Reakcia na článok ''ÚPN a Ďurčanského busta''
Dňa 27. júna 2011 uverejnil denník SME v rubrike Publicistika článok „ÚPN a Ďurčanského busta“ od Martina Slávika. V prípade Ferdinanda Ďurčanského ide nepochybne o osobnosť, ktorá sa významnou mierou podieľala na budovaní nedemokratického režimu, ktorý obmedzoval práva svojich občanov a na rasovom základe uskutočňoval perzekúciu Židov a Rómov. Autor sa vo svojom emotívne ladenom článku cielenou selekciou informácií snaží v čitateľoch vzbudiť dojem, že ÚPN schválil umiestnenie busty F. Ďurčanského v Rajci a že prejavuje sympatie k režimu SR z rokov 1939 – 1945. M. Slávik zámerne necituje tie tvrdenia PhDr. Martina Lacka, PhD., autora pranierovaného „Historického hodnotenia osoby Ferdinanda Ďurčanského“ pripraveného pre mesto Rajec, ktoré nezapadajú do jeho konštruktu. Nehovorí o tom, že M. Lacko, ktorý mimochodom patrí k najcitovanejším slovenským historikom daného obdobia, vo svojom hodnotení jednoznačne uvádza, že F. Ďurčanský koncom 30. rokov patril k radikálnemu krídlu ľudákov, že sa rozhodol „riešenie slovenskej otázky“ napojiť na líniu autoritatívnych a totalitných režimov, že viedol ústretovú politiku voči Nemcom, že spolupracoval s nacistami a v kritických marcových dňoch 1939 viedol ostrú kampaň proti ČSR. Nehovorí však ani o tom, že v júli 1940 bol Ďurčanský na priamy zásah Hitlera z vlády i z politiky definitívne odstránený a pod.
Podľa M. Slávika má byť veda „systematickým príčinným poznaním, a nie skresľovaním skutočnosti“. Práve preto je potrebné pri výskume, ale aj hodnotení historických udalostí a osôb postupovať bez emócií a s triezvou hlavou. Na tomto mieste sa nebudem zaoberať otázkou, či pán Slávik patrí k znalcom osoby F. Ďurčanského a slovenskej histórie, ak však tvrdí, že práca historikov v ÚPN „nie je vedecká“, mal by toto svoje tvrdenie podložiť hodnoteniami akceptovanými vo vedeckej komunite, akými sú napríklad recenzie a odborné posudky. Sám však dobre vie, že také, ktoré by potvrdzovali jeho výrok, neexistujú.
Pán Slávik poukazuje na „hanebnosť textov z pera Petranského a jemu blízkych historikov“. Tu vyvstáva otázka, či sa bližšie oboznámil aspoň s jednou z mojich vedeckých prác a prác historikov ÚPN. Je niečo hanebné napríklad na mojej knihe o Tomášovi Munkovi, slovenskom Židovi, ktorý sa stal obeťou holokaustu? Je niečo hanebného na publikáciách vydaných ÚPN, napr. o perzekúciách na Slovensku v rokoch 1938 – 1945 či prenasledovaní Rómov v tom istom období? Alebo je niečo hanebného na zoznamoch arizátorov či veliteľov Hlinkovej gardy, ktoré sme zverejnili?
Pointa Slávikovho „rozhorčenia“ však prichádza až v závere jeho článku, v ktorom hovorí, „že so zmenou zákona o Ústave pamäti národa by malo prísť aj k zmene jeho zdiskreditovaného vedenia“. Nespomína však podstatný fakt, ktorý mnohé vysvetľuje: že sa angažoval v komisii zriadenej predsedníčkou vlády SR s cieľom účelovo novelizovať zákon o ÚPN. Svojím článkom však potvrdil obavy, ktoré vo svojom otvorenom liste premiérke vyjadrili F. Mikloško, J. Čarnogurský, M. Zemko a J. Jablonický, že cieľom novely zákona - ktorý mimochodom pripravil J. Langoš - má byť umožniť politikom kedykoľvek zasahovať do personálnych otázok ústavu. V praxi by to znamenalo koniec slobodného, necenzurovaného vedeckého výskumu a nestranného hodnotenie obdobia neslobody na pôde ÚPN.
Ivan A. Petranský, predseda Správnej rady ÚPN
Pozn.: Reakcia bola zverejnená v denníku SME 6. júla 2011