Príbeh pamätníka Šebastián Košút (1941)

Motto: „Pán Boh sa postaral o to, že bude tak, ako treba.“

  • Šebastián Košút sa narodil 16. novembra 1941 v Čiernej Hore;
  • v roku 1965 ho kardinál Vyšinský vysvätil za kňaza vo Varšave;
  • v rokoch 1969 - 1970 väznený ako účastník protikomunistického hnutia Ruch;
  • v roku 1980 emigroval do Talianska;
  • v rokoch 1980 - 1990 osobný sekretár biskupa Hnilicu v Ríme;
  • v rokoch 1981 – 1989 kaplán utečeneckého tábora v Latine, blízko Ríma;
  • v lete 1986 venoval čas aj Štefanovi Polákovi, v októbri 1987 umučený v Borovciach;
  • v rokoch 1990 - 2014 na fare Marano Equo neďaleko Ríma;
  • Od roku 2014 je na Slovensku v Dome seniorov v Dolnom Ohaji.

Šebastián Košút sa narodil 16. novembra 1941 v Čiernej Hore (dnes Czarna Góra). „Pokrstili ma v Jurgove, to bola vtedy fara svätého Šebastiána, preto aj toto meno mám. No potom som bol vychovávaný doma. Po roku 1945 nás pričlenili do Poľska." Pochádzal z roľníckej rodiny. Starý otec bol aj učiteľom v obecnej škole. „Môj otec, ktorý bol predsedom spolku Čechov a Slovákov a mal často tie kontakty s Poliakmi, on chodieval tam, a dostával niekedy dosť takéto slovné bitky, by som povedal. A potom sa nám tak v žiali vyhovoril, keď sa vrátil z týchto stretnutí."

Po základnej škole ho otec zaviezol furmankou na koňoch do gymnázia do Jablonky. Vtedy nechodili ešte autobusy a cestná vzdialenosť je 40 km. Gymnázium vtedy malo aj vyučovací jazyk slovensky. Maturoval v júni 1959. A potom išiel do Kňazského seminára vo Varšave. Vysvätil ho kardinál Vyšinský a aj jemu povedal, že bude môcť pôsobiť medzi Slovákmi. Primičnú omšu mal 27. mája 1965.

Potom bol kaplánom vo Varšave. Počas troch rokov vystriedal tri farnosti a venoval sa aj Slovákom. Avšak jeho činnosť na fare v Piastove ukončil zásah štátnej moci. V časti priestorov fary boli totiž aktivity protikomunistickej organizácie Ruch. „Tam sme mali takú skupinu mládežnícku ale prichádzali aj už vysoko skončení, pracujúci ľudia, ktorí vedeli ako riadiť takúto skupinu, ktorá mala ako cieľ pripraviť ľudí v zmýšľaní akoby bolo sa treba oslobodiť od toho jarma ateistického alebo od sovietskej poroby, lebo takto žiť sa ďalej nedá. Preto oni tlačili a ja som dal možnosť na fare, takú jednu izbu, kde mali archív a kde mali rotaprint, kde sa mohlo najviac vytlačiť tých 200 kusov letákov... Vypili sme si čaj, kávu a nejaké sladkosti, povzbudili sme sa, potešili, že ideme na vec a ideme robiť toto, čo máme robiť, pretože na to sme tu, aby sme naše veci teda ľudské, spoločenské, potom aj národne riešili tak ako to chce Pán Stvoriteľ, darca života a ktorý nás dal do takýchto miest."

