Príbeh pamätníka Rozália Nagyová, sr. Aquinata (1928)

Motto: „Prežili sme tam desať šťastných rokov, ale prišli, že nás musia uvoľniť z továrne, lebo krstili sa deti, sobášili sa, spovedali a chodili na sväté omše, takže sme boli tŕňom v oku komunizmu.“

  • narodila sa 14. apríla 1928 v Bratislave;
  • od šiestich rokov navštevovala nemeckú školu v Petržalke, kde bývali;
  • bola nadaná na výtvarné a hudobné umenie;
  • počas druhej svetovej vojny žila rodina vo veľkej chudobe, s matkou hladovali, otca zobrali Nemci;
  • v 1945 roku absolvovala nemecké gymnázium v Hainburgu, pre vojnové udalosti bolo gymnázium skrátené, šesťročné;
  • v roku 1945, po príchode Rusov, ju matka dva mesiace pred nimi ukrývala v pivnici;
  • následne sa prišla do Bratislavy prihlásiť do kláštora, sestry jej odporučili prečkať neistú povojnovú dobu, do kláštora potom vstúpila ako kandidátka v roku 1947;
  • navštevovala hudobnú školu - klavír, spievala;
  • 25. júla 1950 skladala prvé sľuby;
  • 30. augusta 1950 kláštor obklopila milícia, Akcia R, sestry si mali zbaliť len najnevyhnutnejšie veci, boli sústredené s mnohými ďalšími v kláštore Nových Zámkoch;
  • 11. októbra 1951 opäť pod dohľadom boli nútené sa zbaliť a nastúpiť do autobusu;
  • 1951 - 1961 pracovala v bavlnárskom závode Benár v Benešove nad Ploučnicí;
  • 1961 - 1985 sa starala o duševne postihnuté deti v Čížkoviciach, rehoľné sestry priviezli do neupratanej novostavby zároveň s prvými desiatimi deťmi, po niekoľkých rokoch vplyvom práce sestier sa stal ústav najlepším v Československu;
  • 1985 - 1993 v Rúbani na Slovensku - bohatý rehoľný život, príprava sestričiek v civile, učila nemčinu, maďarčinu, hru na klavíri, pôsobila ako duchovná pomoc v nemocnici, organistka, dva roky obnovovala duchovný život u spolusestier v Maďarsku, vyučovala náboženstvo, pripravovala deti na prvé sv. prijímanie;
  • v roku 1993 sa školské sestry de Notre Dame vrátili do svojho kláštora v Bratislave;
  • do veku sedemdesiatsedem rokov ešte hrávala na organe.

Rozália Nagyová sa narodila 14. apríla 1928 v Bratislave a bola jediným dieťaťom svojich rodičov - matky Rozálie a otca Petra Pavla. Bývali v Petržalke a keď dovŕšila školopovinný vek, nastúpila do tamojšej nemeckej školy. Od mala tak vyrastala vo viacjazyčnom prostredí, dobre sa učila a jednoznačne inklinovala ku umeleckým prejavom, mala veľké nadanie na hudbu a kreslenie. Impulz ku duchovnému životu začala intenzívne pociťovať v období dospievania v kruhu svojich priateliek.

V mladom veku poznala ťažký život počas druhej svetovej vojny, otec pracujúci v továrni, bol jedného dňa Nemcami odvlečený a ona ostala sama s matkou. Trpeli nedostatkom potravy a niekoľkokrát odpadla od hladu, v škole strácala zrak a silu. Situácia sa pre rodinu nezmenila k lepšiemu ani v roku 1945, po príchode Rusov. Mladú Rozáliu matka ukrývala dva mesiace v skrýši v pivnici. V tom čase už vedela, že chce ísť do kláštora. Cítila svoje povolanie, ale rehoľné sestričky jej odporučili vyčkať z dôvodu neistej budúcnosti a ťažkých povojnových rokov. "Ty si ešte mladá, máš len sedemnásť rokov, čakaj trošku, teraz je strašná doba, nevieme, čo bude s našimi nemeckými sestrami, aj s maďarskými, či aj nás nevyženú odtiaľ. Prosím Ťa, zatiaľ počkaj, príď sem k nám sa ukázať, ale zatiaľ Ťa nemôžeme prijať." Vo svojom odhodlaní vytrvala, odmietla ponuku z "dobrej" rodiny pracovať ako vychovávateľka detí. Do kláštora mohla nastúpiť ako kandidátka v januári 1947, vzápätí začala päťročné štúdium hry na klavír a vďaka svojmu nadaniu absolvovala v prvom ročníku hneď tri ročníky. 25. júla 1950 skladala svoje prvé sľuby. "My sme sa zasvätili našimi sľubmi - chudoba, čistota, poslušnosť a vyučovanie mládeže. Máme štyri sľuby. My berieme všetko z rúk Božích. Kam nás vyviezli, tam sme stopercentne pracovali..."

V roku 1950 v Československu došlo zo strany komunistického režimu ku pokusu o likvidáciu Katolíckej cirkvi násilným spôsobom. Akcia K (nazývaná aj "Barbarská noc", z 13. na 14. apríla) bola krycím názvom pre akciu zameranú voči šiestim mužským reholiam. Došlo ku skonfiškovaniu ich majetku a zvážaniu rehoľníkov do sústreďovacích táborov. Postupne sa zamerali aj na ženské rehole, išlo tu o akciu s krycím názvom Akcia R. Kláštor sestier Notre Dame v Bratislave obklopila ľudová milícia 30. augusta 1950. Mohli si vziať len to najpotrebnejšie do jedného kufríka a boli nútené nastúpiť do autobusu. Rok strávili v kláštore v Nových Zámkoch, "hlava na hlave" rôzne rehole. V októbri 1951 boli opäť nútené zbaliť si najnutnejšie osobné veci, nasadnúť v noci do autobusu a čakať. "Sme nevedeli, čo sa stane, kam nás vezú, či do Ruska, či do koncentráku, nikde. Sedeli tam nejakí traja chlapi vnútri a jedna žena, to sme nevedeli, že sú už z továrne z Čiech..."

