Príbeh pamätníka Rudolf Čavojský (1930)

Motto: „Poslanie propagovať medziľudské vzťahy a lásku k blížnemu v najzložitejších životných situáciách, kedy najviac človek človeka potrebuje. Škoda, že toto chýba v rodinách.

  • narodil sa 8. augusta 1930 v Bratislave;
  • v Bratislave navštevoval ľudovú školu i jezuitské gymnázium;
  • na gymnáziu bol veľmi ovplyvnený kresťanskými pedagógmi;
  • zoznámenie s Vladom Juklom a Silvom Krčmérym;
  • pridanie sa do skupiny kolakovičovcov;
  • po komunistickom prevrate bol spolu s ďalšími v druhej etape zatýkania zaistený;
  • strávil dva roky vo vyšetrovacej väzbe v Justičnom paláci v Bratislave;
  • rozsudkom bratislavského súdu bol odsúdený na 4,5 roka odňatia slobody a 5 rokov straty občianskych práv;
  • po odvolaní sa proti rozsudku a vynesený definitívneho verdiktu bol eskortovaní do lágru Mariánska v Jáchymove;
  • tvrdé životné podmienky si so spoluväzňami zlepšovali veľkou mierou spolupatričnosti;
  • bol nasadený na prácu vonku – tlačenie vozíkov však nevládal a preto mu pomáhal spoluväzeň;
  • po smrti prezidentov bol prepustený;
  • počas jeho zaistenia bola rodina presunutá v rámci Akcie B z Bratislavy do Čachtíc;
  • po pár dňoch s rodinou v Čachticiach sa rozhodol odísť do Bratislavy;
  • sťažené možnosti pri hľadaní práce i bývania;
  • práca náhradného skladníka;
  • večerná škola v nábytkárskej priemyslovke, neskôr štúdium na Právnickej fakulte, kde promoval ako doktor práv;
  • v roku 1959 sa oženil s Marcelou, majú spolu štyri deti.

Rudolf Čavojský sa narodil 8. augusta 1930 v Bratislave, kde vyrastal s ďalšími siedmymi súrodencami. Tu prežil i detstvo. Jeho otec, významný predstaviteľ kresťanského robotníckeho hnutia, presadzoval zásadu, v ktorej i keď zastával niekoľko verejných funkcií, poberal len jeden plat a preto žila rodina veľmi skromne. Otec mu bol veľkou inšpiráciou a príkladom pre jeho neskorší život. Pochádzajúc z robotníckeho prostredia zastával rôzne verejné funkcie, od roku 1936 bol i poslancom pražského parlamentu a počas Slovenského štátu člen Slovenského snemu. Postupne sa z robotníka vypracoval a celý život sa venoval sociálnym podmienkam robotníkov, za čo dostal vyznamenanie od Pia XI. a Rád Svätého Gregora.

Jeho štúdium na cirkevnej, ľudovej škole na Vazovovej ulici bolo pretkané rôznymi udalosťami: „V pamäti mi utkvel jeden taký zážitok. Vedľa našej školy bola nemecká ľudová škola. Keď som vychádzal zo školy, títo nemeckí spolužiaci na mňa čakali a keďže si mysleli, že som Žid, tak ma zmlátili. Samozrejme, že som sa nepriznal rodičom ani v škole. Odvtedy mám rád Židov, pretože som to považoval za taký varovný signál, že čo sa tými chudákmi robí.“

