Príbeh pamätníka Tomáš Konc (1963)

„Riziko som si neuvedomoval. Šiel som do toho z mladíckej túžby nielen po dobrodružstve, ale aj po pravde a spravodlivosti.“

narodil sa 24. augusta 1963 v Bratislave do rodiny so šiestimi deťmi;
vplyvom výchovy a vďaka kontaktu s kapucínskou rehoľou od útleho detstva dospel k rozhodnutiu pre zasvätený život a neskôr pre kňazstvo;
12. decembra 1983 ho ako 20-ročného študenta spolu s kamarátmi Branislavom Borovským a Alojzom Gabajom prichytila na štátnej hranici s Poľskom pohraničná hliadka;
strávil tri mesiace v poľskom väzení;
vyhodili ho zo štúdií na Strojníckej fakulte Slovenskej technickej univerzity;
v marci 1985 ho odsúdili za „pašovanie“ náboženskej literatúry;
od marca do augusta 1986 bol vo výkone trestu v Bratislave;
po prepustení pracoval ako robotník, dokončil základnú vojenskú službu a prijali ho na štúdium matematiky a fyziky na pražskú Karlovu univerzitu;
tajne študoval teológiu a v roku 1994 bol vysvätený za kňaza;
počas represálií totalitnej moci sa stretol nielen s krutým fyzickým zaobchádzaním, ale aj s psychologickým terorom.

Budem kapucínom

Tomáš Konc sa narodil 24. augusta 1963 v Bratislave do rodiny so šiestimi deťmi. Vplyvom výchovy a vďaka kontaktu s kapucínskou rehoľou od útleho detstva dospel k rozhodnutiu pre zasvätený život a neskôr pre kňazstvo. „Fascinoval ma svätý František a pohyboval som sa v prostredí kapucínov... S Braňom [Borovským, pozn.] sme tam miništrovali, chodili sme na výlety s jedným tajne vysväteným kňazom, Jankom Otrubom. Tento spôsob života sa mi zapáčil, možno trošku romanticky to vtedy vyzeralo. Čo sa, samozrejme, vo väzení okamžite zmenilo. Tou náboženskou výchovou, inklináciou k ideálom, túžbou robiť dobro ľuďom a slúžiť im, som sa dostal cez bratské františkánske povolanie ku kapucínom a potom, až po viacerých rokoch ku kňazstvu.“
Túžba po dobrodružstve, no najmä po napĺňaní ideálov spôsobila, že sa Tomáš už ako mladý študent zaplietol do konfliktu so socialistickými zákonmi, ktoré sa akúkoľvek činnosť náboženských aktivistov rozhodli kriminalizovať.

Ako sme začali „pašovať“ literatúru

Na Slovensku bol počas socializmu akútny nedostatok bežne dostupných vecí a náboženská literatúra nebola výnimkou. „Cirkev na Slovensku sa snažila vyplniť toto vákuum náboženskej literatúry rôznymi spôsobmi. Ten náš spôsob bol práve prenos náboženskej literatúry z poľskej strany na Slovensko. Robilo sa to aj z Maďarska, išlo sa aj cez Rakúsko a Českú republiku, ale my sme mali odskúšanú cestu cez Tatry, Pieniny a Oravu za pomoci poľských priateľov, ktorí tieto náboženské knižky dostali z Ríma.“
Priame kontakty na ľudí, ktorí posielali literatúru, boli obmedzené. „Nemám o tom príliš široké znalosti, lebo poznať ich znamenalo riziko vyzradiť mená na eventuálnom výsluchu. Nevedeli sme napríklad, kto príde so Stašekom [Stanislav Lugowski, pozn.] na poľskú hranicu, nevedeli sme, ako to oni majú zorganizované, a ani sme sa do toho nestarali. My sme len mali dohodnuté miesto a termín, ktorý sme museli dodržať.“
December 1983 sa trojici mladíkov Tomášovi Koncovi, Branislavovi Borovskému a Alojzovi Gabajovi stal osudným. Na štátnej hranici s Poľskom ich pristihla pohraničná hliadka. „Na miesto pri Mníšku nad Popradom sme nechodili radi. Zvolili sme ho preto, lebo naši poľskí priatelia mali bezpečnejší prístup z poľskej strany. Prišli sme ako zvyčajne s troma poloprázdnymi batohmi a doviezol nás tam môj brat, ktorý neskôr údajne zapadol do potoka a potom sme sa osem mesiacov nevideli. Keď [poľskí priatelia] odišli, zrazu sme videli, že po našej stope ide dvojčlenná pohraničná hliadka, ktorá mala tie krátke samopaly, myslím, že sa to volá škorpión. Išli priamo k nám... Tak sme uvažovali, čo teraz. Nakoniec sme v tom šoku neurobili nič a jeden z tých vojakov zatelefonoval vysielačkou na ústredňu, že sú tu traja chlapci s batohmi a čo má s nami robiť. Dostal inštrukciu, že sme asi sto metrov od hraničnej čiary smerom na poľskú stranu, že nás majú priviesť na pohraničnú stanicu do Poľska.“
Po zatknutí mladých mužov od seba oddelili a previezli do najbližšieho okresného mesta, do Nového Sonču v Poľsku. Na tri mesiace ich vzali do väzby. „Vianoce som strávil v Tarnove a do 20. januára som tam prežil niekoľko veľmi tvrdých výsluchov, pri ktorých som dostal aj veľmi silný úder rukou do hlavy, aj pod rebrá. Poľská bezpečnosť, či už v civile, alebo v uniformách, voči nám používala fyzický nátlak. Obhajovali sa, že u nich je vojenský stav, ktorý vyhlásil Vojtech Jaruzelski a že sa nebudú hrať s ľuďmi, ktorí narúšajú takýmto spôsobom socialistickú zákonnosť. Po tom 20. januári však prešli na iné metódy, už nie fyzického nátlaku, ale na rôzne striedania vyšetrovateľa veľmi empatického, za takého výbušného, ktorý nás strašil kadečím.“

