Logo

Spomienka na obete okupácie vojskami Varšavskej zmluvy v Bratislave

Násilný vpád vojsk Varšavskej zmluvy na územie bývalej ČSSR v noci z 20. na 21. augusta 1968 a jeho dôsledky si 21. augusta 2015 pripomenuli v Bratislave. Pietnu spomienku pri pamätnej tabuli obetí invázie na budove Univerzity Komenského zorganizovala Konfederácia politických väzňov Slovenska.

Jej zástupcovia s predstaviteľmi politických strán, spoločenských organizácií, a ďalších inštitúcií, medzi nimi aj Ústavu pamäti národa, si položením vencov uctili obete invázie aj za asistencie Čestnej stráže a hudby Ozbrojených síl SR. V rámci príhovorov prítomných oslovil aj predseda Správnej rady Ústavu pamäti národa Ondrej Krajňák. Podľa jeho slov august 1968 je smutná história s obrovskými dôsledkami a vplyvom na mnohých občanov i ďalší vývoj spoločnosti a prítomných vyzval, aby pamätali na tých, ktorí položili životy za slobodu a demokraciu a na to, že akékoľvek násilie je zlo v spoločnosti a sloboda a demokracia neprichádza samozrejme, ale o to sa treba zaslúžiť. Ako povedal: „Presne pred 47 rokmi sa na tomto mieste odohrala krvavá dráma, ktorá tragicky zasiahla do životov troch našich spoluobčanov a stala sa súčasťou smutnej histórie nášho národa.

V tlačovej správe ČSTK sa vtedy uvádzalo: „Na klinike plastickej chirurgie v Bratislave mali 21. augusta mimoriadne rušnú službu. Službukonajúci lekári ošetrovali piatich zranených spoluobčanov - mužov postrelených sovietskymi vojakmi a jedného z nich povaleného autom. Podľa informácii pred 14.00 hodinou dvaja pacienti zomreli. Stav asi 45 ročného muža postreleného do čela je dobrý. Ďalšieho po ošetrení odviezli na očnú kliniku a piatemu robia plastiku brady." Pre informáciu dodávam, že na schodoch Univerzity Komenského bola streľbou zo samopalu usmrtená mladá študentka Danka Košanová. Podľa dostupného svedectva padajúcu študentku zachytil Stanislav Sivák, robotník z Bojníc, ktorý tiež prišiel podporiť študentov. Žiaľ, v osudný moment ho smrteľne zranila odrazená guľka zo samopalu. Tretí usmrtený bol kapitán Dunajplavby Ján Holík, otec štyroch detí. Postrelili ho do hlavy. Nasledujúci deň bol pri hlavnej pošte zastrelený iba 16 ročný mladík, Peter Legner. Prečo k tomu došlo? Piati oponenti reformného krídla KSČ Vasil Biľak, Alois Indra, Drahomír Kolder, Oldřich Švestka a Antonín Kapek odoslali prvému tajomníkovi KS Sovietskeho zväzu Leonidovi I. Brežnevovi list so žiadosťou o bratskú pomoc, nakoľko Ústrednému výboru KSČ sa situácia vymkla spod kontroly. Áno, bol to ten istý Vasiľ Biľak ktorému paradoxne v jeho rodnej obci Krajná - Bystrá nedávno postavili pamätník. Tzv. bratská pomoc sa dostavila v noci z 20. na 21. augusta v podobe pol milióna vojakov, 27 divízií vojsk Varšavskej zmluvy, ktorým velil sovietsky armádny generál I. G. Pavlovskij. Vojská doprevádzalo 6 300 tankov, 2 000 diel, 250 dopravných a 550 bojových lietadiel. Na Slovenskom území bolo v prvej etape nasadených 48 000 sovietskych, 10 300 maďarských a 1 000 bulharských vojakov. Vážení prítomní, nemáme toľko času aby som podrobne vylíčil hrôzu zdeseného obyvateľstva. Svoju pozornosť chcem upriamiť zvlášť na obete tzv. bratskej pomoci, ako ju ešte aj dnes nazývajú čelní predstavitelia Komunistickej strany Slovenska. Podľa dostupných zdrojov invázia vojsk Varšavskej zmluvy v bývalom Československu priniesla z radou občanov 108 obetí. Z toho 37 ich zahynulo na Slovensku. Ďalších 500 osôb bolo ťažko zranených. K tomu je potrebné pripomenúť aj veľké hospodárske škody, zničené cesty a budovy, prostriedky hromadnej dopravy. Nedozierne škody na spoločnom aj súkromnom majetku, za ktoré autori pozývacieho listu odmietli niesť zodpovednosť.

