Príbeh pamätníka Matej Andráš (1921 - 2012)

„Ja som nikdy nikoho nenútil hlásiť sa za Slováka. Ale ja som proklamoval, že každý má právo hlásiť sa k tomu, čo chce.“

  • Matej Andráš sa narodil 19. septembra 1921 v Ždiari;
  • detstvo prežil na severnom Spiši v goralskom prostredí;
  • v roku 1946 úspešne ukončil štúdium na Právnickej fakulte v Bratislave;
  • v auguste 1945 nastúpil na Ministerstvo zahraničných vecí v Prahe ako referent pre Poľsko;
  • rokoch 1947 – 1950 pôsobil ako prvý československý konzul v Poľsku;
  • po prepustení z ministerstva a vylúčení z komunistickej strany pracoval ako sústružník v Prahe až do roku 1955;
  • po návrate do Bratislavy postupne pôsobil ako vedúci sekretariátu Zväzu slovenských spisovateľov, námestník ministra kultúry SSR Miroslava Válka a ako riaditeľ vydavateľstva Slovenský spisovateľ;
  • od roku 1977 až do odchodu na dôchodok pracoval ako riaditeľ Slovenskej literárnej agentúry;
  • slovensko-poľským vzťahom sa venoval aj na dôchodku;
  • zomrel 5. marca 2012 v Bratislave.

Matej Andráš sa narodil 19. septembra 1921 v Ždiari. „Rodičia boli Gorali a mali dosť náročný život, lebo v prostredí, v ktorom žili, bol tvrdý život.“ Základné vzdelanie získal v ľudových školách v Lendaku a Ždiari, kde býval u starých rodičov. Na víkendy chodieval väčšinou pešo domov. Počas jednej takejto cesty sa dostal aj prvýkrát do kontaktu s problematikou Slovákov, ktorí pripadli v roku 1920 Poľsku: „Ja som išiel pešo zo Ždiaru, bola sobota, k rodičom do kotliny a po ceste ma dobehol konský povoz, na ktorom sedel gazda so svojím synom. Zobrali ma a už sme sa rozprávali. A on sa ma vypytoval, do akej školy chodím, ten gazda. No ale ja som dosť dobre nerozumel, ale vyjasnili sme si, že chodím do slovenskej školy. A on vzdychal, že keby oni mohli chodiť, keby mali slovenskú školu. Ja som teda celkom nerozumel ako to je... No a ako vieme, však Poliaci vychádzali zo zásady, že Gorali sú Poliaci, čiže tie obce začali popoľšťovať. Jednoducho nedali im slovenské školy, ale nútili ich chodiť do poľských.“ V štúdiu ďalej pokračoval v rokoch 1933 – 1941 na Reálnom gymnáziu v Kežmarku, kde sa stretol aj so žiakmi iných národností. Po ukončení Gymnázia v Kežmarku absolvoval v rokoch 1941 – 1946 štúdium na Právnickej fakulte v Bratislave. Po oslobodení východného Slovenska Červenou armádou odišiel do Košíc, kde pracoval v Spravodajskej agentúre Slovenska a kde „chytal zvodky z Moskvy“. „V noci vždycky od dvadsiatej druhej diktovala rozhlasom Moskva správy, tieto som ja zachytával a preložil, takže ráno Národná Obroda, ktorá začala vychádzať v Košiciach, a Slovenský rozhlas v Košiciach mali tieto najnovšie správy z frontov a aj inak z politického života vo svete.“

