Príbeh pamätníka Zoltán Kukula (1926)

„Nehnevám sa na ľudí, ja beriem život taký, aký je. Možno to mi dáva silu, že netúžim po pomste, hoci zabudnúť sa to nedá.“

Zoltán Kukula sa narodil 13. apríla 1926 v Želiezovciach;
detstvo prežil v Banskej Štiavnici;
po absolvovaní ľudovej školy odišiel do Bratislavy;
v roku 1945 bol spolu s otcom, riaditeľom ministerstva financií, zatknutý a uväznený;
po dvoch týždňoch ho prepustili na slobodu a pokračoval v štúdiu na vysokej škole;
v roku 1948 sa kvôli strhnutiu predvolebného plagátu ocitol za mrežami, kde pobudol dva týždne;
pracoval ako učiteľ telocviku v Bánovciach nad Bebravou a v Poprade, kde položil základy súťažného basketbalu;
28. októbra 1952 bol predvolaný na ONV a následne vyšetrovaný kvôli listu, ktorý dostal od svojho kolegu, inžiniera Nemca;
čelil krivému obvineniu z velezrady, rozvracania republiky, ako aj z členstva v Bielej légii;
bol transportovaný do väznice v Levoči a neskôr do Košíc, odkiaľ ho však kvôli nedostatku dôkazov prepustili na slobodu;
po prepustení z väzenia musel znášať odmietnutie zo strany niekdajších známych a stratil aj obľúbené zamestnanie;
hoci si v živote mnoho vytrpel, necíti túžbu po pomste;
jeho prianím je, aby sa už nikdy nevrátila krutá a neľudská doba vlády komunizmu.

Rané spomienky z detstva

Hoci pán Zoltán Kukula uzrel svetlo sveta v Želiezovciach, spomienky na rodisko si nezachoval: „...nepamätám sa na to malinké mestečko, lebo mamka od otca odišla a žili sme v Banskej Štiavnici.“ Tu prežil krásne detstvo v kruhu priateľov, spoločne s ktorými sa aktívne venoval viacerým športovým disciplínam: „Pretekal som v plávaní, v lyžovaní, lebo to mesto samo dáva už podnet, aby ľudia tu prevádzali športy.“ Po absolvovaní ľudovej školy sa však presťahoval do Bratislavy. Aj keď v súčasnosti žije v Poprade, spomienky na Banskú Štiavnicu nevybledli ani po dlhých rokoch: „Ľudovú školu som vychodil v tomto krásnom meste, ktoré stále mi je v srdci, i keď už moje telo je v Poprade, no srdce ťahá do toho krásneho mestečka.“

Študentský život v Bratislave

Jeho otec, riaditeľ ministerstva financií, dostal priamy príkaz od ministra Pružinského, že si má zobrať syna k sebe. Mladému, sotva pätnásťročnému Zoltánovi, teda nezostávalo nič iné len sa presťahovať. V Bratislave navštevoval prvé štátne gymnázium. Hoci v období Slovenského štátu existovali súčasne viaceré gymnáziá, priateľstvá nerozlišovali rasu či národnosť: „Vtedy sme boli takí jednotní. Aj v tých školách bola taká priateľskosť, nebol ani rozdiel tam. Hovorí sa, že Nemci sa vyťahovali. Ale z toho nemeckého gymnázia boli chlapci takí istí, ako sme my. Z maďarského gymnázia tak isto boli, ako sme my. Šantili sme spolu, nikto nikdy nepovedal: ,Ja som viacej.‘ Ja som mal aj kamarátov, ktorí boli v Hitlerjungend....“ Priateľstvo bolo tiež dôvodom, prečo ho takmer vyhodili zo školy. V snahe pomôcť kamarátovi vzal a zakopal triednu knihu pri Železnej studničke: „Bol veľký frmol z toho, ale napokon som bol vyhodený zo školy. Jediná protekcia, čo v živote bola, prišiel otec, riadne ma zbil. Ráno som spal, otec príde do izby a hovorí: ,Do školy!‘ A ja hovorím: ,Veď ja nemôžem isť do školy, som vyhodený.‘ ,Nepapuľuj, si prijatý späť a choď!‘ Takže toto bolo to jediné, čo vôbec otec urobil v tom svojom postavení.“

