Štefan Popovič (1926 - 2015)

Životopis

„Mňa to všetko bavilo, mňa bavila aj robota, aj cirkevná, aj táto svetská.“

Príbeh pamätníka

Štefan Popovič sa narodil 15. novembra 1926 v Rumanovej v chudobnej roľníckej rodine. Bol najstarší z troch súrodencov. Ako chlapec miništroval v kostole. A roku 1939 páter Jamrich mu navrhol ísť za chovanca do misijného domu do Nitry, kde dokončil štyri triedy gymnázia. Keďže boli vojnové časy, po maturite ako 17-ročný koncom roka 1944 išiel kopať aj protitankové zákopy.
Z noci z 13. na 14. apríla 1950 boli zlikvidované všetky mužské rehole a previezli ich do Podolínci. V septembri 1950 ich odviedli na vojenskú službu, v PTP bol necelé 4 roky. Potom pracoval v Bratislave, spočiatku v stavebníctve, potom ako asistent v Slovenskej akadémii vied, kde ho práca zaujala. Navrhol vedecko-populárny kľúč na určovanie rastlín.
V roku 1960 bol odsúdený na štyri a pol roka za tajné náboženské aktivity. Keď pracoval vo väznici vo Valdiciach pri brúsení kryštálového skla, tak aj počas práce sa vedeli povzbudiť, či dokonca aj vzdelávať, lebo tam vtedy bolo šesť biskupov a desiatky kňazov.
Po amnestii 9. mája 1962 hľadal prácu v Bratislave. Zamestnal sa v záhradníctve v Karlovej Vsi, kde ho spočiatku oddeľovali od ostatných zamestnancov. Neskôr sa zamestnal v Technomate, aby mal viac času na dokončenie teologických štúdií. Tajná vysviacka sa vykonala vo východnom Nemecku v Magdeburgu 8. septembra 1967. V roku 1968 sa dostal do USA, kde mal nevlastnú sestru. Urobil si intenzívny kurz angličtiny a potom študoval na Georgetown univerzite vo Washingtone.
Po dvoch rokoch sa vrátil na Slovensko a oznámil, že je vysvätený kňaz a podal žiadosť do pastorácie cez pátra Michalíka, ktorý bol provinciálom. V roku 1970 išiel za kaplána do Brezničky v rožňavskej diecézy. Organizoval obnovu fary, robil ploty, a organizoval aj spevácky súbor. Potom sa dostal na Šoltýsky, kde mal na starosti viac filiálok. „To bolo na kraji rožňavskej diecézy, samý vrch a tam sa môžeš umodliť u umordovať asi povedali. A mne sa to zase osobne ľúbilo, ja som to nejako nedával navonok.“ Jeho aktivity boli pod dohľadom aj ŠtB a tak 1. mája 1983 mu bol odobratý vodičský preukaz. On aj jeho veriaci vykonali mnoho pokusov o vrátenie vodičského preukazu, avšak bezúspešne. Spoluprácu ale rázne odmietol. Vodičský späť nikdy nedostal, musel ísť na nové skúšky.
Štefan Popovič zomrel 15. novembera 2015.

Spomienky na detstvo

Bývali sme ešte v dedkovom dome, v dome starých rodičov. Bol to taký chudobný dom pokrytý slamou. Bola to nabíjanina, nebolo to stavané ani z kvádrov, ani z tehiel. Ešte si pamätám ako chlapec aj tam tak stavali také domy nabíjaninou. To znamená, ubúchali základ, potom stavali, dávali tie foršty a do foršt hádzali zvláštnu zem takú ílovitú a tú chlapi ubíjali. Bolo tam miesto pre okná, pre dvere. A keď to skončili až dovrchu povedzme tie dva metre päťdesiat, tak to nechali vysušiť a keď sa to vysušilo tak zákonite to muselo praskať, lebo to zem to bola, zem pomerne dosť vlhká a keď sa to zosušilo, tak tam boli aj také diery, že tam mohol vlastne skoro aj dve ruky vopchať. To sa potom doplátalo a takto sa stavali domy. Aj ten náš rodičovský dom, lepšie povedané dom nášho starého otca bol z nabíjaniny. Bol dvojizbový s otvorenou kuchyňou. Tak my sme bývali v takej izbe menšej, päť ľudí a kde bol starý otec tam býval mladší syn so svojou ženou a tiež deti. Tak to bolo veľmi také stiesnené.

