nemôže byť pasívne legitimovaný, ani ak by došlo k zásahu do osobnosti samotným zverejnením evidencie, pretože ÚPN v tomto postupuje presne podľa znenia zákona o pamäti národa, ktorý mu ukladá povinnosť uverejniť tieto evidencie, pričom občiansky zákonník priznáva škodu len vtedy, ak je zverejnenie neoprávnené.

Podľa Ústavného súdu teda okresný súd, resp. krajský súd mali zamietnuť žalobu Andreja Babiša proti ÚPN, pretože ústav nie je pasívne vecne legitimovaný v tejto veci.

Všeobecne možno povedať, že doterajšia prax v konečnom dôsledku znamenala, že ÚPN akoby niesol právnu zodpovednosť za spôsob práce ŠtB, teda ústavu zameranému na skúmanie obdobia neslobody sa akoby prisudzovala úloha právneho nástupcu ŠtB, čo je úplne absurdný stav.

Podľa predsedu správnej rady Ústavu pamäti národa Ondreja Krajňáka: „Ústavný súd sa v mnohých prípadoch stal poslednou záchrannou brzdou v boji za pravdu a spravodlivosť a prekonal všetky naše očakávania. Spor s Andrejom Babišom bol sprevádzaný rôznymi neštandardnými situáciami a z tohto dôvodu si prístup a verdikt ústavného súdu mimoriadne vážim. Vážim si odvahu, odbornosť a postoje senátu Ladislava Orozsa, ktorý našej krajine vrátil nádej na spravodlivý rozsudok. Ďakujem pánovi Poláčkovi a jeho advokátskej kancelárii za ich doterajšiu prácu a vynikajúce výsledky. Verím, že raz to ocení celá spoločnosť. Závery ústavného súdu majú oveľa širší význam a dávajú nádej, že boj za hľadanie pravdy netreba vzdávať."

Pavol Poláček z advokátskej kancelárie POLÁČEK & PARTNERS, ktorý Ústav pamäti národa v spore zastupoval uviedol: „Rozhodnutie ústavného súdu je dobrou správou pre Ústav pamäti národa, ktorý vedie viacero podobných súdnych sporov. Ako advokát si veľmi vážim vytrvalosť a zásadové postoje Ondreja Krajňáka, predsedu správnej rady Ústavu pamäti národa, ktoré sa prejavili aj v tomto náročnom spore. Spor s Andrejom Babišom sa po rozhodnutí ústavného súdu znovu otvorí a najvyšší súd, prípadne aj nižšie súdy, sa budú musieť vysporiadať s vážnymi výhradami, ktoré ústavný súd vo svojom dnešnom rozhodnutí konštatuje. Za zásadnú považujem hlavne tú časť rozhodnutia, kde ústavný súd konštatuje, že Ústav pamäti národa nie je v tomto spore pasívne vecne legitimovaný a teda že nemal byť nikdy žalovaným. Tým vlastne ústavný súd oslobodil Ústav pamäti národa od všetkých sporov s bývalými spolupracovníkmi ŠtB."

Ústav pamäti národa sa podrobne oboznámi s odôvodnením rozhodnutia ústavného súdu a verí, že toto rozhodnutie sa stane pevným základom pre spravodlivé a presvedčivé riešenie tejto i ďalších káuz. Zároveň Ústav pamäti národa víta novú situáciu vo svojom právnom postavení voči bývalým príslušníkom ŠtB a voči všetkým pokusom spochybňovať jeho činnosť pri odhaľovaní histórie z čias neslobody.

Vytlačiť