Príhovor predsedu Správnej rady ÚPN Ivana A. Petranského pri príležitosti 10. výročia založenia Ústavu pamäti národa

Vážená pani podpredsedníčka NR SR,
vážení poslanci NR SR,
excelencie,
vážení bývalí politickí väzni,
vážené dámy, vážení páni, ctení hostia!

„Minulosť určuje naše dnešné správanie a v jeho dôsledku aj našu budúcnosť. Naše tradície, zvyky a vedomosti, ale tiež slabosti, chyby, traumy majú svoje korene v minulosti. Národná minulosť nepredstavuje náš spoločný majetok o nič menej ako devízové rezervy centrálnej banky. Ako každý majetok, aj ona musí byť riadne spravovaná, ošetrovaná a zdieľaná svojimi vlastníkmi. Pri riadnom užívaní je minulosť zdrojom sily, identity a poznatkov, ktoré prispievajú k duchovnému a materiálnemu rozkvetu Slovenska.“

Týmito slovami sa pred desiatimi rokmi prihovoril Ján Langoš poslancom slovenského parlamentu počas prerokúvania ním predloženého návrhu zákona o pamäti národa. Zákona, ktorý sa stal akýmsi rodným listom dnes jubilujúceho Ústavu pamäti národa.

Keď v roku 1989 priniesla Nežná revolúcia pád komunistického režimu, stála Slovenská republika pred úlohou definovať myšlienky, na ktorých postaví svoju budúcnosť. Zároveň sa musela rozhodnúť, aký postoj zaujme k udalostiam, ktoré sa práve stávali minulosťou. Súčasťou týchto najnovších dejín boli kruté perzekúcie, vrátane justičných vrážd, ale aj hrdinské činy ľudí, ktorí sa dokázali postaviť totalitnej moci na odpor. Odohrávali sa v nich príbehy tých, ktorí sa rozhodli aktívne spolupracovať so všemocným režimom, no aj takých, ktorí sa nikdy nenechali zlomiť ani za cenu väznenia či smrti.

Proti myšlienke urobiť „hrubú čiaru za minulosťou“, zabudnúť na to, čo sa udialo počas totality, stála po roku 1989 snaha hodnotiť naše dejiny odvážne a otvorene, pritom však odborne a objektívne. Táto snaha stála aj pri zrode Ústavu pamäti národa v roku 2002. Zmyslom vzniku a existencie tejto inštitúcie nikdy nebolo samoúčelné vyhľadávanie zla v našich dejinách. Ak naň upozorňujeme, tak hlavne preto, aby sme upozornili aj na opačnú stranu tejto mince, aby sme upriamili pozornosť na tých, ktorí sa proti zlu postavili a bojovali za demokraciu, slobodu a nezávislosť slovenského národa. Im vďačíme za to, že aj na také nešťastné obdobie, akým bola éra desaťročia trvajúcej diktatúry, sa dnes paradoxne môžeme pozerať aj s hrdosťou. Som presvedčený, že základným zmyslom existencie Ústavu pamäti národa je budovanie a posilňovanie tejto hrdosti v slovenskom národe. O to viac musíme dnes pripomínať, že práve odkaz boja proti totalite je jedným z pilierov, na ktorých treba budovať slovenskú štátnosť.

Desiate výročie založenia Ústavu pamäti národa nemá byť oslavou inštitúcie. Stáva sa nanajvýš vhodnou príležitosťou pripomenúť si, osláviť tých, ktorých osudy sú neoddeliteľnou súčasťou pamäti národa. Tých, ktorí si svojím odvážnym postojom podpísali vlastné rozsudky smrti, rozsudky oberajúce ich o slobodu, o najlepšie roky života. A to v mene viery, v mene ideálov, jednoducho preto, že nemali v povahe, nedokázali kolaborovať, vzdať sa či mlčať. Venujme teda práve dnes spomienku mŕtvym, ale aj živým, odvážnym – niektorých z nich máme dokonca dnes česť privítať medzi nami.

