Príbeh pamätníka Vladimír Javorský (1958 - 2018)

Motto: „Obetovať sa, robiť to s láskou, radosťou i oddanosťou k Pánu Bohu.“

  • Vladimír Javorský sa narodil 3. júna 1958 v Banskej Bystrici;
  • Jeho otec Ladislav ako 18-ročný gymnazista zatknutý v septembri 1947;
  • Otec Ladislav 28. augusta 1948 prepustený na slobodu;
  • 1951 proces s otcom obnovený a zatkli aj jeho mamu;
  • V novom procese odsúdili Ladislava na 6 rokov a jeho matku na 18 mesiacov;
  • Január 1954 - Ladislava prepustili na slobodu;
  • Od roku 1981 Vladimír prenáša náboženskú literatúru z Poľska;
  • Od konca roku 1987 preváža náboženskú literatúru z Maďarska;
  • 2017 - organizačne zabezpečil vydanie slovenskej verzie publikácie Kuriéri Božieho slova;
  • Vladimír zomrel 30. augusta 2018 zomrel vo veku 60 rokov.

Vladimír Javorský v septembri 2017 poskytol svoje sve­dectvo o dobe neslobody Ústavu pamäti národa. Inšpirovalo ho k tomu aj zistenie jednej ankety, v ktorej sa redaktori 37 mladých ľudí vo veku do 30 rokov pýtali, čo vedia o Auguste 1968 - len dvaja vedeli odpovedať správne. To bolo pre neho šokom, a vtedy si uvedomil, že treba vyjsť z ulity a netreba sa báť povedať hlavne mladým ľuďom to, čo sa stalo a čo bola skutočnosť.

Vladimír Javorský sa narodil 3. júna 1958 v Banskej Bystrici. Rodičia otec Ladislav, narodený (1929 - 2006), mama Anna, rodená Filčíková (1933 – 2017), dali život aj jeho dvom bratom synom Petrovi (1957) a Ladislavovi (1965). Jeho rodina bola katolícka, viera u nich bola praktizovaná od detstva. Z otcovej strany, starý otec Anton Belo Jeníček (1903 - 1971), sa narodil v Bandréve v Maďarsku a poslovenčil si priezvisko na Javorský. Stará mama Johana (1907 - 1986) sa narodila v Lutile. Učila v Nevoľnom pri Kremnici, okrem iných aj starších bratov neskoršieho biskupa Baláža.

Spomienky na starých rodičov

Starý otec bol strojný zámočník. Bol vodičom z povolania. V Kremnici robil na ČSAD a po vojne v roku 1947 bol prevelený do Nových Zámkov, kde robil šoféra repatriačného úradu, vozil Maďarov zo Slovenska do Maďarska a Slovákov z maďarskej krajiny na Slovensko. Ale ja som chodieval v lete na prázdniny na mesiac k starým rodičom, a každé ráno bol budíček o štvrť na šesť a do kostola sme išli na šiestu na svätú omšu.“ Stará mama bola veľmi nábožná, mala svoj presný denný režim, bola vodcovská osoba v rodine. V roku 1966 sa presťahovali z Dvorskej cesty bližšie k námestiu na Petőfyho ulicu, už bolo bližšie do kostola. Starý otec mal dôveru tamojších kňazov, dostal kľúč od kaplnky v parku, kde dnes stojí Bernolákova socha a starý otec spravoval kaplnku, v ktorej je pochovaný Anton Bernolák. Mal kľúče aj od kalvárie, robil tam správcu.

