Stanislav Štepka (1944)
Životopis
„Zachovať si svoju tvár. Vždy a všade a za každých okolností.“
Stanislav Štepka sa narodil 26. júla 1944 v obci Radošina. Jeho otec bol murárom a matka domácou, mal štyroch súrodencov. Po vychodení základnej školy absolvoval Stanislav Štepka gymnázium v Piešťanoch a následne Pedagogický inštitút v Nitre v roku 1965 so zameraním na slovenčinu a dejepis. Tieto predmety učil ako začínajúci učiteľ v Bojnej do roku 1969. Od študentských čias sa venoval písaniu, recitovaniu, divadelníctvu. V roku 1963 sa stal umeleckým vedúcim novozaloženého Radošinského naivného divadla, ktoré v decembri toho istého roku malo svoju prvú premiéru s jeho hrou Nemé tváre alebo Zver sa píše s veľkým Z. V rokoch 1970 až 1975 vydával učiteľské noviny v Bratislave, v roku 1977 ukončil štúdium žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, tiež v rokoch 1976 až 1983 pôsobil ako redaktor Československého rozhlasu. Kontinuálne pôsobil ako spisovateľ, dramatik, herec, režisér a vedúca osobnosť Radošinského naivného divadla, pre ktoré napísal desiatky hier. Divadlo si prešlo obdobím neoficiálneho hrania v internátnom prostredí, a i keď už oficiálne fungovať mohlo, normalizačné procesy sedemdesiatych a osemdesiatych rokov v podobe schvaľovacích komisií a cenzúry sa nepretržite snažili determinovať dosah Štepkových hier na čoraz širšie publikum. Od osemdesiatych rokov už Stanislav Štepka pôsobil na voľnej nohe ako profesionálny divadelník. Medzi jeho najznámejšie hry patrí napríklad Jááánošííík (1970) a Človečina (1970). Niektoré z hier boli sfilmované a sám tiež hral v niekoľkých filmoch a inscenáciách. Stanislav Štepka je jednou z najvýznamnejších osobností slovenskej kultúry a držiteľom ocenení Zlaté pero a Krištáľové krídlo za celoživotné dielo všestranného divadelného umelca.
Šesťdesiate roky – štúdium na vysokej škole
„No nebolo to bohviečo, skúšky z toho marxizmu, leninizmu, ale ja som mal oproti sebe, už neviem, ako sa volal, ale veľmi zaujímavého učiteľa, teda vysokoškolského učiteľa, ktorý sa na mňa tak nejako zvláštne pozeral, už vedel, že aj píšem, tak keď mi položil tú otázku, ja som odpovedal a on takto žmurkol na mňa a ja naňho, takže skúšku som mal za jednotku. Asi sme sa aj pochopili, že teda on sa pýtal, že sa opýtať musel, a ja som odpovedal, že som odpovedať musel, pretože to nebolo dôležité. Pre mňa bola dôležitá slovenčina, vtedy aj dejepis, to boli moje predmety, ktoré som tam študoval, a to bolo to hlavné. Ale na tej škole zas si spomínam, že boli to šesťdesiate roky, a tie roky boli trochu iné. Naozaj bolo cítiť spoločenský odmäk. Keď dneska sem-tam čítam také veci, že teda sa preceňujú tie roky a hovorí sa o tom, vôbec to nie je pravda, tie roky boli krásne a veľmi zaujímavé. Ja som zažil päťdesiate roky ako chlapec a s tými šesťdesiatymi sa to vôbec nedá porovnávať. Prvý raz sa stálo v rade na Kultúrny život u nás. Ľudia čakali v rade na nové básnické zbierky, kedy sa toto bude opakovať. Keď mal vyjsť Válek, nová zbierka Príťažlivosť, tak som v Nitre stál v neviem akom rade, lebo sa čakalo na Válka. Čakalo sa, ja som po celom západnom Slovensku hľadal Mokošovu