Rozália Nagyová, sr. Aquinata (1928)

Foto: Rozália Nagyová, sr. Aquinata

Životopis

„Prežili sme tam desať šťastných rokov, ale prišli, že nás musia uvoľniť z továrne, lebo krstili sa deti, sobášili sa, spovedali a chodili na sväté omše, takže sme boli tŕňom v oku komunizmu.“

Príbeh pamätníka

Rozália Nagyová sa narodila 14. apríla 1928 v Bratislave, bola jediným dieťaťom svojich rodičov. Vyrastala vo viacjazyčnom prostredí - v rodine hovorili maďarsky, vedela i slovensky a ako šesťročná nastúpila do nemeckej školy, keďže bývali v Petržalke. Od mladosti sa venovala hudbe a výtvarnému umeniu. Absolvovala gymnázium v Hainburgu a po vojne v roku 1947 vstúpila ako kandidátka do kláštora Kanonistiek sv. Augustína rehole Notre Dame. V Bratislave na konzervatóriu študovala hru na klavír. V roku 1950 boli rehoľné sestry v rámci Akcie R násilne sústredené a vyvezené do Nových Zámkov. Postupne boli premiestňované a nasledujúcich desať rokov pracovala v Čechách v továrni na bavlnu. V období od roku 1961 do roku 1985, spolu so sestrami rehoľníčkami zakladala a rozvíjala ústav pre duševne postihnuté deti. Rehoľné sestry boli dlhodobo pod kontrolou štátnej moci a využívané ako lacná pracovná sila. Na Slovensko do Rúbane sa vrátila v roku 1985, dlhodobo sa venovala prípravám rehoľných sestier v civile, tiež pomáhala pri štúdiách sestier ako jazykovo zdatná a umelecky nadaná. Do vysokého veku hrávala na organe, v súčasnosti žije v kláštore sestier Notre Dame v Bratislave, kam sa sestry mohli vrátiť v roku 1993.

Akcia R

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

"Tridsiateho augusta obklopila náš kláštor ľudová milícia, a tak sme si smeli vziať len to najpotrebnejšie, do jednej tašky sme si dali breviáre, modlitby, a do jedného kufríčka alebo tašky sme si nahádzali spodné prádlo. Nástup, pred naším kláštorom stál autobus. Helka skočila pre moju mamičku do Petržalky. A tak, keď som nastupovala do autobusu, stála mamička tak ďaleko asi ako toto okno tam od autobusu. A sa takto pýtala, a ja som robila len takto, lebo sme nevedeli kam nás vezú. Či do Ruska, či do koncentráku, a kam. Autobus sa pohol a viezli nás poľnými cestami do Nových Zámkov. Tam bol v jednom kláštore koncentrák sestier. Hlava na hlave, tam sme boli rôzne rehole v kláštore v Nových Zámkoch. A teraz ale čo? Z čoho budeme žiť? Kto vedel maľovať, maľoval, štyri naše sestry vzali do Elektrosvitu ako pomocnú silu do kancelárie. A tak ja som u jednej sestričky, mali sme akademickú maliarku, ... sestrička Annunciáta, a ešte sestru Marie Pierre, tak tá nás vzala na maľovanie. Tie základy som u nej, ešte len vodovými farbami - akvarel som maľovala. No teraz, keď sme prišli do kláštora a nemali sme z čoho žiť, tak dali mi látku s acetónovými farbami, to bolo tiež ako akvarel, aby som maľovala. Vzor mi nakreslili, a teraz čo, slzy mi padali, lebo som sa bála na látku maľovať. Ale Pán Boh mi pomohol, namaľovala som prvý ručník na hlavu. Pretože to bola vtedy móda - ručníky, kravatle a potom oltárne plachty už s temperou, a tak ďalej. Čo som vedela, tak som maľovala. Jeden rok sme takto žili, aby sme si aspoň potraviny mohli nakúpiť. A teraz, po roku v októbri, jedenásteho októbra, nás obklopila ozbrojená milícia a vnikli do domu. Aby sme si zbalili veci. No, my sme mali len posteľ, stolička, ani skrine, nič sme nemali, šaty sme na jeden vešiak si všetky vešali. Tak, čo sme mali na sebe, tak tie šaty a zase v jednej taške modlitby, v druhom kufríku zase nejaké prádlo, nočné košele a spodné prádlo. A jedny šaty, čo sme mali na sebe. Posteľné nám poskladali, a brali to preč. My sme o tom nevedeli, že je nákladný voz, do ktorého nám to nahádzali. Aj jedlo tam dali, a nás o polnoci, o dvanástej po mene nás volali, jednotlivo, do autobusu sme nastupovali. Nevedeli, čo sa stane, kam nás vezú, či do Ruska, či do koncentráku, nikde. Sedeli tam nejakí traja chlapi už vnútri a jedna žena, to sme nevedeli, že sú z továrne už z Čiech. Nehovorili k nám, my sme nehovorili nič, len nás tak merali a pozorovali. A pohli sme sa cez Bratislavu, ale cez také neznáme uličky nás viezli, poľnými cestami smerom do Čiech. My sme nepoznali cesty a nevedeli, že sme už na Morave, tak nejako k obedu sme boli na Morave, ale boli sme bez jedla, bez pitia. Celú noc, celý deň, až v noci sme sa dostali do severných Čiech. Ale išli sme cez vinohrad, pán pribehol a nasypal nám do autobusu hrozno. A tak každá dostala pár zrniek, tak to bola celá strava, čo sme mali počas cesty, teda od noci cez deň do ďalšej noci. V Benešove nad Ploučnicí nám kázali vystúpiť. To bola tiež továreň, bavlnárska, Benár sa volal ten závod."

