Príbeh pamätníka Štefan Kršňa (1926)

Motto: „Za slobodou aj za cenu námah a obetí.“

  • Štefan Kršňa sa narodil 18. januára 1926 v Bartošovej Lehôtke;
  • do meštianky chodil v Kremnici a tam sa učil aj za elektrikára;
  • počas SNP sa zapojil do aktivít partizánskej skupiny Milana Rastislava Štefánika;
  • na jeseň 1948 mal narukovať na vojnu;
  • zatkli ho a previezli do Mostu, kde ho odsúdili na 10 rokov za rozširovanie letákov;
  • 1950 za pokus o útek z uhoľnej bane v Moste dostal korekciu;
  • 1950 premiestnený do väznice Bory v Plzni;
  • 1951 – uránové bane Jáchymov;
  • 1954 – útek v sudoch, pridal sa k nim aj šofér;
  • pešo išli k nemeckým hraniciam;
  • 1956 – dostal vízum do USA;
  • po zdokonalení sa v angličtine dostal dobre platenú prácu v odbore elektronika;
  • po páde komunizmu pozval k sebe mamu, ktorá zomrela v USA;
  • 2004 sa vracia na Slovensko do Žiaru.

Štefan Kršňa sa narodil 18. januára 1926 v Bartošovej Lehôtke. V detstve sa cítil ako jedináčik, „lebo som mal sestru a tá sa narodila ďaleko neskoršie.“ Do školy meštianky chodil v Kremnici a tam sa učil aj za elektrikára. „Odmalička som sa už hral s elektronikou, takže ja som si vedel postaviť svoje rádio, no aj všelijaké také prístroje. Ja som si urobil aj vlastný osciloskop. A tak som chodieval do Prahy kupovať súčiastky z výpredaja starých nemeckých zásob vojenských.“ Mal záujem zúčastňovať sa aj na veciach spoločensky dôležitých. Keď bola mobilizácia pred vojnou, išiel sa hneď prihlásiť. „Ten seržant, čo to zapisoval, sa ma spýtal koľko je mi rokov. A ja som povedal, už mi bude trinásť a toho môjho kamaráta, čo tiež som tam priviedol, aj toho sa spýtal. Aj on povedal, že aj jemu už bude trinásť. Tak on sa na nás nahneval ten seržant a povedal nám tak choďte chlapčiská domov, až príde do tuhého, tak vás zavoláme.“ Počas SNP sa zapojil do aktivít partizánskej skupiny generála Milana Rastislava Štefánika.

Na jeseň 1948 mal narukovať na vojnu. „Z Jalnej prišli četníci, že dostali diaľnopisom rozkaz, aby ma priviedli do Mostu. Za protištátnu činnosť.“ Keď prišiel rok 1948 už hľadal možnosti ako sa dostať do cudziny. V tom čase bol v Moste. Po februári sa revolučne menili mnohé veci. Okrem Rudého práva a Práce nemohli vychádzať žiad­ne iné noviny. Zapojil sa do skupiny, ktorá tlačila a rozširovala letáky, na ktorých bolo napísané to, čo v novinách nemohlo byť. „Chlapčiská to rozdávali tam ľuďom na ulici. Tak prišla polícia a zavrela ich. A oni prezradili nás ostatných, tak nás celú skupinu potom zatvorili. Zato, že sme robili letáky.“ Zatkli vtedy dvadsiatich chlapcov, z toho niektorých vôbec nepoznal. Zavreli ich len preto, že boli podozriví. Poznali sa málo, lebo sa nestretávali všetci spolu, ale len v malých skupinkách a ani celkom nevedeli o sebe. „Keď ma zavreli, tak potom ma vyšetrovali. Jeden mi držal ruky vzadu, jeden policajt, a druhý ma vyšetroval päsťou. A už sa ma spýtal poznáš toho? Poznám. Poznáš toho? Poznám. Ale zakaždým ma udrel... Proste on ich menoval, ja som sa priznal, že ich poznám. Tak potom povedal, jój dobre. Tak už otvoril dvere a tomu četníkovi, Slovákovi, čo ma tam priviedol, tak tomu povedal, už môžeš ísť domov. Už sa priznal. Poznal som päť ľudí. Tak to bolo priznanie. A tak ma zavreli. Tam v Moste som bol odsúdený na desať rokov.“ Počas vyšetrovania nemali možnosť spolu komunikovať. Boli na rôznych miestach a aby o sebe ani nevedeli. „Radosť som nemal, ale ani strach som nemal. Nič mi nedokázali, no zavreli ma, ale nič mi nedokázali.“ Jeho otec bol v tom čase chorý, ale jeho mama ho prišla navštíviť dva krát do mesiaca. „Vždycky priniesla nejaké pagáčiky upečené, aby som mal čo jesť, lebo tam nás veľmi nekŕmili.“