„Neviem si predstaviť lepší štát“

Aj napriek už tradične rozporuplným reakciám spoločnosti voči Slovenskému štátu, pamätník si toto obdobie pochvaľuje: „Ale ja sa vrátim k tomu Slovenskému štátu. Neviem si predstaviť lepší štát, malinký, aj keď sa hovorí, že také ,krídla‘ mali Nemci nad nami. Oni mali tie ,krídla‘, lebo povedali, že kto bude s nimi, bude sa mať dobre. To sa tak hovorilo medzi ľudom, ale bolo to celkom iné v politike. Nikto nemohol proti Nemecku, proti tej silnej veľmoci, nič urobiť. My sme mali na celom Slovensku to, čo nikde v Európe nebolo: švajčiarsku čokoládu, anglické látky. Obchody boli preplnené tovarom, o ktorom sa nám ani nesnívalo.“ Naopak, zásadne nesúhlasí a odsudzuje nástup komunizmu a násilné združstevňovanie po roku 1948: „Ja som verejne povedal, že pliaga toho štátu bol štyridsiaty ôsmy rok, keď tým ľuďom na dedinách pobrali všetko, čo mohli. Zobrali im to duševné, že išiel do kostola, i keď nebol bohvieakým človekom, ale išiel a povedal si: ,Bože, pomôž.‘ A toto sa zobralo. No a potom ten majetok. Bol starý otec v Amerike a zohnal pár dolárov, prišiel sem, kúpil si kúsok pozemku, išiel späť, robil, no a čo? O tom sa nehovorí. Ten štát ako vlastne mohol prosperovať? Lebo ukradol, rozkradol všetko, čo sa dalo, a teraz sa porovnáva, že za socializmu bolo dobre. Ale povedať, koľko miliárd zobrali ľuďom a nedali ani len papier. Toto je to najhoršie, čo môže byť.“

Otec si ctil zákony nadovšetko

Ani vysoké postavenie nepokrivilo pevný charakter jeho otca, ktorý si ctil zákony nadovšetko: „Jemu bolo jedno, kto robil valutové priestupky, či to bol Nemec, Maďar, alebo kto. Jeden prípad si pamätám: chytili jedného plukovníka SS na hraniciach v Petržalke, niesol vrece kávy v aute. Hneď otcovi telefonovali, čo sa deje. Tak otec išiel tam, no a plukovník musel ísť do väznice. Na druhý deň ho minister vnútra, Šaňo Mach, zavolal, že čo to urobil, že to môže byť aj smrť. No a otec povedal: ,Nech je, čo chce, ale nemôžeme porušovať zákony, ktoré sú a ktoré majú aj oni, že nesmú nič z tohto štátu vyvážať... .‘“ Aj napriek svojej čestnosti a odvahe však jeho otec skončil za mrežami. V roku 1945 bol spolu so synom zatknutý a uväznený.

Učiteľské povolanie ako životné poslanie

Po prepustení z väzenia pokračoval Zoltán Kukula v štúdiu na vysokej škole. Pred voľbami v roku 1948 ho udali a následne opätovne zatkli kvôli strhnutiu predvolebného plagátu. Po dvoch týždňoch sa dostal na slobodu, no následky neuváženého konania nedali na seba dlho čakať: „Potom som študoval, no ale prišla previerka a dostal som za mesiac urobiť štátne skúšky, čo nebolo možné. Tak ma určili, že pôjdem učiť do Bánoviec nad Bebravou, lebo nie sú telocvikári a niet vyučujúcich. Tak som tam bol rok v štyridsiatom ôsmom.“ O rok neskôr bol preložený do Popradu, kde položil základy rozvoja súťažného basketbalu: „So žiakmi som veľmi dobre vychádzal. Dokonca prvý deň, keď som prišiel, poobede som išiel na staré gymnázium na dvor, to bola obchodná akadémia pri okrese, a počujem krik. Telocvičňa, idem tam, tak sa dívam, dievčatá hrali a celkom dobre. Lopta padla na pódium, ja som ju nepodal tým dievčatám. Jedna vyskočila, zobrala loptu a medzi dievčatami povedala: ,A ten somár nám loptu nedal.‘ Tak ja som sa usmial a na druhý deň prvá hodina v tej triede, kde to dievča to povedalo. No bola červená, ale zostali sme kamaráti, ja som to bral ako vtip. Tak som založil basketbalové družstvo dievčat. Vynikajúci boli i chlapci. Prihlásil som ich do spišskej súťaže. To boli vlastne základy basketbalu v Poprade.“

