Spomienkové podujatie pri príležitosti 35. výročia usmrtenia Hartmuta Tautza

V pondelok 9. augusta 2021 sa v petržalských Kopčanoch uskutočnilo spomienkové podujatie pri príležitosti 35. výročia usmrtenia Hartmuta Tautza. Len osemnásťročný východný Nemec sa dňa 1. augusta 1986 ubytoval na známom bratislavskom internáte Družba. Neprišiel si pozrieť pamätihodnosti vtedajšieho hlavného mesta Slovenskej socialistickej republiky. Jeho cieľom bolo susedné Rakúsko, ktoré vtedy znamenalo slobodný svet. Bratislava sa pre takýto úmysel zdala vhodnou. Už samotný internát sa nachádzal v blízkosti Dunaja, kde sa dalo dohliadnuť na posledné metre československého územia na petržalskej strane. Aj z iných vyvýšených miest v Bratislave bolo možné pozorovať petržalskú „suchú" hranicu s Rakúskom. Žiaľ, skutočný systém ochrany prísne strážených úsekov sa sledovaním nedal odhaliť. Zdalo sa, že stačí len prestrihať drôtené zátarasy a bežať cez polia k hranici. Hartmut Tautz sa 8. augusta 1986 vo večerných hodinách priblížil k úseku 11. roty Pohraničnej stráže Petržalka-Kopčany. Pri signálnej stene prestrihal vodič podúseku a rozbehol sa cez kukuričné pole k hranici. Po prestrihaní drôtov na signálnej stene ihneď zasahovala dvojčlenná hliadka s dvomi služobnými psami útočiacimi na voľno. Mladíka dostihli 22 metrov od hranice a spôsobili mu drastické poranenia. Keďže pohraničníkov viac ako poranený mladík zaujímalo, či sa tam nevyskytujú ďalší „narušitelia", Tautz nadránom v dôsledku krvácania v bratislavskej vojenskej nemocnici zomrel. ČSSR tento prípad pred verejnosťou prísne utajovala.

Podpredsedníčka Správnej rady Ústavu pamäti národa Marína Zavacká uviedla, že v 50. rokoch sa v Československu darilo obete železnej opony pred verejnosťou úspešne tajiť, ale o 80. rokoch sa už najmä vďaka dosahu viedenskej televízie nedá povedať, že sa o stratených životoch na hraniciach „nevedelo". Správy, ktoré sa niesli ďalej polohlasom od človeka k človeku, odhaľovali reálny charakter komunistického režimu, zakrývaný v bežné dni normalizačnou tesilovou fasádou. Pre generáciu rodičov zneli ako varovanie, že musia aj napriek cenzúre včas prezradiť svojim deťom, že v skutočnosti všetci po celý čas spolu žijú za ostnatým drôtom, a čo všetko to znamená. Zdôraznila, že železná opona sa postupne prepadá nielen do minulosti, ale aj do nepamäti. Jej strojcovia – bývalí najvyšší stranícki funkcionári a pohraniční velitelia – sa nielen môžu tváriť, akoby nikdy nejestvovala, ale dokonca za „zásluhy" na jej fungovaní dodnes berú nadpriemerné dôchodky. Obete železnej opony nedostali zadosťučinenie, páchatelia neboli potrestaní ani symbolicky odsúdení. Nielen mládež, ale už ani odrastajúca stredná generácia, na ktorú v triedach roky pozeral z obrazu Gustáv Husák, netuší, aká obrovská moc a tým aj zodpovednosť bola spojená s jeho postom hlavy politickej strany, komunistickej strany, ktorá mala priamo v ústave zakotvenú „vedúcu úlohu". Pripomenula tiež, že Ústav pamäti národa inicioval vybudovanie pamätníka a podieľal sa aj na súdnej rehabilitácii Hartmuta Tautza ako prvej obete železnej opony na Slovensku.

Člen Konfederácie politických väzňov Slovenska a súčasne člen Komisie pre posudzovanie žiadostí o priznanie postavenia účastníka a veterána protikomunistického odboja Ústavu pamäti národa Michal Radošinský vyzval ľudí na pripomínanie hrôz komunistického režimu mladým generáciám, aby tak pochopili, akú cenu má sloboda.

Meno Hartmuta Tautza na pamätníku je vyobrazené zrkadlovo obrátene. Upriamuje to našu pozornosť na posledné chvíle utečenca, Pohraničná stráž so psami sa blíži od chrbta, Hartmutovi do tváre nevidíme. Do očí sa mu snáď budeme môcť pozrieť, keď všetci urobíme, čo budeme môcť pre vyrovnanie sa s komunistickou minulosťou a nezabudneme, že Hartmut len chcel žiť, tak ako my dnes – slobodne. Spomienkové podujatie zorganizoval Bratislavský samosprávny kraj.

Foto: BSK