Projekt Oral history - Svedkovia z obdobia neslobody - stary
English version:
Jednou z úloh Ústavu pamäti národa (ÚPN) je zverejňovať a sprístupňovať informácie z obdobia neslobody. Od novembra r. 2004 vznikalo na pôde ÚPN audiovizuálne pracovisko, ktorého cieľom je zviditeľňovať konkrétne ľudské osudy z čias totality. Do dnešného dňa sme nakrútili viac ako 170 svedeckých výpovedí, ktorých celkový čas videozáznamu prevyšuje 350 hodín. Každým rokom pribudne viac ako 100 hodín audiovizuálneho záznamu. Svedectvá prenasledovaných občanov, prevažne politických väzňov, zachytávajú obdobie druhej svetovej vojny, deportácie do trestaneckých táborov v ZSSR, päťdesiate roky, tábory nútených prác, rok 1968, obdobie normalizácie až po november 1989.
V roku 1949 sa v Strážach pod Tatrami zúčastnil duchovných cvičení, na základe čoho ho ŠtB zatiahla do vymyslenej výroby protištátnych letákov. V tom istom roku ho v Trenčianskych Tepliciach zatkli a odsúdili podľa zákona č. 231/1948 Zb. na ochranu ľudovodemokratickej republiky. Bol mu vymeraný trest vo výške 8 rokov, pričom si väčšinu odpykal v Jáchymove.
Prenasledovanie fašistického režimu prežil v detstve len vďaka pomoci cudzích ľudí. Život jeho rodiny však zásadným spôsobom ovplyvnila aj komunistická diktatúra, napriek všetkému ale necíti v sebe nenávisť. Jeho najväčším želaním je, aby sa na minulosť nezabudlo.
V roku 1953 ho spolu so sestrou zatkli a odsúdili za velezradu, pretože povedal kamarátovi, na ktorom úseku by sa mohol pokúsiť utiecť cez hranicu. Juraj Anoškin dostal štyri roky väzenia, jeho sestra tri. Trest si odpykával v Jáchymovských baniach. Po prepustení sa vrátil do Bratislavy, kde začal pracovať ako projektant.
Obeť kolektivizácie majetku... Jej manžel Ľudovít bol v roku 1952 okresným súdom odsúdený za trestný čin sabotáže na 7 rokov odňatia slobody. Bol im skonfiškovaný dom, pôda, živý a mŕtvy inventár i všetky poľnohospodárske zásoby. Zuzana bola nútená vysťahovať sa na štátny majetok Moravany v okrese Čáslav v kraji Pardubice, kde musela tvrdo pracovať celé tri roky.
Bol spolupracovníkom pri prevádzaní cez hranice v období neslobody, za čo ho odsúdili a väznili. Po udelení amnestie bol síce prepustený, no nastal pre neho čas neistoty, ktorý vyvrcholil odvolaním amnestie. Keď sa ho ŠtB snažila zatknúť druhýkrát, podarilo sa mu utiecť, no nie nadlho.
Ako 18-ročný odišiel do Sovietskeho zväzu za vidinou úrodnej pôdy a bohatstva, no opak bol pravdou. Našli tam len biedu a chudobu. V roku 1948 ho počas priateľovej rozlúčky so slobodou donútili prečítať leták s nápisom „Smrť Stalinovi“, za čo ho o pár týždňov neskôr zatkli a odsúdili na 10 rokov väzenia. Po strastiplnej ceste tranzitkami Kyjeva, Charkova, Novosibirska a Tajšetu pracoval v táboroch Ozerlag (Sibír), Magadan, Usť- Kujga.
Ako odborníka v stavebníctve si ho vytipovala Štátna bezpečnosť, ktorá z neho chcela vychovať spolupracovníka z perspektívnych dôvodov. Stretol sa s praktikami štátneho aparátu, na ktorých sa odmietol zúčastňovať. Po prepustení z ŠtB utiekol do Kanady, kde pracoval s emigrantmi.
Aj po nástupe komunistov k moci viedol Imrich Danko usporiadaný život. Ten sa zrazu po úteku jeho brata do Rakúska v roku 1952 zásadne zmenil. Štátna bezpečnosť ho obvinila, že sa podieľal na bratovom úteku a odsúdila ho na osemročné väzenie.
