Príbeh pamätníka Tibor Novotka (1963)

Motto: „Nebudem sa prispôsobovať a budem neustále odmietať to socialistické klišé."

  • Tibor Novotka sa narodil 16. decembra 1963 v Trenčíne. Detstvo prežil v Ilave;
  • 1979 – ukončil základnú školu v Ilave;
  • 24. 10. 1980 napísal list na zastupiteľský úrad Veľkej Británie v Prahe;
  • Počúva zahraničné rozhlasové stanice v slovenskom a českom jazyku;
  • Júl 1981 – s kamarátom pokus o emigráciu cez Poľsko;
  • 6. 10. 1981 – prepustený z vyšetrovacej väzby, vylúčený po 3. ročníku strednej školy;
  • Od 20. 10. 1982 – pracuje ako pomocný robotník v Metrostave Praha;
  • 1984 – ukončil štúdia maturitou v Považskej Bystrici;
  • 1986 – základná vojenská služba;
  • 25. 3. 1988 – účasť na Sviečkovej manifestácii;
  • 1989 – účasť na výročí upálenia Palacha v Prahe, podpísal Chartu 77;
  • Leto 1989 – presťahoval sa do Bratislavy a zúčastňoval sa disidentských aktivít.

Tibor Novotka sa narodil 16. decembra 1963 v Trenčíne. Mal staršieho brata Milana a mladšiu sestru Annu. Jeho otec Milan robil v Ilave inštruktora autoškoly a mama Anna bola predavačkou v predajni textilu Otex. „Časť detstva som prežil v meste Ilava, kde si pamätám aj na takú epizódku z detstva, ku ktorej som sa dostal až na základe toho, že som si o nej niečo prečítal v zväzku ŠtB, ktorý som získal z Ústavu pamäti národa. A bolo to ešte v predškolskom veku, keď sa viedlo trestné stíhanie pre trestný čin poškodzovanie majetku v osobnom vlastníctve, kde som si spomenul ako nás malé deti zobrali starší chalani z ulice k nejakému miestu, kde sa vykonávali verejné práce. A pamätám si, že sme tam tlačili na nejaký breh nejaké keramické rúry, ktoré sme púšťali do nejakého vozíka naspäť. A ako malí sme sa radovali, že to tam buchlo, tresklo."

Základnú školu ukončil v Ilave v roku 1979. Od septembra začal štvorročné štúdium s maturitou v odbore mechanik – nastavovač obrábacích strojov a liniek na Strednom odbornou učilišti pri Závodoch ťažkého strojárenstva v Dubnici nad Váhom. „V tej dobre 15-16 rokov som si začal uvedomovať nejaký ten rozpor medzi tým životom, ktorý sa žije v spoločnosti, vtedajšej spoločnosti, ktorá bola ovládaná komunistickou diktatúrou. Takže som začal porovnávať ten svet a posudzovať svet cez kritéria Ježiša Krista. A to bol taký barometer, taký maják, taká kontrolka vlastne toho, že čo všetko je v tej spoločnosti zlé a ako je vlastne ten režim zameraný. Pamätám si na prvý prehľad tlače na občianskej náuke na strednej škole, keď v roku 1979 získala Nobelovu cenu mieru Matka Tereza. Ja som odmietal na prehľade tlače na občianskej náuke rozprávať správy čo sa deje v Sovietskom zväze a o úspechoch socializmu. Pamätám si, že zámerne som si z novín vystrihol túto krátku správu. A vtedy ma nevyvolal učiteľ, nemal som možnosť tú správu prečítať. Vyvolal prísediaceho spolužiaka a jemu som ju posunul a on ju prečítal. Toto bol taký prvý signál o tom, že nebudem sa prispôsobovať a budem neustále odmietať to socialistické klišé na tej škole."

Dňa 24. októbra 1980 napísal list na zastupiteľský úrad Veľkej Británie v Prahe, ktorý zachytila ŠtB, v ktorom žiadal o zaslanie nejakého propagačného materiálu zo športu, kultúry a priemyslu. V tom čase si našiel čas na počúvanie rozhlasových staníc, ktoré vysielali v slovenskom alebo českom jazyku zo zahraničia ako Slobodná Európa, Hlas Ameriky, Rádio Vatikán, Rádio Kanada.