Otec Ladislav a františkáni

Otec Ladislav mal kontakty s františkánmi už v Kremnici, ktorí boli ešte v tom období aj na gymnáziu v Kremnici, kde študoval do septimy. V januári 1947 sa rodina presťahovala do Nových Zámkov. A tam boli tiež františkáni. Pokračoval v štúdiu na štátnom gymnáziu, kde poznal profesora Jozefa Vševlada Gajdoša (1907 - 1978), jeho rehoľné meno bolo Pankrác, ktoré si poslovenčil na Vševlad. „Doktor Jozef Vševlad Gajdoš, františkán, bol človek nesmierne múdry, vzdelaný, bol druhým doktorom histórie, ktorý bol promovaný na slovenskej univerzite.“ Gajdoš mal zásadný vplyv aj na život Ladislava Bol jeho najobľúbenejší profesor na gymnáziu. Viedol ho k národnému povedomiu. Spolupracoval s ním aj vo fotografickom krúžku. Pomáhal im pri vydávaní časopisu Nástup, ktorý vyšiel v deviatich číslach až do septembra 1947.

Ladislava ako 18-ročného gymnazistu zatkli

Ladislava ako 18-ročného gymnazista zatkli 13. septembra 1947. „Ráno o štvrtej prepadové komando prišlo do ich bytu na periférii Nových Zámkov a začali robiť domovú prehliadku. Tú robili dva dni. Otca, samozrejme, zatkli. Najprv ho vypočúvali v Nových Zámkoch, potom ho odviezli do Nitry, a na ďalšie, po ďalších výsluchoch ho odviezli do Bratislavy. Podľa jeho svedectva najhoršie bolo v Nitre. Tam ho dobili, koľko sa dalo, vytĺkli mu takmer všetky zuby, krvavého ho hodili na celu, ktorá bola asi trikrát dva metre, a bolo ich tam okolo šestnásť ľudí. Otec zvlášť v neskoršom čase o týchto veciach hovoril výlučne len, keď sme sa ho na to pýtali. Musím ale povedať, že nikdy nehovoril nejako zatrpknuto alebo že by bol na niekoho mal ťažké srdce. Vždy bol hrdý na to, že to vydržal túto perzekúciu. No, tu ho len mrzelo, že oddelili pátra Vševlada od tej skupiny, ktorú súdili pod názvom Javorský a spol. To boli hlavne Oskar Slávik, Dagmar Mendrejová a Marta Čierna, ktorí spolu vydávali časopis Nástup. Podarilo sa im ho vydať deväť čísiel. Niekoľko stoviek kusov. A páter Vševlad Gajdoš im pomohol rozmnožovať fotku prezidenta Tisa. Mám tu len jednu jedinú kópiu, kde je pohľadnica, ktorá bola vydaná v Ružomberku pri príležitosti smrti Andreja Hlinku. Bola prerobená na, fotka vymenená za tvár, portrét prezidenta doktora Jozefa Tisa. Bolo tam, otec tam napísal Za Boha život, za národ slobodu. A pod portrétom je napísaný slovenský mučeník s dátumom narodenia a s dátumom obesenia pána prezidenta. Týchto portrétov je ťažko povedať, koľko urobili. Komunisti počas súdu povedali, že veľké množstvo, povedali, že ich bolo urobených dvadsaťpäťtisíc. Oni sa priznali asi k dvom tisíckam. Tieto portréty a časopis Nástup roznášali po celom Slovensku, do Žiliny, do Bystrice, do Banskej Štiavnice, na východ do Michaloviec. Takže komunisti boli z toho dosť nervózni.“

Hlavná príčina, prečo ľudia si bránili svojho prezidenta

„To si myslím, že aj dnes je zanedbávaný tento aspekt. Že tu sa o tom nehovorí, že čo bola hlavná príčina, prečo ľudia si bránili svojho prezidenta. A povedali si, musíme niečo urobiť, musíme dať nejakú odozvu. My sa nebudeme len tak prizerať tomu, ako nám tu prezidenta obesia. A budú sa tváriť, že tak to muselo byť. Takže ten odpor voči komunistom bol pomerne silný, ale samozrejme, oni nespali a mali svojich špiclov nasadených aj medzi študentmi. A keď sa im podarilo získať stopu, tak sa pustili do zatýkania mladých ľudí. Údajne pri filcungoch, pri zatýkaní našli okolo tisícpäťsto adries mladých ľudí, ktorých potom zatýkali a, samozrejme, odsúdili, na koľko len sa dalo. To toto všetko sa udialo v roku 1947."

