Príbeh pamätníka Michal Slivka (1923)

„Koľkí mi hovorili: ,Mal si sa prispôsobiť, bol by si mal toto, bol si mal tamto ...? No ja, keby som znova začal žiť, len tak by som robil, ako som robil.“

  • Michal Slivka sa narodil v roku 1923 v Letanovciach;
  • v roku 1942 ukončil dvojročné štúdium na hospodárskej škole v Spišskej Novej Vsi;
  • odpor ku komunistickému režimu v ňom vystupňovalo uväznenie jeho brata Jána, ktorý si odsedel päťročný trest vo väzniciach v Leopoldove a Ilave za to, že bol podľa obžaloby „verný prisluhovač Vatikánu“;
  • v rámci hospodársko-technickej úpravy pôdy mu vymenili jeho pozemky za menej kvalitné, dobytok mu niekoľkokrát vzali, v 60. a 80. rokoch ho šesťkrát vyšetrovali a súdili za vykonštruované trestné činy na súdoch v Spišskej Novej Vsi a Košiciach;
  • jeho syna i dcéru vylúčili zo 4. ročníka štúdia na Univerzite Komenského v Bratislave.

Michal Slivka pochádza z Letanoviec (okres Spišská Nová Ves) z osemčlennej roľníckej rodiny. Jeho otec Ján odišiel v rokoch 1905 a 1907 do Ameriky, kde pracoval ako baník. Po návrate na Slovensko kúpil za zarobené peniaze v Letanovciach pôdu, ktorú obrábal spolu so svojou manželkou Katarínou. Michalov protikomunistický postoj sa začal formovať už v čase, keď navštevoval ľudovú školu a z rozprávania miestneho farára sa dopočul o hrôzach boľševického režimu v sovietskom Rusku. V roku 1942 ukončil dvojročné štúdium na hospodárskej škole v Spišskej Novej Vsi. Uchopenie moci komunistickou stranou vo februári 1948 vnímal s obavami a strachom. Odpor k vládnucemu režimu v ňom vystupňovalo uväznenie jeho brata Jána, ktorý si odsedel päťročný trest vo väzniciach v Leopoldove a Ilave za to, že bol podľa obžaloby „verný prisluhovač Vatikánu“.

Jednotné roľnícke družstvo bolo v Letanovciach založené v roku 1957. Michal Slivka však do neho nevstúpil, hoci ho o výhodách kolektívneho hospodárenia presviedčali rôznymi, aj násilnými spôsobmi: „Mňa zobrali, bola taká čata, mňa zobrali za ruky, za nohy na okres a tam ma držali tri dni a tri noci. Nepripustili ani deti ku mne a hučali do mňa, lebo sa im nepodarilo zlomiť ma.“

Obzvlášť veľkú nedôveru voči kolektivizácii mali dobre hospodáriaci roľníci, preto na nich vyvíjali väčší nátlak „Hovorili, že keď Slivka podpíše, celá dedina podpíše. Toto chceli – zlomiť ma. Keď videli, že som sa nepoddal, aj druhí sa držali ... tí lepší, výkonní roľníci. Tí, čo zle gazdovali, tí naleteli. Sľubovali im – všetko budete mať dobre.“

V rámci hospodársko-technickej úpravy pôdy vymenili Michalovi jeho pozemky za menej kvalitné: „Šesťkrát mi urobili výmenu pôdy. Keď som mal svoje role, tak som namlátil vyše sto metrov zrna. Aj ešte zemiaky k tomu. A ako mi dali výmenu, už som nenamlátil len tridsať metrov.“ Ďalším zo spôsobov nátlaku bolo každoročné zvyšovanie predpísaných povinných dodávok poľnohospodárskych produktov (kontingentov). Michalovi navyše niekoľkokrát vzali dobytok, v 60. až 80. rokoch ho šesťkrát vyšetrovali a súdili za vykonštruované trestné činy na súdoch v Spišskej Novej Vsi a v Košiciach. „Vyvrátil sa elektrický stĺp, prišli, že ja som urobil sabotáž. Horelo, za mnou prišli, že ja som to bol. U suseda horelo, tak ma zavreli na 24 hodín v Novej Vsi. Neviem, kto to podpálil, ale oni, že ja som to bol... Oni takto chceli zničiť človeka.“

Michal dodnes cíti zármutok nad tým, že sa na prenasledovaní jeho rodiny podieľali ľudia, ktorých poznal: „Oni sa vyhovárajú, že to museli robiť – nie je pravda – nemuseli to robiť. Koľkokrát som povedal – zomrieť musíš! Je to smutné, že mi to robili vlastní rodáci. Týchto ľudí stretám v Spišskej Novej Vsi, alebo v Letanovciach... stretávam ich, ale keby len slovíčko povedali ¬ Slivka, odpusť.“

Celá Michalova rodina žila vo veľmi ťažkých podmienkach. V 70. rokoch vylúčili jeho syna Michala Slivku ml. zo 4. ročníka štúdia na Univerzite Komenského v Bratislave. Niektoré dôvody vylúčenia sa dozvedáme zo správy Štátnej bezpečnosti: „[Michal Slivka ml.] v liste otcovi hrubým spôsobom uráža straníckych predstaviteľov a útočí proti socialistickému zriadeniu v ČSSR. Menovite nadáva na I. tajomníka Ústredného výboru KSČ, pre jeho kladné vystúpenie na zjazde poľnohospodárov v Nitre. Slivka toto vystúpenie označuje za negatívne. Ako môžu poľnohospodári tlieskať takému prejavu, v ktorom im I. tajomník pripomína február 1948. Akoby poľnohospodári nevedeli, že vďaka februáru 1948 boli ožobračení o ťažko nadobudnutú pôdu.“ Rovnaký osud ako syna postihol aj jeho dcéru, ktorú vylúčili tiež v 4. ročníku štúdia na ekonomickej škole.

V pokročilom veku bol Michal Slivka prinútený nájsť si zamestnanie ako skladník v Tatrasvite vo Svite pri Poprade. „Zobrali mi pole, že som chorý. Ale nebolo to tak. Musel som nastúpiť do roboty a predstavte si, ja som už mal vyše päťdesiat rokov a teraz znova začínaj robiť.“ Po páde komunistického režimu v roku 1989 začal súkromne hospodáriť na neveľkom poľnohospodárskom majetku, po niekoľkých rokoch však túto prácu pre vysoký vek zanechal. Po zmene režimu sa dočkal i rehabilitácie za vymyslené zločiny, z ktorých ho komunisti obvinili: „No a tí istí sudcovia, ktorí ma súdili v 80. roku, ma v 90. roku rehabilitovali tu, v Spišskej Novej Vsi.“

Príbeh pamätníka spracovali: Jana Speváková a Martina Fiamová.

Vytlačiť