Príbeh pamätníka Zuzana Bacigálová (1930 - 2022)

„Môj muž si tam skoro päť rokov odsedel a ja mladá žena – doma. Prečo? Začo sa toto všetko udialo, to dodnes nepochopím.“

narodila sa v roku 1930 v oravskej obci Babín;
po sobáši s Ľudovítom Bacigálom sa presťahovala do Senca neďaleko Bratislavy, kde si jej manžel po návrate z vojny kúpil 15 ha ornej pôdy;
v roku 1952 bol jej manžel spolu s ďalšími tromi roľníkmi odsúdený okresným súdom za trestný čin sabotáže podľa § 85 trestného zákona na 7 rokov odňatia slobody a peňažný trest vo výške 50 000 korún;
na základe rozsudku bol Zuzane a Ľudovítovi Bacigálovi skonfiškovaný dom, pôda, živý a mŕtvy inventár i všetky poľnohospodárske zásoby;
Ľudovít Bacigál si trest odňatia slobody odpykával postupne v Leopoldove, Ilave, na Pankráci, no väčšinu svojho utrpenia, ktoré sa preňho skončilo až v apríli 1957, prežil v Jáchymove;
Zuzana sa musela vysťahovať z ich bytu a Krajský národný výbor jej určil nové miesto pobytu – štátny majetok Moravany v okrese Čáslav v kraji Pardubice;
dňa 6. 5. 1953 prišlo pre ňu nákladné auto, ktoré ju s najnutnejšími vecami odviezlo na polorozpadnuté hospodárstvo v Moravanoch, kde jej pridelili jedinú miestnosť;
až po troch rokoch sa jej podarilo vrátiť na rodnú Oravu, kde opatrovala svoju ťažko chorú matku;
tam sa dočkala aj príchodu manžela, ktorý bol rozhodnutím súdu 12. 4. 1957 prepustený na slobodu;
všetky obvinenia proti nemu boli zrušené, čo im umožnilo návrat do Senca a začiatok budovania nového života;
Zuzana Bacigálová zomrela 17. novembra 2022.

Zuzana Bacigálová, rod. Kunochová, sa narodila v oravskej obci Babín (okres Námestovo) v rodine roľníka 10. augusta 1930. Po sobáši s Ľudovítom Bacigálom sa presťahovala do Senca neďaleko Bratislavy, kde si jej manžel po návrate z vojny kúpil 15 ha ornej pôdy. Avšak krátko po svadbe, v júli 1952, prišla po neho Štátna bezpečnosť. „Bezpečnosť prišla pre nich a odviezli ich do Bratislavy, do Justičného paláca a tam sa začalo vyšetrovanie.“

Spolu s ďalšími tromi roľníkmi Ľudovíta už 2. augusta odsúdil Okresný súd v Bratislave za trestný čin sabotáže na sedem rokov odňatia slobody a peňažný trest vo výške 50 000 korún. Ostatní odsúdení dostali rovnaký, prípadne ešte vyšší trest. Zároveň majetok všetkých prepadol štátu, stratili občianske práva na mnoho rokov a navždy im zakázali pobyt v okrese Senec. Podľa rozsudku boli obvinení roľníci proti kolektívnemu hospodáreniu, a hoci vstúpili do jednotného roľníckeho družstva (JRD), urobili to len preto, aby mohli využiť všetky jeho výhody. Ich konečným cieľom mal byť rozvrat družstva, čím by dosiahli vrátenie ich majetkov a „návrat ku kapitalistickému spôsobu hospodárenia“. Obvinení sa odvolali na Krajský súd v Bratislave, pričom súdne pojednávanie sa uskutočnilo v Senci v decembri 1952. „Predtým chodili po meste, vyhlasovali, aby [ľudia] prišli počúvať dedinských kulakov, čo porobili proti družstvu. To bolo strašné pre mňa. To bolo neuveriteľné, veď sme boli štyri mesiace manželmi.“ Odvolanie však bolo neúspešné. Na základe rozsudku Zuzane a Ľudovítovi skonfiškovali dom, pôdu, živý a neživý inventár i všetky poľnohospodárske zásoby. Ľudovít si trest odňatia slobody odpykával postupne v Leopoldove, Ilave, na Pankráci, no väčšinu svojho utrpenia, ktoré sa skončilo až v apríli 1957, prežil v Jáchymove.