Desaťročie Ústavu pamäti národa je predsa však aj príležitosťou na malé bilancovanie a zhodnotenie výsledkov jeho práce. Počas tohto obdobia Ústav preukázal opodstatnenosť svojej existencie a význam, ktorý má pre slovenskú spoločnosť. Dokázal, že je nezávislou, politicky nestrannou národnou ustanovizňou. Vykonal kus práce pre poznanie našej nedávnej minulosti, predovšetkým z hľadiska skúmania činnosti represívnych zložiek štátu a zločinov v nedemokratickom období našich dejín. V neposlednom rade pomohol pri zvýšení citlivosti slovenskej spoločnosti voči udalostiam doby neslobody.

Za desať rokov sa zmenila slovenská spoločnosť a premenou prešiel aj Ústav pamäti národa. Kým počiatky jeho činnosti boli späté so zakladaním samotnej inštitúcie a jej archívu, prepisovaním registračných protokolov Štátnej bezpečnosti a sprístupňovaním dokumentov verejnosti, lačnej po dlho utajovaných informáciách, postupne sa dôraz presunul na iné aspekty. Ukázalo sa, že iba hovoriť o vyrovnávaní s minulosťou nestačí, je na to potrebná drobná každodenná odborná práca. Väčší dôraz sa začal klásť na sofistikovanejšie činnosti. Postupne sa vybudovala vedeckovýskumná základňa, ktorá dnes tvorí dôležitý pilier Ústavu.

Napriek všetkým výsledkom, ktoré Ústav pamäti národa doteraz dosiahol, čaká naň aj v budúcnosti nemálo práce. Dôkladné spracovanie dokumentov v Archíve ÚPN a ich digitalizácia bude nesporne patriť k prioritám Ústavu. Predpokladáme, že bude vzrastať aj význam vedeckého výskumu na pôde ÚPN. Práve systematické posilňovanie odbornosti a vedeckej erudovanosti môže Ústavu zabezpečiť dlhodobú akceptáciu v slovenskej vedeckej spoločnosti.

Vážené dámy, vážení páni!

Dovoľte mi na tomto mieste poďakovať – a to tak v mene svojom, ako, verím, aj v mene vašom. Poďakovať sa najmä tým, kvôli ktorým má vlastne existencia Ústavu opodstatnenie. Hrdinom a obetiam, známym aj neznámym, ktorí robili nás, naše osudy, naše dejiny ušľachtilejšími, z ktorých by sme si mali aj dnes, v slobodných časoch, brať príklad. Dovoľte mi poďakovať sa tým, ktorí na tieto zápasy a hrdinstvá a na ich aktérov nezabudli, pripomínali ich politikom, občanom, médiám. A pomohli im vystavať akýsi pamätník v podobe nášho Ústavu. Ďakujem teda všetkým tým, čo stáli pri jeho neľahkom zrode, na prvom mieste prvému predsedovi správnej rady ÚPN, dnes už zosnulému Jánovi Langošovi. Ďakujem pracovníkom Ústavu, minulým i súčasným, za to, že pracujú s nasadením, hoci ich naša spoločnosť nie celkom doceňuje a nie celkom primerane oceňuje. Ďakujem tým, čo sú nám v našom dobre mienenom úsilí nápomocní. Ďakujem zároveň všetkým vám, ktorí ste dnes prišli, a svojou účasťou ste povedali, že si našu prácu a jej výsledky vážite.

Dnes vieme, že hoci už bezmála dvadsaťtri rokov žijeme v slobode a desať rokov uplynulo od založenia Ústavu pamäti národa, ešte stále máme väčšinu práce pri skúmaní doby neslobody pred sebou. Ústav pamäti národa a ani slovenská spoločnosť, ak jej záleží na vlastnej budúcnosti, nemôže v tomto úsilí poľaviť. Pretože, ako varujú slová v preambule zákona o pamäti národa, „ten, kto nepozná svoju minulosť, je odsúdený ju opakovať“.

Dámy a páni, želám vám pekný sviatočný večer!

Poznámka: príhovor odznel na slávnostnom podujatí v Primaciálnom paláci v Bratislave 20. septembra 2012

Predseda Správnej rady ÚPN Ivan A. Petranský

Slávnostný večer pri príležitosti 10. výročia založenia Ústavu pamäti národa sa uskutočnil v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca v Bratislave

Foto: Štefan Badura a Branislav Kinčok, ÚPN