zbierku Praskanie krvi, pretože bola to udalosť. Kedy toto bude, kedy sa toto bude opakovať, že kultúrny život, to teraz myslím s malým ká, hýbal spoločnosťou. Že sme čakali, čo zase napíšu v Kultúrnom živote, ale nielen literárne príspevky, ale aj publicistické politické články. Čakalo sa na zázrak, celé šesťdesiate roky u nás sa čakalo na zázrak, ktorý mal prísť v tom šesťdesiatom ôsmom roku. Ten zázrak aj chvíľu vyzeral tak, akože sme všetci videli, že Dubček je ten zázrak, ktorý má ten socializmus zdemokratizovať. Že socializmus bude demokratický spoločenský poriadok, sa to volalo, že s ľudskou tvárou. Tak nejako, asi sa báli to nazvať, že demokracia, tak tak to nazvali. No ukázalo sa, že to bola veľká ilúzia. Napísal som o tom aj hru Veľké ilúzie, a bolo to tak, nezmenšujem význam tých dní a tých mesiacov v tom šesťdesiatom ôsmom roku. Naopak sa na dívam veľmi reálne a veľmi pekne vlastne, až naivne. Tak nejako vzniklo aj naše divadlo naivné, keď sme sa tak snažili dívať na tento svet takými detskými očami naivnými, ale hádam aj peknými.“
Radošinské naivné divadlo v časoch normalizácie
„Je zaujímavé, že v tých šesťdesiatych rokoch nič. Len aby nás pozvali a my sme tam prišli a zahrali. Ale od toho sedemdesiateho roku, keď prišla normalizácia a títo pátrači, tak by som ich nazval, ktorí pátrali po všetkých možných ľuďoch, najmä talentovaných, ale aj hádam politicky exponovaných v predchádzajúcom roku šesťdesiatom ôsmom a deviatom, tak tí si vymysleli také strašné slovo normalizácia. Že chceli spoločnosť normalizovať, aby sa vrátila, teda presnejšie do päťdesiatych rokov, aby som nehovoril, určite nie do šesťdesiateho ôsmeho roku, ani nie do tých predchádzajúcich. Ale do tých päťdesiatych, keď stará mama mala hlavné slovo a pevne všetko držala v rukách. Vymysleli aj také slovo, stabilizácia kádrov. To znamená, aby sa vrátili tie staré spoľahlivé kádre, ale aj nové spoľahlivé, aby riadili túto spoločnosť presne v tom socialistickom komunistickom veľmi ráznom duchu. No a my sme sa tam ocitli a to už boli asi najťažšie dve desaťročia, aké som prežil. A nielen ja, mnohí. Vyhľadávali antisocialistické sily, no a v našom prípade ich bolo ľahké nájsť, pretože na tom javisku sme aj chceli hovoriť tak ako predtým, po tých šesťdesiatych rokoch to, čo sme mali na srdci, že to povieme. No ale ukázalo sa, že už to bude treba hovoriť ináč, povedzme viacej v obrazoch, v symboloch. A tak ďalej a nastali vtedy na začiatku práve tých sedemdesiatych rokov hrozné kalvárie s Jááánošíííkom, to bola taká prvá hra, ktorú som napísal v sedemdesiatom roku, v priebehu sedemdesiateho roku na Vianoce, čiže pred Vianocami mala premiéru v sedemdesiatom. A keď sme jednu z tých predpremiér hrali na Kysuciach, tak tam sedel nejaký chlapík v hľadisku, ktorý sa podpísal v Pravde ako Marián Podlachovský, napísal článok Škodlivá improvizácia. No a ten článok nám teda poriadne zavaril, pretože to vyšlo v Pravde. A zaujímavé, že nepomohlo, že o týždeň vyšla recenzia na nášho Jááánošíííka na festivale, kde sme naozaj zažiarili, veľmi pozitívna, napísal ju Vlado Štefko, odborník, divadelník. Ale už, pamätali si tú predchádzajúcu