Štefan Kruško (1941 - 2021)
Životopis
„Mýlite sa, nie ste občanmi Československa, ale Sovietskeho zväzu!“
Štefan Kruško sa narodil v roku 1941 v obci Chmeľová v okrese Bardejov. Pochádza zo sedliackej rodiny rusínskeho pôvodu, ktorá ako jedna z mnohých uverila vábivým rečiam o lepšom živote v Sovietskom zväze. Do Ukrajiny odišli, keď mal Štefan šesť rokov. Ich náhradným domovom sa takmer na obdobie dvadsiatich rokov stala obec Hrušvica, kde žilo viacero slovenských i českých presídlených rodín. Štefan tu začal navštevovať základnú, a neskôr i strednú zdravotnícku školu. Po ukončení štúdia pracoval ako ošetrovateľ a ako vedúci zdravotníckeho strediska v obci. Tu sa tiež oženil a spolu s manželkou, presídlenou Slovenkou z obce Lenartov, mali dve deti. V roku 1965 sa po prvýkrát vybrali navštíviť príbuzných na Slovensku, avšak netušili, čo všetko bude so sebou toto rozhodnutie niesť. Na Slovensku sa im veľmi páčilo, postupne si na konzuláte predlžovali pobyt až do šiestich mesiacov, pracovali i bývali vo Svidníku, avšak keďže z ukrajinskej strany nedostali povolenie vysťahovať sa na Slovensko, museli sa vrátiť nazad. Po návrate na Ukrajinu ich čakalo nemilé prekvapenie. Štefan bol obvinený z vlastizrady za opustenie republiky, dostal zákaz pracovať v Rivenskej oblasti a museli sa vysťahovať do susednej oblasti. Všemožne sa snažili získať povolenie odísť na Slovensko a po mnohých formálnych obštrukciách sa im to napokon v roku 1967 podarilo. Usadili sa v Prešove a aj s manželkou sa zamestnali v zdravotníctve. Po čase sa ich rodina rozrástla aj o tretie dieťa. Štefan vystriedal viacero zamestnaní, no vzhľadom na zdravotné problémy musel v mladom veku odísť do invalidného dôchodku. Túžba po zistení pravdy o osudoch povojnových presídlencov ho však nikdy neopustila a od svojho návratu do vlasti sa viac ako 40 rokov venoval výskumu tejto problematiky v slovenských, českých, ukrajinských a ruských archívoch. Na pomoc presídleným slovenským rodákom založil Koordinačný výbor reoptantov v Slovenskej republike. Je autorom mnohých kníh v oblasti literatúry faktu, zostavovateľom a redaktorom kultúrno-umeleckých zborníkov i brožúr a držiteľom ocenenia za verejnoprospešnú dobrovoľnícku prácu „Srdce na dlani – 2000“. Štefan Kruško zomrel v roku 2021.
Účasť na stretnutiach Charty 77 a výpoveď zo zamestnania
„Najväčším nešťastím tých ľudí je, že proces vybavovania štátneho občianstva je veľmi zdĺhavý, nákladný a administratívne náročný. Oni musia tak čakať na štátne občianstvo, ako nejaký utečenec, Vietnamec a rok trvá predbežný súhlas o udelenie štátneho občianstva. Potom čaká ďalšieho pol roka, kým dostane to štátne občianstvo a donedávna platil za udelenie štátneho občianstva, ktorého on sa nikdy nevzdal, jemu ho nikto neodobral, nikde nemá doklad o tom, že on stratil to občianstvo, 20 000 korún. Ten človek, ktorý dostáva 1 200 korún dôchodku a tu sa narodil, on si svoje občianstvo musí kúpiť za 20 000 korún. Berie si úvery, ktoré mu nedávajú ako cudzincovi, vybavuje to na iné meno a podobne. Pred dvoma rokmi, myslím, že aj našou zásluhou ministerstvo dalo do legislatívnej rady vlády a prešlo to v parlamente, že nie v zákone o správnych poplatkoch, ale v zákone o matrikách, dali tam jeden bod, kde občan, ktorý sa narodil na Slovensku, má zľavu a občan, ktorý presídlil podľa uznesenia 664 z roku 1991, teda ten Černobylec, má odpustené to občianstvo. Ale už potomok, ktorý sa narodil v 1947 tam, alebo vo vagóne, alebo ktorý sa narodil už na území Ukrajiny vo Ľvove, on už musí platiť 20 000 korún. Tak to je ďalšia taká nespravodlivosť, ktorá poznačila osud týchto ľudí.“
