Príbeh pamätníka Michal Hvorecký (1976)

Motto: „O veciach treba hovoriť otvorene, jedine to nás môže posunúť vpred.“

  • narodil sa 29. 12. 1976 v Bratislave;
  • navštevoval Základnú školu na Hubeného ulici;
  • prestup na gymnázium na Grösslingovej ulici;
  • veľký vplyv atmosféry gymnázia na neho i na revolučné udalosti v 1989;
  • zlomové body pri návšteve zahraničia: NDR a Maďarsko;
  • zrážka s autom v novembri 1989 (z vlastnej nepozornosti);
  • opis možností životnej úrovne za socializmu a dnes.

Michal Hvorecký sa narodil 29. decembra 1976 v Bratislave. Pochádzal z vysokoškolsky vzdelanej rodiny. Jeho otec, Jozef Hvorecký, bol vysokoškolským pedagógom v odbore informatiky a matematiky, starý otec, tiež Jozef, bol profesorom ekonómie. Matka, rodená Kirchmayerová bola učiteľkou.

Michal Hvorecký vyrastal v prostredí silnej normalizácie. V školskom prostredí sa mladým ľuďom snažil režim vsugerovať čím majú byť, ako majú myslieť. V rodinnom prostredí však bol vychovávaný veľmi liberálne, vzhľadom na fakt, že jeho rodičia boli členmi komunistickej strany: "U nás sa veľmi kriticky a paradoxne, práve môj otec bol jeden z prvých, ktorý na tlačiarni počas Nežnej revolúcie tlačil rôzne materiály: letáky, časopisy a podobne. V podstate som nemal rodičov, ktorí by boli radikálni straníci alebo by nás vychovávali v podobnom chápaní sveta." Jeho otec sa venoval počítačom, avšak v Československu žiadne neexistovali alebo len vo veľmi primitívnej forme. Povolenie na pracovnú cestu do Spojených štátov amerických musel získať od istých bytových dôverníkov, ktorí s tým nemali nič spoločné. Boli to ľudia so základným vzdelaním, v robotníckych povolaniach, ktorí paradoxne schvaľovali cestu do zahraničia. "Záležalo to od absurdných vecí, napríklad, že ako sa správa k nim, či slušne, či sa stará o kvety..."

Pri získavaní povolenia na dovolenku sa rodina Hvoreckých dostala do bývalého východného Nemecka, vtedajšej Nemeckej demokratickej republike. Šok so stretu s realitou v roku 1987 bol obrovský: "Navštívili sme krajinu, ktorá sa už de facto nachádza v bankrote. Boli tam trojkilometrové rady na benzín, obchody úplne prázdne. Tak sme si predstavovali nejakú Sibír." Ďalší silný zážitok zo zahraničia sa odohral v malom kúpeľnom mestečku pri maďarsko-rakúskych hraniciach. Rodina sa usadila v kempe medzi ďalších návštevníkov. V tom čase sa otvorili hranice medzi Rakúskom a Maďarskom a oni ráno zistili, že v kempe zostali sami. Ľudia tam nechali všetko: autá, spotrebiče, stany.

Po vychodení základnej školy v Krasňanoch Michal Hvorecký nastúpil na gymnázium na Grösslingovej ulici. "Gymnázium na Grösslingovej ulici bol pre mňa ako vstup do nového sveta. My sme tam boli jedenásť, dvanásť roční a naši spolužiaci mali pätnásť, šestnásť rokov. Boli sme jedna takáto trieda mladých ľudí, akože na elitnej škole pre talentované deti." Na gymnáziu vládla veľmi otvorená atmosféra, časť pedagogického zboru bola otvorene antikomunistická. "Istá pani učiteľka nám hovorila, že v Československu bude dobre až v komunizme a ten tu nikdy nebude." Zmienená situácia nebola v československých školách pravidlom. Na gymnáziu sa vytvorilo i študentské hnutie počas Nežnej revolúcie. Atmosféra na škole bola porovnateľná s atmosférou Základnej školy na Hubeného.