Komunistický režim obral jeho rodinu takmer o všetko. On sám strávil niekoľko rokov v pomocnom technickom prápore (PTP), jeho otec skončil po vykonštruovanom procese v jáchymovských baniach a zvyšok rodiny násilne vysťahovali do Čiech.
Bol obvinený za neúčasť na povinnej brigáde a v rokoch 1945-1948 bol odvlečený do gulagu Nuzal vo Vladikaukaze. Po návrate ho ŠtB poslala na dvojročnú prevýchovu do tábora nútených prác v Čechách.
Fridrich Fritz bol študentom teológie. Doručil falošné preukazy zaisteným kňazom v Podolínci. Po rozpustení seminára sa rozhodol pokračovať v štúdiu teológie v zahraničí, no cestou vo vlaku bol zaistený orgánmi pohraničnej stráže. Za trestný čin velezrady bol odsúdený na 20 rokov väzenia.
Ako šestnásťročná sa dostala do geta v Lučenci. Myslela si, že to bolo to najhoršie, čo človeka môže postihnúť. Po prevoze do Osvienčimu zažila ozajstné peklo. Stala sa obeťou doktora Mengeleho, ktorý aj na nej vykonával pseudolekárske pokusy. Prežila a podarilo sa jej ujsť.
Pre silný odpor ku komunistickému režimu bol ako politický väzeň odsúdený na práce v bani, odkiaľ sa ako „nebezpečný“ nemal nikdy vrátiť. Vďaka práci v botanickej záhrade, kam ho neskôr poslali ako väzňa, sa stal odborníkom v oblasti botaniky a vyštudoval za učiteľa.
Po arizácii otcovho podniku nasledovalo nútené vysťahovanie rodičov, útek a skrývanie, no napriek všemožnému úsiliu ich nemecké vojsko našlo a deportovalo do tábora smrti. Ako medik sa Alexander dostal do VI. robotného práporu a pôsobil na rôznych pracoviskách. V jeho situácii to bol raj na zemi.
Viedenská arbitráž a druhá svetová vojna ju pripravili o všetko, čo mala. V mladom veku prežila hrôzy niekoľkých koncentračných a pracovných táborov, kde stratila svojich najbližších. Uvedomovala si, že za svoje prežitie vďačí predovšetkým šťastiu.
Viedla aktívny kresťanský život a za to ju roku 1953 zatkli a odsúdili na 5 rokov.
Počas väzby ju často vypočúvali, a aj prostredníctvom fyzických trestov sa usilovali zistiť, kde sa nachádzajú kňazi, ktorých poznala.
Napriek tomu, že sa jej spolu s rodinou podarilo uniknúť pred koncentračným táborom, pozná hrôzu ľudskej nenávisti. Veľakrát sa jej musela pozrieť do tváre. Život plný strachu, skrývania a neustáleho boja v rôznych obmenách. Židovkou sa však narodila a Židovkou aj zostane.
9. decembra 1949 bol odsúdený za údajné zločiny velezrady a vyzvedačstva na 15 rokov odňatia slobody. Po prechodných pobytoch v Bratislave a v Leopoldove ho v roku 1950 transportovali do lágrov na ťažbu uránu, najskôr na tri roky do Jáchymova, a potom do Příbramu, kde strávil sedem rokov.
Pre napomáhanie skupine duchovných ho v roku 1950 zatkli. Po vypočúvaní spojenom s týraním a pokusmi o nanútenie vykonštruovanej výpovede ho odsúdili na 15 rokov. Po takmer 7 rokoch, ktoré po vynesení rozsudku strávil vo väzení, bol podmienečné prepustený.
Ivan Hupka spolu so svojou manželkou Máriou pracovali v bratislavskom štúdiu Československej televízie. Tam ich zastihli udalosti augusta 1968. Ivan sa v čase okupácie aktívne zapájal do výroby reportáží a spravodajských aktivít štábu ČS televízie. Avšak beznádej, strach z budúcnosti, nemožnosť uplatniť svoj názor a nesloboda napokon viedli k rozhodnutiu opustiť Slovensko a usadiť sa v ďalekej Austrálii.
Mária Hupková pracovala v Československej televízii. Zažila obsadenie budovy ČST vojskami Varšavskej zmluvy v auguste 1968. Pocity beznádeje, strachu, úzkosti a neustálej kontroly viedli k rozhodnutiu opustiť Slovensko a odísť čo najďalej od všetkej hrôzy, do ďalekej Austrálie.
