Príbeh pamätníka Ondrej Bartko (1928)

„Ostali sme siroty bez otca, takže tú pôdu som si vážil viac ako niekto iný.“

  • Ondrej Bartko sa 16. decembra 1928 v Kežmarku;
  • 1. októbra 1950 narukoval do Českého Krumlova do pešieho pluku;
  • neprešiel previerkami, 2. decembra 1950 prevelený do Svätej Dobrotivej k „čiernym barónom“;
  • 7. decembra 1952 prevelený do uránových baní do Jáchymova - Jozefov dúl;
  • často prekladaný na iné miesto, lebo bol tzv. politicky nespoľahlivý, pre republiku nežiaduci;
  • 9. decembra 1952 prepustený z vojenských táborov nútených prác;
  • 29. decembra 1952 nastúpil na stavbu vojenských bytových jednotiek do Popradu;
  • prenasledovanie v roku 1956, lebo nechcel vstúpiť do JRD;
  • jeho deti sa nemohli dostať na ďalšie štúdiá;
  • Bartko člen výkonnej rady PTP, predseda oblastného združenia PTP.

Ondrej Bartko sa 16. decembra 1928 v Kežmarku. Keď mal 5 rokov, zomrel jeho otec, ktorý sa nedožil ani narodenia svojej dcéry, narodila sa ráno v deň pohrebu o deviatej ráno a pohreb bol o druhej popoludní. „Práve na Mateja. Ešte sme rozprávali, že prišiel Matej, poláme ľady. A vtedy aj Poprad sa začal vylievať.“ Najstarší brat Ján (1916) po smrti otca prerušil štúdium reálnom gymnáziu na 3 roky, aby pomáhal mame pri gazdovaní. „Potom nastúpil znova do školy. Skončil ôsmu v gymnáziu a potom otcove želanie bolo, že by najstarší syn začal študovať za evanjelického farára.“ Býval na Továrnej ulici ale volali ju Ruská ulica, lebo na nej bolo najviac Rusínov: „Prvý dom, druhý dom boli gréckokatolíci, tretí dom boli evanjelici, to sme boli my, štvrtý dom boli gréckokatolíci z Litmanovej, piaty dom gréckokatolíci, šiesty dom gréckokatolíci, siedmy dom bol Nemec, evanjelik, ôsmy dom gréckokatolík zo Sturdi, potom bol z Frankovej, potom bol z Hodermarku, potom bol zase evanjelik Nemec, Fiedler Nemec, Roth Nemec.“ Bartko navštevoval ľudovú školu a potom slovenské reálne gymnázium, ukončil 8 tried a na ďalšie školy nešiel, lebo bolo treba pomáhať mame, keďže mali dvadsať hektárov poľnohospodárskej pôdy. V tom čase mali 5 kráv, 2 kone, 6 ošípaných a do 30 sliepok. „Potom ako som už dospieval, tak som začal hospodáriť už od štrnásteho roku, v pätnástom roku som nastúpil ako s koňmi do kasární v Kežmarku, kde sa začala stavať jazdiareň pre kone.“ Na dvore bola studňa 20 metrov od maštale, bolo treba nosiť vodu vo vedrách. V prácach pomáhali aj sluhovia. „Paholkovia, takzvaní sluhovia a to bolo šesťdesiat až osemdesiat korún na jeden mesiac.“ Mali aj poľnohospodárske stroje na trávu, na obiloviny, mali na seno hrable, obracačku. Pre dobytok potrebovali navoziť aj 20 vozov sena, ktoré zhromažďovali v stodole. Seno vozilo koňmi a na vozoch, tzv. rebrináky 6 m dlhé. V jesennom období a zime, keď bolo menej prác v poľnohospodárstve pracoval aj na stavbách, aby si privyrobil. „Ako chlapec sa stretol so stavbyvedúcimi, lebo som bol taký dosť sebavedomý. Ako mladý chlapec za tých, to nebolo 8 hodín, to bolo 10, 12 hodín pracovná doba, keď chcel niečo zarobiť, ako chlapec 10 kubíkov zeminy.“