Odsúdením manžela sa radikálne zmenil život aj Zuzane Bacigálovej. „Prišli, keď manžela zobrali, prišli potom s funkcionármi z okresu zapisovať všetko, čo bolo v dome. Mala som prsteň na ruke s monogramom, tak prvé, môžem povedať, Kováč sa volal, už asi nežije, pekne som mu musela ten prsteň dať. Zobral mi ten prsteň, lebo tam bol jeho monogram. Popísali všetko, čo bolo v skriniach, všetko popísali. To bol strašný šok pre mňa, ja som nebola na také veci zvyknutá. Ja som bola mladá žena, nevedela som sa tak rýchlo orientovať v tom, čo mám robiť, ale stalo sa.“

Zuzana nemala prácu, až v roku 1953 sa jej podarilo zamestnať v Západoslovenských mlynoch v Senci. „Po troch mesiacoch tam sa našiel jeden človek, ktorý [povedal, že] tam nemôžem pracovať, aby som nenahádzala klince do múky a čo ja viem čo, aby sa niečo nestalo, tak som dostala výpoveď.“ Rozhodnutím Miestneho národného výboru v Senci musela ešte v októbri 1952 uvoľniť byt, v ktorom žila, ale v máji nasledujúceho roka dostala výmer, ktorým ministerstvo národnej bezpečnosti určilo obom manželom nové miesto pobytu – Štátny majetok Moravany v okrese Čáslav. Dňa 6. mája 1953 ráno prišlo pre Zuzanu Bacigálovú nákladné auto. Ako vyplýva zo správy Štátnej bezpečnosti, mladá žena sa im postavila na odpor a trvala na tom, že nikam nepôjde. „Pri ďalšom presvedčovaní, ktoré trvalo, sa ukľudnila a zmierila sa s jej presídlením.“
Nákladné auto ju s najnutnejšími vecami odviezlo na polorozpadnuté hospodárstvo v Moravanoch. Počas celej cesty premýšľala, nechápala, čo sa stalo: „Prečo ja? Kam idem? Čo robia so mnou? Za čo? Čo som ja spravila, niekoho som zavraždila alebo prečo? Však ja som si čestne žila a teraz toto mám prežívať.“

Na štátnom majetku jej pridelili jedinú miestnosť. Každodennou súčasťou jej života sa stali myši, zima, nedostatok jedla a ťažká práca, za ktorú dostávala len mlieko, obilie a otruby. „Bolo to strašné. Toto sa nedalo vydržať. A vedľa mňa bola jedna pani vysťahovaná z Moravy. Mala tri malé deti, tá bola ešte horšie na tom, by som povedala, lebo mala deti. Ja som síce bola ešte bezdetná, ale i tak bolo toho dosť...“

Až po troch rokoch sa jej podarilo vrátiť na rodnú Oravu, kde opatrovala svoju ťažko chorú matku. Tam sa dočkala aj manželovho prepustenia na slobodu v apríli 1957. Všetky obvinenia proti nemu súd zrušil, čo im umožnilo návrat do Senca, kde však museli čeliť ďalším problémom. Nemali kde bývať, navyše dlho nemohli zohnať prácu, a tak si začali budovať spoločný život odznova. Neskôr sa Zuzana Bacigálová zamestnala v parketárni v Bratislave, kde pracoval aj jej manžel, s ktorým vychovala tri deti.

Po roku 1989 sa spolu s manželom dočkala súdnej rehabilitácie a odškodnenia. Vrátilo sa im síce 15 ha pôdy, o ktorú v 50. rokoch prišli, ale vzhľadom na vysoký vek Ľudovíta Bacigála, si už netrúfli súkromne hospodáriť a polia prenajali.

Príbeh pamätníka spracovali: Jana Speváková a Martina Fiamová.