Spolu s priateľmi sa usiloval o rozvoj hnutia katolíckeho laického apoštolátu, za čo sa stal tŕňom v oku vtedajšej Štátnej bezpečnosti. V roku 1951 ho zatkli a po mučení a 10 mesačnej samoväzbe bol ako 27-ročný odsúdený za velezradu na 25 rokov.
Pokúšal sa odísť za hranice, vidieť svet, no v roku 1952 ho štátny súd odsúdil na 11 rokov väzenia za protištátnu činnosť spolčovania sa s agentom anglickej spravodajskej služby.
Sestra známeho plukovníka Alexandra Kordu a manželka architekta Tibora Kleina, ktorý bol v roku 1952 odsúdený na osem rokov väzenia. Gabrielu zatkli a odsúdili na štyri roky odňatia slobody, ktoré postupne prežila vo väzniciach v Bratislave, Rimavskej Sobote, Sučanoch a v Želiezovciach.
Nenaplnené túžby po štúdiu teológie, internácia do pezinského sústreďovacieho kláštora, ťažká práca vo vojenskom tábore v Libave či štyridsať mesiacov v pomocnom technickom prápore v Plzni dodnes rezonujú v mysli pamätníka Mariána Kolníka.
Kapucínsky kňaz, ktorého krátko po maturite pre „pašovanie“ náboženskej literatúry odsúdil totalitný režim na niekoľkomesačné väzenie. Z mladého vysokoškoláka tak urobil kriminálnika a občana tretej kategórie.
Manželka plukovníka Alexandra Kordu, ktorý bol v roku 1949 Štátnou bezpečnosťou odsúdený na doživotie. Po celých desiatich rokoch väzenia a mučenia zomrel dňa 13. septembra roku 1958. Helena bola odsúdená na 14 rokov, z ktorých 10 prežila v táboroch nútených prác.
Bol obvinený Rusmi za nástup na povinný výcvik do Slovenskej armády a následne v rokoch 1945 -1953 odvlečený do pracovných táborov OLP 33 NKVD, Jagrinlag a Ozerlag - Sibír.
Život Milana Krajčoviča azda najpresnejšie vystihuje slovo ,putovanie‘. Nesúhlas s vtedajším režimom a jeho praktikami ho donútil k viacerým pokusom opustiť vlasť. Nikdy sa mu však nepodarilo uskutočniť jeho sen o emigrácii. Prichytili ho, zadržali, vypočúvali na rôznych miestach a následne aj odsúdili. Prešiel mnohými väzeniami a pracovnými tábormi. Rehabilitácie sa dočkal až v roku 1990.
Predniesol reč nad hrobom biskupa Vojtaššáka. Otvorene a verejne vyjadril kritiku komunistického režimu. Za tento skutok bol zaistený Štátnou bezpečnosťou (ŠtB), bol vyšetrovaný a odsúdený podľa § 100 na dva roky väzenia za poburovanie proti republike.
Ružena Kramárová rod. Kordová bola spolu s ďalšími členmi rodiny Kordovcov súdená v procese „Alexander Korda“. Keď v roku 1951 zatkli jej manžela, údajne len mala ísť potvrdiť jeho výpoveď, no domov, kde ostali tri malé deti, sa už ani ona nevrátila. V rokoch 1951 - 1952 bola nespravodlivo uväznená vo väzení v Bratislave.
Matka piatich detí, ktorá v mladosti pre svoje aktivity v rámci Katolíckej akcie a činnosť v kresťanských spoločenstvách pocítila aroganciu štátnej moci. Za „združovanie proti republike“ sa musela postaviť pred súd a znášať trojmesačné väzenie.
Vstúpil do zväzu katolíckych skautov a počas stredoškolského štúdia sa naplno zapojil do služby Cirkvi. Koncom júla 1951 bol počas základnej vojenskej služby zatknutý a vo vyšetrovacej väzbe strávil tri roky. V roku 1954 ho Vojenský súd v Trenčíne odsúdil za vlastizradu na 14 rokov väzenia.
