Príbeh pamätníka Viera Gordonová (1923 - 2018)

„Keď je v koncentráku možné relatívne šťastie, tak my sme ho mali.“

narodila sa v Lučenci 28. februára 1923;
zásadný zlom v jej živote znamenala Viedenská arbitráž v roku 1938, v dôsledku ktorej bolo jej rodné mesto pripojené k Maďarsku;
otec Viery Gordonovej bol po arizovaní svojho obchodu odvedený do pracovného tábora, odkiaľ sa kvôli vysokému veku o krátku dobu vrátil;
po ukončení stredoškolského vzdelania absolvovala štúdium vychovávateľstva v Budapešti, kde pracovala do roku 1944;
po 19. marci 1944, keď do Maďarska vstúpilo nemecké vojsko, sa vrátila domov;
spolu s rodičmi sa musela presťahovať do lučeneckého geta;
v júni 1944 bola s najbližšími odtransportovaná do Osvienčimu;
v septembri 1944 strávila krátky čas v koncentračnom tábore Bergen-Belsen, neskôr pracovala v továrni v nemeckom Duderstadte;
oslobodenia Červenou armádou sa dočkala v Terezíne;
po návrate do rodného Lučenca pracovala krátko pre židovskú náboženskú obec;
ešte v roku 1945 odišla do Prahy, kde vyštudovala anglický a francúzsky jazyk.

Detstvo

Viera Gordonová sa narodila 28. februára 1923 v Lučenci v rodine obchodníka. Napriek tomu, že bola Židovka a navštevovala maďarské školy, nestretla sa až do roku 1938 s náboženskou, ani s národnostnou nenávisťou. „Či som bola Židovka alebo iného náboženstva, to vôbec nerozhodovalo. Všetci boli spolu, kamarátili sa. My sme z Československa mali tie najlepšie spomienky, ja som si nikdy nemyslela, že by som mohla byť niečo iné ako občianka Československa s maďarskou rečou. Ale potom sme naraz boli Maďari a všetko bolo kompletne iné.“

Dôsledky Viedenskej arbitráže

Pokojné obdobie Vierinho života sa odrazu skončilo rozhodnutím Viedenskej arbitráže, ktorou boli južné oblasti Slovenska pripojené k Maďarsku. Vzápätí na vlastnej koži spoznala ona i jej blízki, že patria do „zvláštnej“ skupiny obyvateľstva. „Prvýkrát v živote som počula židovať, keď prišli Maďari a nejaký seminarista z protestantského ústavu mal slávnostnú reč na balkóne a začal nadávať na Židov. My sme vedeli, že je všeličo, že existuje, nás sa to nedotklo, takže to bol vtedy jeden hrozný šok. Potom to už postupne prišlo.“
Kým maďarské obyvateľstvo zmenu vítalo, mnohí Slováci si radšej zvolili odchod na Slovensko. Židovskej menšine neostávalo iné, len sa prispôsobovať stupňujúcemu sa útlaku. „Čo sme najprv vnímali bolo to, že nám odobrali živnosť, a potom boli všade protižidovské zákony. Postupne vzali aj iné majetky, nielen obchody.“ Životné podmienky celej rodiny sa výrazne zhoršili v roku 1940, keď lahôdky Vierinho otca arizoval ich bývalý zamestnanec. Otec bol bezprostredne potom odvedený do pracovného tábora, odkiaľ sa však kvôli vysokému veku o krátku dobu vrátil.

„Boli to veľmi ťažké časy“

Viera v roku 1941 zmaturovala a odišla do Budapešti, kde pokračovala v štúdiu. Po získaní kvalifikácie vychovávateľky pracovala v hlavnom meste na rôznych miestach až do roku 1944. Obrat v jej živote niesla veľmi ťažko a len postupne sa vyrovnávala so všetkými zmenami. Až do obsadenia Maďarska v roku 1944 sa nestretla s výraznými prejavmi násilia voči židovskej komunite, ale ako sama vraví: „Možno to bola šťastná náhoda.“

Príchod Nemcov

Obsadenie Maďarska nemeckým vojskom 19. marca 1944 zastihlo Vieru v Budapešti, kde bývala v podnájme s dvomi dievčatami. „Jedna mala nejakého príbuzného na juhoslovanskom veľvyslanectve. Bolo to v nedeľu ráno o 8. hod, keď tejto zatelefonoval, že nás práve obsadzujú Nemci. Tak som bola jedna z prvých, ktorá som to vedela a mojou jedinou myšlienkou bolo vrátiť sa domov, takže som ešte išla, dala som výpoveď tam, kde som bola, sadla na prvý vlak a cestovala domov.“

