Príbeh pamätníka Vladimír Jukl (1925 - 2012)

„Mohol som teda ďakovať Pánu Bohu, že aj ten pobyt vo väzení ma akosi naučil skromnosti. Naučil ma schopnosti vydržať, vytrvať aj s malým jedlom niekedy, alebo s malým spaním.“

  • narodil sa v roku 1925 v Bratislave, kde prežil väčšiu časť svojho života;
  • získal základné, stredoškolské i vysokoškolské vzdelanie;
  • stal sa členom spoločenstva Rodina, kde sa v roku 1943 zoznámil s kňazom a profesorom Tomislavom Kolakovičom;
  • vďaka pátrovi Kolakovičovi získal poznanie aplikovanej kresťanskej teológie a vlastnú vnútornú spiritualitu;
  • v roku 1944 sa spolu s Kolakovičom so zámerom nadviazať spoluprácu Cirkvi s Ruskom zúčastnil SNP;
  • po Povstaní sa profesorovi podarilo na leto odcestovať do Ruska a Vladimír začal spolu s priateľom Silvestrom Krčmérym študovať na vysokej škole v Prahe;
  • tam spoločne rozvinuli hnutie laického apoštolátu, tzv. katolícku akciu a naďalej spolupracovali s pátrom Kolakovičom, čo bolo hlavným dôvodom ich štvortýždňového zatknutia a vyšetrovania Štátnou bezpečnosťou v roku 1946;
  • o päť rokov neskôr sa začala ŠtB opäť špeciálne zaoberať Rodinou;
  • Vladimíra Jukla zatkla ŠtB v auguste 1951;
  • po mučení a desaťmesačnej samoväzbe bol ako 27-ročný odsúdený za velezradu na 25 rokov väzenia;
  • na slobodu sa dostal podmienečne v roku 1965; vo väzení strávil 13 rokov, 6 mesiacov a 9 dní;
  • v roku 1966 založili Jukl s Krčmérym prvý vysokoškolský krúžok tajnej Cirkvi;
  • koncom sedemdesiatych rokov už existovala tajná cirkev ako organizovaná sieť po celom Slovensku;
  • v roku 1971 bol Vladimír Jukl tajne vysvätený za kňaza a dodnes sa venuje pastoračnej činnosti.

Vladimír Jukl sa narodil v roku 1925 v Bratislave, kde prežil väčšiu časť svojho života. Jeho otec mal český pôvod a vyše tridsať rokov pôsobil ako profesor na Obchodnej akadémii v Bratislave. Matka bola Slovenka, pracovala v domácnosti, a práve ona Vladimírovi vštepila základy viery a náboženského života. „Moja mama bola možno skromnejšie vzdelaná než otec, ale zato bola dôsledná katolíčka a mňa, či som mal chuť alebo nie, v nedeľu vždycky do kostola zobrala.“ Vladimír získal základné, stredoškolské i vysokoškolské vzdelanie. V roku 1943 sa počas prvého ročníka na prírodovedeckej fakulte zoznámil s kňazom a profesorom chorvátskeho pôvodu Tomislavom Kolakovičom. Neskôr sa stal členom spoločenstva Rodina, v ktorom mladí vysokoškoláci podrobnejšie študovali ruštinu, východnú liturgiu a filozofiu. Profesor Kolakovič vo veľkej miere zasiahol do Vladimírovho života a bol pre neho obrovským ľudským i kňazským vzorom. Vďaka profesorovi získal poznatky o aplikovanej kresťanskej teológii aj vlastnú vnútornú spiritualitu.

Poslaním profesora Kolakoviča bolo pomôcť katolíckej cirkvi vo vojnou zničenom Sovietskom zväze. Po vypuknutí Slovenského národného povstania v roku 1944 sa usiloval dostať na územie bývalého ZSSR s cieľom rokovať s kompetentnými činiteľmi a nadviazať s nimi spoluprácu. Odišiel preto na povstalecké územie, kde pôsobil medzi Rusmi ako pomocný lekár pre ranených a udržiaval tak kontakty s rôznymi diplomatmi a dôstojníkmi. Vladimír Jukl toto obdobie prežíval spolu s profesorom. Hoci neorganizovali odboj, boli nútení cez zimu sa skrývať v horách v krutých podmienkach. Po Povstaní sa profesorovi podarilo na leto odcestovať do Ruska a Vladimír začal spolu s priateľom Silvestrom Krčmérym študovať na vysokej škole v Prahe. Tam spoločne rozvinuli hnutie laického apoštolátu, tzv. Katolícku akciu a naďalej spolupracovali s pátrom Kolakovičom. Popri štúdiu organizovali evanjelizáciu študentov, najmä pražských medikov a robotníkov v českom pohraničí. Svojím pôsobením oslovovali mládež i dospelých a pre mnohých boli obrovským povzbudením.