Po odsúdení v Moste ho premiestnili do väznice Bory do Plzne a odtiaľ ho poslali roku 1951do Jáchymova do uránových baní. O prvý útek sa pokúsil ešte v uhoľných baniach v Moste. „Tak som musel spávať v korekcii, to bolo v pivnici. A tam jeden deň som dostal jedlo, aj len tú deku, čo som sa mohol zakryť. A druhý deň som mal hladovku. Tak to sa tak striedalo. Jeden deň jesť, jeden deň hladovka. A keď bola hladovka, tak som nedostal nič na jedenie. A tiež mi tu deku zobrali na noc, tak som musel spávať na betóne. Každú hodinu chodil dozorca a zabúchal tým pendrekom na dvere. Som musel vyskočiť, utekať k oknu, hlásiť svoje číslo, svoje meno a že je všetko v poriadku. A mohol som si zase na ďalšiu hodinu ľahnúť. Za hodinu zase a to každú celú noc sa tak opakovalo.“ V Moste dostal číslo 8549 a v Plzni mu pridelili nové väzenské číslo 02956.

V Jáchymove bol spočiatku v tábore, kde nekopali rudu, ale ju čistili. „Tam boli tie velikánske mlyny, čo rozdrtili tú rudu na prach. A potom boli vibračné stoly. Vtedy vibrovali a tým sa triedila tú ruda s ostatnými vecami. Tie ľahké veci, tie sa hneď odplavili preč. Potom prišli ťažšie, potom bolo vidieť kovy, až aj ten urán sa objavil tam.“ Aj tam premýšľal na útekom. Keďže mal dobré technické znalosti, tak sa dostal aj k lepšej práci. „Ja som tam začal prevíjať motory. Velikánske motory. Švajčiarsky motor dvestokoňový. To bol prvý, čo som dal do poriadku. No a to tam, ani nikto nechcel v Československu opraviť.“ Keď ho opravil, stal sa tam veľkým špecialistom. Dostal aj svoju dielňu. „Ja som tam mal osobnú stráž, vo väzení. Volal sa Lemon ten chlapec. Jeho úlohou bolo ísť tam do tej dielničky, čo sme mali a tam sedieť celý deň, dívať sa. Dával na nás pozor.“

Keďže vo väzniciach ich bolo veľa a každý z nejakého dôvodu, tak sa veľmi navzájom nezverovali jeden druhému. „Nechceli sme vedieť začo bol kto zavretý, lebo to potom sa prenieslo na priateľstvo a to niekedy nebolo tam zdravé. Chovali sme sa ako väzni.“ V miestnosti, kde spali, ich bolo okolo tridsať. Mali tam tri poschodové postele. On bol na treťom poschodí a blízko bola veľká diera na prístup čerstvého vzduchu. Nepríjemné to bolo počas studených zimných nocí. Dozorcovia dávali väzňom aj nezmyselné práce. „Aby sme tam nezaháľali veľmi, tak sme nosili kamene, velikánske kamene z jedného miesta v tábore na druhé. A potom zase naspäť.“ V zime, keď veľmi mrzlo „išli sme na ten tábor a tam nás postavili a nechali nás tam také dve hodiny v tej zime.“ Aj v Jáchymove bolo viac pokusov o útek. Ale oni po takých strieľali a na zastrašenie ich potom ukazovali pred nastúpenými väzňami. „Tak tam na tábore bola cesta. A za cestou bola strážnica. Tak keď niekto utiekol a chytili ho, tak ho priviezli na tú strážnicu a potom zavolali našich chlapcov a nosítka a potom tí tam prišli s nosítkami. Toho hodili, koho chytili, tak ho hodili mŕtveho na tie nosítka a tí ho museli potom ukazovať. A my sme museli stáť tam v nástupe a oni nám ho ukazovali mŕtveho.“ Svoj útek pripravoval dlho a premyslene, aby minimalizoval riziko, že pri pokuse o útek zomrie. Vedel, že bude treba mať dostatok potravín a civilné šaty. Vedel, že v neznámom teréne je dôležitý kompas a tak si ho vyrobil sám. Z oceľového metra si vyrobil plaváčik. „Tam som potom naletoval na to takú čiapočku. A tú som naletoval aj na tú ihlu. A tá ihla bola dvojitá. Sever a juh. Ihlu som mal zapichnutú buď v kabáte, alebo v čiapke, v tom záhybe.“