Osudný list

Pokojný a ničím nerušený pracovný a súkromný život Zoltána Kukulu nečakane skončil kvôli listu od priateľa: „Prišiel na rok inžinier Nemec. Mne bol veľmi sympatický, bol otvorený, taký priateľský, v Trenčíne na obchodnej akadémii učil a mal dať do poriadku školu. Aj so žiakmi vychádzal, hoci potom naňho strašne nadávali. Nedostal byt, preto po roku odišiel do Trenčína. Libant so školníčkou Antalovou boli tak spriahnutí, že čo mi napísal, to mu ona dala do Dobšinej cez šoféra autobusu. A v jednom liste napísal: ,Zolo, počúvaj Slobodnú Európu, nasmeješ sa.‘ No a základ môjho zatvorenia bol vlastne ten list. Tým som sa stal agilným členom Bielej légie, čo som vôbec ja o tom nevedel. Rozbíjal som republiku, bol som velezradca. Rozbíjal som zväz mládeže a tak ďalej.“

Zatknutie a vyšetrovanie

Zatknutie nedalo na seba dlho čakať. V Deň znárodnenia, 28. októbra 1952, bol predvolaný na ONV. Tak sa začala jeho tŕnistá cesta vyšetrovania a väznenia, z ktorej nebolo úniku: „Tak to bolo strašné. Chceli mi kadečo prišiť, ale ja som nevedel čo. Nič som v živote nikomu neurobil. Pretože ten telocvik som učil, možno tam bola závisť. Ešte taká perlička. Ja keď som prišiel do Popradu, ja som bol vlastne aj na fakulte gymnasta a gymnasti majú väčšinou hrudník široký a driek. No tak začali mi vykrikovať, že propagujem americký štýl života. Takže aj toto mi tam hovorili, že áno, že len Západ, ale ja hovorím: ,Ja nemám so Západom nič!‘ Tak potom mi strelili. No a bez večere, bez raňajok, obed mi doniesli. Ten potom manželka musela zaplatiť. Ale čo je najväčšia tragédia, manželka nevedela dva mesiace, kde som. Chodila, šikanovali ju: ,My nevieme, on ušiel s frajerkou do Rakúska... .‘ ,Ale on mal bicykel.‘ Nechceli jej dať bicykel, tak potom napísala prezidentovi Gottwaldovi a stadiaľ prišlo, že musia jej bicykel dať.“