Nasledujúcich desať rokov pracovala Rozália, sestra Aquinata, so spolusestrami v bavlnárskej továrni Benár v Benešove nad Ploučnicí. Ako pracovná sila prešla všetkými oddeleniami, tkalcovňou, prádelňou, prácou pri strojoch. Po zápale ľadvín ju z ťažkej práce v továrni uvoľnili a pracovala ako kancelárska sila. Sestry sa intenzívne venovali svojmu duchovnému životu, navyše postupne "zaplnili" kostoly na nedeľnej bohoslužbe, krstili sa deti, sobášilo sa atď., prirodzene sa tak stávali "tŕňom v oku" ateistického režimu. Boli sledované pre svoj údajný styk s Vatikánom, strážené, niekoľkokrát preškolené v duchu ideológií Sovietskeho zväzu - neúspešne. Bolo potrebné rehoľníčky viac izolovať od občanov. Ako vhodná alternatíva sa núkali opatrovateľské ústavy.

V roku 1961 bolo najprv päť, neskôr desať sestier prevezených do vznikajúceho detského ústavu v Čížkoviciach. Zároveň boli privezené prvé deti s duševnými postihnutiami. Nemali kde poriadne bývať, kde variť, v katastrofických hygienických podmienkach postupne v priebehu jedného roka dom vyčistili, dostavali kuchyňu a uspôsobili na starostlivosť o deti, ktoré neustále pribúdali. Sestry - profesionálne učiteľky - so zdravotníckym vzdelaním, nadaním na hudbu, maľbu, v krátkom čase s chorými deťmi dosahovali vynikajúce výsledky. Niekoľko detí sa im podarilo dostať do pomocných škôl, naučili ich čítať a písať, na požiadanie z Prahy vypracovali plán pedagogickej činnosti s postihnutými deťmi. Čížkovice sa stávali ukážkovým ústavom pre celé Československo. Vítali odborné návštevy zo spriateleného zahraničia, časom robili i vlastnú trojmesačnú diagnostiku úrovne postihnutia dieťaťa. S deťmi chodili na brigády, absolvovali výlety, sestra Aquinata sa venovala tiež ich hudobnej a dramatickej výchove, logopédii a výučbe náboženstva. "U detí to bolo úžasné. Tie deti tak priľnuli k nám a rodičia nás mali radi, lebo videli ten pokrok. Ako sa rozvíjali, aj keď boli postihnuté." V ústave vydržali dvadsaťštyri rokov. Rozhodujúcim okamihom pre podanie výpovede boli pre rehoľníčky zámery vedenia podporovať u zverencov sexuálny život.

Rehoľníčky boli prevezené na Slovensko do Rúbane, kde sa v spoločenstve štyroch reholí venovali bohatému duchovnému životu. Sestra Aquinata bola organistkou, viedla spevokol, hrala divadlo, spievala, dvakrát týždenne pôsobila ako duchovná pomoc v nemocnici, vyučovala náboženstvo a s prichádzajúcou tzv. nežnou revolúciou sa venovala príprave mladších sestier v civile, ktoré si dorábali nevyhnutné pedagogické vzdelanie. Učila nemčinu, maďarčinu, maľbu, hru na klavír. Vďaka znalosti maďarčiny bola tiež na dva roky vyslaná pomáhať i sestričkám v Maďarsku, ktoré dostali späť svoj kláštor v 1993 roku. V Maďarsku bola situácia iná. Komunita sestier bola "rozbitá", štyridsať rokov boli v civile, v päťdesiatych rokoch boli nútené vyzliecť rúcha a odísť domov. Preto i tam po revolúcii bola každá pomoc na znovuobnovenie vzdelávania v náboženstve vítaná. Po smrti matky v roku 1963 sa jej otec znovu oženil. Sestra Aquinata po návrate na Slovensko každý mesiac navštevovala svojho otca a jeho manželku, o ktorých sa starala a doopatrovala ich. Otec jej zomrel v roku 1994.

Po vyše štyridsiatich rokoch, v roku 1993 sa sestra Aquinata vrátila do kláštora v Bratislave, kde už rehoľa Notre Dame v roku 1991 obnovila svoju vzdelávaciu činnosť a zriadila Základnú školu Matky Alexie. O rok skôr to bola Stredná zdravotnícka škola a o pár rokov neskôr pribudlo Gymnázium Matky Alexie. Do vysokého veku pôsobila ako organistka. "Viete, ja by som to každému priala, hoci ťažké doby sme prežili, všelijako nás skúšali, zo všetkých strán sme boli skúšané, sme tiež len ľudia. I s chybami, aj so všetkým, ale ja vám poviem, ja by som s nikým na svete nemenila . Keby som bola mladá ešte raz, tak idem, ako pätnásťročná sa prihlásim do kláštora. Tak to je všetko, čo vám môžem povedať."

Spracovala: Mgr. Alexandra Grúňová, Referát Oral history, 02/2019

Vytlačiť