ÚPN na svojich stránkach zverejňuje svedectvá ľudí, ktorí v auguste roku 1968 našli v sebe odvahu postaviť sa proti vojenskej presile. V tom čase šéfredaktor Československej televízie v Bratislave Bohumír Číder zorganizoval ilegálne televízne vysielanie z garáží v Trnávke. Vysielacie štúdio bolo v nedokončenom paneláku. Televízna hlásateľka Dagmar Hermannová spomína. Citujem: "Asi po desiatich vysielaniach nás postupne vylákali z garáži späť do budovy televízie a použili na nás salámovú taktiku. Postupne sme mali čítať správy, že to nebola okupácia, ale bratská pomoc. Pri čítaní takejto správy mi zovieralo hrdlo. Krátko na to nás vedenie televízie predvolalo na vnútrostranícku previerku. Po previerkach mne, redaktorke Solanovej a režisérke Langovej poštár doručil hodinové výpovede v tomto znení: „Vaše ďalšie zotrvanie v televízií by nebolo možné bez ohrozenia plnenia úloh Československej televízie." Ľudia, ktorí v tom čase vyjadrili otvorený nesúhlas so vstupom cudzineckých vojsk na naše územie sa oprávnene obávali o svoju budúcnosť. Mnohí z nich boli prinútení hľadať si istoty ďaleko za hranicami svojej vlasti. Vrátiť sa mohli iba pod hrozbou trestu. Preto mnohí z nich navštívili svoju rodinu až o 20 rokov neskôr, po novembri 1989.

Milí priatelia, dnes sa hlbšie zamýšľame nad hodnotami, ktoré so sebou prináša občianska sloboda. Pamätajme na tých, ktorí za ňu zaplatili svojim utrpením, či životom. Ich príklad nech je pre nás povzbudením. A naopak nezabúdajme na tých, ktorí nás v auguste roku 1968 o slobodu pripravili. Ich novovybudované pamätníky nech sú pre nás výstrahou. Lebo ako sa ukazuje, sloboda je vzácny dar uložený v krehkých nádobách. Človek je tvor zabudlivý. Preto úlohou Ústavu pamäti národa je pravdu o našej minulosti vytrvalo pripomínať. Každá forma násilia je nebezpečná. Treba preventívne upozorňovať v spoločnosti na nebezpečenstvo násilia, ktoré môže viesť k obrovskej tragédii. To sa udialo u nás v auguste 1968, ale aj nedávno na Ukrajine, kde zúri vojna. Dnes sme však u nás svedkami, že ľuďom, ktorí to zlo pred 47 rokmi spôsobili, stavajú pomníky." Uzavrel svoj príhovor Krajňák. Do akcie s krycím názvom Operácia Dunaj sa zapojilo päť štátov - Sovietsky zväz, Maďarsko, Poľsko, Bulharsko a Nemecká demokratická republika, ktorá sa však nakoniec na invázii nezúčastnila. Nezapojilo sa ani vojsko Rumunska, ktoré tiež bolo súčasťou Varšavskej zmluvy. Hlavným cieľom augustového vpádu bolo potlačiť snahu o reformu socializmu v Československu, keď počas tzv. Pražskej jari sa časť komunistických funkcionárov pokúsila o zvrat politiky smerom k demokracii. Pod smutne známym tzv. pozývacím listom, ktorého originál odovzdal v júli 1992 ruský prezident Boris Jeľcin prezidentovi Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky Václavovi Havlovi, boli podpísaní práve predstavitelia konzervatívneho krídla KSČ Alois Indra, Drahomír Kolder, Oldřich Švestka, Antonín Kapek a Vasiľ Biľak. Okupácia zmrazila všetky nádeje na možnosti reformovať komunistický systém jeho vnútornými silami. K politickému zvratu došlo v apríli 1969, keď Gustáv Husák nastúpil do funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ. Nastal začiatok normalizácie, zvrátenie a odmietnutie celej obrodnej cesty. Odchod sovietskych vojsk z územia bývalého Československa sa uskutočnil až po Novembri 1989 a posledný transport vypravili 19. júna 1991.

Položenie venca za ÚPN.

Položenie venca za ÚPN.

Predseda Správnej rady ÚPN O. Krajňák počas príhovoru účastníkom pietnej spomienky.

Predseda Správnej rady ÚPN O. Krajňák počas príhovoru účastníkom pietnej spomienky.

Foto: Archív KPVS

Vytlačiť