Smer Osvienčim

Najťažšie obdobie svojho života Viera prežívala už spolu so svojou rodinou. Najprv boli všetci Židia v Lučenci umiestnení do geta, ktoré sa nachádzalo v jednej časti mesta. „Išli sme cez mesto, nie ako vo filme Obchod na korze, neboli tam vozy, vagóny, išlo sa a ľudia stáli na obidvoch stranách ulice ako v cirkuse a dívali sa. Nikto nekričal fuj, ale ani sa nekontaktovali s tými Židmi. Stáli. Tak sme prešli mesto do geta.“ V gete sa tiesnili v jedinej miestnosti, po krátkom čase sa však museli opäť sťahovať, tentokrát do miestnej tehelne. Odtiaľ pokračovala cesta už priamo do Osvienčimu. „Došlo hneď k deportácii. To boli vagóny, to ste zrejme už veľakrát počuli ako to prebiehalo, ale aj tam boli rozdiely a ja si neviem spomenúť ako to bolo, že sme neboli smädní. Bola nejaká možnosť piť. Či to boli nejaké vedrá, to mám taký blackout, skutočne sa nepamätám. Boli nejaké okienka, my sme sedeli, bol to dobytčí vozeň, ale malilinké okienka hore a to sa tam aj večer nejako otvárali dvere. Napr. v našom vagóne sa jeden zbláznil. Mŕtvi neboli, ale práve nebolo to to, ako človek počúva. Záviselo to na nejakom relatívne malom šťastí, kam sa človek dostal.“

Hrôzy koncentračného tábora

Viera pricestovala do Osvienčimu spolu s matkou a otcom 13. júna 1944. Otec zahynul ešte v ten istý deň, kým Viera s matkou ako nemnohí z ich známych prežili selekciu. „Keď sme prišli, tak nás, samozrejme, oholili, dostali sme šaty, tak hodili nám nejaké šaty, to bola zase náhoda. To bola tzv. kleiderkammer, kde boli tí väzni, ktorí tam už boli pár rokov, ktorí si kvázi vymohli tú pozíciu.“ V septembri sa však Viera dostala do transportu, ktorý opustil Osvienčim a smeroval do ďalšieho koncentračného tábora Bergen-Belsen. „To ešte vtedy neboli tie obrovské transporty tam, my sme boli vlastne druhí. To bola nejaká vojenská neviem čo, základňa, kasáreň. Tí ľudia nevedeli, čo je ,appelplatz' a dostali sme ešte prvý večer pomerne slušnú vojenskú stravu. Tam sme boli mesiac.“ Odtiaľ bola Viera odtransportovaná do továrne v nemeckom Duderstadte, kde vďaka svojim jazykovým znalostiam pracovala predovšetkým ako tlmočníčka.

Ľudskosť v neľudskom prostredí

Blížiaci sa koniec vojny znamenal opätovný presun: „Mali sme takých starých dozorcov, Wehrmacht, čo ich mobilizovali už v poslednom momente, keď už nemali žiadnych z SS. To boli starčekovia, ktorí nás hrozne ľutovali, a keď bola o tom reč, že nás chcel Oberscharführer peši zobrať, povedali, že potom oni nepôjdu, že oni potom odmietajú. Takže nejako sa zohnali vagóny. Jesť sme nedostali nič, to bolo jasné, ale aspoň sme nemuseli chodiť... Naši dozorcovia, tí starí ľudia, tí boli ohromní. Moja kamarátka bola sekretárka, pomáhala v úrade a oni ju informovali, že: ‚Už to nepotrvá dlho, už Rusi prídu, vydržte.'“ Začiatkom mája 1945 došla do Terezína, kde sa dočkala oslobodenia Červenou armádou.

Návrat domov

Vlakom československého Červeného kríža sa dostala do Bratislavy, kde musela kvôli chorobe stráviť niekoľko týždňov. Po návrate domov nikoho nenašla. „Bola som dvadsaťjedenročná, bez jediného človeka na svete. V Lučenci ma bolel každý krok, takže som sa veľmi ponáhľala dostať sa odtiaľ, ako sa len dalo.“ Krátko pracovala pre židovskú náboženskú obec, avšak ešte v roku 1945 odišla do Prahy študovať anglický a francúzsky jazyk. „Bolo nám tam lepšie ako v Bratislave. V Bratislave bola nevraživosť väčšia. V Prahe sme nič také nezažili.“

Príbeh pamätníka spracovala: Helena Eliášová