Po skončení cirkevnej školy pokračoval na jezuitskom gymnáziu, kde sa vďaka skvelým pedagógom začal zaujímať o katolícku akciu a apoštolát. Jezuitské gymnázium bolo po čase zatvorené a on si dokončil štúdium na reálnom gymnáziu. Jeho kroky viedli na Právnickú fakultu, z ktorej bol však vylúčený. Dostal sa do kontaktu s hlavnými predstaviteľmi laického apoštolátu na Slovensku, so Silvom Krčmérym a Vladom Juklom. Patrili tiež do kolakovičovskej skupiny. Dostala názov po profesorovi Kolakovičovi, ktorý sa zdržiaval na území Slovenska počas druhej svetovej vojny a vyučoval mladých ľudí z robotníckych vrstiev k laickému apoštolátu. „A tak sa stalo, že keď prišlo k pogromu na predstaviteľov katolíckej akcie, po prvej etape zatýkania prišlo aj k druhej etape, kde som patril aj ja.“ Na zatýkanie boli dopredu upozornení. Kňazi, ktorí viedli ich krúžky ich systematicky pripravovali na väzbu. „Napríklad nás pripravovali tak, aby sme si hneď vytvorili režim dňa. Učili sme sa Písmo sväté spamäti, formulár omše, takéto praktické veci, nie len sociológiu, kresťanskú filozofiu, ale i takú predprípravu na to, čo tam nakoniec bolo.“ K zatknutiu prišlo 18. júna 1952, pri prechádzke za rodinou, ktorá trávila čas v univerzitnej záhradke. Okoloidúce auto pri ňom nečakane zastavilo a „vyskočili z neho traja páni, hodili mi na hlavu nejakú handru, vtiahli ma do tatraplánu a odviezli do záchytného opatrovateľského väzenia pre zatknutých." Vďaka tréningu, ktorý dostal od vedúcich krúžkov bol na zatknutie dostatočne psychicky i duchovne pripravený. V cele U dvoch levov strávil tri týždne. „Stravovanie bolo také, že teda raz denne polievka. V tej pivnici bola aj zima, tak som si potom vypýtal deku. Nechcem sa sťažovať, keď mne sa to všetko zdá byť také primerané tomu obdobiu.“ Potom bol prevezený do Justičného paláca, v ktorom bola vyhradená časť na vyšetrovanie. Výsluchy tam podľa jeho slov neboli také strašné. Je možné, že preto, že ich v skupine zatkli spolu veľmi veľa. Keď výsluchy skončili, čakali, čo sa bude diať. Takto strávili vo vyšetrovacej väzbe dva roky. Na svojich spoluväzňov spomína v dobrom „Dostal sa ku mne aj jeden Žid, ktorý mi bol vzácny a to tým, že sa každé ráno pri budíčku sa postavil, išiel do rohu cely a tam sa modlil a bol ticho... Druhým takým bol Francúz, ktorého chytili na hraniciach akože špióna. Cenil som si na ňom to, že každé ráno si zastal k oknu a spieval Marseillaisa.“ Vo väzení sedel i s Ernestom Macákom, ktorý bol ako kňaz zaistený počas Barbarskej noci a odsúdený za svoju kresťanskú vieru. Psychicky to však na cele s Macákom dlho nevydržal a po niekoľkých dňoch požiadal o preloženie.

Rozsudok súdu v Bratislave mu udelil trest odňatia slobody na 4,5 roka a na obdobie piatich rokov mal byť zbavený občianskych práv. Proti rozsudku sa odvolal a jeho proces i s ostatnými pokračoval na Najvyššom súde v Prahe, na Pankráci. „Tá spomienka na Pankrác je pre mňa zaujímavá. Bol som zvyknutý sa modliť na kolenách. Nikde to nikomu nevadilo, až na Pankráci. Bachari ma napomenuli, a keď som neposlúchol odňali mi možnosť prikúpiť si nejaké jedlo a nakoniec ma potrestali za neuposlúchnutie rozkazu.“ Najvyšší súd len potvrdil rozsudky, kňazom pridal pol roka či rok na viac. Na sviatok Panny Márie v decembri 1954 boli eskortovaní do lágru Mariánska v Jáchymove. Príchod bol prekvapivo pozitívny. Spoluväzni ich už čakali a keďže bola zima zaobstarali im teplé prádlo. V lágri sa všetci o všetkých starali, nie len z radov cirkevníkov ale i bielej légie. Pobyt v Jáchymove vnímal ako raj pre apoštolát „Vyučovalo sa náboženstvo, krstilo sa, pokiaľ tam boli tajní kňazi premieňalo sa. Denne som dvadsať hostii rozniesol po spolumukloch. To som ani pred rodinou nemohol povedať, ale boli to pre mňa osobne, vnútorne najkrajšie časy, ktoré sa už nezopakovali ani na slobode.“