Súkromný list od priateľa sa stal dôvodom jeho zatknutia, vyšetrovania, a napokon slúžil aj ako základ vykonštruovaného obvinenia z velezrady, rozbíjania republiky a členstva v Bielej légii. Hoci bol pre nedostatok dôkazov prepustený na slobodu, veľa si vytrpel nielen on, ale aj jeho manželka, ktorá dlho netušila, kam zmizol jej manžel. Za nezmyselné zatknutie a väznenie zaplatil vlastným zdravím. Jeho najväčším prianím je, aby sa kruté a neľudské obdobie vlády komunizmu už nikdy viac neopakovalo.
V roku 1952 otca Alojza Kunu, označeného za „dedinského boháča“, odsúdili na dva roky odňatia slobody, pokutu tristotisíc korún a vysťahovanie z Nitrianskeho kraja. Trest si František Kuna odpykával v bani v Jáchymove. Dôsledkami prenasledovania však po dlhé roky trpela celá jeho rodina.
Napriek prenasledovaniu kvôli svojmu pôvodu a častým konfliktom s komunistickým režimom neprestal Ernest Kyrály veriť v spravodlivosť. Nedosiahol ju však ani v čase totality, ani po jej páde.
Kvôli roznášaniu letákov s výzvou nevoliť komunistov ho ako 18-ročného mladíka zaistila Štátna bezpečnosť a po súdnom procese strávil päť rokov v pracovnom tábore v Jáchymove.
Je uznávaným odborníkom na imunológiu. Prednáša na univerzite vo švajčiarskom Bazileji, kde aj žije. Narodil sa však v Prešove a ako 6 ročný chlapček prežil koncentračné tábory Ravensbrück a Bergen-Belsen. Bol donútený správať sa ako hluchonemý, s bratom utiekol zo sirotinca, preoblečený za dievča sa prezradil pri prechode cez hranice. Prežil bombardovanie, pochod smrti, videl najstrašnejšie hrôzy posledných dní lágra v Bergen-Belsene.
Alojz Lenkavský bol jedným zo zakladateľov Bielej légie v Spišskej Belej. Pripravoval roznos letákov, ktoré mali upozorniť spoločnosť na zločiny komunizmu. Roznos sa však neuskutočnil pre odhalenie Bielej légie Štátnou bezpečnosťou. Bol zatknutý a prinútený priznať sa k viacerým zločinom, ktoré nespáchal.
Karol Maník začal svoju spoluprácu s americkou CIC v 50-tych rokoch, tesne po nástupe komunistického režimu. Za krátke obdobie 2 rokov, počas ktorých pomáhal získavať informácie, bol odsúdený na doživotie. Ako politický väzeň strávil vo väzbe a na nútených prácach desať rokov. Na slobodu bol prepustený až vďaka amnestii v roku 1960.
Už v mladosti navštevovala teologické krúžky, aktívne sa zapájala do slovenského katolíckeho skautingu a spoločne s profesorkou Máriou Pecíkovou organizovala letné dievčenské tábory. V roku 1959 sa však dostala pred súd. Za náboženskú činnosť v III. ráde sv. Františka a za šírenie náboženskej literatúry si vo väzení odpykala ročný trest.
Za špionáž a skrývanie agenta západnej tajnej služby, Viktora Palkoviča, bol zatknutý, vyšetrovaný a odsúdený na doživotie. Roku 1963 bol po amnestii prepustený.
Po vylúčení zo školy a zo všetkých stredných škôl v republike stratil akúkoľvek možnosť dokončiť si vzdelanie. V roku 1950 prijal ponuku vstúpiť do Bielej légie, o rok neskôr ho však orgány štátnej moci zatkli a následne odsúdili za protištátnu činnosť na 22 rokov.
Muž, ktorý od útleho detstva miloval prírodu. Tohto čestného a zásadového človeka označili za nespoľahlivého a pripravili ho o možnosť dokončiť vysokoškolské štúdium. Za svoju vlasť bojoval nielen na východnom fronte, ale zapojil sa aj do udalostí nasledujúcich po vypuknutí SNP. Jeho túžbu hospodáriť na rodinnom majetku mu prekazila povojnová ľavicová vláda, ktorá ho pripravila o všetko.