Na záver druhého ročníka dospel k poznaniu, že odíde do zahraničia. Jeden jeho o dva roky starší kamarát a známy v rodine mu hovoril, že má známych v Kanade, že chce odísť do Švédska a že stačí vycestoval do Poľska a vo Varšave požiadať vízum na švédskom veľvyslanectve. A tak v polovici júla 1981 vycestovali spolu do Poľska. Ale boli prekvapení, keď vízum do Švédska nedostali. „Tak sme išli na to rakúske veľvyslanectvo. Rakúšania sa vyjadrili o 2-3 dni, že áno. Tak nám dali víza, zakúpili sme si letenky. Išli sme na medzinárodné letisko Okęcie vo Varšave. A tam kontrola od nás vyžadovala nielen víza, tie boli bezpredmetné pre poľskú pasovú kontrolu a žiadali vycestovaciu doložku od československých úradov. Keďže sme ju nemali, nás zadržali. Prišli príslušníci poľskej tajnej bezpečnosti a vypytovali sa nás čo a ako. Poľská tajná polícia nás naložila do lietadla do Prahy. Človek cestou rozmýšľa nad rôznymi vecami, čo by sa dalo. kto by ho mohol zachrániť. Ale bolo tvrdé pristátie v Prahe, kde nás na letisku Ruzyň už čakali československí štbáci. Oddelili nás. A hneď žiadali výpoveď, napriek tomu, že som bol mladistvý, ktorý vtedy nemal vypovedať podľa vtedajších zákonov, bez obhajcu. Takže žiadne nejaké zákony, ktoré vtedy platili, nedodržiavali a previezli nás po prvej výpovedi do cely predbežného zadržania. Myslím, že to bola Bartolomejská ulica, kde som si myslel, že takto prespím jednu noc a musím odtiaľto ísť preč. Ale vlastne som tam bol celé tie prázdniny, ktoré som mal medzi druhým a tretím ročníkom. Z Bartolomejskej nás po 3-4 dňoch previezli na Ruzyň. V Ruzyni vo väznici na mňa uvalil prokurátor väzbu, pretože on si myslel, že sa opäť pokúsim o útek. Z väzby z Ruzyne som bol prevezený potom na Pankrác. Z Pankrácu nás eskortovali na Slovensko cez Brno, tam sme prespali jednu noc. A potom sme prešli z Brna do väznice Ilava. Tu nás vlastne všetkých, ktorých priviezli z Čiech, rozdeľovali na Slovensko. Niektorí išli do Leopoldova, Justičného paláca v Bratislave. Ja som bol potom ešte prevezený do väznice v Banskej Bystrici. Takže zadržaný som bol poľskými štbákmi niekedy polovici júla a prepustený som bol v Banskej Bystrici 6. októbra. Takže zhruba nejakých 50 dní som bol vo vyšetrovacej väzbe."

Keď Tibor prišiel do školy, triedny učiteľ chcel, aby doniesol dokument za vymeškané vyučovacie dni. Tibor mal len písomnosť o skončení vyšetrovacej väzby. Zároveň musel robiť aj komisionálne skúšky, keďže v škole nebol vyše mesiaca. Pred polročnou klasifikačnou poradou mali v škole napísať sloh Moja najobľúbenejšia kniha. „V tom období som prečítal knihu od Giovanniho Papinniho Život Krista. Vtedy som cítil, že keby som o tom nepísal, tak by som išiel proti svojmu svedomiu. Napriek tomu všetkému, čo už som urobil, rozhodol som sa napísať tento sloh o knihe Giovanniho Papinniho Život Krista. Potom veci zase nabrali iný spád. Zo slohu 5. Ako by som nič nenapísal. Tento sloh som viac nevidel. Iba učiteľka slovenského jazyka podotkla, že to bude asi mať nejakú dohru. Keď som si takmer po 20 rokoch vyzdvihol ten môj spis, ktorý na mňa založila ŠtB z ÚPN, tak sloh som objavil vo vyšetrovacom spise a príslušník ŠtB si to dal ako dôkaz a tento spis predložil svojim nadriadeným, aby bolo voči mne vznesené trestné stíhanie za rozvracanie republiky, kde boli aj výpovede mojich spolužiakov, výpovede učiteľov. Plus tam mal ešte nejaké informácie od ľudí, ktorí boli iba označení ako krycími menami."