Zatknutie starej mamy Johanky

„Tak k jej zatknutiu došlo asi týždeň po zatknutí môjho otecka. A tú vyšetrovali na Krajskom súde v Bratislave. Stará mama bola hrdá na svojho syna, v žiadnom prípade sa za neho nehanbila, a to aj dala patrične vyšetrovateľom poznať, to im jasne povedala. Že ona predsa je hrdá, že má takého syna, ktorý háji slovenské záujmy slovenského prezidenta. A nezmieril sa s tým, že komunisti tu začali preberať moc. To ešte bol ale rok štyridsaťsedem, vtedy ešte komunisti nemali všetky páky a všetky mocenské nástroje v rukách. Takže tu by som povedal, že bolo to aj veľmi odvážne gesto starej mamy, ktorá vôbec nepochybovala o tom, že jej syn by bol niečo robil zlé. A už tobôž nie zlé v súvislosti s pátrom Vševladom Gajdošom, ktorého si vážili ako kňaza, ako dobrého človeka, ako veľmi múdreho človeka. Takže to bolo, to bol taký postoj, ktorý som aj po rokoch si vážil, a starú mamu som mal veľmi rád pre takéto jej postoje. Ktorá podržala otca vtedy, keď to veľmi potreboval. Mne otec hovoril, že sa pozeral cez okno a videl na hodinových vychádzkach svoju mamu na nádvorí Justičného paláca, tam si dávali rôzne znaky, rôzne signály. No a ju tam držali až do februára štyridsaťosem, čiže pomerne dlhú dobu. No a potom ju pustili domov, v tom auguste pustili domov aj otca.“

Ladislav po maturite znova do väzenia

Ladislav bol vo vyšetrovacej väzbe až do 28. augusta 1948, kedy bol na základe milosti prezidenta republiky prepustený na slobodu. „Sľúbili im, že si budú môcť aj dokončiť svoje vzdelanie, odporučili im, aby išli budovať Trať mládeže. Otec teda nastúpil na budovanie Trate mládeže. A tam dokonca sa stal aj úderníkom, keď však zistili, čo má za sebou, tak ho vyhodili a musel z Trate mládeže odísť.“

Jeho rodičia vybavili dokončenie štúdií na gymnáziu v Galante. V roku 1951 však jeho prí­pad znovu otvorili, pričom zatkli aj jeho matku. Ladislava podrobili brutálnemu vyšetrovaniu a v rámci vyšetrovacích metód neváhali príslušníci ŠtB použiť aj mučenie.

Najhoršie to bolo v Nitre

Otec spomínal, že najhoršie to teda bolo z toho hľadiska vyšetrovania v tej Nitre. Tam hovoril, že prišiel o väčšinu zubov. Tam ho niekedy často zbili do krvi. Spomínal aj mučenie, trýznenie, že mu dávali medzi prsty ceruzky a potom na tie ceruzky zatláčali, na tie prsty zatláčali. Až tak, že mu tam tie kosti praskali a on mal tie prsty opuchnuté. Opuchnuté tie kosti v tých kĺboch mal opuchnuté až do svojej smrti. Mal ich zhrubnuté. A mal problémy so zhýbaním prstov. Takže on na tieto veci, on o týchto veciach hovoril, keď sme ho k tomu vyzvali. Hovoril, že vo väzení ich bili na brucho. Na brucho kvôli tomu, že tam neboli vidno modriny. Tam neboli vidno stopy bo bití, po obušku. Hovoril, že ich bili na chodidlá. Na chodidlá nôh zase preto, lebo bolo to veľmi bolestivé. A nebolo to poznať, tam pritom tá koža, tá koža sčervenala, opuchla. A veľmi bolestivé bolo potom kráčať na týchto dobitých chodidlách.“

V novom procese odsúdili Ladislava na 6 rokov a jeho matku na 18 mesiacov odňatia slobody, ktorú si odsedela v Lučenci. Ladislava z Leopoldova previezli do jáchymovských uránových baní.

