Šebastián Košút (1941)

Životopis

„Pán Boh sa postaral o to, že bude tak, ako treba.“

Príbeh pamätníka

Šebastián Košút sa narodil 16. novembra 1941 v Čiernej Hore (dnes Czarna Góra), obec bola po roku 1945 začlenená do Poľska. Pochádzal z roľníckej rodiny. Starý otec bol aj učiteľom v obecnej škole. Otec bol predsedom spolku Čechov a Slovákov. Po základnej škole išiel do gymnázia do Jablonky, kde bol slovensky vyučovací jazyk. Maturoval v júni 1959. Potom išiel do Kňazského seminára vo Varšave. Vysvätil ho kardinál Vyšinský a aj jemu povedal, že bude môcť pôsobiť medzi Slovákmi. Primičnú svätú omšu mal 27. mája 1965.
Vo Varšave bol kaplánom, kde počas troch rokov vystriedal tri farnosti a venoval sa aj Slovákom. Avšak jeho činnosť na fare v Piastove ukončil zásah štátnej moci. V priestoroch fary boli totiž aktivity protikomunistickej organizácie Ruch. Počas akcie tajnej polície v júni 1969 uväznili v Poľsku vyše tisíc ľudí. Polícia násilím vnikla do fary a zhabala jeho bohatú korešpondenciu. V tom čase písal veľa listov do Nemecka, Francúzska ale hlavne do Ríma. Vo väzení bol rok. Aj jeho brat bol odsúdený. Šebastián bol v rozsudku nazvaný ako Organizátor celoeurópskeho hnutia proti komunizmu, najmä kvôli jeho kontaktom so slovenskými biskupmi Jozefom Tomkom a Pavlom Hnilicom, Dominikom Kaľatom, ktorí boli v emigrácii.
Šebastián Košút po prepustení z väzenia bol na viacerých farách. Znova komunikoval listami so slovenskými duchovnými nielen v Ríme, ale aj v iných krajinách. Tiež sa zapájal do aktivít tajnej cirkvi na Slovensku. Aktívne šíril vieru, aj keď režim výrazne obmedzoval náboženskú slobodu. Spolu so slovenským kňazom Jozefom Mrovčákom organizoval cez hranice na Babej hore aj prenášanie náboženskej literatúry.
Rozhodnutie odísť do Ríma vzniklo počas stretaní s biskupom Pavlom Hnilicom, ktorý chodieval z Ríma aspoň raz ročne do Poľska. Roku 1980 dostal pas s vízami, vycestoval a on zostal v Ríme. Od roku 1981 do roku 1989 bol aj kaplánom v utečeneckom tábore Latina.
V Ríme býval u biskupa Hnilicu a stal sa jeho osobným sekretárom. Organizačne zabezpečoval aj cestu biskupa Hnilicu do Moskvy v marci 1985, počas ktorej biskup Hnilica slúžil omšu v Kremli a modlil sa modlitbu zasvätenia Fatimskej Panne Márii. Z poverenia biskupa sa venoval v roku 1986 aj skupinke pútnikov zo Slovenska, v ktorej bol aj Štefan Polák. Ten bol októbri 1987 umučený na fare v Borovciach. „Ja som svedok, by som povedal okatý, že on prišiel za biskupom Hnilicom. Ja som sa im venoval 2 týždne a on sa vrátil na Slovensko vymenený."
Biskup Hnilica mal kontakt aj s benediktínmi v Subiacu. Na žiadosť biskupa Andreottiho uvoľnil Šebastiána v októbri 1989 aby riadil aj faru i sanktuárium v Marano Equo. Pri fare vybudoval aj možnosť ubytovania pre pútnikov zo Slovenska. Od roku 1991 do roku 2005 tam v lete prichádzali každý týždeň jeden až dva autobusy.
Prezident Poľskej republiky Bronislaw Komorowski v Ríme 14. decembra 2013 odovzdal Šebastiánovi Košútovi za jeho mimoriadny prínos k demokratickým zmenám v Poľsku vysoké poľské štátne vyznamenanie Dôstojníckeho kríža Rádu obrodenia Poľska.
Počas pietnej spomienky na obete komunistického režimu pri pamätníku Brána slobody pod hradom Devín v Bratislave pri príležitosti Dňa boja za slobodu a demokraciu 17. novembra 2018 Šebastián Košút prevzal od prezidenta Slovenskej republiky Andreja Kisku ocenenie za jeho protikomunistickú činnosť.
Šebastián sa na Slovensko vrátil v roku 2014, odkedy žije v Dome seniorov v Dolnom Ohaji.