Škola neuznala tie vymeškané hodiny, keď bol vo vyšetrovacej väzbe, za ospravedlnené, dostal štvorku za správanie a podmienečné vylúčenie zo školy. Počas tretieho ročníka bol aj odsúdený za opustenie republiky na podmienečný trest. Sudca mu trest zvýšil, lebo neoľutoval svoj skutok. Školu musel opustiť a dňa 1. septembra 1982 začal štvrtý ročník na Strednom odbornou učilišti pri Závodoch ťažkého strojárenstva v Bratislave – Petržalka, ale po týždni musel odísť, lebo riaditeľ školy oznámil, že taký učebný odbor, aký mal doteraz, sa na škole nevyučuje. Hľadal prácu v inzerátoch. Od 20. októbra 1982 začal pracovať ako pomocný robotník v Metrostave Praha. Najbližší začiatok školského roka, september 1983 nastúpil do štvrtého ročníka školy v Považskej Bystrici, kde aj maturoval v roku 1984. Roku 1986 nastúpil na vojenskú základnú službu. Počas nej mal viaceré pohovory aj s príslušníkmi vojenskej kontrarozviedky. Dostal zákaz hovoriť o svojich názoroch medzi vojakmi a tiež mal zákaz počúvať zahraničné rozhlasové stanice.

Odsúdený i oslobodený za vlajku Sovietskeho zväzu na WC ubytovni

„Po návrate z vojny som sa vrátil pracovať do Považských strojárni v Považskej Bystrici. A snažil som sa vylepšiť bývanie na robotníckej ubytovni tým, že som si na WC ubytovni zavesil vlajku Sovietskeho zväzu. Keďže tam neboli žiadnou raritou na ubytovni návštevy policajtov, tak raz vošli aj do našej izby a na záchode objavili vlajku Sovietskeho zväzu. Zas to malo nejaké následky. Takže zas nastalo vyšetrovanie, ktoré viedli na okresnom oddelení verejnej bezpečnosti v Považskej Bystrici. A bolo vznesené obvinenie a bolo ďalšie súdne pojednávanie. Sudkyňa ma odsúdila na podmienečný trest, ja som sa samozrejme odvolal, a na Krajskom súde v Banskej Bystrici na moje prekvapenie sudca zrušil jej rozsudok s upozornením, že ma môže odsúdiť za verejné hanobenie, vtedy ten paragraf sa volal, že hanobenie štátu svetovej socialistickej sústavy a jeho čelného predstaviteľa. Vtedy jej vysvetlil v tom odvolaní a v tom zrušení jej rozsudku, že verejné je to vtedy, ak to vidia viac ako dve osoby súčasne. A ona predvolávala svedkov a ona ich spočítavala. Ona si myslela, že jej stačí počet, viac ako dvaja, a zabudla na to, podľa toho sudcu, že musí zisťovať, že museli byť súčasné prítomné. Tak bola taká humorná situácia, ktorá je zachytená aj v rozsudku. Samozrejme, takýchto ľudí nenašla, že by boli viac ako dve osoby súčasne prítomné na záchode, tak tento rozsudok bol zrušený. Nebol som zbavený obvinenia, ale neodsúdila ma. Prokurátorka sa odvolala, tá sa dožadovala môjho odsúdenia. A sudkyňa, tam bolo humorné odôvodňovanie, že vlastne prečo ma neodsúdila, lebo jednak, že nezistila tie osoby, ale vzhľadom, že aj na zdravotný stav, neviem čo pod tým myslela, že tak takíto ľudia sa tam nenachádzali. Takže som nebol odsúdený."