O tábore Ležnica

Veľmi podobné prostredie ako v Buchenwalde. Bol tam buzerplatz, bol tam nástup, samozrejme, boli tam drevené baráky. Boli tam tri strelné pásma. Takže vôbec to nebol nejaký blahobyt socialistického človeka. Naopak, tam sa s ľuďmi vôbec nebabrali, tam ľudí jednoducho postavili za ostnatý drát. A každý, kto sa chcel odtiaľ dostať, riskoval, že ho pri úniku zastrelia. Do bane chodili z barákov niekoľko kilometrov, hovoril o takých dvoch kilometroch. A išli v balíku zviazaní ostnatým drôtom, presne tak ako v koncentračnom tábore, keď premiestňovali väzňov z jedného miesta na druhé. Takže toto sú veci, o ktorých vedia len politickí väzni, ktorí toto zažili. A myslím si, že je to dosť jasná výpoveď mladého človeka, ktorý zažil túto skutočnosť a vie toto posunúť svojim deťom, prípadne svojim vnukom alebo teda mladšej generácii, ktorá o týchto veciach už, samozrejme, nič nevie. A všetci sa tvária, že to sa vlastne ani nikdy nestalo... K tým lágrom jáchymovským môžem povedať toľko, otec povedal, neustály hlad. Neustály hlad, tam jednoducho sme boli stále podvýživení, stále sme nemali čo dostať, dostatočný prídel jedla. Cez zimu bola veľká zima, nebolo sa čím zohriať, keď sme sfárali dole a nemali sme čaj, tak sme pili vodu, o ktorej sme vedeli, že je rádioaktívna. Ale jednoducho sme boli smädní, tak sme tú vodu pili, potom sme dostávali, samozrejme, dyzentériu. A to boli veci, ktoré nás strašne zoslabovali.“

Ladislav z väzenia na slobodu

Ladislava v januári 1954 po uplynutí polovice trestu prepustili na slobodu. „Amnestiu podľa jeho slov vybavila jeho mamka, ktorá chodila orodovať a žiadala, aby ho prepustili z basy. Že dostala prísľub, keď štrnásť hodín stála pred prezidentskou kanceláriou a Zápotocký jej sľúbil, že sa na vec pozrie. Po prepustení sa zamestnal v stavebnom podniku v Nových Zámkoch. A v októbri 1954 narukoval ako inak do PTP, pohotovostným technickým práporom do Komárna. Tam sa po mesiaci celý oddiel PTP presťahoval do Banskej Bystrice, kde stavali to sídlisko na zelenej lúke. Sídlisko, ktoré sa vybudovalo ako prístupová cesta ku novej železničnej stanici. A tam sa vybudovali bytovky pre ľudí. V roku 1956 v Bystrici spoznal aj moju mamku Annu Filčíkovú, s ktorou sa vo februári 1956 oženil. A ostal pracovať najprv v Stavoindustrii, ktorá sa potom premenovala na Pozemné stavby Banská Bystrica. Tu ako verný zamestnanec pracoval až do svojho dôchodku, keď ako 60-ročný odišiel na odpočinok. Otec po odchode na dôchodok sa venoval hlavne Konfederácii politických väzňov, kde bol dlhoročný predseda krajského združenia KPVS.“