Rodičia netušili, kde majú syna

Po zaistení mladíkov žili ich rodiny dlhý čas v neistote. Nikto okrem štátnych orgánov netušil, čo sa s nimi stalo. „Naši poľskí kamaráti o ničom nevedeli, vrátili sa domov. Môj brat nás čakal s autom pod hrebeňom štátnej hranice a zľakol sa, keď sme sa nevrátili. Telefonoval po niekoľkých dňoch do Poľska a oznámil im naše zmiznutie. Začalo sa pátrať, kde sme. Poliaci sa snažili cez kňaza, ktorý pôsobil v neďalekých poľských väzniciach. Rodičia sa snažili najprv cez švajčiarsky a československý Červený kríž.“ Až časom dala ŠtB najavo, že sa čosi stalo a niekoľko dní po zatknutí kontaktovala príbuzných. „Povedali, že sme boli zadržaní pri bitke, že sme sa s niekým pobili v Košiciach, čo nebola pravda. Až neskôr sa naši dozvedeli, že sme boli zadržaní a že sa v našich batožinách našli pašované materiály.“ Bolo to však až približne mesiac po zmiznutí chlapcov. „Nedali nám obhajcu ani žiaden kontakt, kam by sme mohli posunúť informáciu rodine, že žijeme a že sa nemusia báť o naše životy alebo zdravie.“

Za mrežami

Väzenie bolo pre Tomáša najmä ťažkou psychickou skúškou. „Modlil som sa za to, aby som nikoho neprezradil, aby som nezlyhal ako človek. Toho som sa veľmi bál, tohto zlyhania. To aj potom poznačilo moje nervy. Cítil som sa už taký nalomený, že keby vtedy za mnou prišli, silnejšie na mňa udreli, pravdepodobne by som aj zlyhal.“ Nikdy nevedel, čo má od spoluväzňov čakať. „Ukázalo sa, že niektorí z nich boli pravdepodobne nasadení, možno fingovaní väzni, no možno aj skutoční, ktorí si chceli akoby prilepšiť, tak donášali. Jeden z nich bol vyslovene agresívny, zdalo sa mi, že mal sadistické sklony. Neskôr mi Lojzko povedal, že ho na cele zmlátil. Druhé riziko boli tí „dôveru vzbudzujúci“ väzni, ktorí mohli zo mňa vytiahnuť nejakú informáciu, chceli sa skamarátiť, ale aj voči tomuto som bol dosť opatrný.“ Za mrežami na neho číhali aj iné hrozby. „Dokonca Lojzko spomína, že mu ponúkli nejaký liek, po ktorom pocítil takú vnútornú potrebu povedať všetko, že mu to ponúkol spoluväzeň na cele. Tohto som sa bál, vedel som, že také niečo sa môže použiť, aj som sem-tam nevypil čaj. Mal som aj také zvláštne stavy, ale či už boli spôsobené tými podmienkami a nezdravím spôsobom striedania medu a biča, toho príjemného a zúrivého vyšetrovateľa, alebo či to bolo spôsobené aj nejakým psychofarmakom, to nie som schopný posúdiť. Neskôr sa ukázalo, že v 50-tych a 60-tych rokoch sa tieto psychofarmaká skutočne používali, ale nemám na to nejaké papiere alebo dôkazy v mojom prípade.“