Škodlivá improvizácia, kde nás autor obviňuje z toho, že sme veľmi labilne hrali a že si komunista Rudolf Jašík nezaslúži, aby sa na Kysuciach takéto niečo uvádzalo. Pospájal všetko možné, jedno s druhým, no a dosť nám teda, ako som povedal, zavaril. V sedemdesiatom roku, oni si to prečítali, všetci tí, ktorí si to prečítať mali a mohli. Je zaujímavé, že tú dobrú recenziu, dobrú, pozitívnu, normálnu recenziu to asi si neprečítali. A tak v tom sedemdesiatom prvom roku, keď sme hrali tohto Jááánošíííka v Partizánskom, tak počas predstavenia predseda Slovenského ústredného výboru socialistického zväzu mládeže, ktorý sedel v sále v nepoužiteľnom stave a vedľa neho podobní jeho tí miništranti, ktorí tam boli, tak mu hovorili, že aha, počúvaj, Oto, oni hovoria, tvrdo parodujú ťa na tom javisku, tak ako hovoril Oto. No a ten kývol, aby sme počas predstavenia prestali hrať, prišiel tam jeden taký chlapík do zákulisia a povedal nám, že súdruh predseda si neželá, aby ste pokračovali ďalej, takže prestaňte. No a tak sme Jááánošíííka s Milanom Markovičom obesili skôr, to znamená, že hneď sme si nasadili tie vesty, a uprostred hry sme skončili naše rozprávanie. Ľudia boli hrozne rozpačití, ale to ešte by nebolo, to že boli rozpačití, rozpačití sme boli my, ale nielen rozpačití, ale aj napálení, a poriadne. No ale zapamätal si to súdruh predseda, pretože potom nám zrušil predstavenia vo Véčku, ale aj v Prahe. Tam sme mali hrať pod podporou Mladého světa. To bol vtedy najobľúbenejší československý časopis pre mladých ľudí, tak zorganizovali, tak boli nadšení títo redaktori z nášho vystúpenia. Tak tam zorganizovali večery Mladého sveta s spolu s naším divadlom, no a potom ich zrušili. No a sa to už potom vlieklo roky s nami, však vlastne skrátim to, Jááánošíííka deväť rokoch schvaľovali komisie. Až v sedemdesiatom deviatom roku zásluhou jedného jediného člena sa ten Jááánošííík mohol uviesť. A potom vlastne aj celé naše divadlo.“
Schvaľovacie komisie
„No a tak jediná agentúra, ktorá nás mohla sprostredkovať, bola monopolná agentúra Slovkoncert, ktorá mala na to také dramaturgické oddelenie, ale aj komisie, ktoré nás, nielen nás, ale aj ostatné súbory schvaľovali, a keď ich schválili, tak mohli potom účinkovať, a za to dostali tú odmenu finančnú. Boli tri stupne tej odmeny, a to bolo tak v celom Československu vtedy. No a keď sme teda dali, tak sme museli dať na tej malej dramaturgickej komisii, aby si prečítali tú hru. Oni si ju prečítali, schválili alebo neschválili, ale dali ju na ďalšie schvaľovanie ďalším komisiám. Povedzme vojaci tu v tom kukuričáku, tak tí tiež schvaľovali. Potom to išlo ešte na ÚV, a keď sme si všetky tie posudky a pripomienky prečítali, tak som musel zapracovať v scenári, že čo vyhodiť, a či novú scénu napísať alebo niečo tak. No a potom sa na nás prišla pozrieť malá komisia Slovkoncertu, to znamená štyria, piati ľudia zo Slovkoncertu sedeli sami v sále, a my sme im to zahrali a oni nám povedali, že o dva týždne alebo kedy nám povedia svoj názor na to a dohovorili, že čo a ako. Že či áno alebo nie, to znamená, že či zavolajú tú veľkú komisiu na nás alebo nie. No a potom keď povedali, že