Vladimír vo Zvolene dával Biblie sovietskemu vojakovi

Vladimír, syn Ladislava študoval na Strednej priemyselnej drevárskej škole vo Zvolene, kde sa v treťom ročníku v dielni stretol s ruským dôstojníkom. Opýtal sa ho, či by nemal záujem o ruské biblie, s čím dôstojník súhlasil. Odovzdal mu tie, čo mal pri sebe. „On poďakoval, a spýtal sa, či je to už všetko. Ja som povedal, že keď budem mať ďalšie, že mu dám vedieť. No a išiel som do Bratislavy, Silvo Krčméry mal taký skladík v pivnici neďaleko svojho bytu, kde mal poschovávané tieto takéto Písma sväté a inú náboženskú literatúru. Ale aj tieto Písma sväté v ruštine. Povedal som mu, že by som potreboval pre sovietskeho vojaka. Tak sa pozrel na mňa, a spýtal sa, či sa nebojím. A povedal, že dobre, ja ti ich dám, ale teda, že povieš, koľko chceš. No, ja som ich zobral, koľko mal. Vtedy ich bolo vyše, možno skoro päťdesiat. Keď som dával ruskému vojakovi, teda sovietskemu vojakovi Biblie, mal som ich v taške, plná taška, kus za kusom. A on ich len pchal do tej svojej sáry. Vtedy som oči otváral, koľko sa do takej čižmovej sáry tých Biblií zmestí.“

Stretnutia s biskupom Korcom od roku 1975

Na Veľkú noc 1975 sa Vladimír v Bratislave stretol s taj­ným biskupom Jánom Chryzostomom Korcom a požiadal ho o duchovné vedenie. Odvtedy každý mesiac, až do pádu komunizmu, navštevoval biskupa Korca. To malo veľký vplyv na jeho duchovný život. „Dnes často na to myslím, a pýtam sa, kto by bol dneska ochotný toľké hodiny venovať takej práci. Kto by sa obetoval, je to možno aj otázka pre výber bohoslovcov. Aby sa vyberali ľudia, ktorí majú túto lásku k povolaniu, aby to nemali len ako zamestnanie, ale aby to mali ako povolanie. Niečo také, ako mali otec biskup Korec, Silvo Krčméry a Vlado Jukl. No, čím častejšie som tam chodil, tým viac som cítil, že sú neskutočne zaangažovaní v tejto činnosti. A niečo treba im pomôcť, netreba čakať, že oni všetko budú robiť, oni všetko budú nám len dávať. Že niečo by sme mali aj my sa pričiniť o to, aby sa sme im v tomto pomohli.“

Prenášanie náboženskej literatúry z Poľska

V júli 1981 počas hrebeňovky Spišskej Magury a Pienin stretol poľských turistov a opýtal sa ich, či nevedia o miestach v Poľsku, kde by boli k dispozícii slovenské ná­boženské knihy. Následne pomáhal prenášať cez hory nábo­ženskú literatúru. „Chodili sme na dve miesta. Prvé bolo vrch Vysoká v Pieninách, druhé bolo Lúčna v Roháčoch. A preto malo význam to striedať. No poviem tak, tých návštev na horách bolo päť, šesť do roka, takže niekto povie, že málo, niekto povie, že veľa. Keď to bolo treba pripraviť, a dať dohromady štyroch, piatich ľudí, ktorí mali zniesť náklad zvrchu, tak to nebolo vždy jednoduché. Nebolo vždy jednoduché nájsť ľudí, ktorí sa nebáli, ktorí mali čas, ktorí boli ochotní ísť, to všetko bolo treba naplánovať, dohodnúť. Aby to klaplo, aby to jednoducho vyšlo.“

Prevážanie náboženskej literatúry cez Maďarsko

Čím bol Vlado starší, narastal v ňom pocit, že treba nie­čo urobiť, keďže videl, čo všetko robia a organizujú osob­nosti ako Ján Korec, Silvester Krčméry a Vladimír Jukl. V auguste 1987 išiel na dovolenku, počas ktorej navštívil v Ríme a v Mníchove Antona Hlinku a objavil nové a efek­tívnejšie spôsoby prevážania náboženskej literatúry autami z Maďarska. „To sa nám zdala trošku schodnejšia cesta, lebo mali sme jedného známeho colníka, ktorého sme z času na čas poprosili, či by sme mohli ísť do Budapešti na nákup. Samozrejme, že sme mu nepovedali, že na aký nákup, lebo som si myslel, ak mu poviem, tak aj on sa bude báť. Nemá to význam. No a vďaka nemu sme potom chodili do Budapešti a cez jeden hraničný priechod, kde sme si vždy dohodli, kedy on končil šichtu. A na koniec šichty sme už čakali tesne pred hranicou a za pätnásť minút šesť sme vyrazili na hranice a v mene Božom sme sa len modlili, že sa nič cez deň nestalo, lebo vtedy ešte mobily neboli. Takže sme sa museli spoľahnúť na celý deň. My sme sa vlastne dohadovali s ním v týždni dopredu, že prejdeme cez jeho službu a že nás teda pustí bez nejakých veľkých kontrol.“