Vojnové roky

V roku 1939 začala II. svetová vojna. „Tu žili Nemci, Maďari, Rusíni, Židia, veľmi málo Slovákov bolo. Lenže znášanlivosť bola veľmi dobrá... Tak ohľadom toho spolunažívania bolo veľmi dobre až do nastavujúceho bývalého slovenského štátu, vtedy nastúpila Hlinkova garda a Hlinkova mládež. Za pôsobenia tejto mládeže začalo sa prenasledovanie nemeckého a židovského obyvateľstva.“ Bartko spomína aj na veliteľa Hlinkovej gardy, ktorým bol Pitoňák. „Ten doktor, advokát, ten bol veľmi dobrý. Znášanlivý, mal úctu k ľuďom, ku každému sa poklonil, keď nosil klobúk, pekne zložil. Ale títo druhí, čo ja pamätám už ako ešte teraz, čo žil, lebo on potom asi v 1947 bol prenasledovaný, takže potom sa stal ako nezvestný.“ Po roku 1945 zostalo málo pôvodných obyvateľov. „Z Kežmarku bolo odcestovaných alebo evakuovaných okolo štyri a pol tisíca ľudí.“ Zostali opustené polia i domy. „Títo, čo sa potom prisťahovali, prišli z Pohorelej, z Vikartoviec, do týchto dedín nemeckých, ako Matejovce a to bolo všetko obsadené. Lebo na Horehroní bol každý partizán. A každý partizán chcel mať nejaký dom. A všadiaľ išli tam, kde bola ešte nejaká zásoba, kde boli kravy, zrno a dovtedy gazdovali, pokiaľ tam bolo. Ako sa minulo, takže zase sťahovali sa inde.“ V Kežmarku a okolí boli viaceré popravy partizánov. Bolo to aj na hrade. „Potom jedna veľká poprava bola smerom z Kežmarku, ako sa vychádzalo smerom do hájovne. Tam je dodnes postavený pomník. Potom je tu veľa na kežmarskom cintoríne, veľa vojakov, neznámych vojakov, ktorí padli pri oslobodzovaní mesta v roku 1945“. V januári 1945 robil prevoz koňmi na saniach do Jurgova. „Keď prichádzala fronta, s doktorom Teichnerom, som ho odvážal, 13. januára 1945, jeho kufre som odvážal do Jurgova. Tie kufre patrili židovskej národnosti. Boli tri-štyri na sebe položené.“ Bartko sa s koňmi ukrýval tri týždne v Poľsku na Repiskách vrátil sa 2. februára až po oslobodení Kežmarku 27. januára. Doktor Teichner robil všeobecného lekára v Kežmarku, mal tam ambulanciu. V Poľsku sa dal prekrstiť na katolíka a v auguste 1945 sa vrátil do Kežmarku do svojej ordinácie. V roku 1945 začali osloboditelia zbierať kone, na obrábanie nechali len jedného. Kto nemal kone, zobrali aj vozy, kto nemal voz, zobrali chomúty a nástroje.

VTNP-PTP (Vojenský tábor nútených prác)

