Príbeh pamätníka Milan Kňažko (1945)

„Do roku 1989 každý žil akýsi rozporuplný život. Musel sa pretvarovať, pokiaľ chcel profesijne niečo dosiahnuť, alebo pokiaľ nechcel ísť priamo do väzenia. Bolo to obdobie dennodenných obáv, ponižovania, neslobody.“

  • narodil sa 28. augusta 1945 v Horných Plachtinciach, v okrese Veľký Krtíš;
  • rok po ukončení štúdia priemyselnej školy stavebnej začal študovať na Divadelnej fakulte VŠMÚ, ktorú absolvoval v roku 1968;
  • v rokoch 1968 – 1970 postgraduálne študoval na Medzinárodnej divadelnej akadémii vo francúzskom meste Nancy;
  • po návrate pôsobil v bratislavskom Divadle na korze, v roku 1985 dostal angažmán v Slovenskom národnom divadle, kde pracoval do roku 1990;
  • v období normalizácie sa stal známym a populárnym hercom, avšak vzhľadom na spoločenské i politické pomery, v ňom neustále rástla averzia voči vtedajšiemu zriadeniu;
  • v roku 1989 podpísal petíciu Niekoľko viet, vypracovanú Chartou 77 a obsahujúcu požiadavky občianskej slobody;
  • v októbri 1989 pre nesúhlas s politikou komunistického režimu vrátil titul zaslúžilý umelec;
  • stal sa aktívnym členom politického diania v novembri 1989;
  • bol spoluzakladateľom hnutia Verejnosť proti násiliu (VPN), spoluorganizoval a moderoval masové novembrové mítingy v Bratislave a stal sa tiež členom Koordinačného výboru VPN;
  • politicky aktívnym ostal aj v porevolučnom období.

Milan Kňažko sa narodil 28. augusta 1945 v Horných Plachtinciach, v okrese Veľký Krtíš. Po skončení štúdia priemyselnej školy stavebnej sa v roku 1963 uchádzal o štúdium na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Keďže ho na prvýkrát neprijali, zamestnal sa ako kulisár v Slovenskom národnom divadle. O rok neskôr začal študovať na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení, ktorú absolvoval v roku 1968. Jeho pedagógmi boli také osobnosti slovenského divadelníctva ako Andrej Bagar a Mikuláš Huba. V rokoch 1968 – 1970 postgraduálne študoval na Medzinárodnej divadelnej akadémii vo francúzskom meste Nancy. Po návrate pôsobil v bratislavskom Divadle na korze, ktoré v roku 1971 politickým rozhodnutím zrušili a pričlenili k Novej scéne. V roku 1985 dostal angažmán v Slovenskom národnom divadle, kde pracoval do roku 1990.

Už od detstva bol vychovaný s odmietavým názorom voči komunistickému režimu. Keď mal päť rokov, jeho otca zatkla Štátna bezpečnosť (ŠtB) a vo vykonštruovanom súdnom procese bol odsúdený na trinásť rokov odňatia slobody za „špionáž a rozvracanie socialistického štátu“. „Vo vyšetrovacej väzbe sedel 28 mesiacov, teda viac ako dva roky. Hrozili mu však oveľa vyššie tresty, a to doživotie a trest smrti, ale napokon dostal trinásť rokov, z ktorých si celých sedem odsedel.“ Milan už na základnej škole vyjadroval nesúhlas s totalitnou mocou, ktorá mala taký tvrdý dopad na jeho najbližších. Tento postoj si udržal aj v dospelosti. „Keď v roku 1968 prišla takzvaná Pražská jar na čele s Dubčekom, propagoval sa socializmus s ľudskou tvárou, netušiac, že socializmus nemôže mať ľudskú tvár. Môže byť alebo socializmus, alebo ľudská tvár.“ V tomto období Milan Kňažko usilovne pracoval na budovaní svojej hereckej kariéry. Napriek tomu do komunistickej strany nevstúpil, hoci v prostredí, v ktorom pôsobil, sa to od neho bezprostredne očakávalo. „Zažil som veľmi intenzívny nátlak a vydieranie na spoluprácu s ŠtB. V roku 1975, keď som mal tridsať rokov, veľmi vážne som uvažoval o emigrácii. Nakoniec som sa však vzoprel a povedal som si, že som tu doma. Dôsledkom toho som mal potom niekoľko rokov „zošrotovaný“ pas, služobný aj súkromný. Vždy mi ho obnovovali a dávali, keď sa za mňa minister kultúry Válek1 zaručil, že sa budem slušne správať v zahraničí. Ale bol to silný tlak.“