20. júna 1969 – akcia, počas ktorej uväznili vyše tisíc ľudí

„Keď prišiel rok 1969, tak končilo sa vyučovanie a nás všetkých, oni to sledovali dlhšiu dobu a nás všetkých vyše tisíc ľudí jednej noci, jedného rána prišli a teda vypočúvali. Potom nás zobrali do väzenia, mňa aj môjho kolegu kňaza, vtedy sme tam boli dvaja. Takže nás zobrali od piatej ráno do dvanástej. Brali z fary, môjho bytu najprv moje osobné veci, tieto listy a to, čo oni pokladali za dôležité. Ja som mal veľa listov, lebo ja som bol vtedy taký pisateľ, že som písal veľa do Nemecka, hlavne do Ríma, či už to bol Nahálka, Hrušovský, Tomko, atď. Písal som aj do Francúzska, niektorým po slovensky alebo niektoré veci aj takto v iných rečiach. My sme mali takéto kontakty. No tak potom konečne otvorili, teda dostali sa násilím do tej izby, kde bol práve tam ten archív a ten rotaprint. Nuž tak toto všetko zhabali, zobrali a nakládli do áut a odviezli do väzenia, aby všetko to tam kontrolovali. Nás tiež zobrali na prokuratúru a večer ma doviezli o deviatej do väzenia, od rána do večera som sedel tak otrasne. Tak ako som vstal, tak som sedel, iba som mal oblečenú sutanu, teda reverendu. A takto ma tam už potom dali do týchto väzenských podmienok. A mňa vypočúvali ráno, od rána do večera, aj v noci, na začiatku. Ale videli nakoniec, že ja som nepísal články, to písali iní. A preto prakticky ja som sedel rok a dali mi ešte potom rok takého väzenia, že som bol iba doma. Aj môj brat tiež tam bol vo väzení. Tí najhlavnejší dostali niekoľko rokov." Šebastián bol v rozsudku pomenovaný ako Organizátor celoeurópskeho hnutia proti komunizmu, najmä kvôli jeho kontaktom so slovenskými biskupmi Jozefom Tomkom a Pavlom Hnilicom, Dominikom Kaľatom, ktorí boli v emigrácii.

Po prepustení z väzenia aj prenášanie náboženskej literatúry cez hranice

Šebastián Košút po prepustení z väzenia bol na viacerých farách. Bol aj kaplánom v katedrálnom kostole sv. Jána Krstiteľa vo Varšave. Komunikoval listami so slovenskými duchovnými nielen v Ríme, ale aj v iných krajinách. Tiež sa zapájal do aktivít tajnej cirkvi na Slovensku. Aktívne šíril vieru, aj keď režim výrazne obmedzoval náboženskú slobodu. „Ale keďže som prijal jedného slovenského kňaza Jozefa Mrovčáka, ktorý prišiel do Poľska načierno cez hranice, lebo na neho bol zatykač na Slovensku. Tak my sme spolu chodievali po poľských kláštoroch a tam, kde sme vedeli, kde posielali knihy z Ústavu svätého Cyrila Metoda, my sme to všetko zbierali. A potom sme to postupne cez Babiu horu prenášali na Slovensko. Zo Slovenska sme mali dohodnuté, že o dvanástej sa stretneme na tej hranici, kde sa môžu stretnúť aj Slováci aj Poliaci. Vymenili sme si balíky. To sme mali každý mesiac takéto stretnutia a tých kníh sme mali dosť, lebo my sme to pozbierali od týchto poľských komunít, lebo oni nevedeli, čo s nimi. Videli, máme tu knihy a nám tu poslali z Ríma. Ale nevieme čo, no my sme to takto pozbierali a prenášali."

Poznámky na tému poľsko – slovenské vzťahy po vojne

„Nuž napr. tam boli bitky v kostole. Také slabšie bitky, sypali si soľ do očí títo ľudia navzájom. Poliaci so Slovákmi. Nuž a ešte napr. taká tam bola situácia, že hneď po vojne, keď tie skupiny, bandy ukrajinské, či nejaké tam boli. Keď sa dozvedeli, kto je tu taký rýdzi Slovák, tak takýchto ľudí likvidovali. Za nohy, za nejakým vozom a takto ich vyvliekli do lesa a tam už ich dali pod nejaký strom. Takto mal byť aj otec môjho kolegu Kaľatu Dominika, lenže akurát keď išli za ním, otvorila jeho manželka takú dieru do pivnice a zakryla to kobercom, nikto to nevidel, kde je. A on šiel preč atď. A preto on potom ešte žil, ale koľkí takí pravdiví Slováci takto odchádzali vtedy."Problematike slovensko - poľskému pohraničiu sa venuje aj Dokumentárny film ÚPN Bohom zabudnuté kúty. Po vojne sa tam vytvoril priestor pre "dobrodruhov", akým bol aj Józef Kuras, zvaný Ogien, ktorý spolu so svojou bandou po druhej svetovej vojne pripravil o život stovky nevinných poľských i slovenských civilistov.