príde aj veľká komisia, to sme my boli radi. Prišla veľká, to bolo tak trinásť až pätnásť ľudí, ktorí sedeli na predstavení, kde boli aj diváci. A potom nám po nej, niekedy nám povedali hneď po predstavení a niekedy, že nám povedali časom, či áno alebo nie. Takéto bolo schvaľovanie v Slovkoncerte, no a môžem vám povedať, že tých pripomienok bolo vždy dosť. A niektoré boli aj také, že napríklad v osemdesiatom prvom roku mala pani Kolníková šesťdesiat rokov, tak som si zmyslel, že k jej šesťdesiatke vymyslím si takú hru. Kde ona príde ako predsedníčka zväzu žien sa na nás pozrieť, už je vo funkcii, tak sme ju tak vyobliekali parádne, mala na sebe všetko možné, v vyzerala ako funkcionárka dobová. A že už sa teda vypracovala z tej Radošiny až za funkcionárku a príde sa na nás pozrieť ako rodáčka na našu skúšku, kde jej pohovoríme, ako žijeme. No, a že jej zahráme, že čo hráme, a že či by nám tak nepomohla s týmto pri schvaľovaní a tak ďalej, no. Pani Kolníková ako rodáčka, hrozne rada to hrala, skúšala teda, prišla aj so svojím šoférom. No ale ona stále počas tej skúšky toho titulu hovorila o niečom inom, len aby sa nemusela vyjadriť. Stále odbočovala od toho celého, až nakoniec to zobral celé do ruky šofér, a ten nám povedal, že v žiadnom prípade. Toto sa hrať nebude. A takto nám povedali aj v Slovkoncerte, keď sa na to prišli pozrieť. Takže to bola hra v Slovkoncerte, ktorú nám zakázali a ktorú sme nikdy v živote nehrali, Rodáčka, no. A v mnohých hrách, niektoré hry prešli bez akýchkoľvek pripomienok, povedzme, Čierna ovca alebo Svadba, ale už nie Kúpeľná sezóna, už nie Nebo, peklo, raj. Už nie O čo ide. Poslednú hru v osemdesiatom deviatom roku Vygumuj a napíš, komisia sadla si vedľa nás a že čo vám máme povedať už. Na jednej strane bola taká situácia, že by mali povedať už niečo a tak povedali len jedno, že len v Bratislave to hrať. Lebo Slovensko na takéto témy nie je pripravené, ako nám povedali, no ale my sme to už zahrali. Mali sme predpremiéry už nahlásené v Žiline. A vedel som, že je niečo vo vzduchu, visí, pretože keď sme to v Žiline dohrali, to bola hra Vygumuj a napíš, nastalo ohromné ticho v sále až sme sa, až sme zmeraveli, že či sa máme ukloniť alebo nie, a do toho ticha sa postavil jeden chlap a zreval na celú sálu, ďakujem vám za dve hodiny slobody. A potom všetci sa postavili a začali tlieskať a potom už prišiel november.“
Osemdesiate roky
„V osemdesiatych rokoch už to bolo troška cítiť tiež taký ten závan, ani nie slobody, ani nie demokracie, ale čohosi, čo visí nad tým socializmom či komunizmom vo všeobecnosti. No však to potom vyriešili po tých troch slávnych pohreboch, ktoré boli v Sovietskom zväze, keď títo traja atamani nás opustili takým neslávnym spôsobom, tak prišiel ten, zase miesto toho Dubčeka, volal sa Michail Gorbačov, ktorý chcel tú mŕtvolu nejako oživiť, alebo ako by som to nazval. Bolo to tak, bolo to oživovanie čohosi, čo sa oživiť nedalo, alebo respektíve išlo veľmi ťažko. Nazvalo sa to perestrojka, prestavba a chcel niečo s tým urobiť, pokým sa dalo, a ukázalo sa, že celé to skončilo v tom osemdesiatom deviatom roku na tom na tom východe. Ale predtým to už