Roku 1954 sa pokúsili utiecť z väzenia spoločne. Jeden z nich bol Karol Nový. Jeho otec bol za Československa dôstojníkom v Košiciach. Druhý bol Ján Mochal. On bol letec. Mali v pláne odletieť do Nemecka, ak sa dostanú k nejakému lietadlu. Útek urobili v troch sudoch, každý bol v jednom z nich. „Ja som mal svoj sud a ten sud sa dal zvnútra zavrieť. Ja som to navaril a šróbami sa to zavrelo. To bolo proste tak, že sa mohol kotúľať a to držalo dohromady. Keď sme prechádzali cez tú bránu, čo bola hlavná brána, kde bola tá stráž, kde všetko kontrolovali, tak my sme boli v tých sudoch zavretí znútra. A ešte navrch som nahádzal takú špinavú vazelínu, aby to bolo hnusné. Aby to vyzeralo hnusne. Aby tí dozorcovia, čo tam boli na tej bráne, čo to strážili, aby sa im štítilo ísť robiť niečo, tam hádzať niečo. No tak a tí sa na to vykašľali, videli sudy zatvorené, no tak pustili to. No a my sme boli vnútri.“ V tých sudoch nebolo veľa miesta. Aby sa tak sedelo pohodlnejšie, mali také drevené špalíky, na ktorých sedeli. Viezli sa tak na aute po ceste z Jáchymova a keď šofér spozoroval na ceste cestnú kontrolu, otočil sa a zabočil na prvú poľnú cestu doľava. V tom čase už šofér vedel o nich, čo boli v sudoch a rozhodol sa pridať k nim. „Poľná cesta cez les, všelijaké hore dolu, až k Prahe sme sa dostali. Ale to trvalo dlho a to bola zlá cesta. Veľmi zlá.“ Došli do Prahy k rieke Labe a keď vystúpili zbadali prechádzajúcich sa policajtov. Oni ale už boli v civilnom oblečení, lebo už ho mali v sudoch. Šaty si zaobstarali ešte vo väzení od civilov, ktorí tam tiež pracovali. „Tak sme sa hneď ponorili do vody do Labe a tam stade sme sa dívali von, čo sa robí. A potom odtiaľ sme potom išli peši Na nejakom mlyne, starom mlyne sme boli tam niekde. A od toho mlyna potom sme išli hore niekde na kopec. A hľadali sme, ako sa najrýchlejšie dostaneme preč.“ Mali obavu, že odstavené auto sa nájde a budú ich hľadať. V Prahe mali dohodnuté s jedným bývalým spoluväzňom, že im pomôže. Keď sa však objavili pred jeho dverami, dištancoval sa od nich. Rozhodli sa ísť na juh. Šofér sa od nich odpojil, lebo ho začali bolieť zuby. Išiel do dediny k zubárovi a už sa nevrátil. Cez deň išli nakúpiť potraviny do obchodu a cez noc išli a čo najskôr sa chceli dostať ku hraniciam. „A tam prišli a už bola tráva pokosená. Hovorím, toto už musí byť Nemecko. A potom aj sme nešli ďaleko a už potom začalo ísť dolu a tam už sme počuli Nemcov rozprávať. Tak sme tam išli na četnícku stanicu. Žiadali sme, aby zavolali Američanov.“ Američania prišli pre nich a odviezli ich do Norimbergu, kde dostali dobré ubytovanie. A zabezpečili aj dostatok jedla. „Takže tam už sme boli doma.“ V tom čase tam bolo ale veľa výzvedných služieb. A vyšetrovali každého, čo tam prišiel. „A my sme boli tiež u Francúzov na vyšetrovaní. A tak boli sme tam ráno. A na obed, tí Francúzi nás zobrali na obed do kantíny tam. A prišli sme naspäť a Francúzi boli vyrabovaní. Niekto tam ich vyraboval, všetko to, čo my sme tam rozprávali, tie zápisy, všetko to zmizlo.“ Na vízum do USA čakal 2 roky a roku 1956 odletel lietadlom z Mníchova a dostal sa do New Yorku. „Bola taká horúčava, že keby som bol mal peniaze, tak hneď sa vrátim naspäť.“ Po príchode ho ubytovali v hoteli až hore na vrchu na Broadwayi. To bol hotel pre prisťahovalcov. Mal vlastnú izbičku. „A okno bolo do dvora. A ten dvor to bolo ako jeden velikánsky komín. Zo štyroch strán zabudovaný, takže to bolo ako velikánsky komín. Tam bolo tak horúco, že som chodil, celú noc som utekal na chodbu schladiť sa, lebo na chodbe bola veľká kúpeľňa.“ V hoteli nebol ale dlho. Jeden Slovák, ale narodený v USA, ho zobral do ich domu na Hillside, blízko New Yorku. „Hľadal som si prácu. No a s mojou angličtinou, čo som vedel sto slovíčok po anglicky, som prácu nenašiel.“ Do USA prišiel s 80 dolármi. „Kúpil som si za to auto. A dobré tri roky som ho používal.“ Prácu našiel u poľského staviteľa Mizoláka, pomáhal stavať domy. Neskôr išiel pracovať k inému. V jednom parku staval dom už ako stavbyvedúci.