20. júna 1969 – akcia, počas ktorej uväznili vyše tisíc ľudí

Keď prišiel rok 1969, tak končilo sa vyučovanie a nás všetkých, oni to sledovali dlhšiu dobu a nás všetkých vyše tisíc ľudí jednej noci, jedného rána prišli a teda vypočúvali. Potom nás zobrali do väzenia, mňa aj môjho kolegu kňaza, vtedy sme tam boli dvaja. Takže nás zobrali od piatej ráno do dvanástej. Brali z fary, môjho bytu najprv moje osobné veci, tieto listy a to, čo oni pokladali za dôležité. Ja som mal veľa listov, lebo ja som bol vtedy taký pisateľ, že som písal veľa do Nemecka, hlavne do Ríma, či už to bol Nahálka, Hrušovský, Tomko, atď. Písal som aj do Francúzska, niektorým po slovensky alebo niektoré veci aj takto v iných rečiach. My sme mali takéto kontakty. No tak potom konečne otvorili, teda dostali sa násilím do tej izby, kde bol práve tam ten archív a ten rotaprint. Nuž tak toto všetko zhabali, zobrali a nakládli do áut a odviezli do väzenia, aby všetko to tam kontrolovali. Nás tiež zobrali na prokuratúru a večer ma doviezli o deviatej do väzenia, od rána do večera som sedel tak otrasne. Tak ako som vstal, tak som sedel, iba som mal oblečenú sutanu, teda reverendu. A takto ma tam už potom dali do týchto väzenských podmienok. A mňa vypočúvali ráno, od rána do večera, aj v noci, na začiatku. Ale videli nakoniec, že ja som nepísal články, to písali iní. A preto prakticky ja som sedel rok a dali mi ešte potom rok takého väzenia, že som bol iba doma. Aj môj brat tiež tam bol vo väzení. Tí najhlavnejší dostali niekoľko rokov.

Slováci vo Varšave, prenášal náboženskú literatúry cez hranice

Kardinál Vyšinský nám sľúbil, že budeme môcť pôsobiť medzi Slovákmi a kedy, to už nezávisí na nás. No a medzi tým, keď som pôsobil na farách, tak som mal možnosť prijímať Slovákov, študentov všelijakých, ktorí prichádzali takto načierno do Varšavy, do tých miest a ja som ich ubytovával. Potom to bol košický súbor, ktorý nahral také kazety, ako to boli vtedy aktívne. No a my sme to rozmnožovali vo veľkom, to boli stovky, čo sme to narozmnožovali a takto postupne rozdávali tam ako sa to mohlo, ako kto mohol previesť na Slovensko. Potom aj knihy, mali sme kontakty aj s naším, teda s Ústavu svätého Cyrila Metoda. Oni nám posielali balíčky kníh a tieto sme dostávali a potom Slováci mali možnosť tieto knihy prenášať, previesť.
Keďže som prijal jedného slovenského kňaza Jozefa Mrovčáka, ktorý prišiel do Poľska načierno cez hranice, lebo na neho bol zatykač na Slovensku. Tak my sme spolu chodievali po poľských kláštoroch a tam, kde sme vedeli, kde posielali knihy z Ústavu svätého Cyrila Metoda, my sme to všetko zbierali. A potom sme to postupne cez Babiu horu prenášali na Slovensko. Zo Slovenska sme mali dohodnuté, že o dvanástej sa stretneme na tej hranici, kde sa môžu stretnúť aj Slováci aj Poliaci. Vymenili sme si balíky. To sme mali každý mesiac takéto stretnutia a tých kníh sme mali dosť, lebo my sme to pozbierali od týchto poľských komunít, lebo oni nevedeli, čo s nimi. Videli, máme tu knihy a nám tu poslali z Ríma. Ale nevieme čo, no my sme to takto pozbierali a prenášali.