bolo nejako cítiť. Keď pozornejšie by niekto raz študoval tú moju tvorbu v osemdesiatych rokoch, tak to bude vo všetkých hrách cítiť, že už ich schvaľovali, ale ich schválili. Že som ich dával na to posudzovanie všetkým možným komisiám, ale už ich neposudzovali tak, ako v sedemdesiatych rokoch, už to bolo oveľa benevolentnejšie, voľnejšie. Vznikli aj hry také, o ktorých napísala recenzentka, že teda je to hádam najlepšia satirická komédia na Slovensku, aká vznikla, Čierna ovca. A začali okolo nás alebo začali k nám do divadla chodiť ozaj takí recenzenti, ktorí sa hĺbkovo zaoberali divadlom a videli v nás takú nádej v oblasti humoru, satiry, komédie. A ja som bol hrozne rád, že máme stále plné sály. Viete, aký je to skvelý pocit mať to komu večer hrať, mať to komu povedať. A ešte, hádam, najlepší pocit je, že to trvá doteraz.“
Rok ´89
„Moderátor: Spýtam sa na rok osemdesiatdeväť, sedemnásty november, ako ste to vy vtedy vnímali? Vieme, čo sa stalo na v Prahe, údajne zabitý študent Šmíd, čo bola neskôr, samozrejme, odhalené ako provokácia Štátnej bezpečnosti, ako ste to vy všetko vnímali, prežívali? S.Š.: To je všetko v mojej hre Vygumuj a napíš. Tá je napísaná a vznikla absolútne v tom čase, keď ako mala byť. Ja som ju začal písať v osemdesiatom ôsmom roku. Ale osemdesiaty deviaty rok bol hrozne už revolučný, napnutý a tam je to všetko, tam sú dejiny celého socializmu, aj toho nášho schvaľovania, aj toho všetkého ostatného. A keď sme to dohrali v tom septembri, dvadsiateho prvého septembra v osemdesiatom deviatom u nás v divadle, ja si pamätám, že jeden český recenzent tam bol divadelný, podával mi ruku na chodbe a hovorí, že začala se revoluce, vy ste začali revoluci. Ja som to bral s takým tak kdeže, aká revolúcia, to bola taká inscenácia, chodili ľudia po chodbe alebo dokonca sa báli so mnou stretnúť, že, ježišmária, budete to môcť hrať toto celé. A tak nieže sme boli hrdinovia, ale my sme si všetko možné zažili predtým. Niekto to povedať musí, tak to povedalo naše divadlo. No a v tom osemdesiatom deviatom roku, keď som stál pred divadlom, my sme boli vlastne prvé divadlo v Bratislave, ktoré, lebo v pondelok nehrávali divadlá, a my sme hrávali. Práve preto sme hrávali, že nehrali druhé. Nehrali sme, som sa postavil pred divadlo, a som povedal toto všetko divákom, že tak ste nás roky tu videli a teraz sa to celé hádam začína. Tak nehráme preto, aby sme to troška urobili iným, a takto som tak nejako ľudsky sa snažil prihovoriť. A pamätám si, že vykríkol tam v tom dave, a chcete, aby to skončilo ako v Poľsku? A ja som hovoril, ja neviem, ako to skončilo v Poľsku, ale ja chcem, aby to skončilo u nás na Slovensku tak, ako by to skončiť malo. A preto aj dnes večer nehráme. No, takto nejako to bolo. Potom sme robili večerné stretnutia s divákmi, ale aj sme chodili po celom Slovensku, tak ako robili aj druhé divadlá. A pre mňa je takým smutným tým dňom, keď som sám vystúpil tam na tej tribúne a som tam ani vystúpiť nechcel, ale všetci tam okolo mňa hovorili, choď tam povedať, že všetci hovoria, že k lopate, k lopate, tak choď im niečo na to tam povedať. A ja som sa snažil to zažartovať a totiž, keď je revolúcia, vtedy sa nežartuje. Keď sú na tribúnach patetické reči, vtedy tam nemajú čo robiť ľudia humoristi alebo takíto divadelníci, ako som ja. Tí majú začať svoju činnosť potom. Mali by hneď skritizovať, alebo tie patetické reči. A mali by sa tie patetické reči objaviť v ich hrách ako druh určitého ironizovania alebo niečoho iného, ale nemajú čo takí ľudia ako ja hľadať na tribúnach.“
