Príbeh pamätníka Michal Šustek (1936)

Motto: „...dbať na morálnu stránku každého jedného občana. Aby prevládala sociálna stránka a aby si človek vážil človeka. Aby nebol, ako sa hovorí, vlk medzi vlkmi, ale človek s človekom súcitili spolu.“

  • narodil sa 20. augusta 1936 v Leviciach;
  • 1939 sa presťahovali do Hronského Beňadika, rodičia sa nechceli pomaďarčiť;
  • navštevuje Strednú priemyselnú školu v Banskej Štiavnici;
  • zapojený do fungovania saleziánskeho ústavu Don Bosca v Hronskom Beňadiku;
  • apríl 1950 Akcia K - odsunutie saleziánov do prevýchovných táborov v Podolinci;
  • v r. 1948 sa spoznal v Ledniciach s dievčaťom - Hankou, s ktorou sa stretával pri príležitosti prázdnin, kedy navštevoval svoju tetu v Ledniciach;
  • 24.2.1953 bol v Ledniciach počas prechádzky s dievčaťom zatknutý a obvinený z úmyslu zastreliť predsedu KSS v Hronskom Beňadiku a následne ujsť do Rakúska;
  • 24.2.1953 - 14.11.1953 vo väzbe, fyzicky aj psychicky týraný;
  • 25.11.1953 ako mladistvý dostal polovičný trest 3 roky, vzťahovala sa naňho amnestia Antonína Zápotockého, pravdepodobne preto bol prepustený na slobodu ešte pred súdom;
  • v roku 1955 ukončil školu a zamestnal sa ako chemik vo výskumnom ústave v Bratislave;
  • 1955 - 1957 vojenská služba v Brne;
  • 1958 s pomocou matky zohnal miesto bližšie pri rodičoch - v národnom podniku Sandrik, Dolné Hámre (vedúci expedície, od r. 1968 do r. 1986 vedúci referent odbytu);
  • oženil sa v r. 1961, žije s manželkou v Dolných Hámroch;
  • 1986, 1987 zdravotné problémy, trvalý invalidný dôchodok;
  • manželka mu zomrela v roku 2005, odvtedy žije bližšie pri synovi v Žarnovici.

Michal Šustek sa narodil 20. augusta 1936 v Leviciach. Levice patrili k územiu, ktoré bolo po Viedenskej arbitráži odstúpené Maďarsku a keďže jeho otec sa odmietal pomaďarčiť, ako trojročný s rodičmi musel Levice do dvoch dní opustiť. v roku 1939 sa presťahovali do Hronského Beňadika, odkiaľ otec pochádzal. Ako dieťa bol aktívny v športe, venoval sa intenzívne i rôznym kultúrnym aktivitám - hrával v saleziánskej dychovke, navštevoval spevácky a divadelný súbor. S láskou spomína na roky strávené v Oratóriu v Hronskom Beňadiku u saleziánov, ktorí sa naplno venovali výchove a aktivitám mládeže v duchu kresťanskej viery. Obyvateľstvo Beňadiku bolo veľmi nábožne založené a ťažko znášali odsunutie saleziánov v rámci Akcie K v roku 1950, postupnú násilnú ateizáciu a snahy o vytvorenie JRD. „Viete také násilné premeny robiť, zakazovať niečo, to nerobilo dobrú krv. Ono to poznačilo aj tých mladých ľudí, čo sme chodili tam do saleziánskeho ústavu do oratória, kde sme mali, hovorím, možnosti rozvíjať sa. Po tej Akcii K, ktorá prebehla, tam prakticky všetko bolo zlikvidované.“