Práca optantov v poľnohospodárstve
„No a našich ľudí, práve tých, čo na Slovensku, buď boli kdesi na zárobku v Čechách, to bol ten proletariát, teda robotnícka trieda, alebo tých, čo boli účastníkmi odboja, boli v komunistickej strane, boli v nejakých mládežníckych skupinách, takí boli veľmi slávni, a z týchto začali robiť funkcionárov. Bolo to vypočítané a máme to dokázané, že preto to robili, že ak postavia funkcionára z radov týchto ľudí, tak za ním pôjdu, pretože on má akúsi autoritu a svojou osobnosťou strhne so sebou ďalších ľudí. Jasné, že ľud bol zvyknutý na prácu na pôde v poľnohospodárstve, tak vedeli robiť, ale nevedeli obrobiť také množstvo českej zemi s tou kravičkou. Nemali na to nejakého mechanizmu. Česi buď svoje mechanizmy odviezli so sebou, alebo ich popredali miestnym Ukrajincom. My už sme si museli požičať tú žatku či sejačku, či hrabačku, či neviem čo. Naši ľudia to nemali k dispozícii. No ale to bol až rok 1947 - 1948. V 1949 na jeseň začali kolchozy. Zobrali im ešte aj tú kravu i koňa, čo si doviezli zo Slovenska a to bolo ďalšie trápenie. Niekde boli aj veľmi násilné teda nútené zapisovania za členov kolchozu.“
Ženy v ukrajinskom kolchoze
„Naši miestni funkcionári vytvárali v kolchoze skupiny ľudí z našich, kam dali ženu, povedzme, zo Slovenska, ktorá viedla skupinu žien pri pestovaní cukrovej repy, zemiakov, kukurice a tak ďalej, aj na pestovanie zeleniny. Všade dávali naše ženy, možno kvôli tomu vzťahu k pôde a tiež také ženy, ktoré boli gramotnejšie. Tie, ktoré vedeli písať, nakoľko bolo treba zapísať akési jednotky, a to boli celé brigády. Poznáme aj prípady ľudí z Šarišského Jastrabia, z Vyšného Tvarožca, z Becherova, z Čirča, kde boli kompaktne Novosilky. To je obec Roztoky a okolie Svidníka, kde si vytvorili kolchozy, ktoré aj pomenovali kolchozmi v mene Gottwalda. Tam si vytvorili kolchozy z vlastných ľudí, tam Neukrajinca ani nezobrali za člena kolchozu, a už nehovoriac o tom, žeby mu dali funkciu. Napríklad v Kupičive ani dojička nemohla byť Ukrajinka, musela byť z našich.“
Organizované úteky z Ukrajiny
„To bola taká organizovaná nelegálna sieť ľudí, ktorí mali aktivistu v každom okrese, kde žili naši ľudia. Ten tam chodil, zbieral podpisy a zisťoval, ktorým smerom pôjdeme. Hovoril, že pôjdeme naraz cez lesy, a nie po hlavných cestách a podobne. Organizátorom v Kvasilove bol bývalý predseda KSS z okresu Snina, starý odbojár, komunista, ktorý tu agitoval za presídlenie. Bol rusofilskej orientácie a veľmi veril tej komunistickej ideológii. Avšak keď tam prišiel a videl, že všetko je úplne ináč, práve on začal robiť agitáciu za návrat. Za jeho zásluhy ho nezavreli, ale musel sa každý týždeň hlásiť na milícii, že nechodí po žiadnych dedinách. Jeho vnučka žije tu v Prešove. Jednej jedinej rodine rodákov z Ľutiny sa podarilo vrátiť s koňmi cez hranicu a prísť až do Ľutiny. Tých prípadov nelegálneho prechodu hranice boli stovky. V knižke Areštanti ich mám spísané. Dovolím si tvrdiť, že tak možno na 60% mám podchytených ľudí, ktorí vyvinuli len akési pokusy, že išli ku hranici a vrátili sa. Dvaja boli zrejme zastrelení na úteku pri prechode hranice, pretože zľahla sa pod nimi zem. To bolo z obce Koterbachy, čo je v okrese Spišská Nová Ves. Z Rudnian boli dvaja švagrovia, dokonca. Koho chytili na hranici, dostal päť rokov. Koho chytili v pohraničnom pásme, dostal dva, tri roky a išiel do nápravných pracovných táborov až za Ural a na ďaleký sever, do Vorkuty, kde boli bane.“