Nesloboda
„No predovšetkým slovo nesloboda asi. A večný strach alebo obavy ľudí, že či niečo majú povedať, či niečo majú napísať, či niečo môžu napísať a či sa im deti dostanú do škôl. Toto to ma stále prenasledovalo a veľmi často som sa s tým stretával. Radšej nepovedať, lebo sa mi decko nedostane do školy. Lebo zrazu tí rodičia začali myslieť na svoje deti, pretože ukázalo sa, že v tých päťdesiatych rokoch, to bolo vtedy veľmi jednoduché, proste len deti kádrov, takých preškolených a takých schválených, tie boli, alebo robotnícke deti. A také deti, ktoré boli z rodín iných, už mali nejaké problémy, starosti. A tak sa potom všetci báli, aby sa im deti dostali do škôl, pretože všetci chceli, aby ich deti boli vzdelané, aby boli študované a tak ďalej. Slovo nesloboda je asi to. A potom už je to slovo demokracia, že sa u nás nazvalo to, že ľudová demokracia. A to bola demokracia podľa tých, ktorí u nás vládli a ktorí to mali aj zakotvené v ústave, takže to bola podľa ich mustry demokracia. Ja si pamätám moju ženu, keď sme sa zobrali a ako tiež mi hovorila, preboha, len radšej nie, aby sa nám deti dostali do školy. Večne sme mali takéto starosti, však to stále to pokračovalo a nevyplakávam teraz, ani nehovorím niečo také, len ako by som chcel na to zabudnúť, aj hádam, aj chvíľami zabúdam. Ale zabudnúť by som nemal. Ľudia by nemali zabúdať, mali by si nejako osviežovať pamäť. Ja si osviežujem denno-denným hrávaním a denno-denným divadelným životom, ale nebolo to jednoduché, a teda, keď mám, keď ste sa pýtali na to, že ako to bolo vtedy. Predovšetkým bolo cítiť neslobodu, ale zase na druhej strane boli aj krásne chvíle, že ľudia práve to, že nemohli cestovať niekde, že boli prinútení byť len spolu, zas si spolu vymýšľali divadlá a hrávali divadlá, boli spevokoly, krúžky, milión sedem všelijakých činností vyvíjali, stretali sa. Ja viem, prišla teraz iná doba, sa stretajú sa teraz pri mobiloch. Vtedy sa stretávali spolu a debatovali. Stretávali sa pri pive a pri víne na Slovensku a rozprávali sa v hostinci. Plný hostinec bol ľudí, ktorí nielen pili. Ja som tam chodil, ja som ich počúval, to boli nádherné, krásne príbehy. Polovička mojej tvorby je z radošinského hostinca. Dnes je radošinský hostinec prázdny, nikto tam nie je. Sem-tam krčmárka pozerá na televízor a to je všetko. Ale tie isté televízory majú všetci doma a mladí, keď prídu do tej krčmy, tak pozerajú na tablety, alebo na telefóny. Je to lepšie, nie je to lepšie, neviem. To sú tie otázky, ktoré nám zostali teraz. Povieme, no bolo obdobie neslobody, ale ľudia sa rozprávali, ľudia žili, ľudia schôdzovali, stretávali sa všelikde inde. Ja viem, všetko to bolo pod vedením rodnej strany, všetko to bolo organizované a riadené a tak ďalej, ale nie všetko. Píšem