A keď som bol taký malý chlapec sa ma vždycky s pýtali a čo si taký bledý, čo si taký bledý. Ja som nevedel prečo som taký bledý, a to som sa dozvedel až v štyridsiatom štvrtom, keď sme boli snímkovaní na pľúca. Som sa to dozvedel a bol som z toho veľmi nešťastný, lebo všetci mali negatívne, ja som mal tiež negatívnu TBC hýlových žliaz. To zrejme z toho prostredia, že sme tak boli takí skromní. Jesť bolo čo, teda chleba sme mali vždy. Rodičia boli veľmi pracovití. Otec bol nielen roľníkom, ale bol aj tesárom, bol murár, staval pece a bol aj stolárom. A celá naša rodina bola po tejto stránke veľmi šikovná. A ako brat tak aj otec.

V Rumanovej voľby v 1938 vyhrali komunisti

Tak naša dedina sa vyznamenala tým, že už tridsiatom ôsmom vyhrali komunisti a mali aj svojho starostu. Volal sa Anton Dúbravec. Môj otec bol organizovaný v HSĽS, teda Hlinkova slovenská ľudová strana. Vyhrali preto, lebo na tom židovskom majetku pracovali ľudia a tam sa dalo dobre organizovať toto robotnícke hnutie. Ešte otec spomína jedno také, robotnícky, taký robotnícky štrajk, o ktorom je aj v dedine pamätník. Tam aj zastrelili dvoch štrajkujúcich. Nejaký Ján Baláža, Konopásek. Doteraz tam majú ten pomník.
Áno. Boli na čele, pretože tam bola organizácia dosť silná a organizátori prichádzali z Hlohovca, teda z Fraštáku. Tam ako sa chodilo z našej dediny do Bábu do farského kostola, boli tam také lučiny a oni sa tam schádzali, tam mali svojich inštruktorov. To sme nevedeli nikto, len sme vedeli toľko, že oni prví prichádzajú ako z kostola domov, ale v kostole oni neboli. Oni tam prichádzali a sme ich volali, že vŕbári, lebo pod vŕbami ich tam školil nejaký odborník. A to sa aj prenášalo takto medzi nás, napríklad otec sa dozvedel, že oni hovoria, neplaťte dane, však to raz bude všetko spoločné. Čo sa aj stalo až v tisícdeväťstopäťdesiatom siedmom, keď celý chotár padol do družstva. Takže tam sa oni školili.

Spomienky na staršie detské roky

Tak tam bola organizovaná Hlinkova mládež. A boli aj gardisti. A bolo známe, že do gardy išli vlastne komunisti. Môj otec bol HSĽS, ale v garde nebol. To bolo tiež veľmi zaujímavé, aj sa aj taký žart hovorí, že komunisti kde ste, sme v Hlinkovej garde a gardisti kde ste, sme v komunistickej strane, to sa tak vyprávalo neskoršie. No tak čo sa týka tej dediny, žilo sa nám tam môžem povedať dobre. Čo sme chovali husi, potom mama pestovala sviňu vždycky pestovala ešte kačice, sliepky, no a z toho sme sa nejako tak živili. Cez prázdniny ako žiak do štvrtej, do piatej triedy som chodieval do tabaku. Tam som oblamoval zálistky, aby boli lepšie vyvinuté tie listy tabakové, lebo tam boli veľké tabačiarne, kde aj mama chodila v zime žehliť tie tabakové listy a sa upravovali na export. Tak týmto sme sa akosi živili a do rodiny pribúdali nejaké peniaze. Otec bol šikovný majster, tak len to bol taký výmenný, vlastne výmenná vec. On pracoval pre nich, oni nám potom zorali rolu zadarmo alebo sme robili za tretinu pre tých bohatších ľudí. Napríklad kukuricu nasadil, my sme ju okopávali, museli sme ju zozbierať, vysekať všetko to kôrovie a podobne a tým sme si nadobúdali určité hodnoty. To sme isté robili aj pri Rišňovciach, bol jeden veľký boháč Antušek sa volal a tam sme tiež chodievali do tej kukurice, aby sme si niečo privyrobili. Na našich poliach sme nemali veľa čo robiť, ale predsa už sme mali jednu kravu, sme sa spriahali, otec zoral, neskoršie sme mali dve kravy a keď už bolo v tisícdeväťstopäťdesiatom družstvo tak sme sa vlastne už tak vzchopili natoľko, lebo brat bol už mládenec vyvinutý, tak sme už mali štyri kravy a koňa a s tým sme išli do družstva, tak sme sa vtedy už spamätali.