Ľudskosť dozorcov v neľudských podmienkach

Po prvej sérii vyšetrovaní bol Zoltán Kukula transportovaný do Levoče a neskôr do Košíc. Hoci nakoniec bol kvôli nedostatku dôkazov prepustený na slobodu, na vlastnej koži pocítil ťažké podmienky života politických väzňov a neľudské zaobchádzanie počas vyšetrovania: „No a keď som povedal ten výrok po otázke: ,Aký máte postoj ku KSČ?‘ No a ja som na to odpovedal: ,Nenávidím komunistov a komunizmus, a hlavne po štyridsiatom ôsmom roku, lebo sa dostali neschopní ľudia na vedúce [miesta].‘ No tak vtedy neviem, ako som sa na tzv. ošetrovni našiel na zemi, na slamníku, v strašných bolestiach. Ráno jeden dozorca, to bol, klobúk dole, zlatý človek, otvoril dvere a hovorí: ,Kto ťa tak zrichtoval?‘ No potom také slovenské slovo vulgárne povedal, že to tí. Mal som zuby zadné von, oko som mal úplne modré no a žiaľbohu, ľavú obličku mám pomliaždenú odvtedy. Nerozprávam to teraz ako hrdina, nie, mám to zistené normálne. Na základe toho som dostal, hanbil som sa to vôbec zobrať, [preukaz] ,zdravotne postihnutý‘, lebo chodím, snažím sa držať a robím.“ Svetielkom nádeje pre neho bola skutočnosť, že aj medzi dozorcami sa našli takí, ktorí nestratili svoju ľudskosť: „A raz, to som bol na tej cele s Lacim Šterbinským, počuli sme, že večera ide, hrnce sa ťahali... Šálky sme museli nohou kopnúť von, dali nám tam a to bola, to si pamätám, fazuľa s jedným chlebíkom. No samozrejme, tam bolo fúru kameňov, to sa vo väznici nečistí. Tak sme to zjedli a ten dobrý dozorca otvoril celu a hovorí: ,Chlapci, ešte chcete? Ostalo.‘ No tak hovoríme, že hej, ale Laci začal skákať. A dozorca sa ho pýta: ,Prečo skáčeš?‘ ,No aby sa mi viacej ešte spratalo.‘ Tak sa aj zasmial, no dal nám to, ale zrazu začal kričať: ,Čo otravujete?‘ My sme nevedeli, čo sa deje. Potom, za takých pár minút, otvorí celu a hovorí: ,Tie svine už idú vyšetrovať.‘ Tu sme vedeli, že tí dozorcovia niektorí boli ľudia. To bolo ich zamestnanie, ale nestratili ľudskosť a tí vyšetrovatelia vlastne aj ich pozorovali. To bolo také nadradené, aj ich sa každý bál.“

Trpká príchuť slobody

Nečakaný návrat domov bol pre všetkých veľkým prekvapením: „Keď som otvoril, tak manželka odpadla. Keď som videl Taraska v postieľke, hovorím: ,On má veľkú hlavu!‘ Lebo v tej väznici každý bol taký scvrknutý dáky.“ Radosť z prepustenia však čoskoro nadobudla trpkú príchuť, pretože ani potom sa jeho strastiplná púť neskončila a on zakúsil odvrátenú stranu slobody: „Na druhý deň, keď som išiel do školy, tak sa rozchýrilo, že som na slobode. Ale pán riaditeľ, doktor Kukura, povedal, že ja tam nesmiem učiť, že musím ísť učiť do Veľkej na základnú školu, tak som bol jeden rok v Poprade a potom ma dali do Veľkej.“ Niekdajší známi sa mu zrazu začali otáčať chrbtom: „Na stanici zástupca išiel, hovorím: ,Dušenaj, idem domov.‘ A on tak proti mne rukami: ,Ja s tebou nechcem mať nič.‘ To bolo niečo strašné pre mňa.“

Na záver

Aj napriek neľahkému osudu necíti Zoltán Kukula túžbu po pomste. Za najcennejšie hodnoty v živote považuje pravdu a čestnosť, naopak, odsudzuje pretvárku a pokrytectvo. Dôležité pre neho je žiť a konať tak, aby sa hrdo mohol pozrieť každému do očí: „Nesmie si človek zobrať na seba kožu, i keď krásnej líšky. Nech nechá si tú svoju ľudskú, i keď bude trošička drapľavá, ale nech sa každému pozrie do očí, nech ide s rovnou, vystretou chrbticou. Nech povie každému otvorene, čo si myslí, i keď to bolí, ale ten človek, ktorý to dostáva, po čase musí priznať: ,Tak povedal mi to otvorene a nie je zákerný.‘ A keď chcem pichnúť nôž do niekoho, tak ho pichnem priamo, že sa dívam a nikdy nie od chrbta. To je to najpodlejšie, čo môže byť.“ Jeho najväčším prianím je, aby sa už nikdy nevrátila krutá a neľudská doba vlády komunizmu: „Modlime sa a oči dvíhajme k nebesiam, kde je ten, ktorý je najspravodlivejší, aby sa doba, ktorá bola krutá a neľudská, už nikdy v živote nevrátila.“

Príbeh pamätníka spracovala: Ľudmila Adamová