Nakoľko patril k väčšine katolíckych kňazov, ktorí sa nepodvolili zmýšľaniu komunistického režimu, dňa 13. januára 1958 bol zaistený, pol roka strávil vo vyšetrovacej väzbe v Žiline a následne bol súdený. V júli 1958 zaznel rozsudok - 13 rokov odňatia slobody za spáchanie trestného činu velezrady.
Ako kariérny dôstojník odišiel v čase II. svetovej vojny bojovať do československých zahraničných légií. Po návrate do vlasti sa stal nepohodlným komunistickému režimu, ktorý ho okrem vykázania z armády prenasledoval a väznil.
Celý život venoval boju a práci v prospech svojej vlasti, ktorú uprednostňoval pred vlastnou rodinou. Po roku 1948 však tento výnimočný človek a vlastenec skončil na popravisku.
Zatknutie otca po prevrate vo februári 1948 spustilo kolotoč udalostí, ktoré navždy zmenili život Milana Píku. Poprava otca a obvinenie z príprav otcovho úteku do zahraničia ho však nezlomili. Otcovi pár hodín pred popravou sľúbil, že očistí jeho meno. Sľub sa mu podarilo úplne splniť až po páde komunistického režimu v roku 1989.
Už ako študent na gymnáziu pocítil na vlastnej koži nemilosrdné praktiky ŠtB. Podozrenie zo sabotáže, neľudské mučenie i vykonštruovaný súdny proces boli len začiatkom strastiplnej cesty leopoldovským i jáchymovským peklom, plnej strachu, bolesti a utrpenia. Aj napriek tomu sa v jeho živote našli jednotlivci, ktorí nestratili svoju ľudskosť a pomohli mu prekonať toto neľahké obdobie, za čo im je dodnes vďačný.
Ešte ako študent bol zatknutý a vyšetrovaný ŠtB kvôli účasti na vysokoškolskej akcii, no vďaka amnestii sa súdu vyhol. Väzeniu však aj tak neunikol. O niekoľko rokov neskôr na základe krivého obvinenia a vykonštruovaného procesu strávil viac ako deväť rokov za mrežami.
Kvôli dvom protištátnym letákom, upozorňujúcim na snahu vládnucej strany oddeliť sa od Vatikánu a vytvoriť vlastnú štátnu cirkev, bol odsúdený za velezradu na päť rokov väzenia a pokutu desaťtisíc korún. Trest si odpykával v Leopoldove a v Jáchymove. Po prepustení zo zajatia sa ako „nespôsobilý“ pre socialistický režim musel zamestnať na družstve, kde pracoval až do odchodu do dôchodku. Aj napriek neľahkému osudu sa mu spolu s manželkou podarilo vychovať sedem detí.
Od siedmich rokov ťažko pracoval ako sluha u nemeckých hospodárov, kde sa naučil hovoriť nemecky. Po vojne bol Rusmi obvinený za tlmočenie pre nemeckých vojakov a v rokoch 1945 – 1947 odvlečený do Ľvova a Odesy.
Rehoľná sestra Zdenka pracovala v bratislavskej Štátnej nemocnici a podieľala sa na príprave úteku väznených katolíckych kňazov. Vo februári 1952 bola zatknutá a vyšetrovatelia sa ju trýznením snažili prinútiť, aby prezradila informácie, ktoré sa vôbec nevzťahovali na skutok, pre ktorý bola zatknutá. Nakoniec bola odsúdená 17. júna 1952 na 12 rokov väzenia a 10 rokov straty občianskych práv za údajnú velezradu. Na následky neľudského zaobchádzania vo väzení zomrela v roku 1955.
Bol nepriateľom komunistického režimu, ktorému v rámci hospodársko-technickej úpravy pôdy vymenili jeho pozemky za menej kvalitné, dobytok mu niekoľkokrát vzali, v 60. a 80. rokoch ho šesťkrát vyšetrovali a súdili za vykonštruované trestné činy.
V roku 1942 sa jeho rodina vďaka „výnimkám“ vyhla deportácii do koncentračného tábora. Po vypuknutí SNP v roku 1944 sa pred hrozbou odtransportovania ukryli. Prvé útočisko im poskytli kresťanskí priatelia. Oslobodenia sa dočkali v lese vo vykopanom bunkri, kde strávili zimu 1944/45. V roku 1968 emigroval cez Kubu do USA, kde žije do súčasnosti.
