Príbeh pamätníka Milan Krajčovič (1929 - 2008)

,,Ako nás obliali tou vodou, pustili tam psov. No to bolo kriku, to ste nezažili. Nakoniec sme vyšli von, lebo tí psi vás tam mohli aj roztrhať. Bol to dlhý dvor, také nástupisko a jedného, druhého po metri nás postavili vedľa seba. Nechali nás tam stáť do štyroch hodín do rána. Na tom mraze. My sme boli jeden ľad, všetko na nás mrzlo.“

  • narodil sa 23. 6. 1929 vo Svätom Jure v nábožensky založenej rodine;
  • pokúsil sa prekročiť štátne hranice (prvýkrát v roku 1948 v Petržalke, neskôr v tom istom roku v Mikulove);
  • bol odsúdený na dva roky väzenia s výkonom trestu v Brne;
  • zoznámil sa s Jaroslavom Burešom, spolu utiekli do Skalice a do Prahy;
  • skontaktovali sa s americkou posádkou, absolvovali prevoz do Passau a postupne do Rottenburgu;
  • s Burešom absolvoval cesty do republiky za účelom posielania a preberania správ prostredníctvom tzv. mŕtvych schránok;
  • bol vyšetrovaný a odsúdený za velezradu a špionáž na 24 rokov;
  • eskortovali ho do Olomouca a Opavy, bol v pracovnom tábore „L“;
  • bol väzňom v Leopoldove, kde sa v zámočníckej dielni zoznámil s G. Husákom, s ktorým neskôr istý čas býval;
  • v roku 1990 bol plne rehabilitovaný, presťahoval sa k rodičom, zamestnal sa ako asfaltér a oženil sa;
  • Milan Krajčovič zomrel v roku 2008.

Detstvo a mladosť

Milan Krajčovič sa narodil v roku 1929 vo Svätom Jure. Vyrastal v nábožensky založenej rodine, otec pracoval v poľnohospodárstve a matka bola domáca. Miništroval v Liptovskom Mikuláši, kde sa jeho otec neskôr zamestnal v roľníckej komore, v ktorej zastával funkciu prednostu. Rodina sa v roku 1948 presťahovala do Skalice, na statok Kostelnice; starší Milan navštevoval Poľnohospodársku školu v Sabinove a jeho o dva roky mladší brat chodil na Piaristické gymnázium v Trenčíne.

Prvý a druhý prechod cez hranice

V auguste 1948 sa kvôli svojim výhradám voči vtedajšiemu režimu prvýkrát pokúsil prejsť cez štátne hranice a následne emigrovať do USA, za čo bol uväznený. „S tromi kamarátmi sme prešli hranice v Petržalke pri Matadorke, kde nás na druhý deň ráno chytili rakúske orgány a predali nás Rusom.“ Všetci boli prevezení na Krajskú správu ZNB, kde strávili osem dní. „Nakoľko jeden z týchto, volal sa František Janáč, mal otca policajta v Skalici a ten mal priateľa u Štátnej bezpečnosti, tak nás po ôsmich dňoch prepustili.“ Pri druhom pokuse o útek išiel smerom na Mistelbach, odkiaľ sa plánoval dostať vlakom do Viedne. „Tam, samozrejme, boli tie štyri pásma, tak sme sa chceli pokúsiť prejsť zo sovietskeho pásma do amerického alebo anglického, no ktoré bolo najbližšie. Cestou, ako sme išli na tú stanicu, nás chytili opäť títo rakúski financi. Zaviedli nás na rakúsku stanicu, asi to bola pohraničná stráž, lebo to nebolo ďaleko od hraníc a tam sme čakali na eskortu do Mistelbachu. Vypočúvali nás tam tí Rakúšania a povedali: ,Vidíte to, ako sa my máme dobre, máme Marshallov plán, nič nám nechýba, sme porazená krajina a vy musíte utekať z tej vašej Republiky československej...‘ No pripadalo mi to ako výsmech, lebo neviem, či to boli komunisti alebo čo, ale pravdepodobne mali tieto tendencie.“ Potom bol eskortovaný do Mikulova a približne po týždni prevezený do vyšetrovacej väzby v Znojme. Absolvoval tu niekoľko výsluchov u ŠtB a po mesiaci bol predvedený pred Okresný súd v Mikulove, ktorý ho odsúdil na dva roky väzenia, pokutu päťdesiattisíc korún a päť rokov straty občianskych práv.

Z väzenia do USA?