Chovanec v misijnom dome v Nitre

Prvé, keď sme tam prišli, sa priznám, že skoro všetci sme plakávali tam, lebo to bolo také, to boli dedinskí chlapci odlúčení od rodiny. Ja som si nevedel predstaviť ako ja tam len budem spať na cudzom mieste. Áno. A mali sme spoločné teda spálne, tam nás bolo asi dvadsaťpäť postelí. Tam prv než som došiel teda, keď ma prijali a dostal som papier, že musím doniesť aj určité veci. Periny, obliečky na periny, na vankúše, mať všetko posteľné prádlo, osobné prádlo a všetko muselo byť očíslované číslom, štyristoosemnásť. To mi tetička teda v tom v našom dome, v tej druhej izbe vždycky pekne všetko vyšili a som to mal veľmi príkladne spravené. Do toho misijného domu spočiatku nás bolo tam dvadsaťosem chlapcov z dedín, z celého Slovenska. Tam sme videli ako chodíme takí smutní a keby nebolo aj futbalu a tak sme sa tam trošku rozveselili, tuším by boli poodchádzali. Traja odišli hneď, no a ostatní sme tam vydržali a pomaly sme si zvykali na ten kláštorný život, ktorý bol samozrejme taký sparťanský. To boli Nemci, ktorí to viedli, muselo sa presne vstať načas, rýchlo sa umyť, na chodbe sme mali taký dlhý stôl, tam boli lavóre, umývadlá, tam sme si večer pripravili vodu, tam mal svoju svoj pohárik, zubnú kefku, pastu, kto mal pastu, vtedy ešte tak pasta sa medzi nami neužívala a poriadok ráno, keď zazvonilo, to sme všetci skočili, to len tak zahrmelo a sme sa hneď tam, teda kľakli na kolená, sme sa voľačo pomodlili, ihneď umyli, obliekli a už bola ranná modlitba. To sme museli utekať dolu, tam sa nekúrilo vôbec. Napríklad v spálni sa nekúrilo. To sme museli mať dobrú duchnu, dobrú perinu. V triede, kde sme sa zdržovali, kde bolo vyučovanie, tak tam sa kúrilo. Kúrilo sa aj v jedálni a kostole sa nekúrilo spočiatku. Čiže my sme sa pripravili, umyli, pripravili, vtedy sme som sa ešte neholil, utekali do kostola, tam sa nekúrilo, museli sme mať už v zime kabát. Kľačalo sa, zásadne sa kľačalo, skoro nikdy sa nesedelo. Iba pri svätej omši, pri kázni. Takže sme mali kolená dosť také vytlačené a sme naučení aj doteraz veľmi dobre kľačať.

Sparťanská formácia chovancov

My sme mali celkom poriadok ako na gymnáziu. Viete. A poriadok rehoľný. Čiže tam boli modlitby. Muselo byť, samozrejme na obed bola modlitba kostole. Bol tam zachovávaný poriadok v tom zmysle, že všade bolo, na chodbách muselo byť absolútne ticho, na schodoch ticho. V spálni sa nesmelo vôbec vyprávať čo sme dodržali celý rok. To bolo, to bolo aj dosť tvrdé, lebo sme sa nemohli ani povyprávať, to sme zachovávali, to dneska to nedokážu už. Potom dvere zatvárať dvomi rukami, to nás tak tí predstavení k tomu viedli. Každý dostal takú knižku, to si musel vlastne kúpiť, mal aj súkromné nejaké peniaze. Keď dostal od rodičov päťdesiat korún, tak to dostal, to si tam napísal do tej knižky a z tej knižky potom sme tam mali akoby taký obchodík a tam si išiel kúpiť tužku, gumu, atrament a podobne čo potreboval. Tak toto sme mali. Rodičia nám niečo prispievali. Za misijný dom platili mesačne sto korún. Sto korún za misijný dom. Nebolo to veľa, ale na naše pomery to bolo dosť, lebo nejaké zárobky nemali rodičia.