Ako šesťročné dieťa prežil spolu so svojou rodinou peklo holokaustu. Bolo po nich vyhlásené pátranie, utekali, schovávali sa, neskôr sa dostali do geta. Deväť mesiacov sa skrývali za tzv. „dupľovanou stenou“ v rodine pána Jána Mozoláka. V priestore širokom 1,5m a dlhom 5m boli deviati.
V roku 1950 bol za pokus o útek do zahraničia 20 ročný Vladimír zatknutý a odsúdený na dvanásť rokov väzenia. Tie si v plnej výške odpykal v pracovných táboroch Mariánska, Vojna a Bytíz.
Bol zatknutý Štátnou bezpečnosťou a odsúdený za velezradu na 6 rokov. Po prepustení z väzenia si nemohol nájsť prácu, a preto práškovacím lietadlom ušiel do Rakúska. V roku 1961 bol v neprítomnosti odsúdený na 15 rokov väzenia za špionáž a na príkaz ŠtB bol na území Rakúska prepadnutý, zranený, unesený a odvlečený do Československa.
Ako 13-ročného ho zatkli za údajnú protištátnu činnosť. Po odsedení trestu, začal pracovať ako pomocný robotník, neskôr sa zamestnal v chemických závodoch. Nikdy sa vnútorne nevzdal, pracoval na sebe. Zapojil sa do politického diania Slovenska a v roku 1996 predložil v parlamente zákon o amorálnosti a protiprávnosti komunistického režimu, ktorý bol následne prijatý.
Košický arcibiskup, ktorý bol pre kritiku správania komunistického režimu k cirkvi na verejnej prednáške štátom suspendovaný na sedem rokov z kňazskej služby.
Ako osemnásťročného ho chytili, vypočúvali a nespravodlivo odsúdili za velezradu a náboženský fanatizmus. Zápisnicu, ktorú bol donútený podpísať však nikdy nečítal. Nevie, prečo bol tri roky väznený, pretože nič zlé nespáchal. Po prepustení sa cítil neustále sledovaný. Za nespravodlivosť sa však nikdy nikto verejne neospravedlnil.
Kňaz, ktorý za svoju aktívnu činnosť a kritiku totalitného režimu strávil štyridsať rokov vo väzniciach a v pracovných táboroch, ďalších dvadsať rokov musel namiesto kňazskej činnosti pracovať ako robotník.
Vďaka svojim otvoreným postojom a mnohým kontaktom s odporcami vtedajšieho režimu sa dostal do nemilosti a dňa 21. septembra 1949 ho za jeho postoje a aktivity v Prahe zatkli.
VYSKOČILOVÁ - ANOŠKINOVÁ EUGÉNIA
V roku 1952 pomohla aj so svojím bratom kamarátovi pri úteku za hranice. O rok neskôr ju pre tento čin zatkli a odsúdili za velezradu. Trest si odpykala v Ruzyni, na Pankráci a v Želiezovciach.
Oslovujúci životný príbeh, plný farieb a svetla. Nespravodlivé odsúdenie, samotka, väzenie, odlúčenie od rodiny, život v úzadí, skromnosti – to všetko vníma ako dar Boží. Hlboká radosť, vnútorný pokoj a optimizmus svedčia o tom, že jeho inšpiráciou pre život a tvorbu je sám Majster.
Dojímavý životný príbeh rodiny, ktorá zaplatila za pomoc svojmu blížnemu tú najvyššiu daň a okúsila kruté a nemilosrdné praktiky totalitného režimu. Zatknutie a popravenie otca, nespravodlivé odsúdenie a väznenie matky, starého otca i strýka. Tri opustené deti, ktoré režim vytrhol z náručia rodičov a o ktoré sa musela sama postarať chorľavá stará matka. Bolesť, utrpenie, mučenie, smrť, samota i smútok, tomu všetkému museli čeliť členovia jednej rodiny, ktorá nechcela nič viac, len pomôcť matkinmu bratovi.
Po nástupe totalitnej komunistickej moci bol vyšetrovaný Štátnou bezpečnosťou a nespravodlivo odsúdený na dvanásť rokov za vojenskú zradu. Prešiel mnohými väzeniami, pracovnými tábormi a istý čas bol na nútených prácach i v uránových baniach v Jáchymove.
Aktualizované: 02.12.2011
Vytlačiť Tweet