Príbeh pamätníka Milan Vizváry (1930)

Motto: „Krivdy spáchané počas štyridsať rokov komunizmu rokov treba nielen pripomínať, ale aj napravovať.“

  • Milan Vizváry sa narodil 24. novembra 1930 v Bratislave;
  • jeho rodičia boli živnostníkmi v Šaštíne;
  • 25. február 1948 – komunisti prevzali moc, začala sa kalvária ich rodiny;
  • 9. marec 1948 – ustanovený národný správca podniku jeho rodičov (tzv. znárodnenie);
  • v roku 1948 im predpísali tzv. milionársku daň, nemali z čoho zaplatiť, lebo mali zablokované vklady v bankách a znárodnené vkladné knižky;
  • 31. marec 1949 – záložné právo na nehnuteľnosti z dôvodu vymáhania milionárskej dane;
  • 27. september 1950 – vyhlásenie dražby na zariadenie podniku;
  • 8. február 1951 – exekúcia na bytové a doplnkové zariadenie;
  • v roku 1951 Milan Vizváry zmaturoval na gymnáziu v Bratislave;
  • v roku 1954 bol vyhodený z Akadémie múzických umení v Prahe pre zlý kádrový profil;
  • v roku 1954 nebol prijatý na VŠMU v Bratislave pre zlý kádrový profil;
  • v roku 1956 po skončení dvoch rokov vojenskej služby pracoval ako redaktor režiséra
  • v máji 1958 riaditeľ televízie v Bratislave prepustil Milana Vizváryho pre zlý kádrový profil;
  • jeho rodičia mali časté nočné výsluchy na ŠtB, v roku 1959 aj s jeho šesťmesačnou dcérkou;
  • pred dôchodkom pracoval v reklamnom podniku ako režisér propagačných filmov;
  • November 1989 – „Tá Nežná revolúcia, ja som ju nechcel ani tak nežnú, pretože ľudia, ktorí robili všetky tie svinstvá, si nehu nezaslúžili.“;
  • v apríli 1991 po nadobudnutí zákona o mimosúdnych rehabilitáciách požiadal spolu s bratom Vladimírom o „zmiernenie následkov majetkových a iných krívd“.

Milan Vizváry sa narodil 24. novembra 1930 v Bratislave. Jeho rodičia boli živnostníkmi v Šaštíne a živnostenské oprávnenie dostali na sklad piva, výrobu liehovín (studenou cestou) a výrobu umelého ľadu. Tovarom zásobovali desať obcí blízkeho okolia. Mali aj kone, vozy a neskôr tiež dve nákladné autá. K výrobným zariadeniam patrilo zariadenie na výrobu umelého ľadu, chladenia piva, prístroj na umývanie fliaš a fľaškovanie piva. V tom čase rodina patrila medzi bohatších živnostníkov. „Ale to bol kameň úrazu po štyridsiatom ôsmom roku, keď toho pamätného 25. februára 1948 sa komunisti chopili moci a vtedy sa začala kalvária pre našu rodinu. Pre našich rodičov, pre nás samotných.“ Po Februári 1948 boli považovaní za kapitalistov. Podľa komunistického triedneho nazerania sa ocitli na najnižšom stupienku spoločenského rebríčka ako kapitalistickí vykorisťovatelia, nepriatelia robotníckej triedy a ľudovodemokratického zriadenia. Miestni i okresní komunisti takto označili celú rodinu, otca, matku a ich synov Milana a Vladimíra a podľa toho s nimi aj zaobchádzali.

Už po dvoch týždňoch po "víťaznom februári", 9. marca 1948 bol ustanovený národný správca podniku jeho rodičov (tzv. znárodnenie), ktorý postupne rozpredal pivo, liehoviny a vyrábaný umelý ľad v celkovej hodnote 650 000,- Kčs. „Kam tie peniaze potom išli a za čo nové objednávky platili, to naozaj dnes už neviem. Je možné, že si z toho časť nechávali, možno časť odovzdávali ako štátu.“ Súčasne so znárodnením zablokovali ich vklady v miestnej Tatrabanke v hodnote 930 000,- Kčs a tiež cenné papiere uložené v Sedliackej banke v Skalici. Jeho otec ako poľovník musel odovzdať tri lovecké pušky aj so strelivom v hodnote 20 000,- Kčs.

