Logo

Silvester Krčméry (1924 - 2013)

Foto: Silvester Krčméry

Životopis

„Musíme sa vychovávať k tomu, aby sme vedeli prijať aj utrpenie.“

Príbeh pamätníka

Narodil sa 5. augusta 1924 v Trnave. Detstvo a mladosť prežil v Banskej Bystrici, neskôr sa kvôli otcovej práci presťahovali do Bratislavy. Vstúpil do zväzu katolíckych skautov a počas stredoškolského štúdia sa naplno zapojil do služby Cirkvi. V roku 1943 sa zoznámil s kňazom, profesorom Tomislavom Kolakovičom (1906 - 1992), ktorý sa intenzívne venoval vysokoškolskej mládeži. Práve on vo veľkej miere Silvestra ovplyvnil svojimi revolučnými myšlienkami o mieste a význame laikov a malých spoločenstiev v Cirkvi i fatimským posolstvom o obrátení Ruska. Silvester Krčméry študoval na lekárskej fakulte v Bratislave, pokračoval v Paríži i v Prahe. Počas štúdia spolu s priateľom Vladimírom Juklom organizovali evanjelizáciu študentov, najmä pražských medikov, a robotníkov v českom pohraničí. Rozvoj hnutia laického apoštolátu, tzv. katolíckej akcie bol hlavným dôvodom ich štvortýždňového zatknutia a vyšetrovania Štátnou bezpečnosťou v roku 1946. Koncom júla 1951 bol Silvester počas základnej vojenskej služby zatknutý a vo vyšetrovacej väzbe strávil tri roky. V roku 1954 ho Vojenský súd v Trenčíne odsúdil za vlastizradu na 14 rokov väzenia. Z nich strávil 10 rokov vo viacerých väzniciach (Banská Bystrica, Mírov, Ostrov nad Ohří) a v pracovných táboroch. Po prepustení pôsobil 20 rokov ako lekár v Bratislave. Od prepustenia roku 1964 pracoval spolu s Vladimírom Juklom najprv na evanjelizácii vysokoškolákov, potom učňov a narkomanov, alkoholikov i väzňov. Roku 1974 bol spoluzakladateľom sekulárneho inštitútu Fatima, kde sa podieľal na vydávaní samizdatovej literatúry a organizovaní evanjelizačných spoločenstiev, tzv. krúžkov tajnej cirkvi. V 80. rokoch minulého storočia spolu s V. Juklom rozvinul činnosť Laického apoštolského hnutia, ktoré bolo základom pre neskoršie Hnutie kresťanských rodín na Slovensku, Hnutie kresťanských spoločenstiev mládeže a eRko - Hnutie kresťanských spoločenstiev detí.

Mladosť – začiatok života v Cirkvi

„Tak to, že z toho štádia trošku uličníckeho, čo bolo takého skautsko-prírodného, povedzme, kde som začal na všelijaké stanovačky a všelijaké stretanie mládeže, tak som potom veľmi rýchle prešiel do tejto regenerácie alebo revolúcie v Cirkvi, ktorou prechádzal u nás profesor Kolakovič. Profesor Kolakovič bol človek, pôvodne jezuita, ktorý začal sa veľmi intenzívne venovať robotníckej mládeži a robil potom mítingy so stotisíc účastníkmi, aj časopisy začal vydávať. Ale keď za chvíľu už bola tam okupácia nemecká a talianska, si ho všimli a bol prinútený utiecť z ich dosahu, lebo videl, ako by to skončilo. Tak on sa pokúšal dostať pôvodne do Španielska, ale musel ísť na to ešte cez poslednú takú záchrannú, alebo menej dotknutú, alebo nedotknutú zem, to bolo Slovensko vtedy. No a prišiel a podarilo sa mu tu hneď osloviť mládež - svojím štýlom.“