Kopanie tankových zákopov, aj v tábore v Seredi

To už bol vlastne štyridsiaty štvrtý rok, to boli roky vojnové. To sme všeličo zažívali, bol som už starší, som sa musel zúčastniť v štyridsatom štvrtom a v štyridsiatom piatom aj kopania zákopov, lebo od Bratislavy, lebo z tých častí až po Topoľčany boli protitankové okopy a to sme museli absolvovať. To sme museli kopať, zamrznutá zem a bolo to veľmi namáhavé a ťažké. To bolo po kvarte. Ja som už mal vtedy už sedemnásť rokov. A stalo sa to, že keď bol február to už bolo v štyridsiatom piatom, s otcom sme si povedali, teraz to vyzerá také voľnejšie, že pôjdeme do Seredi, to bola na vtedy, bola aj čiastočne náš okres v Seredi, že si tam pôjdem kúpiť šaty. A sme si išli kúpiť šaty a tam nás chytili nemeckí poľní žandári a začali vyšetrovanie, dali nás do radu, asi dvanásť nás bolo a pekne sme mašírovali do židovského tábora v Seredi. Tak som bol v židovskom tábore, tam nás vyšetrovali a po štyroch dňoch nás pustili, lebo zistili, že my nie sme nejaký špióni, lebo čo ja viem čo.

Zážitok skončenia vojny

Tak tu sme už vopred vedeli, že budeme musieť mať nejakú pivnicu, sme nemali. Tak tam kde boli zemiaky za tými zemiakmi ja som vykopal akoby taký zákop na spôsob elka a už vopred som dal na vrch dreva posypal som to teda, nasypal som na to zem, a to bol náš bunker. Tam sme sa potom všetci z tretieho na štvrtého apríla schovali. To bola Veľká noc. Tam sme sa schovali, lebo už behal jeden nemecký tank, behal po dedine, on mal delo a aby mýlil Rusov tak vystrelil raz na kraji, raz v strede, potom zase na kraji a na druhom kraji a tak, aby mýlil nemeckých vojakov, ale už tu vlastne bolo tak, že Rusi už pomaly sa blížili aj k tým okopom, aj k zákopom protitankovým. Na Veľký piatok ešte sme boli v susednej dedine a sme prechádzali po moste cez protitankový veľký zákop. Aj tam, kde boli už nemeckí vojaci v plnej výzbroji s guľometmi, nás pustili na Veľký piatok na bohoslužby. To boli veľkopiatočné bohoslužby. A na Bielu sobotu už to bolo, teda tie raty lietali, a to nám tu sviňu zabili a sme sa schovali do toho pripraveného bunkra. A my sme tam boli a naraz vyhodili ten most na protitankovom zákope. To buchlo veľmi, to otec hovorí, to už určite ten most vyhodili a mali aj pravdu a vtedy sa už brali Rusi do dediny. Bola streľba z guľometov, teda aj z pušiek a my sme boli schovaní v tom okope, až susedovci volali, Popovičovi poďte, sú tu Rusi. A sme vychádzali z toho zákopu rukami samozrejme hore. Však videli, že sme tam len civili. Cez náš dom prechádzali, celá tá skupina tých Rusov prechádzala, mali tam aj ústredňu telefónnu, všetko cez náš dvor išlo. Tak tam sme už potom poznali Rusov.