Na manévroch pre Andreja Hlinku

Niekoľko mesiacov po návrate do civilu, dostal povolávací rozkaz na manévre na ten istý útvar, z ktorého odchádzal. Stretol tam ešte mnohých, ktorí tam boli už predtým s ním. Nedali mu vykonávať dôležitejšie úlohy, pracoval v kuchyni. „No na týchto manévroch mi prišiel list, že niečo sa udialo, že čo môže ovplyvniť náš život ako tam nejakí mladí ľudia mi písali. A som nevedel, čo sa deje, tak keď som sa vrátil po troch týždňoch, tak som zistil, že jednu dobu sme diskutovali o tom, že by sme mali ísť na hrob Andreja Hlinku do Ružomberka. Zas sa to donieslo eštebákom v Považskej Bystrici a z Považských strojární došlo to až tak ďaleko, že ľudí, niektorých, ktorí chodili ešte na stredné školy, ich brávali na oddelenie ŠtB, niektorých, ktorí už pracovali, zavolali ich na vrátnicu Považských strojární a tam že jeden dostal aj facku. Kde si chcel ísť, za Hlinkom? Bum-bác, hneď na. Takže vtedy som zistil, že to nebolo len tak, tie manévre. Mňa nejako dali na vedľajšiu koľaj tým, že ma poslali na východné Slovensko, robili eštebáci v Považskej Bystrici takúto akciu. Pretože ja som sa už dostal ku kontaktom neskoršie na Slobodnú Európu a už som vedel, komu mám telefonovať, aby sa keď sa niečo udeje, aby to táto rozhlasová stanica odvysielala. Takže pravdepodobne asi mali obavy, že by niečo prišlo, nejaké informácie cez Slobodnú Európu, tak mňa sa nejako snažili odparkovať a niektorí niektorých tam aj policajti bili, len kvôli tomu, že sme sa niekedy bavili o tom, že by sme mali zorganizovať nejaké stretnutie pri hrobe Andreja Hlinku."

Novotka sa zúčastnil aj na podujatiach, ktoré boli organizované disentom na Slovensku i v Čechách.

25. marec 1988 - účasť na Sviečkovej manifestácii

„To bola sviečkovica v Bratislave, v roku osemdesiatosem, kde som sa jej zúčastnil. A čo bolo veľmi zaujímavé, že keď som stál a pozeral sa na Hviezdoslavovom námestí pri hoteli Carlton, tak pri vchode išla nejaká osoba, vchádzala do hotela, a vtedy som spoznal eštebáka, ktorý ma v Považskej Bystrici vyšetroval za, podľa nich hanobenie vlajky Sovietskeho zväzu, kde mi bral odtlačky prstov, založil mi nejakú kartu, ako nejakému kriminálnikovi. Tak s týmto človekom, tohto človeka som spoznal ako vchádza do hotela Carlton, pri tej sviečkovej demonštrácii. Keď som sa to dozvedel z Hlasu Amerika alebo zo Slobodnej Európy o tom, že bude nejaká demonštrácia, protikomunistická v Bratislave, tak to som bral ako, to bolo pre mňa ako pre boľševika výstrel z Aurory. Opäť tá situácia, že by som pociťoval vo svojom svedomí nejaké výčitky, ak by som sa toho nezúčastnil. Samozrejme narážanie s autami na Hviezdoslavovom námestí, bitie ľudí obuškami, striekanie vodnými delami, výzvy na rozchod. Tam som si uvedomil, pri tom kordóne tých policajtov, ktorí boli v tej výzbroji a s tými obuškami, ktorí sa snažili oddeľovať Hviezdoslavovo námestie od iných tých ulíc iného priestoru Bratislavy. Vlastne ten taký policajt v celom tom svojom výstroji, vlastne tá barikáda medzi tým ľuďom a medzi tým komunistickým režimom. Vtedy tam bol vidieť ten rozpor medzi tými slovami v tých médiách ako nás zaplavovali celú republiku o tom, ako ich moc vychádza z ľudu. A tam to bolo názorne vidieť vlastne o akú moc sa opierajú a proti komu vlastne sú. Potom som sa dozvedel zas z rôznych vecí po návrate z tejto sviečkovice, že prebiehali samozrejme nejaké schôdze komunistickej strany v okrese, kde boli členovia komunistickej strany informovaní o sviečkovici, a o tom, kto sa tam zúčastňoval. A vtedy mi ľudia hovorili, že no že na tej komunistickej schôdzi sa hovorí aj tvoje meno, že aj ty si tam bol. Takže niečo vyniesli tí komunisti aj von."