Chodieval aj do spolku Slovákov. Tam poznal krajana Holého, jeho otec bol horárom v Bartošovej Lehôtke. Tiež spoznal Predáča, profesora z Kremnice, ktorý si tam kúpil farmu a pestoval jahody. Keď sa zdokonalil v angličtine, tak potom si už hľadal prácu v svojom odbore. V elektronike pre firmu, čo vyrábala prístroje. „A to už som nemal problém ju nájsť. Dali prácu, strašne veľa mi platili. Dolár na hodinu. To bolo pre mňa veľa peňazí vtedy.“ Dobre zapadol do kolektívu, chodil medzi inžinierov zakrátko dostal aj kanceláriu. „Zobrali ma ako svojho. A tak sa aj ku mne chovali. Aj peniažky som dostával. A som dostával veľa peniažkov. No nie zo začiatku, ale potom, ako som čím viacej som robil ďalej a ďalej a teraz nakoniec ešte mám aj zmluvy, kde mi platili štyristo dolárov na deň.“ Svoju manželku si našiel tiež medzi Slovákmi. Jej otec bol riaditeľom banky v Košiciach. Narodili sa im dve dievčatá a syn. „Chodili do školy v Amerike, tí slovensky vôbec nevedia.“

Slováci v Amerike majú veľmi dobrú povesť, lebo sú ako spoľahliví a poctiví pracovníci. „Všetci Slováci, čo som tam poznal, všetci sa tam uchytili dobre. Veľmi dobré práce mali. Aj tam ešte dneska sú a veľmi dobre sa majú tam.“ Do pádu komunizmu neudržiaval väčšie kontakty so Slovenskom. „Lebo ste tu mali ešte ten zlý systém. A akýkoľvek kontakt s Amerikou bol tuná považovaný za trestný.“ Po novembri 1989 už vedel, že nastanú väčšie zmeny. „Takže to už my sme boli radi, že ste sa toho zbavili, čo ste tu mali a že ste proste začali sa starať o to, aby Slovensko niečo znamenalo.“ Jeho otec zomrel ešte keď bol v Amerike. Mamu aj sestru s rodinou pozval k sebe. Jeho mama tam aj zomrela aj tam je pochovaná.

Po smrti manželky sa rozhodol roku 2004 prísť na Slovensko. „No som sa tu narodil. Tu som chodil do školy. Tuná proste to je môj začiatok. Tak predsa sa vrátim sem.“ Ale po päťdesiatich rokoch sa vracia ako neznámy. „Všelijako ma privítali tuná, tak aby som sa tu veľmi dobre doma necítil. Všetko možné mi robili. Aby som sa zobral a mazal naspäť do Ameriky. Ja môžem ísť do Ameriky, kedy chcem. Ja mám pas, takže ja môžem, ja nepotrebujem vízum, ja nepotrebujem nič. Len sadnúť na lietadlo a odletieť tam.“ Našiel ale aj dobrých nových priateľov. Chystal sa viac cestovať a navštevovať ľudí, aj bývalých spoluväzňov, ale keďže po návrate „už som nevedel dosť slovensky, tak mi nemohli dať vodičský preukaz.“ Chcel si kúpiť auto a cestovať. Cíti, že tým, že bol dlho mimo Slovenska, že ho niektorí považujú za polo - Slováka. „Lebo som cudzinec.“

„Ja by som vám potom chcel povedať toľko, že ja som Slovák, ja zostanem Slovák a ja som robil veľmi dobré meno Slovákom v cudzine. Či to bolo v Nemecku, alebo v Amerike, inde som nebol. Bol som aj v Kanade, ale to som len na návštevu bol. V Japonsku som bol na obchodnej ceste, ma poslali do Japonska. Ale všade, aj v Japonsku som hľadal Slovákov, tam v Tokiu. A našli sme tam reštauráciu a československú reštauráciu, ale tam už nevarili po československy, tam už varili po japonsky. Tak som sa nenajedol tam.“

Príbeh pamätníka spracoval: Stanislav Labjak, september 2016.

Vytlačiť