„Chcem povedať aj ohľadom môjho farára v Jurgove. Keď ja som prišiel z Varšavy na omšu, na prázdniny do Čiernej Hory ku mojim rodičom, tak tam bola taká malá kaplnka a každý večer v lete sme sa tam zišli. Všetci chodili na tú omšu. Ja som celebroval aj po slovensky aj po poľsky, aj hral som na gitare. Oni to takto mali radi a keď sa o tom potom dozvedel farár, tak už môj brat mi píše, nemôžeš na budúci rok tam celebrovať, lebo farár povedal, že kardinál to zakazuje. Nuž, ja hovorím, ja si to vybavím s kardinálom a musím to povedať farárovi. Tak keď som prišiel na dovolenku, idem za tým našim farárom a hovorím mu. Otec farár, však som len teraz skončil štúdium a viem aké sú cirkevné zákony atď. Ja zavolám kardinálovi a ten mi hneď dovolí. A tak takých päť, sedem minút rozprávame a nakoniec keď ma tak sotil do dverí, som padol na zem, dvihol som sa a povedal. Otec farár ďakujem, arrivederci, dovidenia. Neuvidíme sa viac. A vždycky, keď som prišiel domov a kto mohol prísť, tak prišiel a som celebroval sväté omše doma a do kostola v Jurgove som viac nechodil.

No a tiež sme si povedali, musíme písať, pomôcť tým ľuďom. A sme písali v ich mene listy niekedy do Krakova, kde potom oni nevedeli na to nejako odpovedať, tí kňazi, čo mali odpovedať tým ľuďom v Novej Belej, lebo tam bol ten najväčší takýto problém. Nuž, ale ja mám aj jeden list biskupa Kaľatu Dominika, ktorý píše konkrétne ako môže krakovský biskup Wojtyla riadiť v budúcnosti celú Cirkev, keď nevie vyriešiť poľsko-slovenský problém v Novej Belej. My sme tam žili medzi obcami Nová Belá a Jurgov. Aj my sme s Kaľatom Dominikom chodievali po všetkých tých slovenských obciach, nie tak, že kontrolovali, ale poverení sa s týmito ľuďmi stretnúť, čo mali tzv. úrady alebo boli predsedovia Čechov a Slovákov. Kardinál Vyšinský nám aj povedal, že venujte sa týmto veciam, lebo treba dať tieto veci na správnu mieru, lebo mali by sme to dať na poriadok."

Stretnutia s biskupom Hnilicom – rozhodnutie emigrovať

„On chodieval skoro každý alebo každý druhý rok do Poľska a tam sme sa stretávali. V roku 1978, keď bol zvolený Wojtyla za pápeža, tak ja som sa dostal do Ríma a bol som u biskupa. Už vtedy mi povedal, že musím u neho zostať. Ja hovorím, ešte nie, lebo ja ešte mám nejaké veci vybaviť. Ja prídem čím skôr, keď to bude možné. Podarilo sa to o 2 roky, teda v roku 1980. Predtým v roku 1979 bol pápež v Poľsku tam vo Varšave, ja som vtedy bol v Dóme, v katedrále vo Varšave ako kaplán, tak sme sa tam stretávali aj s pápežom."

Emigrácia do Ríma v roku 1980

„Išli sme vtedy štyria do Ríma. To som bol ja, že ostanem tam, potom bol druhý Stašek Lugowski a jeho kamarát Wojdyla sa volá, nie Wojtyla, a jeden kňaz, môj kolega Jerzy Bos. Tak sme tam štyria išli, ja som išiel tak, že tam ostanem a napísal som aj na biskupský úrad list, že o dva dni tento list odovzdajte, keď ja už budem za hranicami Poľska, že by na moje miesto dali niekoho iného, lebo ja sa už nevrátim. A mal som to dohodnuté už s kardinálom Vyšinským, že sa stretneme tam v Ríme, keď on príde, že si tieto veci vybavíme. Najprv sme sa zastavili vo Waldkraiburgu, tam bol práve Svetový kongres Slovákov. Tam boli biskupi, tam bola mládež Slovenska. Tam sme sa už zoznámili. No a boli sme už ako doma. Po tom kongrese ja som išiel do Ríma, išli sme autom, biskup prišiel potom a boli sme u neho. Oni boli jeden mesiac a ja som tam už natrvalo ostal."

