Príbeh pamätníka Nadežda Evansonová (1942)

Motto: „Drahá, moja milovaná Zinočka! Silno, silno bozkávam Teba a moje milované deti. Často na vás spomínam. Žijem si veľmi dobre, cítim sa tak, akoby som sa znovu narodil v novom lepšom svete. Nerob si o mňa starosti – som sýty, v dobrej nálade a keď nadíde čas, tak sa vrátim domov. Dávaj pozor na seba a moje milované deti… Váš Saša…“ z listu Alexandra Pavloviča Vozianova.

  • narodila sa 6. októbra 1942 v Bratislave;
  • v roku 1945 odviedli príslušníci NKVD jej otca Alexandra Pavloviča Vozianova;
  • maturovala v roku 1960 v Banskej Štiavnici;
  • vydala sa v roku 1974;
  • od roku 1994 pracovala na Ministerstve hospodárstva SR;
  • v súčasnosti pôsobí na Sekcii odvlečených do bývalého ZSSR pri MO v Bratislave v rámci Konfederácie politických väzňov Slovenska.

Nadežda Evansonová, rodená Vozianovová, sa narodila 6. októbra 1942 v Bratislave rodičom rusko-ukrajinského pôvodu. Jej matka, narodená v roku 1922, pochádzala z malej dediny Nikolajevka, neďaleko Charkova a bola dcérou zajatca slovenského pôvodu z prvej svetovej vojny. V roku 1932, teda v časoch, keď bolo množstvo tzv. kulakov v Sovietskom zväze vyvážaných na Sibír, sa rodina zo strachu rozhodla odcestovať do Československa. Prisťahovali sa do Svätého Antona, odkiaľ pochádzal starý otec Nadeždy Evansonovej.

Jej otec Alexander Pavlovič Vozianov sa narodil v Sankt Peterburgu v rodine vojenského lekára, ktorý pôsobil na cárskom dvore. Spolu so svojimi dvoma bratmi ešte pred vypuknutím Októbrovej revolúcie v Rusku opustil rodnú krajinu. Alexander Vozianov sa neskôr dostal do Československa, kde najskôr vyštudoval Všeruské gymnázium v Českej Třebovej a následne pokračoval v štúdiu v Příbrami na Banskej vysokej škole. Po ukončení štúdia dostal pracovné miesto v Banskej Štiavnici. Tam sa aj zoznámil so svojou manželkou, ktorá slúžila u ruského advokáta. V roku 1941 sa zosobášili a presťahovali do Banskej Hodruše, kde Alexander dostal pracovné miesto ako banský inžinier a tu im bolo poskytnuté aj bývanie.

Ako ruského imigranta ho v roku 1945 odviedli príslušníci NKVD spolu s ďalšími tromi mužmi, inžiniermi ruského pôvodu, na neznáme miesto. „V časoch už mierových v päťdesiatych rokoch, keď Slobodná Európa hlásila, že Rusi ako víťazné vojská brali všetkých intelektuálov, pretože stratili veľa mužov – a to bolo cielené – zobrali aj môjho otca. Dôvod bol ten, že potrebujú tlmočníkov a že keď prestúpia československé hranice, československo-ukrajinské, tak sa vrátia naspäť. No ale bola tam podmienka. Ten pán Piskúň, ktorý sa vrátil, tak ten potom povedal, že oni museli skladať prísahy, že sa do Československa nepokúsia ani vrátiť, ani nikoho kontaktovať. A ich pošta prechádzala cenzúrou, takže žiadna pošta sa nedostala oficiálnou privátnou líniou. Ale jednému sa to podarilo prostredníctvom kontaktu s priemyslovkou v Štiavnici, kde vyučoval na lesníckej škole..." Na základe informácií, ktoré rodine poskytol pán Piskúň sa dozvedeli, že išli do Vladivostoku na východe Sovietskeho zväzu a Alexander Vozianov pokračoval ďalej loďou na Čukotku alebo Kamčatku. Pískúňovi sa mala dostať do rúk informácia, že na lodi niekto umrel v dôsledku vypuknutia týfusu. „My sme až niekedy v päťdesiatom ôsmom, deviatom dostali taký zdrap papiera – a to je aj vo vašom archíve pri dokladovaní celých nárokov na reštituovanie – že môj otec zomrel, tuším, 25. októbra. Bolo tam uvedené 47, ale kde, to tam nikde nestálo, ani kde je pochovaný, nič. Takže, či to bola pravda, či to nebola pravda, to už nik nevie, ale bolo to z nášho Ministerstva zahraničných vecí odoslané ako písomná informácia."