V auguste 1945 nastúpil na Ministerstvo zahraničných vecí v Prahe do funkcie referenta pre Poľsko. Jeho záujem sa zameral predovšetkým na podpornú činnosť slovenskej menšiny v obciach severného Spiša a Hornej Oravy, ktoré boli v roku 1945 opätovne pripojené k Poľsku a boju za jej národnostné práva. Na jednej zo svojich služobných ciest na slovensko-poľské pohraničie stretol v Spišskej Starej Vsi utečencov z bývalých slovenských obcí: „Z územia Spiša a Oravy utieklo niekoľko tisíc občanov slovenskej národnosti, lebo ich prenasledovali, týrali a vraždili. Však boli vraždy. A práve vtedy, to bol apríl 1946, zhodou okolností ja som prišiel do Spišskej Starej Vsi. Tam boli svieži utečenci z Novej Belej a z týchto území, obcí, kde si jednoducho zúfali naši ľudia a prosili o pomoc. No a na základe týchto materiálov, čo som ja vtedy tam osobne získal a pomocou našich orgánov, tak som zostavil nótu, kde som tieto veci popísal.“ Nótu odovzdali v máji poľskému vyslanectvu v Prahe, avšak odpovede sa dočkali až približne v októbri.
V roku 1947 sa stal prvým konzulom Československej republiky v Poľsku so sídlom v poľskom meste Katovice. Pretože slovenská menšina v Poľsku dovtedy nemala skoro žiadne práva, musel začínať úplne od začiatku. Nebojoval za práva a zlepšenie ich postavenia len na základe oficiálnych kontaktov s poľskými orgánmi štátnej správy, ale známe sú aj jeho časté návštevy priamo na území Spiša a Oravy, kde slovenská menšina žila: „To práveže privádzalo do zúrivosti tú zložku poľskej spoločnosti, ktorá nechcela uznať, že títo ľudia majú právo hlásiť sa za Slovákov. Ja som nikdy nikoho nenútil hlásiť sa za Slováka. Ale ja som proklamoval, že každý má právo hlásiť sa k tomu, čo chce.“

Po návrate do Prahy v septembri 1950 pracoval v Oddelení ľudových demokracií ako referent pre Rumunsko. Napriek tomu, že prešiel previerkou, musel napokon odísť do výroby: „ČKD Sokolovo, Praha Libeň. Tam som robil ako sústružník. No tak viete, ťažko mi je o tom hovoriť, lebo to nielen mňa postihlo, ale horšie mojich najbližších.“

Ako sústružník pracoval až do roku 1955, keď sa mohol konečne vrátiť na Slovensko, do Bratislavy, kde pracoval až do roku 1969 ako vedúci sekretariátu Zväzu slovenských spisovateľov. V roku 1969, na základe naliehania ministra kultúry Miroslava Válka, sa stal jeho prvým námestníkom. V tejto funkcií zotrval iba do roku 1971, kedy musel opustiť ministerstvo kultúry: „Ja som musel odísť z ministerstva, lebo som bol u pápeža. To bol február šesťdesiatdeväť, ja som bol v tej národnej púti na tisícsté výročie smrti svätého Cyrila. No, mne sa veľmi nechcelo ísť na ministerstvo, lebo už som mal svoje skúsenosti z Prahy, ale Miro mi nedal pokoj, lebo on išiel za ministra a nemal tam nikoho. Nakoniec sme sa dohodli. Ja som mu povedal: ,Dobre, ale ja idem do Vatikánu.‘ A on povedal: ,Dobre, choď!‘“ Po odchode z funkcie námestníka ministra kultúry vystriedal viacero zamestnaní. Pôsobil v Ústredí knižnej kultúry, ako riaditeľ vydavateľstva Slovenský spisovateľ a až do odchodu do dôchodku bol riaditeľom Slovenskej literárnej agentúry.

Začiatkom osemdesiatych rokov sa začala jeho rozsiahla publikačná činnosť, cieľom ktorej bolo informovať verejnosť o problémoch Slovákov v Poľsku. Nadviazal preto aj intenzívnu spoluprácu so Spolkom Slovákov v Poľsku a bojoval neustále za národné práva slovenskej menšiny. Slovensko-poľským vzťahom a postaveniu slovenskej menšiny v Poľsku sa venoval až do 5. marca 2012, kedy vo veku deväťdesiat rokov zomrel.

Príbeh pamätníka spracovali: Eduard Laincz a Martina Fiamová

Vytlačiť