Rehoľníčky v továrni

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

"Tak sme potom začali pracovať v továrni, ale najprv sme si museli ušiť pracovné zástery modré a biely závoj, lebo to boli bavlnárske závody, tak tam tá bavlna letela, keď slnko svietilo, ako keby snežilo. Už sme mali tri izby my mladšie, potom staršie mali po izbách na jednej, druhej strane, tanečná sála tam bola, z toho sme si urobili kaplnku. Potom vedľa nej bola veľká miestnosť, tak tam sme si spravili jedáleň, a kuchyňa tam bola, tak sme si z továrne vyprosili jednu sestričku, riaditeľ povolil, začala nám variť. Vydýchli sme si, že už sa máme dobre, už sme si vyrobili, teda tri mesiace sme dostali len tristo korún. Ako učebnícky plat, museli nás zaúčať, prstencovým strojom, preťahovačkám, kde sa od bavlny počnúc viem celý postup až do tkalcovne. Ako sa všetko vyrába, plachty sa tkali v tkalcovni, a organtín na obväzy, také niečo riedkeho. Tak ja som prešla všetko. Celú prádelňu, bola som zadelená ako pracovná sila, niektoré sestričky boli pri strojoch. Aj tam sme sa zaúčali a tak ďalej. Potom som sa dostala do tkalcovne, .. dostala som veľký zápal ľadvín, lebo sme nemali kabáty. My sme boli klauzúrne sestry, takže my sme mali len vlňáčky, a ja som dostala zápal ľadvín. Jedna sestrička už ležala v Ústí nad Labem v nemocnici, tak nás poslali za ňou, vziať jej čisté prádlo. Ja som išla so sestričkou a bolo mi veľmi zle na ľadviny. Ale doktor ma neuznal, a teraz, keď sme išli z továrne, tak boli všade ľudia, ktorí nás pozorovali. Z továrne sme dostali priepustku, tam bolo napísané autobus, kedy odišiel, tak som sa dostala do Ústí, s tou sestričkou do nemocnice. Tam nám musel dať razítko doktor, a zase späť autobus, kedy išiel, tak sme boli presne kontrolované. A teraz si predstavte, mne v tej nemocnici, tam sme sa občerstvili trošku u sestričky a ako sme od nej išli, tak ja som niesla tašku, a sestrička predo mnou s tou druhou sestrou, čo so mnou prišla, sa vyprávali. A ja naraz na chodbe som išla, a sčernelo sa mi pred očami, taška mi vypadla z ruky, a ja odpadala, ale naproti mne išiel práve lekár so sestrou, tak tí ma zachytili a niesli ma na ošetrovňu. A teraz tie dve sa otočili, že však, však nám nesú Aquinátu. A to bolo šťastie, že ten doktor ma nepustil domov, hneď ma odviezli na chirurgiu, tam ma položili v nemocnici a sestrička plačúc prišla domov, že Aquinata je v nemocnici, no zaplať pánboh, že ju tam uznali. Pretože zistili, že mám zápal ľadvín a zápal močových ciest a tak ďalej. No tak som si tam poležala, no a prišla som domov s tým, že nesmiem robiť ťažkú prácu v továrni. Museli ma dať uvoľniť, tak som dostala takú kancelársku prácu v tkalcovni. Poznám celú prácu od nitky, teda od bavlny počnúc až po nitky, až do tkalcovne."