Vydanie prekladu poľskej knihy o pomoci Poliakov Slovensku

Keď sa už po páde komunizmu dozvedel, že v roku 2007 vyšla v Poľsku publikácia Kurierzy Slowa Božego od Mariana Szepanowica, urobil všetko pre to, aby vyšla aj v slovenskom preklade. Knihu Kuriéri Božieho slova (Skú­senosť a dar) vydalo roku 2017 Spoločenstvo Fatima s finančnou podporou Poľského veľvyslanectva, Poľského inštitútu a Ústavu pamäti národa. „A keď som prečítal knihu pána Mariána Szczepanovicza, dozvedel som sa, ako dbal kardinál Wyszyński na pomoc, na absolútnu pomoc svojej diecézy a vyzýval svojich biskupov. On ako primás poľský, aby sa nedali zahanbiť, aby pomáhali všemožne slovenskej podzemnej cirkvi. Tak som bol prekvapený, ako blízko zdroja som bol, a predsa som sa to nedozvedel, čo píše pán Marián Szczepanovicz v knihe. Juraj Chovančák to nespomenul, a ja som sa to dozvedel len z tejto knihy, že vlastne bol veľký záujem pomáhať podzemnej cirkvi na Slovensku. Aj všemožným spôsobom. Otec kardinál Wyszyński, primás poľský, povedal Šebastiánovi Košútovi, ktorý mal na starosti pomoc Slovákom, ktorí prídu do Varšavy, povedal, keby niekto potreboval moju pomoc, aj o polnoci zobudíš ma. Že to znamená, že až bezhraničná pomoc, ktorú on bol ochotný aj s kardinálom Wojtylom dať Slovákom. To sa týkalo nielen literatúry, nielen finančnej pomoci, to sa týkalo aj svätenia kňazov.“

Hľadanie pravdy je vždy veľmi ťažké

„Určite to, čo robili komunisti za tých päťdesiat rokov, že celý Slovenský štát nazývali klérofašistický, to nezodpovedá pravde. Ale hľadanie pravdy je vždy veľmi ťažké, je vždy komplikované, človek musí mať dostatok literatúry a musí chcieť tú literatúru si prejsť, nájsť to pozitívne, nájsť to negatívne. Hovoril som o tých lágroch v Jáchymovsku. Veľmi sa nelíšili od tých koncentračných táborov, ktoré boli počas vojny, to treba tiež prízvukovať, tie veci sa udiali počas vojny. A tie veci po vojne už neboli počas vojny, to bolo už mimo, to bolo už mimo vojny, to už boli proste veci, ktoré boli na využívanie pracovnej sily, ktorá bola často určená až k likvidácii. Takže to by som vôbec nebagatelizoval túto povojnovú históriu ľudí na Slovensku. A treba ju pripomínať všetkým, ktorí tvrdia, že ten komunizmus bol nakoniec dobrý. Áno, bol dobrý pre niekoho. Ale pre ľudí, ktorí mali opačný názor, ktorí boli ochotní ten názor aj povedať, aj s rizikom, že budú znovu zavretí, perzekvovaní. Vieme, čo sa dialo u nás v päťdesiatych rokoch, dokonca v šesťdesiatych rokoch. Otec vravel, že keď vychádzali ľudia po súdnom procese, tak sa ich len pýtali, koľko rokov. A keď povedal, že dvadsaťpäť, tak mu povedali, no to sa máš super. Že len dvadsaťpäť, že si nedostal trest smrti. Takže to sú cynické veci, ktoré zažívali či rehoľníci, či kňazi, či rehoľné sestry. Či proste ľudia, ktorí mali hlbokú vieru a boli ochotní nastaviť aj chrbát. Aj v tom prípade, že vedeli, že riskujú až svoj život. Že ich môžu odsúdiť až na trest smrti.“