Misia profesora Kolakoviča

„Čo ho ťahalo do Ruska? No láska. Láska, keď videl, koľko trpia tam ľudia a on bol človek reality. To znamená, ak počul, že tam je prenasledovanie, jemu nestačilo, že si nejakú knihu prečítal o tom alebo noviny. On si zbalil svojich minimum tých päť švestiek do ruksaku toto a za chvíľu už cestoval do neznámej krajiny. Takto prišiel aj do Číny, keď sa dozvedel, že tam je prenasledovanie, v Číne je prenasledovanie, ale v Rusku vlastne začína, tak išiel všadiaľ tam a pomalinky usiloval sa k ľuďom dostať. To bol aj ten spôsob, že sa usiloval dostať sa aj do skupín povstaleckých, a tak ďalej, aby tých ľudí, ktorí z kresťanstva sa tak veľmi rýchle prevekslovali už v Španielsku predtým na komunistickú stranu, aby si trošku vedeli rozlišovať, čo je rozdiel medzi pravým kresťanstvom, alebo tou pravou pomocou robotníckej triedy, a propagandou, hej. Lebo on vedel veľmi dobre odhaľovať tie propagandistické frázy a toto. On to pocítil už na vlastnom tele predtým, možno povedať. Už vtedy čo robil on tie mítingy v Zagrebe a v takých veľkých mestách Juhoslávie, kde prichádzalo až stotisíc robotníkov odrazu, aby ho počúvali, tak začal vydávať časopis, tiež okolo niekoľko desať až stotisíc exemplárov, tak zdôraznil všetky tie dôležitosti z tlače a médií, rozhlasu a podobne. A potom, usiloval sa inteligenciu - tie vysokoškolské krúžky - aby prehĺbil. Sme sa stretávali u profesora Churu; to bol profesor detskej síce medicíny, ale medicíny, a tam on mával kurz kresťanskej filozofie, kurz kresťanskej teológie, a tak ďalej, za sebou takým moderným štýlom, takže to bolo niečo pre nás nového a úžasného.“

Prenasledovanie Cirkvi

„Väčšinou sme boli pozavieraní, takže tí aktívni ľudia. A to bol zámerný systém, že spravili z toho protištátnu činnosť, a preto väčšina z tých ľudí bola odsúdená nie za to, že boli katolícki aktivisti, ale za to, že tvrdili, že to všetko bolo nasmerované. Tak to bolo takzvané - právnicky nazvané - notoriety, to znamená – heslá, ktoré sa potom odovzdávali z jedného procesu na druhý a sa falšovali všetky právne systémy na to, aby mohli potom týchto ľudí odstrániť. Takže bolo kopu ľudí nevinne popravených, nevinne odsúdených, a takže nastalo veľké prenasledovanie proti Cirkvi. Ovšem, ja nemôžem povedať, že by to bolo úplne len na škodu Cirkvi, že to pomohlo ľuďom trošku rozlíšiť sa a trošku, by som povedal, vypracovať sa k dokonalej kresťanskej praxi, ak nie k svätosti v nebezpečí života.“

Duševné mučenie

„Ja som sa nepriznal tam absolútne k ničomu. Aj to prenasledovanie, samozrejme, vďaka tomu, že Pánboh poznal moju slabosť aj moje všetko, tak ma uložil do takého oddelenia ešte kde nebolo to tak krvavé a tak kruté, takže už som tie najhoršie veci ani nezažil, možno povedať. Ale obávam sa, že ľudia podceňujú tú druhú časť toho duševného utrpenia, a to duševné utrpenie nie nadarmo bolo rozpoznané vedeckými skupinami, že je to veľmi rafinované. Rukavičkové metódy, kde na vás ani ruku nepoložia, ale dajú do izolácie alebo do iných takých duchovných mučení, to je omnoho horšie ako vlastné mučenie. Ja vám môžem povedať, že niekedy v tých najhorších väzeniach, to boli väčšinou väzenia priamo riadené Ministerstvom vnútra, tak my sme sa niekedy potešili, keď nás bili alebo mučili nejakým fyzickým spôsobom, lebo aj to bola zmena. Inakšie, keď človek bol daný na samotku, to bolo horšie mučenie a stačilo, že človek bol na mesiac alebo dva mesiace vystavený takou kombinovanou duševne telesnou donucovacou metódou nejakou, ktorú nakoniec oni sa nehanbili uverejniť aj v tej knihe napríklad Člověk na pokraji svých sil od skupiny autorov: Schulz, Dvořák, Morávek. To sú lekári, a dokonca vojenskí lekári, a tam priznávajú o metódach, ktoré pri zrovnávaní so všetkými prichádzajú najvíťaznejšie. To je vymývanie mozgu, čiže nie metódy krutého fyzického mučenia stredovekého, lebo väčšinou tvrdia to, keď niekde začínajú týmito metódami, a aj tak musia potom prejsť k brainwashingu (k vymývaniu mozgu), týmto psychologickým a iným metódam.“