Január 1989 - podpísanie Charty 77

„V januári osemdesiatdeväť to bolo ďalšie výročie upálenia Jána Palacha, opäť som tam nemohol chýbať. Tam som bol, to už bolo na niekoľko dní, prišiel som cez víkend a viem, že nakoniec celé tie demonštrácie prerástli vlastne do týždňového nejakého stretávania tých stretov s políciou. Do práce do Považských strojární v Považskej Bystrici som sa vrátil niekedy v stredu a už boli úsmevy kolegov, už vedeli, počúvali z Hlasu Ameriky čo sa deje v Prahe. A tým, že ja som nebol asi dva dni v práci, dva a pol dňa, tak už vedeli akože nemôže byť iná príčina, že neprídem do práce, len kvôli nejakej protikomunistickej demonštrácii. A ešte počas nejakých prestávok pri tej demonštrácii som zohnal adresu Petra Uhla na Anglickej ulici, tak som zaklopal na jeho byt a vtedy som podpísal Chartu 77. Po podpise Charty 77 niekto mi búchal na dvere ubytovne, na prvého mája, ešte som spal. Otvorím, dvere dvaja príslušníci, uniformovaní, Verejnej bezpečnosti že dneska je prvý máj a aby som nikde nešiel na verejnosť, aby som nešiel do sprievodov. Kedysi nás učitelia a vedúci na pracoviskách naháňali do sprievodov, aby sme sa zúčastnili a zrazu po podpise Charty 77 prídu policajti, že aby som nikde na verejnosť nechodil. Ešte v závere roka osemdesiatosem som dal na Považí jednému vysokoškolákovi ten rozsudok podľa toho paragrafu hanobenie štátu svetovej socialistickej sústavy a jeho čelného predstaviteľa. A tento vysokoškolák to priniesol, hovoril, že sa s nejakými ľuďmi stretáva alebo vie o niekom, že kto sa o takéto veci zaujíma, a že možno sa s tým bude dať niečo robiť. Takže to priniesol do Bratislavy a zrazu som dostal nejaký list, že sa dozvedel, že čo sa dialo ohľadom tej sovietskej vlajky, že sa o to nejako zaujíma, že môžem zatelefonovať a podpis tam bol Ján Čarnogurský."

Stretnutie s Jánom Čarnogurským a aktivity 1989

„Tak som sa vlastne niekedy v januári osemdesiatdeväť spoznal v jeho byte aj s pánom Antonom Seleckým, s pani Hanou Ponickou a s pánom Maňákom a s ďalšími ľuďmi, ktorí vlastne vtedy podpísali manifest Hnutia za občiansku slobodu, ku ktorému som sa ja pripojil a tak sme diskutovali čo robiť. Tak sme vtedy zorganizovali v roku osemdesiatdeväť, to bolo stretnutie na Bradle pri mohyle Milana Rastislava Štefánika. O tomto stretnutí, aj že sa pripravuje toto stretnutie, prinieslo informáciu opäť Hlas Ameriky, Slobodná Európa. A my sme to ako Hnutie za občiansku slobodu organizovali a bola tam celkom pekná účasť verejnosti, čo považujem za také obnovenie stretnutí na Bradle. Ja som potom v júni osemdesiatdeväť organizoval stretnutie pri vtedy myslím jedinej soche na Slovensku Milana Rastislava Štefánika, to bolo v obci Predmier, vtedy to patrilo do okresu Žilina. Vtedy sa na tomto verejnom zhromaždení zúčastnili aj Ján Čarnogurský, Hana Ponická a verejnosť z obce Predmier a Považská Bystrica. Potom prišiel august osemdesiatdeväť, vtedy skupina v Bratislave zorganizovala kladenie kvetov na miesta zavraždených slovenských občanov, Danky Košanovej, Petra Legnera. A ja som zorganizoval na Považí stretnutie pri hrobe zavraždeného mladého človeka, ktorý je pochovaný na cintoríne v Ilave a ten týždeň bolo také napätie a pamätám si, že som bol na ubytovni a kamoš prišiel s informáciou, že zavreli Jána Čarnogurského. Tak sme sa snažili získavať informácie a vtedy sme vlastne zistili, že začala tá akcia proti bratislavskej päťke. A v ten týždeň ešte obsadili cintorín v Ilave policajti, ŠtB a Verejnej bezpečnosti. Obsadili v Ilave železničnú stanicu. Mňa uniesla Štátna bezpečnosť z Ilavy do Považskej Bystrice."