K téme poľsko – slovenské vzťahy po vojne

Nuž napr. tam boli bitky v kostole. Také slabšie bitky, sypali si soľ do očí títo ľudia navzájom. Poliaci so Slovákmi. Nuž a ešte napr. taká tam bola situácia, že hneď po vojne, keď tie skupiny, bandy ukrajinské, či nejaké tam boli. Keď sa dozvedeli, kto je tu taký rýdzi Slovák, tak takýchto ľudí likvidovali. Za nohy, za nejakým vozom a takto ich vyvliekli do lesa a tam už ich dali pod nejaký strom. Takto mal byť aj otec môjho kolegu Kaľatu Dominika, lenže akurát keď išli za ním, otvorila jeho manželka takú dieru do pivnice a zakryla to kobercom, nikto to nevidel, kde je. A on šiel preč atď. A preto on potom ešte žil, ale koľkí takí pravdiví Slováci takto odchádzali vtedy.
Ja chcem povedať aj ohľadom môjho farára v Jurgove. Keď ja som prišiel z Varšavy na omšu, na prázdniny do Čiernej Hory ku mojim rodičom, tak tam bola taká malá kaplnka a každý večer v lete sme sa tam zišli. Všetci chodili na tú omšu. Ja som celebroval aj po slovensky aj po poľsky, aj hral som na gitare. Oni to takto mali radi a keď sa o tom potom dozvedel farár, tak už môj brat mi píše, nemôžeš na budúci rok tam celebrovať, lebo farár povedal, že kardinál to zakazuje. Nuž, ja hovorím, ja si to vybavím s kardinálom a musím to povedať farárovi. Tak keď som prišiel na dovolenku, idem za tým našim farárom a hovorím mu. Otec farár, však som len teraz skončil štúdium a viem aké sú cirkevné zákony atď. Ja zavolám kardinálovi a ten mi hneď dovolí. A tak takých päť, sedem minút rozprávame a nakoniec keď ma tak sotil do dverí, som padol na zem, dvihol som sa a povedal. Otec farár ďakujem, arrivederci, dovidenia. Neuvidíme sa viac. A vždycky, keď som prišiel domov a kto mohol prísť, tak prišiel a som celebroval sväté omše doma a do kostola v Jurgove som viac nechodil.

Stretnutia s biskupom Hnilicom – rozhodnutie emigrovať v roku 1980

On chodieval skoro každý alebo každý druhý rok do Poľska a tam sme sa stretávali. V roku 1978, keď bol zvolený Wojtyla za pápeža, tak ja som sa dostal do Ríma a bol som u biskupa. Už vtedy mi povedal, že musím u neho zostať. Ja hovorím, ešte nie, lebo ja ešte mám nejaké veci vybaviť. Ja prídem čím skôr, keď to bude možné. Podarilo sa to o 2 roky, teda v roku 1980. Predtým v roku 1979 bol pápež v Poľsku tam vo Varšave, ja som vtedy bol v Dóme, v katedrále vo Varšave ako kaplán, tak sme sa tam stretávali aj s pápežom.
A sme išli vtedy štyria do Ríma. To som bol ja, že ostanem tam, potom bol druhý Stašek Lugowski a jeho kamarát Wojdyla sa volá, nie Wojtyla, a jeden kňaz, môj kolega Jerzy Bos. Tak sme tam štyria išli, ja som išiel tak, že tam ostanem a napísal som aj na biskupský úrad list, že o dva dni tento list odovzdajte, keď ja už budem za hranicami Poľska, že by na moje miesto dali niekoho iného, lebo ja sa už nevrátim. A mal som to dohodnuté už s kardinálom Vyšinským, že sa stretneme tam v Ríme, keď on príde, že si tieto veci vybavíme. Najprv sme sa zastavili vo Waldkraiburgu, tam bol práve Svetový kongres Slovákov. Tam boli biskupi, tam bola mládež Slovenska. Tam sme sa už zoznámili. No a boli sme už ako doma. Po tom kongrese ja som išiel do Ríma, išli sme autom, biskup prišiel potom a boli sme u neho. Oni boli jeden mesiac a ja som tam už natrvalo ostal.

