Príbeh pamätníka Silvester Krčméry (1924 - 2013)

„Musíme sa vychovávať k tomu, aby sme vedeli prijať aj utrpenie.“

  • narodil sa 5. augusta 1924 v Trnave;
  • v detstve vstúpil do zväzu katolíckych skautov a počas stredoškolského štúdia sa naplno zapojil do služby Cirkvi;
  • v roku 1943 sa zoznámil s kňazom, profesorom Tomislavom Kolakovičom (1906 - 1992), ktorý sa intenzívne venoval vysokoškolskej mládeži; práve on vo veľkej miere Silvestra ovplyvnil svojimi revolučnými myšlienkami o mieste a význame laikov a malých spoločenstiev v Cirkvi i fatimským posolstvom o obrátení Ruska;
  • počas štúdia na lekárskej fakulte v Prahe spolu s priateľom Vladimírom Juklom organizovali evanjelizáciu študentov, najmä pražských medikov, a robotníkov v českom pohraničí;
  • rozvoj hnutia laického apoštolátu, tzv. katolíckej akcie bol hlavným dôvodom ich štvortýždňového zatknutia a vyšetrovania Štátnou bezpečnosťou v roku 1946
  • koncom júla 1951 bol Silvester počas základnej vojenskej služby zatknutý a vo vyšetrovacej väzbe strávil tri roky;
  • v roku 1954 ho Vojenský súd v Trenčíne odsúdil za vlastizradu na 14 rokov väzenia; z nich prežil 10 rokov vo viacerých väzniciach (Banská Bystrica, Mírov, Ostrov nad Ohří) a v pracovných táboroch;
  • od prepustenia roku 1964 pracoval ako lekár v Bratislave a spolu s RNDr. Vladimírom Juklom sa podieľal na evanjelizácii vysokoškolákov, učňov, narkomanov, alkoholikov i väzňov;
  • roku 1974 bol spoluzakladateľom sekulárneho inštitútu Fatima, kde sa podieľal na vydávaní samizdatovej literatúry a organizovaní evanjelizačných spoločenstiev, tzv. krúžkov tajnej Cirkvi;
  • v 80. rokoch minulého storočia spolu s V. Juklom rozvinul činnosť Laického apoštolského hnutia, ktoré bolo základom pre neskoršie Hnutie kresťanských rodín na Slovensku, Hnutie kresťanských spoločenstiev mládeže a eRko - Hnutie kresťanských spoločenstiev detí.

Silvester Krčméry sa narodil 5. augusta 1924 v Trnave. Detstvo a mladosť prežil v Banskej Bystrici, neskôr sa kvôli otcovej práci presťahovali do Bratislavy. V mladosti vstúpil do zväzu katolíckych skautov a počas štúdia sa naplno zapojil do služby cirkvi. V roku 1943 sa zoznámil s kňazom, profesorom Tomislavom Kolakovičom (1906 – 1992), ktorý sa intenzívne venoval vysokoškolskej mládeži. Práve on vo veľkej miere Silvestra ovplyvnil svojimi revolučnými myšlienkami o mieste a význame laikov a malých spoločenstiev v cirkvi i fatimským posolstvom o obrátení Ruska. V Kolakovičovom spoločenstve, nazývanom Rodina, sa Silvester naučil poznávať tie najzákladnejšie pravdy života. Inšpirovali ho jeho skutky lásky, no predovšetkým to, ako tento človek dokázal vnímať a prijímať realitu života. „Kolakovič bol človek reality. Ak počul, že je niekde prenasledovanie, nestačilo mu, že si o tom prečítal nejakú knihu alebo noviny. On si zbalil svojich päť švestiek do ruksaku a o chvíľu už cestoval do neznámej krajiny. U nás sa usiloval prehĺbiť inteligenciu prostredníctvom vysokoškolských krúžkov. Mával kurzy kresťanskej filozofie a teológie a podával to takým moderným štýlom. Pre nás to bolo niečo nové a úžasné.“

Silvester Krčméry počas svojej mladosti často premýšľal o kňazskom živote, avšak jeho otec trval na tom, aby prv vyštudoval medicínu. Študoval teda na Lekárskej fakulte v Bratislave, pokračoval v Paríži i v Prahe. Počas štúdia spolu s priateľom Vladimírom Juklom organizoval evanjelizáciu študentov, najmä pražských medikov a robotníkov v českom pohraničí. Z členov bratislavskej Rodiny snáď nikto nevzal Kolakovičovu výzvu „dať sa totálne k dispozícii Kristovi“ tak doslova ako vtedajší medik Silvester Krčméry a prírodovedec Vladimír Jukl. Obaja sa rozhodli pre dobrovoľný celoživotný celibát, aby ich v ich apoštolskej horlivosti nič nezväzovalo. Na začiatku prvého povojnového akademického roka prišli dokončiť štúdiá do Prahy s úmyslom šíriť aj v českom prostredí to, čo od svojho veľkého vzoru, Kolakoviča, prevzali. Páter Zvěřina o nich vo svojom autobiografickom diele hovorí: „Někteří z propagátorů jocismu 1 přišli do Prahy z Bratislavy. Byli to zejména dva znamenití mládenci, a sice studující přírodních věd Vlado Jukl a medik Silvo Krčméry. Oba rozpoutali v Praze skutečnou vysokoškolskou Katolickou akci, měli totiž zkušenost se slovenskou Katolickou akcí z dob Slovenského státu, a my se od nich moc museli učit. Oba by měli dostat papežské vyznamenání za svou činnost tady.“