Pohľad na November 1989

„Stalo sa to rýchlo, stalo sa to bez nejakých útokov, bez nejakých policajných zásahov. Vtedy už aj oni pochopili, že domček z karát sa zrútil. A už musia odísť. Či sa im to bude páčiť alebo nepáčiť. Žiaľ, treba úplne otvorene povedať, že to vyrovnanie s nimi, bolo z môjho pohľadu nedôstojné. Niekto vravel, že urobíme hrubú čiaru, zabudnime na všetko. No myslím si, že tu nejde o to, či zabudneme na všetko alebo nezabudneme na všetko. Tu ide o to, že bolo tu niekoľko desiatok mŕtvych ľudí, tisíce rokov strávených v krimináloch. Za to sa nikto z týchto ľudí ani len neospravedlnil. A dovolilo sa im, aby po transformovaní do iného politického zoskupenia, do inej politickej strany fungovali ďalej. Funguje to ešte aj dnes. Bolo hanbou, ako sa prijímal zákon o protikomunistickom odboji, že desať rokov sa nenašlo dosť poslancov z tých, ktorí tam boli z vôle ľudu, sa nenašlo, aby odhlasovali zákon, ktorý by schvaľoval ten zákon v parlamente. A bol by aspoň čiastočne odškodnil tých politických väzňov, ktorí si dlhé roky odsedeli v krimináli. To je to. Tam nejde o nejakú kresťanskú lásku. Tam ide o to, aby sa zobrali títo ľudia na spravodlivosť. Nikto nebol, okrem jedného generála, nikto nebol odsúdený za to, čo napáchali tí ľudia. Ako krivo poodsudzovali ľudí, ktorí boli bezdôvodne, bezhranične odsúdení na dlhé desiatky rokov. Ktorí ešte aj v sedemdesiatych rokoch im brali naspäť ich rehabilitácie. A to bola veľká nespravodlivosť. Nehovorím tu teraz o biskupovi Gojdičovi. Nehovorím tu len o sestre Zdenke. Nehovorím tu len o úteku biskupa Hnilicu. O mnohých ľuďoch, ktorí museli z tejto republiky nedobrovoľne emigrovať. Len preto, že mali iný názor. Že boli hlboko veriaci, že sa starali o duchovno tohto národa. Boli súdení, odsúdení. Dobre, že niektorí sa vyhli smrti, ale to nebol ten správny, ten správny meter. Jednoducho dali sme im možnosť, aby nabrali druhý dych, a aby sa znovu nadýchli a aby oni nám sa vysmievali do tváre, že akí sme neschopní, akí sme neboli schopní odsúdiť ani len jedného človeka.“

Vladimír Javorský dňa 30. augusta 2018 zomrel vo veku 60 rokov. Na parte bolo napísané: “Spolu s vami sa chceme poďakovať Pánovi za život nášho drahého Vladimíra Javorského - Bernadetka, Kristínka, Anička“... „Utrpenie a smrť sú tajomnou oponou, za ktorou čaká človeka divadlo neslýchaných radostí života. Raz sa tato opona zdvihne: toto je večná, veľkonočná, radostná úfnosť kresťanov.„ (Pavol Strauss) Odprevadenie na jeho ceste do večnosti bolo 1. septembra 2018 v kostole sv. Cyrila a Metoda v Ivachnovej, ku stavbe ktorého sa významne pričinil.

Príbeh pamätníka spracoval: Stanislav Labjak, jún 2020.

Vytlačiť