Zážitok Barbarskej noci – likvidácia mužských reholí z 13. na 14. apríla 1950

Ja som tomu neveril do poslednej chvíle, lebo sa hovorilo, že zobrali síce františkánov a niektoré rehole, jezuitov že zobrali, ale že nás sa to nebude týkať a tak ďalej. Tak my sme sa normálne pripravovali, štvrtok nás brali, že štvrtok budeme hrať futbal a ono to bolo tak, že zo stredy na štvrtok nás brali o polnoci. Ja som kľudne spal a niektorí chlapci pozorovali, že je celý misijný dom obsádzaný vojakmi. Ja som to ani neveril, som kľudne som spal, až prišiel nejaký teda žandár alebo ako by som povedal ZNB alebo čo to bolo a ten s kverom na mňa, vstávaj zbaľ sa a ideme. No a tak veru som skočil, zobral som kufor, zobral som si tam nejaký uterák, jednu modlitebnú knižku a už som sa ponáhľal zobrať si lepšie topánky a už nás všetci všetkých pozháňali dohromady a dovolili nám ešte naposledy v misijnom kostole si zaspievať Neopúšťaj nás, Matka neopúšťaj nás. Vonku pred kláštorom, pred misijným domom už bolo pripravených päť autobusov, lebo to tak zvláštne pôsobilo, všetky štartovali taký zvláštny hukot a nás potom brali medzi príslušníkov, garda nejaká to bola a ozbrojená, a nás brali do autobusov. Autobusy boli z vonkajšej strany zatreté nejakou farbou, tak sme nemohli ani povedzme oškrabať, že kam ideme. Bolo to okolo jednej hodiny, sme vyrazili z Nitry a nevedeli sme kam ideme. Až kdesi ktosi zistil, že sme v Liptovskom Mikuláši. To tak nadránom už muselo byť v Liptovskom Mikuláši a že ideme na východ. Tak ja som bol tiež presvedčený ako aj viacerí, že ideme do Ruska, že nás asi aj zastrelia.

Zaistenie do vyšetrovacej väzby z pracoviska SAV

Tak ja som už s tým počítal, pretože traja čo boli v Poľsku, boli zaistení. Pondelok ráno ma volali z vrátnice, že mám návštevu a pred našou budovou stála Volga, z tej vyšli štyria páni, sa informovali, teda legitimovali ma, kto som, čo som a prišli aj hore do mojej kancelárie, tam len tak zbežne popozerali niečo, šuplíky pootvárali a poďte s nami povedali a tým ma zobrali a zobrali ma do na hlavnú väznicu do Bratislavy. Tam som zostal, čo som sa tam prezliekol do šiat, také do takých teplákov som sa prezliekol a hneď ma brali na Februárku. Na Februárku a tam už začal naostro výsluch, celkom teda naostro samozrejme, ale veľmi tak elegantne čo, ako sa máte a tak ďalej.

Vo vyšetrovacej väzbe

Až už, keď som sa nepriznával potom prišli štyria a to okola mňa začali tak chodiť a začali kričať. Tak kričali a kto bol Gajdoš, neviete kto bol Paľo Gajdoš, kto to je? A tento a to už vykrikovali mená, a Halač, a Halač kde, a Podoma. Vy neviete čo to bolo tam a tam na stretnutí a v tak každý kričal niečo iné a už stále, stále, stále chodili okolo a kričali a kričali už určité veci, čo mali už o týchto troch. Čiže ja som videl, že vyprávajú samozrejme to čo majú už nahovorené. No hovorím, no že, čože na tom. A vtedy oni ostali stáť, no pravdaže, čože na tom. No tým som už začal byť v trestnej činnosti aj ja pravdaže, však čože na tom. Inak toto vyšetrovanie to prebiehalo s mnohými na tento spôsob viete, že chodili okolo a kričal každý niečo.
No a najstrašnejšie asi bolo, keď sa postavil ku mne a mi reval do tohto ucha, to si tak až do ucha dal ústa a reval mi také všelijaké výrazy, hovädo a potom darebák, tupec, blbec a všetky možné a kričal na celé toto viete až ma tak vtedy, ma skrúcalo, tak ma skrúcalo, že som skoro, skoro išiel k zemi. To bolo veľmi, veľmi to, a mi to pískalo v ušiach, ale potom ale možno desať aj pätnásť rokov mi pískalo v uchu. Tak to bolo, to bolo to najstrašnejšie, potom aj dozor bol taký, že ma terorizovali na izbe. Keď som došiel prvý raz na celu, ma vyšetroval celý deň od rána až do večera do desiatej a sa ma stále pýtal. Chcete si niečo aj zajesť? Reku nie, však mi nechutilo, to človekovi stiahlo žalúdok, pravda, všetka tá situácia, tak ja nepotrebujem. Až potom okolo noci a keď chcete, no tak reku niečo by som aj zjedol. Zobral telefón a zavolal prídi sem. Tak prišiel taký, taký zurval, pravda, taký esenbák, reku to bude večera, som si ja myslel, že ten mi dá večeru takú, že budem spomínať. Ale to ma potom, on mi ukázal kade mám ísť, tak som išiel a vyšiel som na celu. V cele bol už nejaký starší človek, sa postavil k oknu do pozoru, lebo to bolo, on už bol nacvičený, ja som hneď vedel, že to je, to je vlastne čo vyťahuje z človeka veci, ale som sa robil samozrejme taký ustráchaný viac ako bolo treba. No a on mi došiel ku mne zobral mi, dajte dolu okuliare. Som si myslel tam bolo prítmie, bol tam strožok hentak čo to, bude ma tu mlátiť lebo čo, to mám furt taký dojem, že to bude tá večera.