Od roku 1981 ako kaplán v utečeneckom tábore Latina

Od roku 1981 som sa venoval utečencom v Latine slovenským, českým. Prečo? Pretože otec Michal Lacko, jezuita, najväčší profesor rímsky, úžasný vedec, ten práve hovorí, bol som tam v Latine: A tam naši sú bez ničoho, takto ako ovce bez pastiera. Čo povieš na to Šebastián, že by si Ty tam chodil? Áno, už tam ideme o týždeň, a tak sme tam medzi tých utečencov chodievali odvtedy raz alebo niekedy aj viackrát za týždeň. Tak sme sa stretávali až do roku 1989. Tak poviem, ako sme sa stretávali. Tak napr. že bral som takýchto veľkých hráčov a spevákov ako Bernard Mišovič, ktorý hral na husliach, Janko Košiar, ktorý hral na takej pianule. Ja som hral na gitare a keď oni išli na večeru a počuli tieto slovenské piesne, hneď sa všetci Slováci a Česi zastavili. A my sme povedali, zjedzte večeru a príďte do kaplnky. Takže my sme mali všetkých ľudí momentálne takýmto štýlom a potom sme si v kaplnke, kde nebola sviatosť, to bola pre všetkých, tak sme si urobili taký kruh, nás bolo od 30 do 80 takýchto ľudí, podľa toho ako kto prišiel. A tak sme im tie všetky situácie vyrozprávali, čo kde ako ľudia žijú vo Francúzsku, v Kanade, v Austrálii, Novom Zélande atď. A oni nám vyrozprávali ako sa im podarilo dostať zo Slovenska.

O činnosti biskupa Hnilicu

Keď som prišiel za biskupom Hnilicom, tak praktický jeden deň, čo sa prežívalo u neho, to ja som napríklad v Poľsku jeden rok toľko nezažil, čo jeden deň u biskupa Hnilicu. Pretože každý deň na obed alebo večeru tam bolo niekoľko významných osobností, ktoré boli v tom čase v Ríme. Či už to boli z Kanady alebo z Ameriky alebo z Austrálie alebo z Poľska. A preto práve nielen Slováci, Poliaci, ale aj niektorí Američania, niektorí Nemci. Biskup vie perfektne nemecky, preto práve, prečo prichádzali za ním, pretože k biskupovi sa mohli dostať vždy, ale k Svätému otcovi nie, a preto biskup, ktorý chodieval často, aspoň raz za týždeň alebo niekoľko razy za mesiac za Svätým otcom, tak on to všetko, čo títo ľudia chceli povedať Svätému otcovi, tak to povedali práve biskupovi Hnilicovi a on to potom referoval v krátkosti. A napr. potom ďalšia vec. Taká profesorka z Krakova Wanda Póltavská, taká osobná priateľka, oni sa poznali ešte z Poľska a ona, keď tu bola v Ríme a obvykle bývala v slovenskej komunite.
Biskup Hnilica, on bol ohromný v tom zmysle, že vždycky vyhľadal tie najlepšie situácie. Či to boli už stroje alebo ľudia alebo myšlienky alebo ponuky, aby to všetko bolo tak ako to potrebuje pre dnešnú dobu Pán, pretože on nás poslal na svet, aby sme vedeli použiť to najlepšie.
A potom biskup Hnilica bol pozývaný aj do televízie, napr. či už v Taliansku, kde hovoril naživo o týchto situáciách, problémoch komunizmu a ako sa chová voči nám kresťanom.

O Štefanovi Polákovi, ktorého zavraždili na fare v Borovciach v októbri 1987

Z Ústavu (sv. Cyrila a Metoda) som mal takúto ponuku, Šebastián príde tam v roku 1986, príde tam Štefan Polák. Nevenuj sa mu, však to je pacista (člen Pacem in terris). Práve, ako sa mu nevenovať? Biskup mi hovorí, toto sú naši ľudia, oni prídu k nám. Ty sa im venuj.
Ja som svedok, nie že jediný, ale keďže prišiel ten Štefan Polák, kňaz, farár z Boroviec za biskupom Hnilicom. A ten mi hovorí, tak sa im venuj. Dva týždne som sa im venoval, bol tam aj Klepanec, vtedy bol doktor ešte, teraz je páter Rajmondo, dominikán. A ďalší dvaja, to boli štyria chlapi, ktorí práve prišli. A to, že ja žijem, to znamená iba kvôli Štefanovi Polákovi, že by sme pozbierali všetky materiály, lebo ja som svedok, by som povedal okatý, že on prišiel za biskupom Hnilicom. Ja som sa im venoval 2 týždne a on sa vrátil sa na Slovensko vymenený.

Spracoval: Stanislav Labjak, september 2020.