Nevedomosť neospravedlňuje
„Poznáme prípad človeka, ktorý pochádzal z Veľkého Sulína. Banderovci si vybrali jeho českú stodolu, ktorá bola veľká, obrovská, že oni si tam vykopú zemľanku a tam budú bývať. Otázkou bolo, či on vedel, čo robili v noci, koľko vykopali, čo vozili, aké zásoby tam boli, a tak ďalej, až dokým orgány Ministerstva vnútra KGB nenaďabili na akési kontakty a raz v noci obkľúčili ten dom streľbou. Toho pána Kopáča zobrali, dostal pätnásť rokov. Jeho kolega alebo kamarát aj sused, ktorý zrejme o tom tiež vedel, bol tiež odsúdený. Povedať nie sa zrejme neodvážil. Až takým spôsobom to (banderovci) rafinovane urobili, že ho zavolali do domu ukrajinskej rodiny, kde mu nadniesli: ,Tvoj dom je v takom strategickom dobrom mieste, na okraji je lesík blízko, a tak ďalej, a my tam urobíme čosi, hej. Ale ty s tým nič nebudeš mať, ani nejakú tvoju pomoc nebude treba, len to bude v tvojej stodole.‘ Čiže tú hlinu vynášali potom za stodolu a pekne to rozsiali.“
Kontakt s banderovcami potrestaný
„Druhá taká príhoda, čo mám potvrdené aj z archívu KGB, bola, keď sa rodák z Chmeľovej, Andrej Čučvara, pokúšal nájsť kontakt alebo začať komunikáciu s tými banderovcami v tom zmysle, že či by mu nepomohli alebo neporadili, akým spôsobom sa dostať na Slovensko. Údajne, a to je napísané v správe z vypočúvania, mu povedali: ,Ak my zvíťazíme, tak vy sa všetci vrátite na Slovensko.‘ Samozrejme, že nemohlo byť reči o nejakom víťazstve, ale ktosi pri ďalšej výpovedi túto skutočnosť spomenul, že traja boli u neho doma, že si vypili po poháriku vodky, dal im zjesť slaniny, a vo výroku bolo napísané: ,Za to, že jedol, pil a hostil sa s nimi...,‘ odsúdený bol na pätnásť rokov. Nikto mu nikdy nijaké kontakty viacej nedal. Chlap bol dosť zbehlý, bránil sa, hovoril: ,Nemáte svedka a nevideli ste...,‘ a tak mu trest znížili z pätnástich na desať rokov.“
Túžba po návrate domov
„Najčastejšie bolo povedané, že nie je možný kolektívny návrat na Slovensko, tak, ako ste sem prišli. Môže to byť individuálne. To bola predsa aspoň akási nádej, že je možné takým spôsobom sa vrátiť. Potom neviem, odkiaľ to prišlo a akým spôsobom, ale odchádzalo sa na pozvanie zo Slovenska, kde pokrvný príbuzný musel napísať pozvanie. Volalo sa to vízum, hoci to nie je vízum, ale proste tak to ľudia volali. Podpis bol overený notárom, neskôr stačil aj podpis starostu či tajomníka predsedu MNV. V tom mali byť presne napísané priezviská ľudí, dátumy narodenia, kde bývajú, a hlavne uistenie o tom, že v prípade návratu na územie Československa, sa daná rodina postará o jeho živobytie, stravovanie, materiálne zabezpečenie, a čo k tomu treba. Toto sa posielalo s kopou všelijakých možných potvrdení a dokladov, odnieslo sa na milíciu a tam sa čakalo. Čakalo sa zhruba najmenej rok, po roku prišla odpoveď: ,Vaša žiadosť je zamietnutá.‘ Potom posielali novú, a tak ďalej.“
Výpoveď tohto pamätníka bola spracovaná a publikovaná vďaka finančnej podpore EÚ v rámci programu Európa pre občanov – Aktívna európska pamiatka.