Pri práci vo väznici tajne študovali

No pri práci tam sme si mohli povedať čo sme chceli, však sme vedeli kto je aký. Veď tam bolo asi šesť biskupov a desiatky kňazov, to boli všetko čo mali povedzme študovali vo Vatikáne. Teda Gregoriánskej univerzite a podobne v cudzine. Študovali v Rakúsku v Salzburgu a tak ďalej, to boli profesori. Však tam bol aj môj profesor morálky Spišiak zo Spiša. Ten ma pri robote učil morálku, všelijaké kázusy. Profesor, neprichádza mi hneď na myseľ, ten ma tam učil, tak som si nejaké drievko zohnal, lebo to bolo všetko pod vodou sme brúsili, boli to horizontálne brúsy. Spočiatku sme mali obrúsené prsty samozrejme, lebo to človek dotkol sa toho brúsa, tak mu to obdralo kožu. Mali sme krvavé prsty a už potom neskoršie som bol už opatrný. Som to vedel nejaké definície, nejaké rozdelenie, tak takú latku som si našiel, niečo aj tužku tam sa dalo už potom k niečomu dôjsť, tak som si tam aj poznamenával, to som si mohol poznamenávať, ale schoval som si to a zotrel. Potom som si tam nejakú inú definíciu alebo nejakú inú myšlienku napísal, ale to bolo veľmi zriedkavé a veľmi málo.

Kritické poznámky v prejave na zhromaždení kňazov s cirkevným tajomníkom

A ja som tam povedal tieto veci. Nespokojný som s tým, že mne na vyučovanie náboženstva na deväťročku chodia a traja učitelia na kontrolu, lebo žiaci sa potom boja. Veľmi sa boja žiaci, a to sa mi neľúbi. Prečo? Však ja vyprávam o Pánu Bohu, čo ma majú kontrolovať. Potom som hovoril druhú vec, že som obvinený, sem tam volaný na okres, že pri pohreboch urážam komunistov. Reku, to nikdy by som také niečo si nedovolil, bol by som veľmi nešikovný, aby som to ja robil pri pohrebe alebo čo. No dajte mi svedka nejakého, však tam pri pohrebe je spústa ľudí. To ma udával tam tamojší predseda. A tretie bolo, že ľudia sa mi sťažovali, že musia z Ipeľského Potoka chodiť do Hámra, ešte nebola priehrada, do kostola asi tri kilometre, niektorí aj viac, lebo podľa toho kde bývali a mohli mať bohoslužby len každú druhú nedeľu. To sa mi nevidí. Prečo by tí starí ľudia mali tak ďaleko chodiť a nemohol by som im ja slúžiť aj každú nedeľu a nielen každú druhú. A toto je, moje poznámky k tomu, k tomuto môjmu koreferátu a som si sadol. Tak mne nezatlieskal nikto. Všetci ostali ako mŕtví. A tak už som si v duchu počítal, no tak to mám už zase na ďalšie vyšetrovačky a pôjdem na ŠtB, to som si tak myslel, že to bude koniec. No, ale nebol koniec. Na po mne išiel nejaký iný kňaz si nepamätám, ten mal napísaný svoj referát. Ja som to hovoril voľne, on sa takto triasol, lebo on to tam všeličo vychvaľoval a ja som tam tri také body hodil a potom to zhodnotil cirkevný tajomník Banskej Bystrice. Tak veľmi ďakoval za tie prednášky, referáty a koreferáty, veľmi ďakoval a pozoruhodný pochválil aj môj referát teda koreferát a nariadil cirkevnému tajomníkovi, aby sa na túto vec pozrel ako to stojí. Ten ma zavolal a tým som dosiahol, že mohli mať omšu každú nedeľu a potom mohli mať omšu o desiatej a nie poobede, lebo predtým museli mať len poobede.