Logo

Príbeh pamätníka Vladimír Štúr (1930 - 2006)

„Čo som si myslel, to som aj hovoril. Ja som sa skrátka veľmi nebál.“

  • narodil sa 24. apríla 1930 v Lubine;
  • v rodnej obci vychodil ľudovú školu, meštianku v Starej Turej; potom sa učil a vyučil za strojného zámočníka;
  • po škole krátky čas pracoval u súkromníka v Novom Meste nad Váhom, avšak s nastupujúcim komunistickým režimom sa čoraz viac zvyšovala jeho túžba po živote za hranicami našej krajiny;
  • spolu s priateľmi Milanom Lošákom a Pavlom Haruštiakom sa v roku 1949 pokúsili odísť;
  • za pokus o útek bol dvadsaťročný Vladimír odsúdený na 15 rokov väzenia;
  • celých dvanásť rokov si odpykal v pracovných táboroch Mariánska, Vojna a Bytíz;
  • na slobodu sa dostal až na amnestiu roku 1962;
  • po prepustení sa zamestnal v Trenčíne a absolvoval náhradnú vojenskú službu v Ostrave;
  • v roku 1965 sa oženil a mal dve dcéry;
  • vyše dvadsať rokov pracoval v podniku „Základna pro rozvoj uránového průmyslu“ v Příbrame;
  • nemal to ľahké ani po odchode do dôchodku; v roku 1985 obe dcéry emigrovali do USA a v roku 1992 mu zomrela manželka;
  • ostatné roky prežil v boji s ťažkou chorobou, ktorej nakoniec 19. marca 2006 podľahol.

Vladimír Štúr sa narodil 25. apríla 1930 v Lubine (okres Nové Mesto nad Váhom) v rodine podomového obchodníka. Potom, ako sa vyučil za strojného zámočníka, zamestnal sa v strojárskom závode v Novom Meste nad Váhom.

V tejto dobe prišlo k zásadnej zmene vo vývoji povojnového Československa, keď moc v štáte uchopila komunistická strana. Nesúhlas s jej politikou násilia a prenasledovania priviedol Vladimíra spolu s jeho priateľmi Milanom Lošákom a Pavlom Haruštiakom už v roku 1949 k myšlienke hľadať osobnú slobodu za hranicami krajiny. Z trojice kamarátov sa však útek do Nemecka podaril len Pavlovi Haruštiakovi, ktorý Vladimírovi sľúbil, že sa po neho vráti. Situácia sa ale vyvinula úplne inak, než ako si mladí chlapci predstavovali. Vladimíra za plánovanie úteku zatkli v januári 1950 a priviezli do Krajskej väznice v Bratislave, kde ho začali ihneď vypočúvať. Milana Lošáka zastrelili pri prestrelke neďaleko Starej Turej, o čom sa Vladimír dozvedel až vo väzení. Smutne sa skončil aj osud Pavla Haruštiaka, ktorý sa v čase, keď bol Vladimír vo vyšetrovacej väzbe, skutočne vrátil na Slovensko, aby odviedol na Západ aj manželku. Hranice prekročil spolu s jedným bratislavským Nemcom pri Petržalke, kde sa istý čas ukrývali, ale ich skrýša bola prezradená. Pri zatýkaní vyšiel Nemec z úkrytu v skrini so zdvihnutými rukami a vzdal sa. Pavol to ale neurobil, preto ho dávkou z automatu priamo na mieste zastrelili.

V procese, ktorý sa konal v novembri 1950, bolo obžalovaných 24 občanov Lubiny a Cetune, Vladimíra Štúra odsúdili na pätnásť rokov odňatia slobody. Po vynesení rozsudku skončil na samotke v Leopoldove, no vianočné sviatky v roku 1950 už trávil v českom Jáchymove, v „uránovom kráľovstve“ pracovného tábora Mariánská. Po dvoch rokoch náročnej práce v bani ho preložili do pracovného tábora Vojna pri českom meste Příbram.

Okrem ťažkých väzenských pomerov a náročnej práce musel Vladimír znášať aj dlhé odlúčenie od rodiny a priateľov, počas posledných desiatich rokov výkonu trestu nemal jedinú návštevu. V roku 1952 mu zomrela matka, brata Dušana zastrelili za doteraz nevyjasnených okolností počas výkonu základnej vojenskej služby. Vladimírovho príchodu domov sa nedožil ani otec, ktorý zomrel len niekoľko mesiacov pred jeho návratom. Skoršie prepustenie na slobodu mu znemožnil pokus o útek, ktorý s niekoľkými spoluväzňami pripravoval v tábore Bytíz: „Pod jedným barakom sme sa podkopávali asi tri mesiace, no niekto to musel udať.“

Vladimír sa na slobodu dostal až vďaka prezidentskej amnestii z mája 1962, ktorou sa odpustili nevykonané tresty odňatia slobody aj osobám odsúdeným za opustenie republiky. Zamestnal sa v Trenčíne, absolvoval náhradnú vojenskú službu a založil si rodinu. Osudom svojho otca však trpeli aj jeho dcéry, ktoré po maturite neprijali na vysokú školu a v polovici 80. rokov emigrovali do USA, kde žijú dodnes.

Po páde komunistického režimu v roku 1989 sa síce Vladimír Štúr dočkal finančného odškodnenia, určeného bývalým politickým väzňom, no stratené zdravie a roky mladého života nedokázali nahradiť žiadne peniaze ani jemu, ani nikomu, koho predchádzajúci režim nespravodlivo väznil.

Príbeh pamätníka spracovali: Jana Speváková a Martina Fiamová.

Vytlačiť