Rudolf bol zaradený do práce na povrch, robil tzv. obiehača. Tlačil vozíky s rudou i prázdne. Sám bol však slabý i na túto prácu. „A to je zase nádherná skúsenosť, že ako vie človek človeku pomôcť v týchto najrozličnejších situáciách." S prácou mu pomáhal väzeň odsúdený za krádež, ktorý bez slova, automaticky za neho odpracoval a nechcel za to nič, ani cigarety. „Videl som na ňom, že nás niektorých vnímal, ako že sme trochu iní.“

Pobyt v lágri však nebol idylický. Keď nejakí spoluväzni utiekli, nechali všetkých zostavších nastúpiť v mraze na appel. Museli tam stáť i 24 hodín, kým neboli utečenci nájdení a zastrelení.

Kvôli svojmu židovskému výzoru mal i v Jáchymove rôzne zážitky „Holili nás oficiálne, spoločne naraz. Všetko bolo v poriadku, až na to, že nás holili nemeckí retribučáci, ktorí si mysleli, že som Žid. To mi dali britvou primerane najavo a vždy som po holení odišiel dokrvavený. Spoluväzni mi potom obstarali holiaci prístroj, žiletky a tak som sa sám holil.“

Po smrti Stalina i Gottwalda bol jeho trest znížený a nakoniec bol prepustený na slobodu. Počas zaistenia bola rodina vysťahovaná v rámci Akcie B do Čachtíc, otcovho rodiska. Po prepustení sa vybral za rodinou a pragmatické udalosti ho prinútili čoskoro opustiť Čachtice. Odišiel preto do Bratislavy, za svojimi sestrami. Ubytovanie a práca sa mu hľadali veľmi ťažko. Nakoniec sa mu podarilo zamestnať sa ako náhradný skladník, platovo bol však silne diskriminovaný. Doplnil si vzdelanie na škole umeleckého priemyslu a po uvoľnení v roku 1968 si dokončil štúdium na Právnickej fakulte, kde bol promovaný ako doktor práv. Neskôr pôsobil ako právnik.

V roku 1959 sa oženil s Marcelou, a majú spolu štyri deti: Stanislava, Katarínu, Barboru a Zuzanu.

Po založení rodiny sa v laickom apoštoláte výrazne neaktivizoval. Stretával sa napríklad s pátrom Ďermekom, ktorý bol saleziánsky provinciál a neskôr prednášal i na vysokej škole teologickej. Pomáhal mu napríklad s finančným zabezpečením omší a on chodil do ich rodiny slúžiť svätú omšu, rozhrešovať a podobne.

Svoje posielanie v živote vnímal ako „poslanie propagovať medziľudské vzťahy a lásku k blížnemu v najzložitejších životných situáciách, kedy najviac človek človeka potrebuje."

Paradoxom pre Rudolfa zostáva, že si veľmi váži roky strávené vo väzbe a väzení. Po prepustení, keď prišiel skutočný život, prišla veľká dilema ako zostať sám sebou. Človek sa skúšal uplatniť, pracovať, získať si prostredie, aby mohol žiť medzi ľuďmi ako človek.

Spracovala: Juliana Gubišová

Rodina pána Čavojského reagovala na tento príspevok a doplnila spracovanie o ďalšie fakty, ktoré sú k dispozícií v archíve referátu Oral history Ústavu pamäti národa.

Vytlačiť