Logo

Stanovisko Ústavu pamäti národa k článku v denníku SME ''ÚPN o antisemitizme pomlčal'' z 9. apríla 2010

Denník SME a internetový portál sme.sk uverejnili v piatok 9. apríla 2010 článok Moniky Tódovej „ÚPN o antisemitizme pomlčal“, v ktorom sa autorka zaoberá novou publikáciou Ústavu pamäti národa Karol Sidor: Denníky 1930 – 1939. Autorka ústavu vyčíta, že vydal publikáciu bez akejkoľvek kritiky a nezmienil sa o Sidorovej „počiatočnej nenávisti k Židom“. Článok sa svojou dikciou snaží vyvolať dojem, akoby ÚPN prejavoval sympatie k antisemitizmu.

Sidorove denníky, ktoré boli v ucelenej podobe doteraz historikom nedostupné, sú jedinečným dobovým svedectvom. Na ich vydanie čakala historická obec roky (jeho zápisky z marca 1939 sú napr. jedným z najdôležitejších a najcitovanejších prameňov k vzniku Slovenského štátu). Editora vybrali vlastníci pozostalosti a dediči autorských práv. Editovaný text ÚPN podrobil oponentúre dvoch renomovaných odborníkov, vysokoškolských profesorov, ktorí sa vo svojej práci systematicky venujú predmetnému obdobiu i osobe Karola Sidora. Jedným z nich je aj prof. Milan Katuninec, ktorého prácu pani Tódová vo svojom článku cituje na viacerých miestach a ktorou dokladá zámer ÚPN opomenúť niektoré fakty zo života Karola Sidora. V tejto súvislosti si však treba uvedomiť, že predkladané dielo nie je monografiou o osobe Karola Sidora, a nie je ani jeho biografiou, ale unikátnym dobovým prameňom (i keď výsostne subjektívnym). Sme si preto vedomí, že v úvode knihy, v ktorom editor doc. František Vnuk v skratke čitateľa oboznamuje so životom Karola Sidora, chýba viacero skutočností, ktoré sú však vysvetlené alebo aspoň načrtnuté v poznámkach a komentároch k denníkovým záznamom (prípadne sú všeobecne známym faktom).

V tejto súvislosti je nutné upozorniť na neprofesionálny spôsob práce pani Tódovej, ktorý sa okrem povrchnosti, nepresnosti a neschopnosti oslobodiť sa od svojich predsudkov prejavuje aj kladením zámerne manipulatívnych otázok. Charakteristickým príkladom môže byť aj nasledovná otázka: „Vy považujete heslo “So Sidorom proti Židom“, ktoré sa vtedy šírilo éterom, za “prebúdzanie ľudí z letargie, zo živorenia k dôstojnejšiemu životu“, ako o Sidorových aktivitách v tom čase píše pán Vnuk?“ Uvedené vyjadrenie Františka Vnuka vzťahujúce sa k zápasu o autonómiu Slovenska pani Tódová zámerne spojila s heslom, ktoré vo vyhrotenej dobe predchádzajúcej vzniku samostatného štátu z viedenského rozhlasu šíril radikál Ľudovít Mutňanský. Zo strany pani Tódovej tak išlo o hrubú a úmyselnú manipuláciu s textom.

Pre pani Tódovú je rovnako charakteristické aj to, že sa pri svojom povrchnom spôsobe práce neusiluje využiť všetky možnosti, ktoré sa jej ponúkajú – napriek skutočnosti, že bola účastníčkou podujatia, na ktorom bola publikácia prezentovaná verejnosti, nesnažila sa pánovi Vnukovi v rámci diskusie položiť ani jednu otázku. O faktografických chybách v článku pani Tódovej (autorka si zamieňa Nadáciu Matice slovenskej s Maticou slovenskou, Sidora označuje za veľvyslanca a pod.) sa netreba bližšie zmieňovať, sú totiž očakávanou štandardnou súčasťou novinárskych výstupov autorky.

Pani Tódová kritiku publikácie podporuje vyjadreniami pána Jaroslava Franeka, hovorcu Ústredného zväzu židovských náboženských obcí, ktorý však v úvode reportáže zverejnenej na portáli sme.sk sám priznáva, že uvedenú knihu ešte „nestihol prečítať“... (!) Napriek tomu pán Franek, ktorý sa neúspešne snažil etablovať v orgánoch ÚPN a už roky vedie útočnú a neraz lživú kampaň proti ústavu, nenecháva nikoho na pochybách, že vydanie Sidorovej knihy je ďalším krokom ústavu k rehabilitácii Slovenskej republiky a že ÚPN nerobí to, čo má zo zákona robiť, t. j. dokumentovať represie, ktorých sa režim tohto štátu dopúšťal.

Proti takémuto tvrdeniu pána Franeka sa musíme kategoricky ohradiť. Postoje ústavu najlepšie ilustruje jeho vykonaná práca. O nestrannom a kritickom prístupe ÚPN k obdobiu Slovenskej republiky svedčí množstvo štúdií, odborných monografií, edícií dokumentov, ako aj elektronických databáz pripravených jeho pracovníkmi. Ústav zorganizoval veľkú vedeckú konferenciu a vydal zásadnú publikáciu o perzekúciách na Slovensku v rokoch 1938 – 1945. Súdny človek preto sotva môže ústav podozrievať z obhajoby režimu Slovenskej republiky, či nebodaj zo sympatií k antisemitizmu. Zverejnené zoznamy arizátorov, veliteľov a funkcionárov Hlinkovej gardy, projekt dokumentácie perzekúcií a zločinov spáchaných počas rokov 1939 – 1945 na židovskej komunite, či organizácia fór, ktoré vytvárajú priestor na diskusiu o tomto období, svedčia o pravom opaku.

Ničím iným ako nehoráznou lžou je aj nasledovný výrok pána Franeka: „ÚPN by mal zo zákona dokumentovať represie, ktorých sa režimy dopúšťali na občanoch, namiesto toho stále vidíme vydávanie pamätí rôznych potentátov režimu.“ Sidorove pamäti sú v skutočnosti iba druhou publikáciou ústavu vydanou v rámci edície Memoáre. Prvou knihou z edície boli spomienky Jozefa Bobalika, ktorý bol odvlečený do sovietskeho gulagu. Sidorove denníky tak v skutočnosti predstavujú vôbec prvé memoáre politika, ktoré ústav v rámci svojej edičnej činnosti vydal.

Na záver by sme sa však pani Tódovej chceli aj úprimne poďakovať. Je iba málo publikácií, ktorým sa denník SME venoval na takom priestore. Následný zvýšený záujem verejnosti o knihu nás preto veľmi teší. Čo nás však už teší menej, je skutočnosť, že na Slovensku je aj v roku 2010 naďalej najúčinnejšou formou propagácie negatívna reklama.

Budeme preto radi, ak pani Tódovú uvidíme aj na ďalších prezentáciách knižnej produkcie Ústavu pamäti národa. Čitatelia denníka SME si nesporne zaslúžia informácie o dôležitých kultúrnych a vzdelávacích počinoch.

Ivan A. Petranský
predseda Správnej rady Ústavu pamäti národa

Vytlačiť