Odsúdil som sa sám

Po prepustení z väzby sa Tomáš dostal domov a čakal, kedy bude naňho vypracovaná obžaloba. Prvostupňový súd na Obvodnom súde Bratislava I sa konal v marci 1985. A hoci vyšetrovateľ dospel k záveru, že porušili § 124 trestného zákona, čo bolo narušenie obehu tovaru medzi dvoma štátmi, „...zdalo sa, že mi nebudú môcť moju činnosť dokázať, pretože Braňo aj Lojzko tvrdili, že všetko berú na seba a že ja som vlastne v tom nebol zapletený. A už sa tešil aj môj obhajca, pravdepodobne si myslel, že dostanem podmienečný trest, alebo ma úplne zbavia obvinenia. Ja som však bol v tom čase vonku zo súdnej siene, a keď som vošiel, videl som tam obrovské napätie. Všetci s napätím očakávali, čo poviem. Keby som bol povedal, že ja s tou vecou nemám nič spoločného, že som žiadnu náboženskú literatúru nechcel, len som sa tam ocitol ako turista, pravdepodobne by som dostal podmienku, alebo by ma jednoducho nemohli odsúdiť. Nemohli by mi dokázať úmysel a nemali na mňa žiadne svedectvo. Svedkovia tvrdili, že ma nepoznajú. Ale ja som v záverečnej reči aj pri odpovediach vyjadril tú podstatu veci, že som náboženskú literatúru jednoducho chcel a že som ju chcel aj donášať. A to im stačilo ako priznanie a tým som sa vlastne odsúdil.“

Z vyhodeného študenta doktor

Od marca do augusta 1986 si Tomáš odpykával výkon trestu v Bratislave. Po prichytení so zakázanou literatúrou v batohu sa musel rozlúčiť aj s vysokoškolským štúdiom na Strojníckej fakulte Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. „Hoci som mal veľmi dobré výsledky aj prospech, nepomohlo to. 4. októbra 1984 ma vylúčili. Dokonca mi zamietli aj odvolanie zo všetkých vysokých škôl a z ministerstva školstva mi odpisovali, že nemôžu nič urobiť.“ Po odpykaní trestu a vojenskej služby skúsil aj na radu svojho advokáta doktora Böhma a Jána Čarnogurského štúdium na pražskej Karlovej univerzite. Prijali ho a štúdiá dokončil. „No a tým prijatím na Karlovu univerzitu v Prahe, kde som potom doštudoval a kde som strávil päť rokov, aj Nežnú revolúciu, tým sa vlastne tá perzekúcia tak rozplynula do neurčita.“ Neskôr si urobil na Trnavskej univerzite doktorát zo sociálnych a pedagogických vied a v roku 1994 dokončil aj magisterské štúdium teológie v Prešove.

Zabudnúť sa nedá

Nespravodlivé odsúdenie pokryteckej a paranoidnej štátnej moci na Tomášovi zanechalo následky aj dlhý čas po prepustení z väzenia. „Neskôr som bol chorý, jednak sa mi zhoršil alergický stav, zhoršilo sa mi psychosomatické prostredie, a až neskôr, po dlhých rokoch sa ukázalo, že je to niečo na úrovni veľmi hlbokého depresívneho syndrómu. Možno aj ja som svojím spôsobom precenil svoje sily ako mladý človek, pretože som netušil, že to môže so sebou poniesť rôzne zdravotné, psychické a iné následky, ktoré dodnes musím znášať. Ako dvadsaťročný som prežil osemmesačnú dosť tvrdú vyšetrovaciu väzbu. Je to zapísané niekde v podvedomí, ako taká hlboká emotívna a duchovná rana, s ktorou sa istým spôsobom človek musí vysporiadať.“
Štátna bezpečnosť bola podľa Tomáša Konca sofistikovaná mašinéria a na likvidáciu cirkvi i činnosť náboženských aktivistov používala rafinované metódy. „Mám dojem, že jedným zo základných taktických metodických pokynov pre ŠtB v 80-tych rokoch bolo kriminalizovať bežnú činnosť náboženských aktivistov, kňazov a tak ďalej. To znamená, skriminalizovať naše túžby doniesť náboženskú literatúru ako pašovanie, pastoráciu kňaza predstaviť ako túžbu priblížiť sa k deťom pod pláštikom pedofílie... Metódy, ktoré používala, boli natoľko sofistikované, že dodnes sa prezentujú ako v medziach socialistickej zákonnosti.“

Treba nazvať pravdu pravdou a lož lžou

Zakrývať si oči pred tým, čo sa v minulosti dialo, je podľa Tomáša Konca nesprávne. „Jednoducho sme boli nútení žiť v pokryteckej, farizejskej spoločnosti, ktorá sa tvári, že sa nič nedeje. A potom, keď sa urobil ten generálny pardon a hrubá čiara – dobre, tak všetci si odpúšťame, nikto nebude toho druhého prenasledovať. My ako kresťania sme sa voči tomu veľmi nebránili, hoci by bolo vhodné povedať, že pravda je pravda a lož je lož. Nedávno došlo až k takému nehoráznemu porušeniu pravdovravnosti o vtedajšej dobe, že istý poslanec komunistickej strany vyhlásil, že vlastne toto sa ani nedialo.
Ktorý pacient by si chcel nechať strhnúť zaschnutý obväz na rane? Máloktorý. Ale ten, čo to urobí vie, že keď sa obväz strhne a dá sa tam antibiotická masť, tak sa rana vylieči.“

Príbeh pamätníka spracovala: Marianna Bublavá