Nalomené rebrá

„Ja som spočiatku mal také spôsoby vyšetrovania, že som mal hneď pri prvom alebo druhom vyšetrení nalomené dve rebrá a tak ďalej, a to nemôžem povedať, že to by bolo to najhoršie. Lebo ja ako lekár som vedel, ako to možno aj liečiť, ako si to možno zmierniť tým, že si človek ľahne priame na ten úsek, ktorý bol nalomený a vtedy sa tá bolesť dá hodne zmierniť. A nedá sa to ošetrovaním klasickým; do tej doby aspoň olepením leukoplastom alebo tak, hrudník aby sa znehybnel. Naopak, možno, že tá zlomenina alebo nalomenina sa vyliečila, ale sa vytvorila pod tou náplasťou také hnisavé ložiská, že mu to mohlo nakoniec niekedy iste aj skomplikovať život.“

Striktný program

„Tak ja som mal veľmi striktný program, kde som si povedal: „Môžeme to brať ako milosť Božiu, veď každého Pánboh nepustil do toho väzenia, len tých, ktorí mohli tam niečo získať, veď on je láska a predsa nie je k tomu, aby ma mohol mučiť.“ A teraz som si povedal: „A čo keď tu budem len dva týždne, čo keď tu budem len týždeň?“ Tak som si povedal: „Tak musím využiť ten čas. Ja možno v živote sa viacej nedostanem na jeden týždeň alebo mesiac, alebo rok na také úžasné veci, že môžem si robiť exercície uprostred komunistického centra, keď sa tak vezme.“ A som si začínal exercície, a potom keď som pomaly ustával v tých meditáciách, tak som si postupne pridával veci, čo som vedel naspamäť. Teraz som videl, aké je dôležité učiť sa časti aspoň Písma naspamäť.“

Morzeovka vo väzení

„Ja som spočiatku nechápal, čo to bolo, že tie steny sa tak divne chvejú. Že tam bolo počuť raz (KLOPANIE) a potom zase tak, a tak ďalej, čiže to sa rozlíšiť dalo. Tak sa to vypracovalo na určitý systém a ráno, keď ste už trošku tomu rozumeli, tak ste mohli počuť: „Tu je katolícka akcia, laický apoštolát, hľadáme hlavne naše sestry na treťom poschodí.“ Hej, tam boli dievčatá zavreté a to boli väčšinou zamestnané na poštách a všelijakých takých, takže ony perfektne ovládali morzeovku a vedeli cez tri poschodia preberať ranné vysielanie napríklad. Ranné vysielanie: „Tu je katolícka akcia, pozor, pozor, budeme dávať hlavné body pre rannú meditáciu z Evanjelia Svätého Jána.“ Tí ľudia, čo vedeli spamäti Bibliu, im mohli celú Bibliu sprostredkovať postupne, lebo tam mal každý čas. Samozrejme, že keď niekoho prichytili, tak ho dali do korekcie, takzvanej, to by som musel vysvetľovať, že čo to je. To je zostrené väzenie vo väzení ešte ďalej. Ja som hneď tiež za morzeovku sedel s niekoľkými. To boli také zvláštne cely, kde ešte vo vnútri cely bola klietka. Vlastne, taký malý priestor, kde si človek ani sadnúť nemohol. Takže bol celý deň jako v skrini, možno povedať. A tam bola strava skoro žiadna, pretože len každý tretí deň a dostával tretinu dávky, to znamená keď normálne bol pol kila prídel, povedzme chleba, tak on dostal, čo ja viem, desať deka alebo dvadsať deka na toto, čiže opravdu len na olíznutie. Takže to bola zároveň aj hladovka, a tak ďalej. Tým človek, tá morzeovka je už len preto dôležitá, že ten, kto nevie morzeovku, môže sa aj zblázniť, lebo samotka sa pokladá podľa medzinárodnej lekárskej organizácie za najsurovejší spôsob civilizovaného technicky vyspelého mučenia človeka. A ja hovorím, že niekedy sme my privítali skôr ten deň, keď nás bili, alebo iným spôsobom mučili, jako keď bol kľud a bol človek len zavretý na izolácii.“

Vytlačiť