V roku 1949 mal nastúpiť na vojenskú službu, brat evanjelický kňaz napísal odvolanie, dostal odklad na jeden rok. 1. októbra narukoval do Českého Krumlova do pešieho pluku. „Ja som bol pridelený tam v Českom Krumlove ako ku koňom. Lebo ako pešiaci mali aj mínomety stodvadsať. To tiež ťahali dva páry koní, tie mínomety, tak ja som mal tam na starosti jedného koníka.“ Po 2 mesiacoch boli previerky, ktorými neprešiel 2. decembra prevelený do Svätej Dobrotivej, tam boli už takzvaní čierni baróni. 7. decembra 1952 znovu prevelený do uránových baní do Jáchymova - Jozefov dúl. Boli ubytovaní v drevených barakoch, keď sme sa pozerali zvnútra, tak vonku videli ako prší, sneží, takže to boli z jedných dosák pozbíjané také baráčiky. V zime vtedy bolo aj mínus 20 stupňov. Kúrili si v malých kachliach. „Keď prišiel z nočnej, tak ešte naložil a dal vedierko s vodou na kachle. Ráno, keď sme sa prebúdzali, takže hneď na jeden palec bola voda primrznutá na tom pecíku.“ Po piatich mesiacoch bola celá čata prevelená do Zadných Chodov - Dúl Hlubina a podkopávali bridlice, nastal zosuv na dvadsiatich metroch, viacerí boli zavalení, on mal nohu zlomenú. Potom dostal zdravotnú dovolenku do Kežmarku na 28 dní a v tom čase sa začali zakladať poľnohospodárske družstvá. „Mama dostala predvolanie, tak mama nešla, ja som išiel namiesto nej.“ Počas diskusie si vypýtal slovo. „Keď chodievame na brigádu po Šumave, takže títo naši spoluobčania, tí kolchozníci, čo tam boli, tak nemohli zarobiť jednu jednotku. A keď zarobili, tak mali päť, najviacej bolo šesť korún. A vy tu ešte nemáte ani založené družstvo, nemáte ani scelenú pôdu a už ste si určili vysoké jednotky. Že vysoké odmeny, nie za jednotky.“ Potom si ho zavolali do zasadačky a povedali mu po spišsky: „Uvidziš, toto co ši povedal, to budzeš ľutovac do šmerci, kec še ty vraciš z vojny, ty še už viacej domov nedostáneš, lebo toto co ši ty tu povedal, to bola vzbura narodu. - Na ja, znovu, no aká vzbura národu.“ Po návrate do Svätej Dobrotivej mal ísť na rozhovor u politruka, keďže medzitým prišlo udanie od komunistov z Kežmarku. Keď si veliteľ vypočul jeho verziu, „potom sa postavil, prišiel ku mne a povedal, dobře si im to řek.“ Následne bol prevelený do Strašíc i Janovic nad Úhlavou, tam sa začalo letisko stavať, odtiaľ do Domažlíc. Boli často prekladaní, na jednom mieste boli tri-štyri týždne, lebo boli tzv. politicky nespoľahliví, pre republiku nežiaduci. Po prevelení do Domažlic, boli nasadení do tretieho pohraničného pásma od železnej rudy až po Chéb. Pracovali na rúbani stromov a očisťovaní lesa. Pne vyberali tankom. Orali pôdu a postavili strážne veže pre veliteľov, ktorí ich strážili, aby im neutiekli. Na hraniciach západnej časti videli nemeckých vojakov, ktorí ich bielymi vlajkami volali k sebe. Po dvoch ťažkých týždňoch v lese v Domažliciach ich presunuli na výstavbu bytoviek pre armádu. Začalo sa stavať do tencerového rámu. „Pre nás to bolo veľmi smiešne a major nám začal vysvetľovať aký je to úspech v stavebníctve v 50-tých rokoch. Nám sa to zdalo veľmi vtipne a veľmi hlúpe takto komplikovane stavať, ale aspoň sme sa pobavili.“ Celú čatu z Domažlíc prevelili do Strašic na stavbu kasární, kde sa robili základy a výkopové práce. „Štyria kamaráti a ja sme sa dostali do kameňolomu, kde sme štiepali kamene a tam sa dali dobre plniť normy.“ O niekoľko dní boli prevelení do Štiahlavy pri Plzni a to už do civilu za niekoľko dni. V Štiahlanoch im bol prečítaný rozkaz ministra národnej obrany, že vojenská služba sa predlžuje na neurčito. Potom išli do Klecán u Prahy na stavbu letisko. Na základe podpísanej trojročnej zmluvy ďalších nútených prác v stavebníctve v Stavoindustrii bol prepustený 9.12.1952 z nútených prác. 29.12.1952 nastúpil na stavbu vojenských bytových jednotiek do Popradu. Začiatkom apríla 1953 sa presťahovali do Kežmarku, kde sa začala nová výstavba kasárenskej kuchyne a jedálni. „Mne vyhovovala práca na dve zmeny, že som mohol aj doma a na poli niečo urobiť. Obrábal som 20 ha poľnohospodárskej pôdy. Nazývali ma kovoroľník. V kasárni som robil kuričské, tesárske, armovačské a žeriavnické práce. A nakoniec som robil aj strážnika pri výstavbe garážových miestnosti pre vojenské lesy.“ Po ďalších 3 odpracovaných rokoch myslel, že sa to už skončilo, ale naopak. Začali ho prenasledovať znova o vstup do JRD, ktoré nikdy nepodpísal.