Výkon trestu prebiehal v Brne, kde ho zaradili do prác v kameňolome. Tu sa zoznámil s Jaroslavom Burešom, vylúčeným študentom práva a s Antonínom Popelkom, bývalým partizánom, s ktorými ušiel cez blízky les. Dostali sa k Prostějovu, tri dni strávili u Burešovho strýka, istý čas boli v Skalici, kde sa Milan Krajčovič skontaktoval s rodičmi a týždeň strávili v Prahe u ďalšieho Burešovho strýka. Ten im zabezpečil prevoz sťahovacím autom do dediny Stachy, odkiaľ sa cez močiare dostali k mestu Freyung. V blízkej dedine sa prihlásili na pohraničnej policajnej stanici, kde im Bureš po nemecky vysvetlil, že chcú emigrovať do USA. Tak ich previezli do Freyungu k americkej posádke, ktorá ich vzala do Passau. Dva týždne strávili v zbernom tábore v Mníchove a potom ich previezli do bývalých kasární v Murnau, kde mali čakať na emigráciu.

Mŕtve schránky

Po viacerých previerkach ho však spolu s Burešom premiestnili do vily Rottenburg, kde sa okrem iného cvičili v streľbe pod dohľadom amerického inštruktora. Tu sa zoznámil s Oldřichom Miholom a Miroslavom Janečkom, ktorí sa tam nachádzali už dlhšie a tvorili dvojicu pri prechodoch cez hranice. Náplň ich práce spočívala v tom, že prišli do republiky a prostredníctvom tzv. mŕtvych schránok odovzdávali a preberali správy a iné položky bez kontaktu s druhou stranou. Malo sa realizovať desať až dvanásť takýchto ciest, za čo mala byť jemu a Burešovi zariadená emigrácia. Počas svojich ciest zažil rôzne situácie: „Stalo sa mi trebárs v Piešťanoch, že som išiel k nočnej schránke a čakal ma tam jeden človek s tým, že ma oslovil a opýtal sa, odkiaľ prichádzam a či niekoho hľadám. Odpovedal som, nehľadám nikoho a neprichádzam odnikiaľ. Potom mi položil priamu otázku, či nie som zo zahraničia...“ Aj keď to nakoniec dopadlo dobre, nie všetky cesty prebiehali bez problémov: „A ako prechádzame cez lesy po takej cestičke, z obidvoch strán vystúpili dvaja policajti: ,Ruky hore!‘ No my sme boli prekvapení, no tak dali sme ruky hore a jeden z tých policajtov išiel prehľadávať Jaroslava Bureša. A ako išiel prehľadávať, tento Bureš sa otočil, zrazil ho k zemi a jemu vypadol z ruky samopal, ktorý mal. Ten policajt ležal na zemi a ten druhý tam stál a pamätám si ako dnes: ,Jen to střílej!‘ to z tej zemi kričal, aby strieľal. Hneď ma zalial pot a on váhal... Ten to neurobil skrátka dobre a len zakričal na toho Bureša, aby dal ruky hore. Tak znova dal ruky hore, policajt si vybral svoj samopal a teraz som išiel ja, či mám nejaké zbrane. Ja hovorím, že mám. ,Vyhodiť von!‘ Mal som malú pištoľ a ešte aj druhú zbraň. Viezli nás, išli za nami a my sme museli ísť takto s rukami hore na tú policajnú stanicu.“ Jeden spomedzi štvorice, Oldřich Mihola, bol totiž konfident nasadený Štátnou bezpečnosťou a prezradil trasu, ktorou mala ísť prvá dvojica, Krajčovič - Bureš. Po zadržaní boli odvedení na policajnú stanicu v obci Stachy a boli vo vyšetrovacej väzbe na Pankráci, kde podstúpili tvrdé vyšetrovacie metódy. Milan Krajčovič tu strávil štyri mesiace, v čase procesu s Miladou Horákovou. Napokon boli za velezradu a špionáž súdení traja: on, Bureš a Janeček, pričom všetci dostali od prokurátora návrh na trest smrti. Definitívne znenie rozsudkov však bolo: Krajčovič a Bureš 24 rokov väzenia a Janeček 22 rokov. Súd nebol verejný a proti rozsudku sa nikto z nich neodvolal. Najprv boli v spoločných celách v Opave a odtiaľ sa v roku 1952 Milan Krajčovič dostal do pracovných táborov v Jáchymove.