Počas prechodu Červenej armády cez Banskú Hodrušu sa matka Nadeždy dostala do nepríjemného stretu s ruskými vojakmi, ktorí jej chceli zobrať jedlo určené pre jej deti. „Popritom moja mama sama, keď ruské vojská Malinovského tiahli cez Hodrušu, mala s tými vojakmi konflikty, že bola veľmi energická a nedala si brnkať po nose, keď jej trhali z rúk hrnce a všetko, čo chcela pre nás, ako pre malé deti variť. Raz nejaký vojak mieril na ňu pištoľou a v tom prišiel nejaký dôstojník a spýtal sa, čo sa tam deje. A mama naňho plynule rusky, lebo moja mama v ruštine komunikovala so svojou mamou na sto percent – my tiež, ale v šiestich rokoch, keď sme išli do školy, tak tam to bolo seknuté. Moja mama teda povedala, čo sa deje, že jej nechcú dovoliť, aby deťom navarila jedlo, a že jej dokonca trhajú nádoby z rúk a požívatiny. Tak zase chcel oficier zastreliť vojaka..."

Po odvlečení otca ostala rodina bez svojho živiteľa a matka a jej dve deti sa museli odsťahovať ku starým rodičom, ktorí na tom už boli zdravotne horšie a ktorým sa navyše narodil syn, o ktorého sa musela postarať.

Mladá Nadežda na svojho otca ešte dlho po týchto udalostiach čakala a snívala, že sa jedného dňa vráti domov ku svojej rodine. „Čakala a to som mala také sny, keď som chodila do školy, keď sa už teda začal ten písomný kontakt s tým pánom Piskúňom, že som si vybájila, ako by ma poznal otec, ako by nastúpil na istej zástavke pri železničnej stanici v Banskej Štiavnici, ako by ma poznal, že mám to znamienko nad ústami ako on má, že každý povedal, že sa naňho veľmi podobám. A prežívala som to, ako by som s ním chodila na výlety, ako by som sa s ním rozprávala o všetkom. Ale potom, po istom čase som prestala snívať a pochopila som, že tento sen asi už nie je reálny, keďže otec bol ročník narodenia 1902. Čiže tam už začal rozum fungovať. Môj otec sa ženil, keď mal 39 rokov. Teraz, keď sa rozpráva o tom, že muži sa neženia mladí, tak ani vtedy sa neženili. Pokiaľ boli zodpovední, tak sa ženili. Keď mali postavenie, keď mali akú-takú existenciu zabezpečenú. A že to bol určite muž, ktorý si vedel poradiť so životom!"

Po ukončení stredoškolského štúdia a maturite v Banskej Štiavnici si musela hľadať zamestnanie. Pracovné miesto našla na Okresnej hygienickej stanici v Nitre, kde robila na oddelení výživy. Po dvoch rokoch sa rozhodla, že si podá prihlášku na Stavebnú fakultu v Bratislave. „...po dvoch rokoch som bola nútená prihlásiť sa do školy. Lebo keď som si našla dobré miesto, trebárs v porcelánke Čáb, bolo mi jasné, že musím zarábať peniaze, pretože mama bola nakoniec na tom finančne zle. Bol tam však veľmi mizerný plat a nedarilo sa mi odtiaľ odísť. Tak som si podala prihlášku a išla som na Stavebnú fakultu. Hneď som si našla miesto v Slovnafte a tam som robila dvadsať jeden rokov."

Na udalosti z augusta 1968 má zlé spomienky. „Mala som pocit, že vypukla vojna. A v prvé momenty som mala také, že všetko pripraviť, zobrať so sebou a ísť za mamou." Spomína ako neustále nalietavali vojenské lietadlá ponad miesto, kde bola ubytovaná. Bola si vedomá toho, že nemôže svoju matku, ktorá už jednu zlú životnú skúsenosť prežila, nechať samotnú, a požiadala o týždeň voľna. „A teda poviem vám pravdu, že ten deň som odchádzala do Štiavnice autobusom. Zbalila som si veci a proste som povedala, že si beriem dovolenku, a odišla som zo Slovnaftu."

Vydala sa v roku 1974 do rodiny švédsko-britského pôvodu, čo malo za následok neskoršie odobratie pasu obom manželom. V čase, keď jej mali úrady odobrať pas, organizovala v rámci Slovnaftu zájazd do Drážďan vo Východnom Nemecku. Len vďaka benevolentnosti príslušného policajta jej ho odobrali až po návrate zo zájazdu. Vrátili jej ho až o 5 rokov neskôr.

Po roku 1989 bola členkou Slovenskej asociácie násilne odvlečených a v súčasnosti pôsobí na Sekcii odvlečených do bývalého ZSSR pri MO Bratislava v rámci Konfederácie politických väzňov Slovenska.

Spracoval: Mgr. Lukáš Glesk, Oddelenie audiovizuálnej tvorby, 11/2021

Zdroj: Svedectvo pamätníka zaznamenané 22. 2. 2017. Je súčasťou digitálneho archívu Oddelenia audiovizuálnej tvorby ÚPN.

Vytlačiť