Rozvoj hnutia laického apoštolátu bol hlavným dôvodom, prečo ich Štátna bezpečnosť (ŠtB) v roku 1946 na štyri týždne zatkla a vyšetrovala. Z toho istého dôvodu zatkli dovedna desať osôb, od ktorých chceli zistiť, kde sa nachádza profesor Kolakovič. On však, keď sa dozvedel, že zajali jeho blízkych mladých priateľov, sám sa prihlásil na ŠtB. „Tí padli skoro na nos, keď im tam zaklopal na bránu U dvoch levov. Hoci mu sľubovali, že sa nemusí ničoho báť, samozrejme, že klamali. A keď sa im on prihlásil, tak už ho nepustili a bol potom vyšetrovaný. Faktom ale je, že nás, malé ryby, pustili po tých troch, štyroch týždňoch, samozrejme, so zdvihnutým prstom: ,Dajte si pokoj! S tým Kolakovičom prerušte styky, ináč zle skončíte!‘ A nakoniec mali pravdu, lenže my sme si nedali pokoj.“

Počas vyšetrovania príslušníci ŠtB často používali rôzne násilné metódy, aby zistili pre nich dôležité informácie. „Aj v tom prvom vyšetrovaní som si musel kľaknúť na stoličku, podošvy mi trčali dolu a on tak ma mlátil pendrekom po tej podošve hore, až mi vrzala kosť. To ozaj zabolelo prudko. Narazil na kosť tým pendrekom a ja som zhíkol, lebo to bolo veľmi bolestivé. Do večera mi veľmi zapuchla tá noha, no a potom, v tých ďalších dňoch – asi desať dní – som sotva vládal kráčať.“ Okrem fyzického násilia, ako kruté bitie po tvári, pokým vypočúvaný nekrvácal, či bolestivé stláčanie želiezok medzi prstami, používali vyšetrovatelia aj psychický teror. Zadržaných vypočúvali celú noc, alebo ich dozorcovia budili uprostred spánku a museli im podať hlásenie. „Niekoľko ráz za noc ma budil dozorca. Ja som musel z toho slameného lôžka vstať do pozoru a hlásiť sa číslom. A takto to robili viackrát za noc, aby ma proste zdeptali.“

Po nástupe komunistického režimu v roku 1948 nastalo očakávané systematické prenasledovanie nielen vysokej cirkevnej hierarchie, ale aj aktívnych kňazov a laikov. Počas štúdia v Prahe Vladimír úzko spolupracoval s významným českým teológom Otom Mádrom, ktorý tiež pokračoval v začatej Kolakovičej činnosti. Cez taliansku ambasádu v Prahe tajne posielal do Vatikánu správy o náboženskej situácii v Československu, čo vyvolalo krutý zásah ŠtB. Viacerí mladí spolu s Vladimírom Juklom v tejto činnosti pokračovali až do zatknutia v roku 1951. Po mučení a desaťmesačnej samoväzbe ho ako 27-ročného v procese Mádr a spol. odsúdili za velezradu a špionáž. Trojdňový súdny proces sa konal v Brne a mal celú moravskú verejnosť presvedčiť, o akých ťažkých zločincov išlo. Keďže aktívnych katolíkov pokladala štátna moc za vyvrheľov spoločnosti, mali byť úplne vylúčení z verejného a spoločenského života. Na neúmerne vysoký trest odňatia slobody na dvadsaťpäť rokov odsúdili Vladimíra najmä preto, lebo justičné i vyšetrovacie orgány ho označili za „pravú ruku Mádra na Slovensku“. Ota Mádra odsúdili na doživotie.

Kým bol Vladimír Jukl vo väzbe, politickým väzňom viackrát udelili amnestiu, lenže ani raz sa naňho nevzťahovala, pretože ho pokladali za vážneho zločinca. Na slobodu sa dostal až podmienečne v roku 1965. V tomto období sa komunistický režim snažil vylepšiť si „imidž“ v očiach demokratického Západu tým, že mnohých väzňov po odpykaní polovice trestu prepustili na podmienku. Vo väzení napriek tomu strávil 13 rokov, 6 mesiacov a 9 dní. Počas nich prešiel viacerými pracovnými tábormi (Mírov na Morave, Bytíz v okrese Příbram) a väznicami (Pankrác, Ruzyně, Leopoldov). „V každej situácii som veril, že Pán Boh mi pomôže. A o to som sa modlil. Vo väzení, keď som, mal trest dvadsaťpäť rokov väzenia, keď viacerí ľudia bez viery utekali do drôtov, aby ich tam prúd zabil, alebo iným spôsobom, aby sa akosi stratili zo života, tak v tomto prípade som vedel, že nikto a nič mi nepomôže. Naši mnohí sa utiekali k Rusom. ,Prídu Američania, oslobodia nás a potom, potom budeme vešať komunistov,‘ také myšlienky mali niektorí. Ja som sa nikdy nedal strhnúť k tomu, aby som vyslovil nejaké nenávistné reči proti komunistom alebo proti mocipánom. Vedel som, že jedine, keď Pán Boh mi pomôže, že vydržím.“