V období normalizácie sa Kňažko stal známym a populárnym hercom, strnulá a dogmatická politika režimu však mala negatívny odraz aj na poli kultúry, čo v ňom stupňovalo averziu voči vtedajšiemu zriadeniu. „Treba ho skrátka odsúdiť a treba hovoriť všetko to hnusné, ponižujúce, odporné, do čoho nás nakoniec donútili, takže človek sa i dnes musí cítiť zhnusený nad tými spomienkami a tak trošku aj sami nad sebou.“ Jeho averzia voči režimu sa naplno prejavila v roku 1989, keď najskôr podpísal petíciu Niekoľko viet, vypracovanú Chartou 77 a obsahujúcou požiadavky občianskej slobody. To jeho hereckú kariéru ešte väčšmi obmedzilo. V októbri 1989 dokonca pre nesúhlas s politikou komunistického režimu vrátil titul zaslúžilý umelec, čo bol v tom čase ojedinelý čin. „Keď som vrátil titul, tak som definitívne vedel, že pravdepodobne končím aj v divadle, a končím aj s herectvom a so všetkým. Niektorí sa prestali so mnou rozprávať, niektorí naopak. V Prahe na Václavskom námestí ma zastavovali ľudia a objímali ma, akože som Jánošík.“

Aj toto bolo jedným z podnetov, prečo sa stal aktívnym členom politického diania v novembri 1989. Bol spoluzakladateľom hnutia Verejnosť proti násiliu (VPN), spoluorganizoval a moderoval masové novembrové mítingy v Bratislave a stal sa tiež členom Koordinačného výboru VPN. Kľúčové boli najmä prvé demonštrácie, ktoré odštartovali demoláciu komunistického režimu. „Na Hviezdoslavovom námestí som videl okolo tých zelených Antonov, ako sme ich vtedy volali, aj veľa policajných áut, tak som si ešte v duchu hovoril, povedz všetko, čo máš na srdci, pretože pravdepodobne im hovoríš naposledy. Chvalabohu, nebolo to tak ... Ľudia dokázali viac, než by si človek myslel.“ Požiadavky Nežnej revolúcie definovali veľmi jasne: „Slobodné voľby, slobodu ako takú, ako hodnotu, samozrejme, slobodu prejavu, zhromažďovania a škrtnutie článku štyri2, ktorý ochraňoval boľševickú teroristickú bandu.“

Po páde komunistického režimu v roku 1989 bol Milan Kňažko poradcom česko-slovenského prezidenta Václava Havla v Prahe a zároveň poslancom Federálneho zhromaždenia. Ostal naďalej aktívnym v politickom živote. V rokoch 1990 – 1991 bol krátko ministrom bez kresla a neskôr ministrom zahraničných vecí, v rokoch 1992 – 1993 pôsobil ako podpredseda vlády a minister zahraničných vecí Slovenskej republiky. Od marca 1993 do októbra 1998 bol poslancom Národnej rady Slovenskej republiky a v rokoch 1998 – 2002 zastával post ministra kultúry.

Aj dnes hodnotí pád komunistického režimu pozitívne. Je možné slobodne precestovať svet, vyznávať náboženstvo či otvorene vyjadriť svoj názor, avšak súčasnú situáciu opisuje ako výsledok volieb a našich charakterových vlastností. „Ten štyridsaťročný hendikep, ten balvan ešte stále visí na nohe nás všetkých, ktorí sme to zažili. Mladá generácia už je síce iná, ale opäť vyrastá do sveta, ktorý je deformovaný práve tými, ktorí tú olovenú guľu majú stále na nohách.“ Naopak, vyrovnanie sa s totalitnou minulosťou pokladá za nedostatočné. Podľa jeho názoru mal prebehnúť spravodlivý súdny proces s vedúcimi predstaviteľmi režimu. „Ja som navrhoval, aby boli odsúdení tak, ako je to možné v niektorých krajinách, na takých 250 – 300 rokov väzenia, a aby sme ich po troch týždňoch prepustili, aby sme ich omilostili, ale aby prebehol akt spravodlivosti.“ Dnes už je táto „záležitosť“ akoby premlčaná a väčšine ľudí nezáleží na skutočnosti, že bývalí aktívni straníci zastávajú vysoké politické a spoločenské posty. Možnosť zmeny vidí jeden z tribúnov Nežnej revolúcie jedine v aktivite mladej generácie, ktorá musí začať spravovať túto krajinu čestne, demokraticky, zodpovedne a bez korupcie.

Príbeh pamätníka spracovali: Peter Jašek, Martina Fiamová a Jana Speváková.

Poznámky:

  1. Ministrom kultúry Slovenskej socialistickej republiky bol v tom období známy básnik Miroslav Válek.
  2. Išlo o 4. článok Ústavy ČSSR, ktorý garantoval vedúcu úlohu Komunistickej strany Československa v spoločnosti.
Vytlačiť