V roku 1948 im bola finančným odborom okresného národného výboru v Senici predpísaná tzv. milionárska daň vo výške 166 694,30 Kčs. Otec nesúhlasil s predpísanou daňou predovšetkým z dôvodov nezákonného znárodnenia podniku a tiež so zablokovaním vkladov v bankách. Navrhol, nech sa to zaplatí zo zhabaných vkladných knižiek. Komunisti to nedovolili. Okresný súd v Senici 31. marca 1949 nariadil záložné právo na ich nehnuteľnosti z dôvodov vymáhania milionárskej dane v uvedenej sume a úrokov z omeškania vo výške šesť percent. Dňa l. júla 1950 im zobrali dve nákladné autá v hodnote 230 000,- Kčs. Finančný odbor ONV vyhlásil 27. septembra 1950 dražbu na zariadenia k výrobe umelého ľadu, na fľaškovanie piva, sudy, demižóny a podobne v hodnote 350 000,- Kčs. Boli upozornení, „ aby sa pri prehliadkach a zabavovaní vecí neprotivili, pretože komunisti čakali iba na príležitosť, aby ich mohli dostať do väzenia. Vedeli sme, čo by to znamenalo. Osudy mnohých, ktorí sa im postavili na odpor, boli známe.“

Pri ďalšej exekúcii 8. februára 1951 bolo odpredané bytové a doplnkové zariadenie v hodnote 150 000,- Kčs. Keďže sa vtedy všetko nevydražilo, nasledujúca ďalšia dražba. „ Zobrali nábytok, koberce, zariadenie nielen bytu, ale aj strojné zariadenie, čo bolo ako pri výrobe. No a ešte to nestačilo všetko, už nemali prakticky čo zobrať, tak vlastníctvo, čo bolo na otca písané, všetko zobrali, proste zobrali mu nejaké polia, tam bol rybník, tam boli nejaké sklady, proste všetko toto zobrali otcovi.“ Predseda MNV v Šaštíne v roku 1951 poslal rodine list, kde napísal, že síce rybník je v ich vlastníctve, venujú sa chovaniu rýb, ale neodovzdávajú ich na verejné zásobovanie, čo bola zámienka k prevodu rybníka na jednotné roľnícke družstvo. Rybári ale „vychytali všetky ryby a pretože už nemali záujem tam ešte pestovať ryby, tak rybník sa potom, nevieme, akým spôsobom, dostal do Štátneho rybárstva Stupava.“

Jeho rodičia ako živnostníci mali aj právo na vyplatenie náhrady vojnových škôd, ktoré na ich majetku vznikli počas II. svetovej vojny vo výške 123 400,50 Kčs, pričom komisia v roku 1946 ohodnotila škody vo výške 390 716.- Kčs. Úradníci ale neodporučili vyplatenie vojnových náhrad a rozhodnutie zdôvodnili tým, že v tomto prípade ide o kapitalistov a zarytých nepriateľov ľudovodemokratického zriadenia.

Jeho otec vlastnil aj zbierku zlatých, strieborných a pamätných mincí veľkej numizmatickej hodnoty. Keďže sa bál, aby mu zbierku pri častých prehliadkach nezobrali, schoval ju na povale. Avšak pri niektorej z mnohých prehliadok ju ktosi objavil a prisvojil si ju. Numizmatická zbierka bola v tej dobe hodnotená na vyše 500 000.- Kčs. „Otec bol z toho veľmi smutný a ja som mu hovoril, že prosím ťa pekne, buď rád, že to neoznámil, lebo keby to oznámil, ťa už zatvoria, možno obesia, tak ako v Bratislave toho zlatníka, ktorého zlato našli v záhrade, kamarát Patočka to aj sfilmoval, to jeho obesenie.“

Jeho brat Vladimír sa pokúsil v roku 1950 o útek za hranice. Bol však aj so svojím kamarátom zadržaný a odsúdený na šesť mesiacov väzenia a to iba na základe negatívneho posudku z MNV Šaštín. Jeho otec i mama po znárodnení podniku pracovali ako robotníci až za hranice dôchodkového veku. Otec za odpracovaných sedemnásť rokov (od roku 1948) mal dôchodok vo výške 390,- Kčs. Mama za osemnásť rokov dostala dôchodok vo výške 650,- Kčs.

