Príbeh pamätníka Richard Kolban (1923)

„Buď si zvykneš, alebo skapeš!“

  • narodil sa 27. februára 1923 v Českom Těšíne;
  • po rozvode rodičov ho vychovával starý otec z matkinej strany;
  • nakoľko mal jeho otec poľský pôvod, Richard chodil do poľskej základnej školy, vyučil sa zámočníkom;
  • v roku 1938 odišli Richard s matkou i so starým otcom bývať do Ostravy, kde ich zastihla druhá svetová vojna;
  • majúc obavy o svoj život a budúcnosť, v roku 1939 odišli pred Nemcami do Sovietskeho zväzu
  • cez východopoľské mesto Nisko sa dostali do ukrajinského Ľvova, kde sa museli istý čas ukrývať;
  • ich cesty sa rozdelili a Richard doputoval do ZSSR bez matky;
  • po ilegálnom príchode do Ľvova ho pokladala sovietska hliadka za nemeckého špióna, a keďže odmietol prijať sovietske občianstvo, okamžite bol zatknutý a uväznený;
  • po mesačnej väzbe ho transportovali do gulagu;
  • prešiel viacerými pracovnými tábormi a ako sám hovorí, keď sa v Sovietskom zväze na podnet generála Ludvíka Svobodu začalo formovať česko-slovenské vojsko, bol z gulagu prepustený a pridal sa k stovkám dobrovoľníkov, česko-slovenských občanov, ktorí sa prihlásili zo všetkých koncov ZSSR;
  • Richard odišiel do severného Kazachstanu, kde okrem práce na poliach, s traktorom, v dielňach, absolvoval vojenský výcvik v Dzeržinského náhradnom pluku v Čkalovskej oblasti;
  • v októbri 1944 sa po boku česko-slovenského vojska postupne dostal až na Slovensko;
  • zúčastnil sa oslobodzovacích bojov v Liptovskom Mikuláši, Ružomberku, na Martinských holiach či v Žiline, a po prekročení Váhu v Považskej Teplej mierili do Vsetína a Prahy;
  • z Prahy ho koncom roka 1945 prevelili do Bratislavy, kde vystúpil z armády;
  • postupne si začal budovať rodinný život a vyše štyridsať rokov bol zamestnaný v Pozemných stavbách.

Richard Kolban sa narodil 27. februára 1923 v Českom Těšíne, kde sa jeho rodičia, matka Slovenka a otec Poliak, usadili. Keď mal tri roky, rodičia sa rozviedli a Richarda zverili do výchovy starému otcovi. Nakoľko mal jeho otec poľský pôvod, Richard chodil v Českom Těšíne do poľskej základnej školy, vyučil sa zámočníkom, veľa športoval a venoval sa skautingu. V roku 1938 toto mesto obsadilo Poľsko a mnohí ľudia sa boli nútení vysťahovať. Richard s matkou i so starým otcom odišli bývať do Ostravy, kde ich zastihla druhá svetová vojna. Majúc obavy o svoj život a budúcnosť, hľadali vhodné útočisko pred Nemcami. „Povedali sme si, že tuto nezostaneme. Mama súhlasila a rozhodovali sme sa, kam pôjdeme, na ktorú stranu. Tam boli Nemci, tam bol protektorát, Slovensko tiež nebolo spoľahlivé na útek, a teda sme zvolili Sovietsky zväz. Sovietsky zväz mal v tom čase, zvlášť keď bola kríza, veľmi dobrý ohlas, lebo tam vraj bola práca a mali dobrú propagandu.“

V roku 1939 sa preto s mamou rozhodli prekročiť hranice a cez východopoľské mesto Nisko sa dostali do ukrajinského Ľvova. Tam však doputoval Richard bez matky. Istý čas sa museli v Nisku ukrývať, pričom sa ich cesty rozdelili. Po ilegálnom príchode do Ľvova sa šestnásťročného Richarda „ujala“ tajná sovietska polícia NKVD. „Kapitán sa ma pýtal: ,Tak ty si prešiel načierno hranice! Čo ti vlastne Nemci kázali tuto u nás robiť?‘“ Označili ho za špióna a dali mu príkaz: „,Pozri, teraz prijmeš sovietske štátne občianstvo a môžeš ísť pracovať!‘ To som však už vedel, že kto prijal sovietske občianstvo, išiel do Dombasu do baní. Tak som odmietol.“ Keďže odmietol sovietske občianstvo, okamžite bol zatknutý a uväznený vo veľkej ľvovskej väznici na Kazimierzowskej ulici. „Tam boli také velikánske cely, jedna pre štyridsať až šesťdesiat väzňov. No a teraz si predstavte, že WC, to bola len jedna lata, a tak sme tam žili.“ Po mesačnej väzbe v neľudských podmienkach ho spolu s ostatnými väzňami nákladnými vozňami transportovali do gulagu. „Naložili nás do transportu a vozili nás po Sovietskom zväze ďalší mesiac. Ale len v noci, cez deň sme vždy niekde stáli. Bol jún alebo júl 1940, horúčavy ako hrom, a my v tých vagónoch. Nič sme nedostávali, len chlieb a vedro vody pre všetkých šesťdesiatich v jednom vagóne. Tí starší dýchali vzduch pri oknách a my mladší, no, tak už sme ich tam nechali a takto to pokračovalo. V noci sa vždy ten transport pohol a išiel až do svetla.“