Na slobode sa 40-ročný Vladimír ocitol bez bývania, možnosti nájsť si primerané zamestnanie vzhľadom na jeho kádrový profil 1 a so značnými problémami začleniť sa do normálneho života. Neustále bol diskriminovaný a sledovaný či už vtedajšou políciou alebo špicľami na pracovisku. Napriek tomu v roku 1966 založili Jukl spolu s Krčmérym prvý vysokoškolský krúžok tajnej cirkvi. V roku 1968 prepustili na slobodu tajného biskupa Jána Korca a s jeho súhlasom začal Jukl s Krčmérym systematicky podľa Kolakovičových odporúčaní budovať tajnú cirkev ako organizáciu. Vzhľadom na toto pôsobenie ich často nazývajú aj „generálmi tajnej cirkvi“. Postupne vybudovali na každej bratislavskej fakulte a v každom ročníku krúžok tajnej cirkvi. Počas štúdia s vysokoškolákmi pracovali a pripravovali ich na to, aby po návrate do svojho bydliska dokázali žiť kresťanské ideály. Najlepší spôsob zachovania viery videli v zakladaní menších spoločenstiev, resp. regionálnych krúžkov tajnej cirkvi. Koncom 70. rokov už existovala tajná cirkev ako organizovaná sieť po celom Slovensku. V roku 1971 bol Vladimír Jukl tajne vysvätený za kňaza. Okrem organizovania krúžkov a pútí sa podieľal aj na vydávaní samizdatov a na vysielaní tajných správ do zahraničia.

„Mali sme dievčatá, ktoré texty klepali na tenučký letecký papier po 10 kusov naraz. Neskôr, s technickým vývojom, pomáhali kopírky. Vytvorili sme sieť, že v každom okrese bol jeden človek, ktorý ich dostal a distribuoval medzi našich. Aby eštebáci nechytili každého, vysielali sme s textami všetkých našich ľudí v rovnaký deň, naraz.“ Správy sa prenášali napríklad na narezanej a vyprázdnenej kefe. Písali sa na toaletný papier a odovzdávali sa aj cez zahraničné návštevy. Neskôr sa využívali i mestské telefóny či telefónne búdky. Na Západe boli v spojení s pátrom Antonom Hlinkom 2, ktorý správy nahrával a večer sa vysielali v Hlase Ameriky. „Komunisti vtedy zúrili.“

Až do roku 1989 pôsobil Vladimír Jukl ako tajný kňaz a spolu s najbližším priateľom, Silvom Krčmérym, vytvoril nové spoločenstvo Fatima, ktoré pokračovalo v realizovaní ich celoživotných cieľov. Nežnú revolúciu privítali s veľkou radosťou, no súčasnosť nenaplnila ich očakávania. „Teraz zvolili inú taktiku, ktorej sme svedkami i obeťami. Komunisti, vrátane orgánov justície a orgánov ministerstva vnútra, obrazne povedané, len vymenili kabáty a sedia ako ,veľkí katolíci a veľkí demokrati‘ na vysokých a vplyvných miestach nášho verejného, ekonomického a ideologického života. Takže teraz máme, dá sa povedať, novú etapu ohrozenia náboženstva, ohrozenia a utláčania cirkvi, nielen katolíckej, ale všetkých cirkví. Najviac sa však snažili obmedziť práve nás katolíkov, a to robia dodnes.“

Príbeh pamätníka spracovali: Jana Speváková a Martina Fiamová.

Poznámky:

  1. Kádrový profil – posudok, v ktorom bol hodnotený najmä ideologický postoj človeka k politickému režimu.
  2. Anton Hlinka (1926 – 2011), katolícky kňaz, spisovateľ, publicista. V roku 1950 ušiel do zahraničia. V rokoch 1971 – 1990 pôsobil ako redaktor v Rádiu Slobodná Európa v Mníchove, odkiaľ neúnavne upozorňoval na prenasledovanie cirkvi v komunistickom Československu.
Vytlačiť