Milan Vizváry maturoval na gymnáziu v Bratislave v roku 1951 a potom sa rozhodol študovať filmovú réžiu na Akadémii múzických umení v Prahe. Predovšetkým preto, aby unikol z dohľadu komunistov. Nenávisť miestnych komunistov voči jeho rodine ale nepoznala hraníc. Na základe ich posudku ho po necelých troch rokoch štúdia v roku 1954 vyhodili zo školy. "Pred skončením tretieho ročníka mi zobrali vysokoškolský index a povedali, už „nejste studentem" tejto školy. Viete čo, keby mi niekto dal nejakou sekerou po hlave, hádam by ma to tak neprekvapilo ako toto, lebo bral som prospechové štipendium, čiže som študoval, dá sa povedať slušne, tak som nevedel, čo sa deje."

Po vyhodení zo štúdií v Prahe sa prihlásil na Vysokú školu múzických umení v Bratislave. Škola si ale vyžiadala posudok z Prahy a dekan VŠMU podpísal list, v ktorom sa píše: „V posudku sú uvedené zreteľné príčiny o vašom prepustení. Podľa týchto platných pre odborné školy nášho druhu v republike a podľa návrhu katedry divadelnej vedy a dramaturgie Vysoká škola múzických umení, správa školy nevyhovuje vašej žiadosti a na vami žiadaný postup vás neprijíma. Je radno hľadať a voliť si iné zamestnanie.“

Potom išiel na dva roky povinnej základnej vojenskej služby a po jej skončení sa snažil znova zamestnať v odbore, ktorý mal rád. V roku 1956 sa dostal do televízie v Bratislave ako redaktor režiséra. Niekto ho ale udal a komunisti zo Šaštína napísali do televízie kádrový posudok. „Rodičia menovaného sa dosťahovali do tunajšej obce za takzvaného Slovenského štátu, kde arizovali veľkosklad piva a veľkosklad liehovín. K tomuto len podotknem to, že sme vôbec nearizovali, lebo v tridsiatom deviatom sa arizovať ešte nedalo, a že najprv to bol iba veľkosklad piva. Tie liehoviny boli až o tri roky neskôr. Ďalej si zariadili ešte výrobňu umelého ľadu, kde zamestnávali veľa cudzích pracovných síl. Tak zamestnaný tam bol otec, môj brat a ešte jeden technik... Otec menovaného bol organizovaný za takzvaného Slovenského štátu v HG, kde boli exponovaní. To nie je pravda, pretože bol v Hlinkovej slovenskej ľudovej strane, ale im to bolo jedno, samozrejmá vec, v Hlinkovej slovenskej ľudovej strane a to len vtedy, keď si chcel zariadiť tú výrobu liehovín, mu povedali, že to bolo studenou cestou, tá výroba liehovín, povedali že, áno, dodáme vám lieh, ale musíte vstúpiť do Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Tak neskôr mi potom otec hovorí, syn môj, každá strana je svinstvo, nevstupuj do žiadnej strany. Ďalej čítam. Rodičia menovaného majú viac záporný pomer k nášmu zriadeniu ako kladný. Fantastická veta. Moja poznámka. Po tretie. Brat v predmete menovaného sa pokúšal ilegálne prekročiť aj štátne hranice, kde bol však pristihnutý a útek sa mu nepodaril. Po štvrté. Či bol menovaný organizovaný v niektorých politických a masových organizáciách, nám nie je známe, nakoľko sa stále zdržoval mimo našej obce na štúdiách. Teraz taktiež po návrate z vojenskej prezenčnej služby sa zdržuje stále mimo našej obce, nezapája sa preto do budovania socializmu v tunajšej obci. Jeho chovanie je povýšenecké, je nevšímavý voči robotníckej triede. Tak, keď sa tam nezdržujem, veľmi dobre vedeli, že som nevšímavý a povýšenecký voči robotníckej triede. Posledná veta. Je tichej povahy, nie je pijan ani kartár. Tak to je posudok, ktorý si za klobúk dajú iba komunisti v päťdesiatych rokoch.“

Po necelých dvoch rokoch ho v máji 1958 vyhodil riaditeľ televízie pre zlý kádrový profil. „Pri terajších úlohách Československej televízie nemôže byť platným členom jeho kolektívu. Preto sa menovanému odporúča, aby dal sám výpoveď. V prípade, že sám výpoveď nedá, Oblastné riaditeľstvo uvoľňuje menovaného dňom 16. júna toho roku z televízie.“ Vtedajší riaditeľ televízie Štefan bol nomenklatúrnym kádrom Ústredného výboru KSS. V roku 1968 emigroval do Nemecka a zamestnal sa ako spolupracovník rozhlasovej stanice Slobodná Európa.