Aktivity od leta 1989 po presťahovaní sa do Bratislavy

„V to leto osemdesiatdeväť som sa presťahoval z Považskej Bystrice do Bratislavy. Tu sme hneď s nejakými aktivistami založili niekedy v septembri, októbri osemdesiatdeväť časopis, ktorý mal názov O päť minút dvanásť, ktorý bol znázornený ako dvadsaťtri päťdesiatpäť. V októbri osemdesiatdeväť a vydali sme tri samizdatové čísla. Siedmeho novembra osemdesiatdeväť som zažil raziu ŠtB a Verejnej bezpečnosti v mieste bydliska, v Bratislave, kde mi pokradli materiály, rôzne písomné a rôzne tlačoviny a uniesli ma pri eštebáci na nejaké oddelenie verejnej bezpečnosti. No samozrejme som sa zúčastňoval demonštrácií, ktoré prebiehali v novembri osemdesiatdeväť. Bol som osobne pri vyhlasovaní nezávislých študentských odborov v Mlynskej doline. Informoval som pána Seleckého o tom, čo sa deje v Mlynskej doline na vysokoškolských internátoch a tieto informácie išli do Slobodnej Európy, do Hlasu Ameriky. Medzitým sa zbierali podpisy za prepustenie bratislavskej päťky, prepustenie politických väzňov aj v Čechách. No a ja som si podal sťažnosť na to, že bola vykonaná nejaká domová prehliadka bez povolenia prokurátora, opäť nedodržiavali ani tie svoje zákony. Potom, že mi niečo ukradli, doteraz mi to nevrátili a snažil som sa, niekoľko rokov som ten prípad nenechal tak, ale stále som vypisoval, odvolával sa no a nakoniec to skončilo tak, že všetko je premlčané a žiadne materiály mi nezobrali, nikde sa nič nenašlo."

November 1989 - posolstvo

November osemdesiatdeväť samozrejme, že som si predstavoval ten vývoj dynamickejší, zmeny, reformy hlbšie. A to, čo sa dialo po roku osemdesiatdeväť, videl som mnohé veci, ktoré sa dali robiť podstatne lepšie. Takže z mnohých rozhodnutí vtedajšieho vedenia určite nie som spokojný, to sú však dve veci. Nejaké nevyužité šance nejakých politikov a pád komunizmu nemôže zatieniť ten pohľad na ten november osemdesiatdeväť. Myslím si, že keby som sa nedostal ku kresťanstvu, tak asi by som omnoho ochotnejšie prijímal celý ten nezmyselný komunistický svet. Vlastne, pozerať na svet, snažiť sa pozerať sa na svet očami Ježiša Krista cez svoje svedomie bude asi jediná možnosť pre každého človeka aj v budúcnosti, aby nepodľahol žiadnym takým ideológiám, aké sme zažili v dvadsiatom storočí. Preto si myslím, že aj na Slovensku boli najviac prenasledovaní kresťania. Nepoznám inú skupinu na Slovensku, akúkoľvek skupinu, keď sa pozrieme, kultúra, šport, podnikanie, hocijakú oblasť spoločnosti alebo nejakú sociálnu skupinu, ktorá by bola tak masovo prenasledovaná a voči ktorej by bolo tak útočené, ako voči kresťanom. A preto si myslím aj v budúcnosti, ak príde nová diktatúra, tak bude určite zameraná voči kresťanstvu. Pretože si myslím, že človek, ktorý nebude mať kresťanstvo tak veľmi skôr veľmi rád veľmi, omnoho ochotnejšie príjme opäť nejakú nezmyselnú ideológiu, ak človek nemá nejaké svetlo, nejaké presvedčenie, tak jednoducho stratí orientáciu a prijme tú nejakú novú ideológiu. Takže ten odkaz je jasný, aj keď už nová nejaká ideológia príde a už sa nebude oháňať nejakými členskými preukazmi komunistickej strany a kladivom a kosákom, ale vždy to bude ideológia, ktorá sa bude snažiť ľudí nejako ovládať a stiahnuť ich na tú cestu podľa toho svojho nejakého gusta. Tak človek bude mať prakticky jedinú šancu vzdorovať voči tomu cez svoje svedomie a cez svetlo Kristovo."

Príbeh pamätníka spracoval: Stanislav Labjak, december 2019.

Vytlačiť