Na slobode

Roku 1956 bol oslobodený od vojenskej služby, dostal aj modrú knižku, ale bol znovu predvolaný k vojenčine, ako na manévre. To bolo zase prenasledovanie 1956 za to, že nechcel vstúpiť do JRD. V septembri narukoval na vojenské cvičenie do Jeseníkov na 4 týždne. Po návrate domov bol znovu prenasledovaný, aby vstúpil do JRD. „Vždy bolo predvolanie o deviatej alebo desiatej večer. Na okresný úrad. Raz ma tam držali až dva dni. Bez jedenia, keď išiel na potrebu, za mnou tiež išiel nejaký úradníček, aby som neutiekol. No a potom znovu, potom deti, keď už začali dospievať, začali chodievať do školy, keď už mali všeobecnú ľudovú skončenú, chceli ísť niekde na vyššiu, tak nedostali povolenie.“ Jeho dcéra chcela ísť na strednú priemyselnú do Ružomberka, nedostala povolenie od výrobného námestníka. Skončila štorročné obdobie s vyznamenaním, znovu si požiadala na vysokú do Liberca, znovu nedostala povolenie. Iný druh nátlaku, či prenasledovania bol taký, že každý rok bol postihnutý výmenou pôdy, s ktorou nesúhlasil. „Bol tej mienky, lebo otec utratil, ako sa povie, v Amerike život, čo chcel nadobudnúť majetok. A my sme ostali siroty bez otca vyživovaní, takže tú pôdu som si vážil viac ako niekto iný. Takže stále som bol tej zásady, nepodpíš, lebo stále sa rozprávalo, aj keď raz podpíšeš, už nikdy nemôže byť to tvoje.“

Kontingenty

Kontingenty začali v 50. rokoch, keď sa začali zakladať roľnícke družstvá. Bolo treba odovzdať: 200 metrákov zemiakov – 100 kg za 16 Kčs, 45 metrákov obilnín – l00kg za 50 Kčs, 3800 litrov mlieka - 1 l za 1 Kčs, 1850 vajec - 18 vajec za 3 Kčs, 1400 kg mäsa - l kg za 3,50 Kčs,Tiež museli zasiať pol hektára ľanu. Odovzdať museli aj slamu (6m) i seno (8m). Doma chovali 5 dojníc, dvoch plemenných býkov, ktorí boli pridelení plemenárskou stanicou Veľkou Lomnicou 5-7 ošípaných, 8 oviec, vyše 30 sliepok. V deväťdesiatom roku už nastali aj iné pomery s poľnohospodárskym družstvom, ale aj s nimi súťažil. Bol pozývaný na výročné členské schôdze družstva, kde ho dávali aj za príklad, že ako doterajší sám súkromne hospodáriaci roľník sa v meste nestratil. Bol navrhnutý na dve volebné obdobie aj za poslanca mestského úradu. Kto všetko pomáhal pri práci na hospodárstve? „Tak pri práci na hospodárstve najviacej mi pomáhal brat, ktorý bol farárom. Tak chodieval občas do týždňa dvakrát a jedenkrát podľa toho, akú mal voľnú dobu, lebo obsluhoval Spišské Vlachy aj Spišské Podhradie... Manželka pomáhala, ona bola tiež z hospodárskej rodiny. Jej otec bol 50 rokov ako richtárom v Giraltovciach, takže tiež mali veľké poľnohospodárstvo, vyše 30 hektárov pôdy. Takže ona prišla z jednej driny, prišla do druhej driny... Čo sa týka Kežmarku, som bol sám samostatný hosporiadaci roľník. Po dedinách boli, ale to už boli len záhumienkari, čo boli ako družstevníci.“ Prišiel november 1989, Bartko uvítal slobodu, ale zostal verný svojím roliam. Bartko je členom výkonnej rady PTP. Bol predseda oblastného združenia PTP, ktoré združovalo mestá Stará Ľubovňa, Kežmarok, Poprad, Levoča, Spišská Nová Ves aj Gelnica. „Sme sa tak navštevovali štyrikrát do roka. Stopäťdesiat, stošesťdesiat členov, pétepákov, ale teraz v poslednom období, keď sme mali 3. novembra schôdzu v Poprade, už nás bolo len štyridsaťpäť. Vymierame. Zákon prírody. Tak chcel by som sa dožiť ešte tej stovky.“ Jeho posolstvom je: „Popriať si, nielen mne, celej rodine, ale všetkým nám, ktorí sme navzájom si priatelia, bratia a sestry, že by sme sa dožili čo najlepšieho zdravia. A keď má človek zdravie, má všetko.“

Príbeh pamätníka spracoval: Stanislav Labjak, marec 2016.

Vytlačiť