Po mesačnom putovaní do lágru vystupovali z vlaku úplne ochromení. Umiestnili ich do prázdneho tábora, v ktorom boli pred nimi poľskí zajatci a hneď na privítanie tu zažili neobyčajný jav: „Vojdeme dovnútra a zvrchu na nás padali ploštice ako dážď. Hustý dážď! No na fleku sme boli doštípaní a opuchnutí!“ Samozrejme, v gulagu ho nečakalo nič iné, ako tvrdá práca v lesoch, hlad, špina, choroby a pohľad na pomaly umierajúcich vysilených ľudí.

Prešiel viacerými pracovnými tábormi a ako sám hovorí, keď sa v Sovietskom zväze na podnet generála Ludvíka Svobodu začalo formovať česko-slovenské vojsko, bol z gulagu prepustený a pridal sa k stovkám dobrovoľníkov, česko-slovenských občanov, ktorí sa prihlásili zo všetkých koncov ZSSR. „Príchodom ďalších dobrovoľníkov, najmä Rusínov, ktorí prišli z gulagov, a Slovákov, ktorí prešli do zajatia, sa prápor postupne rozrástol na samostatnú zmiešanú brigádu a neskôr na armádny zbor – najväčšiu česko-slovenskú vojenskú jednotku v zahraničí. Česko-slovenské vojsko v ZSSR pôsobilo na frontoch druhej svetovej vojny najdlhšie zo všetkých jednotiek nášho zahraničného vojska.“1 Richardova púť ďalej smerovala do severného Kazachstanu, no na túto cestu vlakom taktiež nevie zabudnúť: „Keď sme cestovali, nie žeby sme si sadli, to už sme boli z tábora takí zdecimovaní, schúlili sme sa pod lavicu. Ako psi. Ja som ležal pod lavicou celú cestu.“ Keď dorazili do cieľa, jeho práca pokračovala na poliach, s traktorom, v dielňach, a napokon po vojenskom výcviku, aj v Dzeržinského náhradnom pluku v Čkalovskej oblasti. V októbri 1944 sa po boku česko-slovenského vojska postupne dostal až na Slovensko. Zúčastnil sa oslobodzovacích bojov v Liptovskom Mikuláši, Ružomberku, na Martinských holiach či v Žiline, a po prekročení Váhu v Považskej Teplej mierili do Vsetína a Prahy. Byť vojakom a bojovať proti nemeckým protivníkom bolo nielen fyzicky náročné, ale predovšetkým psychicky vyčerpávajúce. „Bojovali sme v kopcoch, no niekoľkokrát som s tým kanónom vyšiel hore a musel som sa vrátiť, čo bola taká paľba. Nemci na nás útočili, ale nakoniec sme ich vždy akosi nachytali, dostali, zničili. Bohužiaľ, stovky našich ľudí pri týchto bojoch padli...“ Z Prahy ho koncom roka 1945 prevelili do Bratislavy, kde vystúpil z armády. Z veľkého nadšenia z nastupujúceho režimu, ktorý sa mu javil ako protiklad krutého nacizmu, vstúpil do Komunistickej strany, avšak veľmi skoro zistil, že jedna tvrdá totalita len vystriedala druhú. Postupne si začal budovať rodinný život a vyše štyridsať rokov bol zamestnaný v Pozemných stavbách.

Príbeh pamätníka spracovala: Jana Speváková.

Poznámky:

  1. BROŽ, Miroslav. Válečné dokumenty vypovídají. Praha : AVIS, 2005. 319 s. ISBN 978-80-7278-419-6.
Vytlačiť