Rodina matky Michala Šusteka žila na Morave, ďalší jej súrodenci legálne odišli do Rakúska ešte v roku 1930. Rodiny sa často navštevovali, ako dieťa trávil u tety v Ledniciach každé prázdniny. Tu sa v roku 1948 zoznámil s dievčaťom - Hankou, ktorá bola dcéra výrobného riaditeľa vo Frute v Lednici na Morave. Priatelili sa, stretávali sa počas prázdnin: „Tak to môžem povedať, že začala prvá taká iskrička detskej študentskej lásky. Hovorím, to o študentskej láske sa to ešte ani tak nedá hovoriť, ale voľačo sa už vo mne dialo a snažil som sa to priateľstvo nejako nadviazať.“ Jedného dňa, bolo to 24. februára 1953, stretnutie s Hankou malo nečakané a hrozivé následky. V ten deň sa zdôveril chlapcovi od susedov, s ktorým sa kamarátil, o svojej dohodnutej schôdzke s Hankou v parku. Tam pri prechádzke k nemu pristúpil príslušník Štátnej bezpečnosti a zatkol ho z dôvodu, že mu chce prekaziť úmysel zastreliť predsedu Komunistickej strany Slovenska v Hronskom Beňadiku a následne útek za hranice. Bránil sa, že rozhodne takýto úmysel nemá a dokonca ukazoval akceptačný list, ktorý mal u seba - doklad preukazoval, že má 1. marca 1953 nastúpiť do Slovenského ľudového umeleckého kolektívu a teda nebol by preňho problém ostať bez rizika v zahraničí, ak by mal taký úmysel. Nepomohlo a bol odvedený do Břeclavy na pohraničnú stráž, 25. februára prevezený do Znojma a odtiaľ 7. alebo 8. marca si ho prišli prevziať z Banskej Bystrice.

„Najhoršie obdobie, ktoré som prežil, to bola práve táto Banská Bystrica, kde začínali výsluchy. Keď prišli po mňa na celu, býval som sám na cele, dali mi buď kožený pás na oči alebo uterák. Doviedli ma do vyšetrovacej miestnosti, kde som sa hlásil ako väzeň číslo štyridsaťdeväť. Že sa dostavil k výsluchu. Tuná začali sa vypytovať také veci, ktoré som v skutočnosti nespáchal a až som otváral oči. Začalo to tým, že som chcel zastreliť predsedu miestneho výboru komunistickej strany v Hronskom Beňadiku. Následne, že som chcel ujsť do zahraničia. Toto nadväzovalo na organizáciu čo trvali, aby som sa priznal, že som bol členom Bielej légie. A že odtiaľ som dostal tento príkaz. Čo sa absolútne nezakladalo na pravde. Vyšetrujúcemu som povedal, že žiadna organizácia by si medzi seba nezobrala dieťa, ktoré ešte ani plnoleté nie je. Oni toto absolútne neakceptovali.“ Ako šestnásťročný si prešiel fyzickým a psychickým týraním. Prepustili ho 14. novembra 1953, celý ten čas bol sám na cele, kde si nemohol sadnúť, ľahnúť, iba sa prechádzať, stoličku si smel zložiť len počas podávania stravy. Vyšetrovatelia si rôznymi nátlakovými spôsobmi postupne vynucovali priznanie - státie v ľadovej vode, pálenie cigarety na tele, vykrúcanie prstov... Okrem surového zaobchádzania po fyzickej stránke, časom sa prichytil, ako sa sám so sebou na cele rozpráva, cítil sa úplne fyzicky a psychicky rozložený. Neskôr sa priznal ku veciam, ktoré nespáchal a vôbec sa nečuduje aj druhým, keď takto trpeli, že sa ku obvineniam priznali. Duša chlapca bola veľmi kruto poznačená týmto zaobchádzaním, ktoré pramenilo z nezmyselného obvinenia. Chlapec zo susedstva, ktorý konal zo žiarlivosti a vymyslel si obvinenia, vo svojej mladíckej nerozvážnosti si neuvedomil dôsledky svojho konania. O údajných zámeroch povedal svojmu otcovi, ktorý Michala Šusteka išiel oznámiť na bezpečnosť... „No hovorím, nikomu by som to nechcel dopriať, aby takejto mladosti mohol zažiť to, čo som zažil v tom útlom veku ja. Rodičia sa ma potom doma pýtali, či by som mal nejaký taký dojem alebo takú pohnútku stretnúť sa s týmto chlapcom, ktorý zapríčinil práve túto moju strastiplnú cestu. Či by som mu dokázal odpustiť alebo či by som sa chcel s ním stretnúť, no. Vyhľadávať by som ho nechcel, to stretnutie s ním, lebo je pravda, že po takej dlhej dobe človek, neviem, čo by som mu mohol povedať, možno jedine takú výčitku, že si neuvedomil to ako skazí život svojím neuváženým konaním mladému chlapcovi. A že si neuvedomil ani to, že celý ten biľag toho všetkého, že sa bude niesť po celý ten život s ním.“