Kaplánom v utečeneckom tábore Latina

„A od roku 1981 som sa venoval utečencom v Latine slovenským, českým. Prečo? Pretože otec Michal Lacko, jezuita, najväčší profesor rímsky, úžasný vedec, ten práve hovorí, bol som tam v Latine: A tam naši sú bez ničoho, takto ako ovce bez pastiera. Čo povieš na to Šebastián, že by si Ty tam chodil? Áno, už tam ideme o týždeň, a tak sme tam medzi tých utečencov chodievali odvtedy raz alebo niekedy aj viackrát za týždeň. Tak sme sa stretávali až do roku 1989. Tak poviem, ako sme sa stretávali. Tak napr. že bral som takýchto veľkých hráčov a spevákov ako Bernard Mišovič, ktorý hral na husliach, Janko Košiar, ktorý hral na takej pianule. Ja som hral na gitare a keď oni išli na večeru a počuli tieto slovenské piesne, hneď sa všetci Slováci a Česi zastavili. A my sme povedali, zjedzte večeru a príďte do kaplnky. Takže my sme mali všetkých ľudí momentálne takýmto štýlom a potom sme si v kaplnke, kde nebola sviatosť, to bola pre všetkých, tak sme si urobili taký kruh, nás bolo od 30 do 80 takýchto ľudí, podľa toho ako kto prišiel. A tak sme im tie všetky situácie vyrozprávali, čo kde ako ľudia žijú vo Francúzsku, v Kanade, v Austrálii, Novom Zélande atď. A oni nám vyrozprávali ako sa im podarilo dostať zo Slovenska."

V Ríme býval u biskupa Hnilicu

„Ja som býval vždycky u biskupa ako jeho sekretár, ako taký od slovenských záležitosti a tých všetkých utečencov a potom všetkých návštevníkov, ktorých som vozieval kde bolo treba. Napr. druhý večer, keď som už bol u biskupa Hnilicu, hovorí mi: Tu máš telefón, zavolaj Dziwiszovi, lebo títo Slováci chcú ísť na svätú omšu k Svätému otcovi. Ja volám Dziwiszovi, ešte som ho v živote nevidel, pretože ja som ho osobne nepoznal ale on mňa poznal už takto po mene. Volám a hovorím, oslovím ho a on najprv mi hovorí: Šebastián, vieš čo, ja vďačím vám Slovákom, že som tu, že som tu s pápežom. Ako to, pýtam sa. Ty ani o tom nevieš, ale ja Ti poviem, mňa vyznačil biskup, teda kardinál Wojtyla, aby som išiel do Krempách (nie Krompachy, to je tam pri Novej Belej, pri Novom Targu). Tam za farára a išiel som tam. Tam ešte nikdy farár nebol. Prvýkrát som na fare, títo ľudia práve chceli po slovensky aby som im niečo prečítal, aspoň po slovensky Sväté písmo, svätú omšu. A on hovorí, ja neviem nič po slovensky a preto som to nerobil. A preto oni do kostola nechodili. Prečo? Lebo povedali si, my sme chceli kňaza, ktorý nám prečíta omšu po slovensky a ja neviem a oni do kostola nechodia. Idem za kardinálom Wojtylom a mu to hovorím. A on hovorí, netráp sa, budeš mojím sekretárom a ja tam pošlem iného. A preto práve vidíš, vďaka Slovákom ja som tu. A my sme mali vždycky takú možnosť, kedykoľvek sme chceli Slováci ísť s Poliakmi na svätú omšu, či do Castel Gandolfo, či do Vatikánu. Iba stačilo zavolať alebo list napísať. Ja som tam chodieval do výťahu, prišla sestrička, zobrala list, dala Dziwiszovi na stôl a on hneď zavolal. Áno prosím, nech sa páči. Prakticky biskup robil úžasnú službu tým, že všetkých Slovákov, ktorí chceli byť s pápežom, oni skutočne mali túto možnosť dostať sa k nemu, lebo takého sme mali a Svätý otec strašne tiež, úžasne mal rád Slovákov, pretože on si to aj uvedomil, keď bol v Novej Belej, keď tam prakticky riešil tie problémy poľsko-slovenské."