Jáchymovské tábory

V tábore „L“ sa nachádzal mlyn na rudu, bolo to centrum v ktorom sa sústreďovala a spracovávala všetka uránová ruda, ktorá sa ťažila v Jáchymove, v Slavkove a v Příbrame. Väzni pracovali s vysokoaktívnym materiálom a neboli chránení špeciálnym odevom, čo na nich zanechalo zdravotné následky. Milan Krajčovič tu bol približne trištvrte roka, absolvoval každodenný pracovný režim a bol umiestnený v tzv. korekcii, ktorá bola pod prísnym dohľadom strážnych veží. Pre zlé podmienky sa pridal ku skupinke, ktorá vykradla sklad potravín, za čo bol odvedený do tábora Bratstvo, kde bol spolu s ostatnými potrestaný. „Bolo to na ten tretí deň, jeden, dva, tri, len tri dni, a naraz počujeme akýsi hrmot. To bolo tak jedenásť - dvanásť hodín v noci. Naraz to príde, začne sa odomykať a revú: ,Von, všetko von!‘ Hneď si poviem: ,No čo toto, o pol noci nás tam burcujú, aby sme išli von.‘ Tak ktorýsi z nás, neviem ktorý, povedal: ,Nejdeme von, až ráno.‘ Tak sme sa tam začali radiť, zamkli to normálne späť a tí esenbáci sa tam radili. Naraz sa otvorilo okienko a z hydrantu tam na nás púšťali vodu... boli sme mokrí, vody bolo potiaľto vonku, tak to už každý išiel. A stále: ,Idete?‘ ,Nejdeme!‘ No tak prestali, otvorili tie dvere a pustili tam dvoch psov. Bez košíkov, bez všetkého, ježišmária, to bolo. Teraz si už nepamätám, ale niektorých tam strašne pohrýzli,“ ako pokračuje, tvrdo ich potrestali: „No to bolo kriku, to ste nezažili. Nakoniec sme vyšli von, lebo tí psi vás tam mohli aj roztrhať. Bol to dlhý dvor, také nástupisko a jedného, druhého po metri nás postavili vedľa seba. Nechali nás tam stáť do štyroch hodín do rána. Na tom mraze. My sme boli jeden ľad, to všetko na nás mrzlo... vyzliekli nás donaha a robili tzv. filcung. No to bolo niečo hrozné, skutočne, to sa nedá ani povedať. Stojí tam dvanásť nahých premrznutých chlapov, ale nakoniec v tých šatách nemohli nič nájsť, ani tú žiletku, čo mal Jindra Herman v kabáte.“

Žiadosť o milosť od Gustáva Husáka

Z Bratstva sa dostal do tábora Barbora (Vršek), odkiaľ ho po desiatich dňoch previezli na Bory do Plzne, kde si driapaním peria odpykával časť trestu za vylúpenie zásobárne. Neskôr ho presunuli do tábora Vojna v Příbrame, v ktorom vykonával práce v šachte a bol tu do leta 1955, kedy bol prevezený do Ruzyně. Podrobil sa tu pravidelným výsluchom a kontrolám a po troch týždňoch nasledoval presun do Leopoldova, kde strávil rok v izolácii na tzv. nových samotách. V Leopoldove bol do novembra 1963, pričom sa ho nedotkla ani jedna z vĺn udeľovania amnestií, hoci si opakovane podal žiadosť o podmienku. Ako väzeň sa vyučil za zámočníka a zvárača, v zámočníckych dielňach pracoval spolu s Gustávom Husákom, s ktorým istý čas dokonca býval na samotách. Husák mu napísal aj koncept žiadosti o milosť: „...to bolo asi na dvoch papieroch, ale no tak, však on bol právnik. ,Prepíšte si to a pošlite,‘ hovorí. ,Nedávam Vám veľkú nádej, viete, lebo ja tu budem dovtedy kým bude Široký pri moci,‘ povedal. A potom ho dali preč, pustili ho na tú amnestiu. A vidíte, mňa nepustili!“

Prepustený na slobodu

Napokon bol Milan Krajčovič podmienečne prepustený na 10 rokov a nasťahoval sa k rodičom, ktorí v tom čase bývali v Liptovskom Trnovci. Zamestnal sa ako zvárač a asfaltér a pri montážach sa v Mokrom Háji zoznámil so svojou manželkou. Oženil sa a stal sa vedúcim čát asfaltérov, neskôr pracoval v rámci robotníckeho kádra. V roku 1989 prevzal po otcovi funkciu riaditeľa závodu Zemianskych stavieb v Trenčíne a istý čas súkromne podnikal. V roku 1990 bol plne rehabilitovaný a odškodnený: „Bol som odškodnený, avšak to odškodnenie sa nedá prirovnať tomu, ktoré bolo v Českej republike, aj keď sme prakticky boli jedna republika a vyvíjali sme jednu činnosť, a každý z nás bol zodpovedný. Lenže tam tie odmeny pre politických väzňov pochopili inak ako u nás, lebo u nás kričali, že nemajú peniaze, ale mali peniaze na to, aby vyplácali bývalých eštebákov a ďalších, ktorí nás zatvárali. Tej spravodlivosti je u nás veľmi málo, viete.“

Slová na záver...

„Neľutujem, tú cestu som si vybral sám. Inak som spokojný, manželku mám dobrú, deti zdravé a spoznal som veľa dobrých ľudí.“

Príbeh spracovala: Zuzana Kováčová

Vytlačiť