teraz také dejiny radošinského divadla, no v šesťdesiatom druhom roku radošinskí ochotníci uviedli počas roka päť premiér. Päť premiér zahrali miestni ochotníci. To znamená, mali prácu, mali rodiny, všetko ostatné, ale sa uviedlo päť premiér. Tak, päťkrát sa stretli po mesiaci alebo koľko. Po večeroch debatovali, boli spolu. Ako ľudia spolu žili. A nebolo to krásne? Takže vidieť aj v tom období len všetko to najhoršie asi je tá najväčšia chyba, aká existuje. Naopak, ja v tom hľadám aj veľmi pozitívne momenty. Na jednej strane obdobie spoločenskej neslobody, jedny noviny, jedna Pravda, aj pravda s malým p, toto všetko to je všetko pravda. Všetky knihy orientované teda po socialisticky, a všetko tak, aby to fungovalo. Ale zase na druhej strane filmy, ktoré sú dodnes tie najlepšie v slovenskej kinematografii, ktoré nakrútil Štefan Uher, vznikli v šesťdesiatych rokoch. Najlepšie filmy nakrútil Paľo Bielik v tom predchádzajúcom v päťdesiatom roku. V päťdesiatom siedmom nakrútil Štyridsaťštyri a predtým Vlčie diery, skvelé filmy. Vyrástli režiséri takí ako Elo Haveta, Dušan Hanák. Režiséri, ktorí doteraz nemajú nasledovníkov. A máme tu slobodnú demokratickú spoločnosť a nemáme takéto filmy, ako sa vtedy nakrútili. Takže vidíte, ono je to také všelijaké, a na to je dobrá tá pamäť.“
Bratislava/nahlas - stretnutia
„V osemdesiatych rokoch bolo veľmi silné ochranárske hnutie v Bratislave. My sme boli súčasťou tohto celého, oni chodili k nám na predstavenia, my sme im dosť často z toho predstavenia dali ten výťažok na kancelárske potreby a na čo potrebovali. Stretávali sme sa. A hrozne nám boli sympatickí títo ľudia, dokonca sme v takých starých pivniciach sedeli, z ktorých mali byť raz divadlá alebo niečo také, na Obchodnej a čo ja viem kde. Raz som sa na jednom mítingu aj dokonca zamaskoval za redaktorku Pravdy, to bol redaktor Pravdy, ale dal si ženské meno. A pod tým ženským menom písal proti tým ochranárom články. A ja som sa, Dana Piskorová sa podpisoval ako ten redaktor, tuším Štefan Bak sa volal alebo ako. A sa podpisoval ako Dana Piskorová. Tak som sa obliekol za Danu Piskorovú a na námestí štvrtého apríla vtedy som ako pani Kolníková, Dana Piskorová mal jeden veľký monológ o všetkom možnom. S veľkým ohlasom a to práve organizovali ochranári, to Bratislava/nahlas. Všetci tam združení v tomto spoločenstve, veľmi aktívnom a naozaj citeľnom pre Bratislavu v tomto období. No, cítili sme všetci, že teda tá zmena musí prísť, že by sa malo niečo diať a keď to potom v roku osemdesiatom deviatom vlastne nastalo celé, tak potom, ako to už býva, že príde rozčarovanie, lebo dosť často sa toho zmocnia ľudia, o ktorých ste nikdy v živote nepočuli, nikdy v živote ste ich nevideli, nikdy v živote nič neurobili poriadneho, o nič sa predtým neusilovali, ale vedia všetky triky, ako prísť k peniazom, ako obsadiť banky, ako ukradnúť, čo sa ukradnúť dá v tej spoločnosti, alebo rozkradnúť. No a my sme sa už potom všetci len dívali a čudovali a chvíľami sa čudujeme dodnes.“
Spracovala Mgr. Alexandra Grúňová (2020)
Rozhovor so Stanislavom Štepkom, dňa 2.6.2017 v Bratislave moderoval Ján Mitáč,
kameraman Štefan Badura