Kňazom všade, aj v autobuse

„Keď ma vyhodil (farár v Jurgove), tak čo tam pôjdem. Povedal som si, keď vás vyhodia, hovorí Pán Ježiš z jedného miesta, choďte na druhé, lebo je to také aj šikovné, lebo nemôžeme iba v jednom mieste zostať. Tak ja som taký viac svetový. A preto práve napr. keď sme chodievali s Nápoletancami vo vlaku, v autobuse, tak ja som im celebroval omše v autobuse na začiatku aj normálne autobus beží a my celebrujeme omše, omša trvala niekedy aj hodinu a pol, lebo niektorí ešte chceli povedať nejakú myšlienku, tak sme mu dali mikrofón a vyrozprával. Takže takéto veci a potom ja som v toľkých miestach, v toľkých domovoch celebroval omše, pretože to ma naučil môj farár, že keď ma vyhodil z fary a z kostola sv. Šebastiána, tak sa mi stal každý dom takým kostolom... To je také úžasné, ide ten kostol akoby pochodový, ide po tej zemi a človek vidí všetky možnosti, že to sa posväcuje touto obetou Ježiša Krista."

O činnosti biskupa Hnilicu

„Keď som prišiel za biskupom Hnilicom, tak praktický jeden deň, čo sa prežívalo u neho, to ja som napríklad v Poľsku jeden rok toľko nezažil, čo jeden deň u biskupa Hnilicu. Pretože každý deň na obed alebo večeru tam bolo niekoľko významných osobností, ktoré boli v tom čase v Ríme. Či už to boli z Kanady alebo z Ameriky alebo z Austrálie alebo z Poľska. A preto práve nielen Slováci, Poliaci, ale aj niektorí Američania, niektorí Nemci. Biskup vie perfektne nemecky, preto práve, prečo prichádzali za ním, pretože k biskupovi sa mohli dostať vždy, ale k Svätému otcovi nie, a preto biskup, ktorý chodieval často, aspoň raz za týždeň alebo niekoľko razy za mesiac za Svätým otcom, tak on to všetko, čo títo ľudia chceli povedať Svätému otcovi, tak to povedali práve biskupovi Hnilicovi a on to potom referoval v krátkosti. A napr. potom ďalšia vec. Taká profesorka z Krakova Wanda Póltavská, taká osobná priateľka, oni sa poznali ešte z Poľska a ona, keď tu bola v Ríme a obvykle bývala v slovenskej komunite.

Biskup Hnilica, on bol ohromný v tom zmysle, že vždycky vyhľadal tie najlepšie situácie. Či to boli už stroje alebo ľudia alebo myšlienky alebo ponuky, aby to všetko bolo tak ako to potrebuje pre dnešnú dobu Pán, pretože on nás poslal na svet, aby sme vedeli použiť to najlepšie. A potom biskup Hnilica bol pozývaný aj do televízie, napr. či už v Taliansku, kde hovoril naživo o týchto situáciách, problémoch komunizmu a ako sa chová voči nám kresťanom. Ale predovšetkým biskupa Hnilicu bolo motto, keď my obrátime Rusko, teda Sovietsky zväz, tak to bude najväčšia pomoc pre Slovensko."

