Príbeh pamätníka Tibor Spitz (1929)

„A toto je holokaust... Bezbranný národ, mierumilovný národ okradli a aby si nemohli pýtať späť svoje majetky, tak ich aj zabili, a zabili aj ich dedičov – pre istotu.“

Tibor Spitz sa narodil v roku 1929 v Dolnom Kubíne. Jeho otec bol kantorom židovskej náboženskej obce a mama pracovala ako učiteľka. Prvým transportom v roku 1942 sa vyhli, pretože otec zastával v okolí veľmi dôležitú funkciu – pochovával Židov z celej Oravy a Tibor s bratom mu pomáhali. Podľa dohody mala byť celá rodina „presídlená“ do Poľska posledným transportom. Rodičia boli vzdelaní, ovládali viaceré reči a okrem toho, že Tiborova mama sa o mnohých hrôzach dočítala v diele A. Hitlera Mein Kampf, o realite z Osvienčimu ich informovali utečenci, ktorí podplatili strojvodcu a v železničiarskych uniformách sa dostali cez hranice. Skutočnosť, že všetci Tiborovi najbližší príbuzní boli deportovaní do koncentračného tábora ešte znásobila hrôzu a strach z vtedajšej situácie. Po vypuknutí Slovenského národného povstania v roku 1944 sa rozhodli ukryť v lese. Vo vykopanom bunkri prežili dlhých a krutých 7 mesiacov – od septembra 1944 do apríla 1945. Ani les však nebol tým najbezpečnejším útočiskom, pretože nebezpečenstvo im hrozilo nielen zo strany gestapákov, ale aj ukrajinských povstalcov – banderovcov, pred ktorými sa Tiborovi a jeho rodine podarilo v poslednej chvíli uniknúť.
Dňa 4. apríla im dedinčania, ktorí vedeli o ich skrýši, prišli povedať, že Dolný Kubín bol oslobodený. Vzhľadom na arizáciu všetkého majetku boli nútení začať úplne od začiatku. Tibor Spitz po vojne vyštudoval vysokú školu a stal sa odborníkom v sklárstve. V roku 1968 emigroval cez Kubu do USA, kde žije dodnes.