Michal Hvorecký mal niekoľko starších bratrancov, s ktorými pri rodinných stretnutiach počúvali Karla Kryla. Spomienky na detstvo sa mu nesú v dvoch líniách: romanticko-nostalgická a na druhej strane uvedomujúc si nebezpečenstvo, ktoré s protirežimným naladením hrozilo. Vo svojej výpovedi spomenul aj incident, ktorý sa odohral na škole v súvislosti s obťažovaním žiakov. V tom období sa uskutočnil jeho prvý stret s políciou. Týmto sa pre neho "prestíž" gymnázia skončila. Škola sa incident snažila ututlať, preto sa o ňom nikde nehovorilo.

Počas novembrových udalostí utrpel Michal Hvorecký zrážku s automobilom. Z nešťastia vyviazol s niekoľkými zraneniami. Vodič ho odviezol do nemocnice, kde istý čas pobudol. Domov ho odviezol ten istý vodič. Matka, uvedomujúc si vážnosť politickej situácie, keď zbadala syna s ďalšími dvomi mužmi pri dverách, situáciu radšej zľahčila: "Moja mama bola presvedčená, že ma priviezli eštebáci a že je zle, a keď som jej povedal, že ma zrazilo auto, tak odpovedala, že ´to je úplne v poriadku, to je vlastne dobré, že ťa iba auto zrazilo´. Vlastne sa tešila, že ma iba zrazilo auto." Táto situácia bola pre jeho rodinu jeden zo zlomov, v ktorom si začali uvedomovať, že sa už asi nebude zasahovať vojensky, ale že prebehne slobodná a demokratická revolúcia.

Michal Hvorecký verí, že práve mladí ľudia v istom zmysle rozhodli revolúciu, že práve pohyb od nich urobil generačnú zmenu. "Ľudia síce nemali rozvinuté politické chápanie sveta, no mali satelity a video, chytali stanice rádia zo zahraničia a začali rozumieť tomu, že sa dá žiť na lepšej životnej úrovni. Človek sa v tej dobe tešil novinkám, pretože tých informácií bolo tak málo, až boli vzácne."

Dnešná angažovanosť mladých podľa Michala Hvoreckého tkvie na internete - vo vlastných blogoch a na sociálnych sieťach. Na svojich cestách sa však stretáva s rôznymi postojmi mladých: "Nemecká mládež je veľmi politicky angažovaná, aj verejne, chodia spolu demonštrovať, štrajkovať. U nás ma slovo štrajk taký negatívny náboj, pritom je to niečo, čo môže hrať naozaj podstatnú rolu v tom, aby ľudia bojovali o svoje práva."

Sám, z titulu svojho povolania spisovateľa, sa snaží motivovať ľudí k politickým vyjadreniam a angažovanosti, nech majú akýkoľvek názor. Otvorenosť v diskusiách sa snaží sám v ľuďoch prebúdzať. Za kľúčový odkaz novembra považuje "politické myslenie mladých a angažovanosť , ktorá zostala, len sa posunula do iných hraníc."

Verí, že ak by to bolo potrebné, mladí by znova vyšli do ulíc. Slovensko považuje za slobodnú krajinu bez cenzúry, demokratickú, pluralitnú, aj keď sa niekedy zdá, že médiá zveličujú a zhoršujú realitu. Slovensko podľa Michala Hvoreckého urobilo za uplynulý čas obrovský krok. Slovenskú spoločnosť považuje za nerovnomerne politicky rozvinutú. Vnímanie národných dejín Slovákmi nazýva "historickou sklerózou", pretože máme problém spomínať na svoju vlastnú históriu. Po dvoch totalitných režimoch, ktorými si naša krajina prešla je povedomie o dejinách prekryté niekoľkými nánosmi, najčastejšie s cieľom prekrúcať dejiny.

Slovensko sa dostáva z pozície čiernej diery do lepšieho svetla, Hvorecký považuje žitie na Slovensku za inšpiratívne a vzrušujúce.

Občianska spoločnosť potrebuje hlasy svojich občanov a ak sa občania nebudú báť hovoriť nahlas, nielen diskutovať na internetových fórach, tak by slovenská spoločnosť mohla, podľa slov Michala Hvoreckého, nájsť rýchlu cestu vpred.

Príbeh pamätníka spracovala: Mgr. Juliana Gubišová, Referát Oral history, 12/2017.

Vytlačiť