Začiatky v ústave pre duševne postihnuté deti

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

"Ale to sa nedalo pre desať detí a teraz už desať sestier. Tak sme hovorili, takto sa žiť nedá. No lenže, vedúci sa do toho nerozumel. A niesli sme polouvarené k susede, pod nami boli asi tri domy. Tak, prosím vás, pani, pomôžte nám, dovarte nám to, však tým deťom potrebujeme dať jesť. Jednu miestnosť, kde sme spali my, v tých troch miestnostiach, tam sme boli dvadsaťdva sestier v troch izbách. Tak len stolička a posteľ. No, a teraz to sa nedá opísať, čo sme si prežili. A cez deň sme museli vyčistiť miestnosti, ako jedna miestnosť bola hotová, vymaľovaná a tak ďalej, tak ste sme museli čistiť. A smeti vynášať. A to z hlavného vchodu na jednej doske sa to vynášalo na táčkach. Na dvor sa to sypalo. Teraz tie deti, mali sme desať detí, my v práci, dve sme slúžili v tej jednej miestnosti, doniesli ďalšie deti, už sme mali dvadsaťosem, sme museli sme cez chodbu nosiť do kúpeľne a tak ďalej. Tak len Pán Boh vie, čo sme si tam prežili, tie prvé sestry. Keď sme si ľahli, tak ja som takto cukala v noci. Nemohla som spať, keď som spala tri hodiny, tak to bolo dobré, lebo to išlo všetko na nervy, teraz sme nemali lieky, nemali sme pomôcky, boli to aj agresívne deti. A teraz dvadsaťosem detí revalo tam v tej jednej miestnosti, teraz dve sme, jedna chodila s nimi na vécko, ich umývať, lebo však to bolo všetko v plenách. To len Pán Boh vie, čo sme si prežili. Rok to trvalo, kým sa celý ten barák vyčistil, teraz v záhrade sme, krušpán už bol taký vysoký, ako sme boli my, to sme všetko vytrhali. Robili nám potom kolotoče, hojdačky, a tak, deti prišli vždy viac a viac, ešte šťastie, že prišla najhlavnejšia pedagogička z Prahy. A tá, keď to videla, tak schytila hlavu, že ste sa tu nezbláznili. No lebo aj variť bolo treba, však keď nám prinášali deti, tak už potom konečne tú kuchyňu spravili. Že už sestry mohli aspoň troška niečo variť. Potom jedáleň sme potrebovali pre tie deti, však to bolo hrozné. Keď bolo dvadsaťosem detí v tej jednej miestnosti, potom ďalšie deti."