Za to, že rozvíjali hnutie laického apoštolátu, tzv. Katolícku akciu, ich Štátna bezpečnosť (ŠtB) v roku 1946 na štyri týždne zatkla a vyšetrovala. Napriek tomu, že komunistický režim u nás ešte nebol oficiálne nastolený, zatkli ich, kruto vyšetrovali a uväznili. Ako sám Krčméry hovorí, za mrežami sa ocitli predovšetkým kresťansky aktívni ľudia, ktorých sa vtedajší systém bál. Zápisnice boli sfalšované, obvinenia nepravdivé a nepodložené, súdne procesy vykonštruované. „Boli to právnicky nazvané notoriety, to znamená heslá, ktoré sa potom odovzdávali z jedného procesu na druhý. Všetky právne dokumenty sa falšovali na to, aby mohli týchto ľudí odstrániť. Takže bola kopa ľudí nevinne popravených, nevinne odsúdených, a nastalo veľké prenasledovanie proti cirkvi. Ovšem, ja nemôžem povedať, že by to bolo úplne len na škodu. Myslím, že to pomohlo ľuďom trošku sa rozlíšiť a vypracovať k dokonalej kresťanskej praxi, ak nie k svätosti v nebezpečí života.“

V roku 1951 sa začala ŠtB opäť špeciálne zaoberať Rodinou. Juklových a Krčméryho priateľov postupne zatýkali. Silvestra Krčméryho zatkli v júli 1951. Vo vyšetrovacej väzbe strávil tri roky, z toho bol štrnásť mesiacov na samotke. Podstúpil rôzne druhy telesného i psychického mučenia. Hoci tvrdí, že nezažil tie najtvrdšie fyzické tresty, duševné trýznenie pokladá z pohľadu ŠtB za omnoho „účinnejšiu metódu prevýchovy“. Dlhodobý pobyt na samotke, bez akéhokoľvek kontaktu s okolitým svetom, nemožnosť sedieť, iba chodiť dokola v cele, bez spánku vydržať stáť vyše 50 hodín. „Boli to rukavičkové metódy, kde na vás ani ruku nepoložili, ale dali do izolácie alebo do iných duchovných mučení. To bolo omnoho horšie ako fyzické mučenie. Niekedy v tých najhorších väzeniach, to boli väčšinou väzenia priamo riadené ministerstvom vnútra, my sme sa dokonca ,potešili‘, keď nás bili alebo mučili nejakým fyzickým spôsobom, lebo aj to bola zmena.“

V roku 1954 ho Vojenský súd v Trenčíne odsúdil za vlastizradu na 14 rokov väzenia. Hoci pri výsluchoch tri roky mlčal, na súde predniesol hodinovú obhajobu, ktorú ukončil slovami: „Vy máte síce v rukách moc, ale my máme pravdu!“ Začiatkom 60. rokov začala Krčméryho rodina podávať žiadosti o milosť, ale Krčméry ich odmietal a žiadal revíziu svojho procesu. Nakoniec žiadosť o milosť podal aj náčelník jeho väznice. Krčméry na to odpovedal písomne: „Podmienečne môžu byť prepustení takí ľudia, čo sa vo väzení polepšili. Ja som sa nepolepšil, zostal som taký, aký som bol. A preto odmietam amnestiu. Trvám na opätovnom prešetrení môjho prípadu.“ Napriek tomu Krčméryho prepustili. Vo väzení bol 13 rokov, 2 mesiace a 18 dní. Z nich strávil desať rokov vo viacerých väzniciach (Banská Bystrica, Mírov, Ostrov nad Ohří) a v pracovných táboroch.

Po prepustení pôsobil dvadsať rokov ako lekár v Bratislave. Od roku 1964 pracoval spolu s Vladimírom Juklom najprv na evanjelizácii vysokoškolákov, potom učňov a narkomanov, alkoholikov i väzňov. Roku 1974 bol spoluzakladateľom sekulárneho inštitútu Fatima, kde sa podieľal na vydávaní samizdatovej literatúry a organizovaní evanjelizačných spoločenstiev, tzv. krúžkov tajnej cirkvi. V 80. rokoch minulého storočia spolu s dlhoročným priateľom, tajne vysväteným kňazom V. Juklom, rozvinul činnosť laického apoštolského hnutia, ktoré bolo základom pre neskoršie hnutia kresťanských spoločenstiev detí, mládeže i rodín.

Príbeh pamätníka spracovali: Jana Speváková a Martina Fiamová.

Poznámky:

  1. Jocizmus – termín odvodený z iniciál JOC (Jeunesse Ouvriere Chrétienne) – Kresťanská robotnícka mládež.
Vytlačiť