O ceste biskupa Hnilicu do Moskvy

„Ja som mu vybavoval vízum do Ruska, keď išiel za Matkou Terezou, keď dostala doktorát a v Bombaji, v Kalkate, tam mala aj tieto slávnosti. Biskup Hnilica, že sa mal vracať niekedy vo februári. Ale Matka Tereza mu hovorí, tam bol vtedy s ním páter Litva aj Leo Masburg, ako prekladateľ, lebo on vedel anglicky aj nemecky aj taliansky. Hovorí Matka Tereza, vescovo Paolo, zostať tu ešte, buď ešte s nami. On, ja musím, mám vízum, musím už takto ísť do Ruska. Ale choď a zameň to vízum. Tam niektorá z tých sestričiek išla na ambasádu, či na konzulát sovietsky a mu to zamenili tak, že mu dali možnosť odcestovať ten týždeň pred 25. marca do Ríma v roku 1985... Prišli do Moskvy o pol jednej v noci. Pozreli sa títo vojaci, že Hnilica je na zlej listine, teda nesmieme ho pustiť do Moskvy, mimo letiska. Tak telefonujú. Od polnoci do piatej, non stop telefonujú po rôznych situáciách, aj pýtajú sa medzi sebou, toto bola kalvária, čo tam prežili títo dvaja. Lebo Leo Masburg mohol ísť, ale musí zostať s biskupom... Takže nakoniec, keďže sa nikomu nedovolali, jeden už bol tak zúrivý, že povedal, zobral pečiatku, dal štempel do toho pasu, tam kde bolo treba a hovorí, choďte, utekajte preč. A tak sa stalo. Potom biskup hovorí, neberme nejaké ďaleké cestovanie, do prvého hotela sa tu ubytujme... A mal aj tú omšu v Kremli a tam čítal ten akt zasvätenia, ktorý potom 25. marca, keď som ho doviezol z letiska a priamo na omšu, tá sa už slúžila, ale nám tam dali možnosť, tam to zopakoval spolu s pápežom, túto modlitbu zasvätenia, ktorú čítal vtedy z L'Osservatore Romano tam v Rusku. A ešte potom mal takú diskrétnu omšu, ešte aj v lietadle, keď cestoval z Moskvy do Ríma."

O Štefanovi Polákovi, ktorého zavraždili na fare v Borovciach v októbri 1987

„Z Ústavu (sv. Cyrila a Metoda) som mal takúto ponuku, Šebastián príde tam v roku 1986, príde tam Štefan Polák. Nevenuj sa mu, však to je pacista (člen Pacem in terris). Práve, ako sa mu nevenovať? Biskup mi hovorí, toto sú naši ľudia, oni prídu k nám. Ty sa im venuj... Ja som svedok, nie že jediný, ale keďže prišiel ten Štefan Polák, kňaz, farár z Boroviec za biskupom Hnilicom. A ten mi hovorí, tak sa im venuj. Dva týždne som sa im venoval, bol tam aj Klepanec, vtedy bol doktor ešte, teraz je páter Rajmondo, dominikán. A ďalší dvaja, to boli štyria chlapi, ktorí práve prišli. A to, že ja žijem, to znamená iba kvôli Štefanovi Polákovi, že by sme pozbierali všetky materiály, lebo ja som svedok, by som povedal okatý, že on prišiel za biskupom Hnilicom. Ja som sa im venoval 2 týždne a on sa vrátil sa na Slovensko vymenený."

Aktivity v Marago Equo

„Biskup Hnilica mal totiž veľmi blízky kontakt so Subiacom, teda s benediktínmi. Vtedy tam bol biskup Andreotti Stanislav a bol aj opát a tam sme chodievali. Biskup Andreotti hovorí, otec biskup Pavol, prosím prepusti mi tu Šebastiána, aby on riadil aj faru ale aj to sanktuárium. Pýta sa ma biskup a Ty chceš to? Ja hovorím, chcem. Tak, môžeš. A takto sa stalo, že v roku 1989 v októbri som tam prišiel, som prevzal ako farár a od roku 1989 uplynulo 25 rokov, čo som tam bol... A od roku 1991 máme tam do roku 2005 každý týždeň jeden alebo dva autobusy, hlavne v lete."

Prezident Poľskej republiky Bronislaw Komorowski v Ríme 14. decembra 2013 odovzdal Šebastiánovi Košútovi za jeho mimoriadny prínos k demokratickým zmenám v Poľsku vysoké poľské štátne vyznamenanie Dôstojníckeho kríža Rádu Obrodenia Poľska.

Počas pietnej spomienky na obete komunistického režimu pri pamätníku Brána slobody pod hradom Devín v Bratislave pri príležitosti Dňa boja za slobodu a demokraciu 17. novembra 2018 Šebastián Košút prevzal od prezidenta Slovenskej republiky Andreja Kisku ocenenie za jeho protikomunistickú činnosť.

Šebastián Košút sa na Slovensko vrátil v roku 2014, žije v Dome seniorov v Dolnom Ohaji.

Príbeh pamätníka spracoval: Stanislav Labjak, september 2020.

Vytlačiť