Zaujímavé bolo, že bol prepustený z krajskej väznice v Banskej Bystrici 14. novembra 1953 a po príchode domov dostal predvolanie na súd, ktorý sa mal konať 25. novembra 1953. Súd prebehol bez svedkov, spomína na strohého a prísneho prokurátora, ktorý okrem detailoch o obvinení z členstva v Bielej légii, pripomínal závažnosť jeho zločinov v súvislosti s vlastníctvom revolveru, ktorý sa však nenašiel pri domovej prehliadke. Bol uznaný vinným a ako mladistvý dostal polovičný trest tri roky, no vzťahovala sa naňho amnestia Antonína Zápotockého, ktorý bol zvolený v marci 1953 za prezidenta po zosnulom prezidentovi Klementovi Gottwaldovi.

Bezpečnosť sa po jeho prepustení pripomínala a žiadala o prerušenie všetkých stykov s Hankou, čo sa stalo prirodzene, keď sa s rodičmi presťahovala do Znojma. Neskôr sa vydala a pracovala ako zdravotná sestra vo Veselí nad Moravou. Roky však zostali v kontakte a vymieňali si korešpondenciu pri príležitosti rôznych sviatkov. Nikdy ani jeden z nich nespomínal rok 1953. Ako chemik sa najskôr v roku 1955 zamestnal vo Výskumnom ústave v Bratislave a neskôr v roku 1958 bližšie pri rodičoch v podniku Sandrik v Dolných Hámroch, kde najprv pôsobil ako vedúci expedície a neskôr ako vedúci referent odbytu. V roku 1961 sa oženil a založil si rodinu, manželka tiež pracovala v podniku Sandrik. Štátna bezpečnosť roky sledovala jeho kroky a pocítil z času na čas, že nemá ten správny kádrový posudok, napríklad keď nemohol pracovať ako odborník na ľudovú tvorbu na Okresnom výbore napriek všetkým predpokladom. Pre vážne zdravotné problémy nastúpil v roku 1987 na invalidný dôchodok. Po smrti pani manželky v roku 2005 žije bližšie pri synovi v Žarnovici.

Cítil potrebu zachovať svedectvo o "dobe temna", hoci na tie časy nerád spomína, spomienky sú stále živé. „Čo sa mňa týka, ja som sa vysporiadal so svojou minulosťou, ovšem, podotýkam, nezabúdam na ňu. Na to sa zabudnúť nedá. Ale idem s rozhľadom človeka dopredu tak, že sledujem udalosti , ktoré sa u nás dejú teraz. Porovnávam, čo môže byť dobré, čo je zlé. A prikláňam sa k tomu, že skutočne v dnešnej dobe by sa malo veľmi, veľmi veľa dbať na morálnu stránku každého jedného občana. Aby prevládala sociálna stránka a aby si človek vážil človeka. Aby nebol, ako sa hovorí, vlk medzi vlkmi, ale človek s človekom súcitil spolu."

Príbeh pamätníka spracovala Mgr. Alexandra Grúňová, 5/2017

Vytlačiť