Po vyhodení z televízie bol sedem mesiacov nezamestnaný. Chodil na brigády do prístavu vykladať zeleninu, zemiaky, ovocie. „Už bola na ceste dcéra, ktorá sa mala narodiť, a som si hovoril, čo budem písať jej do materiálu, že sa narodila v rodine nezamestnaného? Veď to v tomto režime nie je možné.“ Potom ho prijali do Komunálnych služieb ako laboranta, kde vyvolával filmy. V rokoch pred dôchodkom pracoval v reklamnom podniku ako režisér propagačných filmov.

Uplynulých vyše štyridsať rokov bolo pre ich rodinu naozaj veľmi ťažkých. „Naši rodičia to nemali také jednoduché a niekoľko ráz, a vždy v noci, podotýkam, a vždy po dvanástej hodine, zabúchali na okná a dvere pracovníci všemocnej ŠtB zo Senice, obviňovali ich, že prechovávajú tajné vysielačky, zbrane, protištátne letáky a zlato. Po dvoch dňoch vypočúvania, vždy v Senici, ich prepúšťali. Dokonca v roku 1959 zobrali rodičov na vypočúvanie aj s mojou šesťmesačnou dcérkou, ktorú mali v opatere.“

Milan Vizváry privítal November 1989 s veľkými očakávaniami. „Ako sa rodila tá Nežná revolúcia, ja som ju nechcel ani tak nežnú, pretože ľudia, ktorí robili všetky tie svinstvá, si nehu nezaslúžili. No, s očakávaniami preto, že hádam tie krivdy, ktoré boli spáchané počas tých štyridsiatich rokov, že sa tie krivdy dostanú na svetlo božie a že sa s tým bude niečo robiť, že sa teda nielenže vrátia majetky, ale vrátia sa aj tie roky, ktoré v ktorých ľudia boli perzekvovaní, že ich zatvárali, niektorých zavreli a podobne. Ale súc si vedomý toho, aspoň v začiatkoch tej Nežnej revolúcie, že komunisti mali pod mocou nielen armádu, políciu, milície, súdy, proste všetky mocenské páky, trvalo troška dlhšie, než som naozaj uveril, že komunizmus u nás skončil. On už prakticky neskončil, samozrejme doteraz trvá a je, pretože na mnohých miestach, politických miestach i hospodárskych funkciách proste sú ľudia, ktorí žili komunizmom, ktorí žili z komunizmu, ktorí mnohí z nich robili tieto svinstvá či už vedome alebo nevedome.“

V apríli 1991 po nadobudnutí Zákona o mimosúdnych rehabilitáciách (zákon č. 87/1991 Zb.) požiadal spolu s bratom Vladimírom o navrátenie ich majetku a odškodnenie za roky, v ktorých im bolo odopreté nielen podnikať, ale hlavne im bolo upierané právo žiť podľa všeobecne uznávaných ľudských práv a slobôd. „Zákon sa vzťahuje na zmiernenie následkov majetkových a iných krívd... ak bol dôsledkom politickej perzekúcie alebo postupu porušujúceho všeobecne uznávané ľudské práva a slobody.“ (§ 2 ods. 1 písm. c). „Politickou perzekúciou sa rozumie postihnutie osôb, ktoré vzniklo ako dôsledok ich príslušnosti k určitej sociálnej, náboženskej, majetkovej alebo inej skupine alebo vrstve.“ (§ 2 ods. 2 písm. b).

Pri pohľade na životný osud, ktorým prešli jeho rodičia i on sám, sa Milan Vizváry zamyslel nad tým, ako to prezentovať mladej generácii. „Mnoho ráz sa mi zdá, že to všetko, čo sme prežili, keď to rozprávam svojim vnukom a vidím na nich, že nie celkom tomu veria, dôverujú, že bolo možné toto všetko prežiť? Bolo možné tieto svinstvá, ktoré sa napáchali, bolo vôbec také obdobie, naozaj sa to stalo? Viete čo, tieto otázky už v mojom veku si naozaj kladiem. Ja viem, že je to pravda, že sa to stalo. Ale som troška skeptický k tomu, že všetci mladí ľudia alebo väčšina mladých ľudí to pochopí, že sú natoľko citliví, že vedia prežiť aj osudy iných ľudí, osudy ľudí, ktorí boli vraždení, žalárovaní, ktorí boli potlačovaní vo svojich prirodzených ľudských zákonoch. Skoro sa mi to zdá nemožné.“

Príbeh pamätníka spracoval: Stanislav Labjak, február 2018.

Vytlačiť