Výsledky rokov práce s postihnutými deťmi a dôvody odchodu rehoľných sestier

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

"Tak sme vypracovali osnovu na celý jeden rok, potom sme to poslali do Prahy. A jeden Csc. to "vypracoval", pravda, vydal to, ale bola to naša práca. Čo sme s tými deťmi mohli dosiahnuť. Potom sme boli odmenení, že sme boli najlepší ústav v celom Československu. Dostali sme tú veľkú fanglu, teda, zástavu, a my sme to dali do komory, lebo sme si povedali, my pracujeme pre Pána Boha, a nie pre fanglu. Lenže potom sme dostali komunistického vedúceho, a ten myslel, že on z nás urobí komunistky, ale to sa veľmi mýlil. Prišiel sedemdesiaty siedmy rok, tá charta, a tak spravil veľkú schôdzu. Potom sme už mali aj dve - tri civilné pracovníčky, ktoré k nám nastúpili ako vychovávateľky. Lebo už sme boli zase tŕňom v oku, varili sme pre sto ľudí, lebo tam bol personál, pravda, aj riaditeľ, potom sme mali diagnostický pobyt na tri mesiace. Takže tam sa tak pracovalo, že sme boli ten najlepší ústav, deti už pomáhali aj pri prádle, aj všade upratovať, dievčatká vyšívali, chlapci pracovali, záhradu sme vyčistili. Chodili sme na brigádu, zo začiatku sme zbierali jahodové listy, čo sme odovzdávali vysušené do zdravotníckeho - do apatieky, a tie pravda potom na čaj a tak ďalej, lenže potom sme už nestačili, keď sme dostali aj diagnostické deti. Boli len na tri mesiace a s tými sme museli extra pracovať, aby sme zistili na akom stupni sú postihnutí. Mali sme predtým jedného riaditeľa, ten nás školil defektológiu. A všetky sestry sme museli bez rozdielu robiť sanitársky kurz, ako zdravotnice. Tak sme boli zdravotníčky, vychovávateľky, aj defektológiu, tak vlastne my sme zistili, na akom stupni to decko je. A tie diagnostické pobyty, všetko sme vypracovávali. Boli sme tam dvadsaťštyri rokov u týchto duševne vadných detí. Lenže už boli sedemdesiatročné sestry v kuchyni, čo varili, ja som bola najmladšia. A už som dosiahla dôchodkový vek päťdesiatsedem rokov. Bolo to už neúnosné, a teraz - oni sa pokúsili, čo niekde už zavádzali - páriť deti. Že tie deti sú ukrátené o veľké citové zážitky. Tak chceli zaviesť párenie deti. Tak sme povedali, koniec. To si robte sami, ale my v tom spolupracovať nemôžeme. Dali sme výpoveď. "

Príprava rehoľníčok v civile

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

"Tak potom prišiel autobus, mali sme nastúpiť, celý ústav plakal. Tak sme sa rozlúčili, dostali sa na Slovensko, v roku 1985. Zase do novozámockého okresu, do Rúbane. Tam sme mali vystavané baráky, naše sestričky už chodili na Slovensko a naše staré sestry boli v Hronskom Beňadiku. A my mladé, pravda, sme boli v Čechách. Potom ich dali do Slovenskej Ľupče, my sme boli v Rúbani osem rokov. Ja som tam bola organistkou, mala som aj spevokol sestier. Tam sme boli štvoraké sestry, tak každá rehoľa mala svoje sviatky, boli tam sestry Božskej lásky, to boli mariánky. Potom tam boli sestry Ducha svätého, my Notre Dame, a ešte vykupiteľky, tak štvoraké rehole sme tam boli. A tak sme mali sviatky, hrali sme divadlá, spievali sme spolu, všetko, teda tam to bol rehoľný život, jedna radosť. Aj dôstojný pán hral na orgán, no ja som hrala aj na gitare, aj na harmonike, aj na klavíri. Potom už ako sa blížila zamatová revolúcia, tak naše, mali sme tridsať mladých sestričiek pripravených v civile, tak sme ich friško obliekli a prihlásili sa na pedagogické diaľkové štúdium. Lebo mali sme dve lekárky, jednu právničku. Potom ešte inžinierky a tak ďalej. Úradníčky, a tak tie museli všetky robiť pedagogickú nadstavbu. Tie do školy, štvorročné diaľkové štúdium, ostatné ako vysokoškolsky vzdelané na univerzite museli robiť dva roky pedagogiku. No ja som bola veľmi dobrá pomoc. Pretože som ovládala nemčinu, aj maďarčinu, dali im omšové rúcha, ako sa tkajú, lebo už komunizmus padol. Tak dali také témy, čo za tých štyridsať rokov nebolo. To bolo v maďarčine, sme to chytili v archíve. Teda tkanivá, potom kalichy a tak ďalej, veci cirkevné, kostolné to bolo zase v nemčine. Ku skúškam som pomáhala.. hudobnú školu, učila som asi šesť sestier na klavíri hrať, lebo som mala osem ročníkov hudobnej školy. No a aj katechétkou som bola. No, tak som pomáhala sestrám sa pripravovať, maľovala som im, lebo dostali Bendu zväčšiť, tak som im to namaľovala. Ja som už vtedy maľovala olejomaľbou, všetko, aj sochy som reštaurovala, aj všetko. No Pán Boh mi tie dary dal. To som dostala všetko zadarmo od Pána Boha, hudbu, maľovanie. No a potom som sa dostala v deväťdesiatom treťom roku už sem, už naše sestričky tu boli v škole."

Spracovala: Mgr. Alexandra Grúňová, Referát Oral history, 02/2019

Vytlačiť