Príbeh pamätníka Marián Mráz (1945)

Motto: „Pán Boh nám dal silu, aby sme zmenili to, čo zmeniť môžeme.“

  • Marián Mráz sa narodil 1. februára 1945 v Čároch na Záhorí v rodine roľníka;
  • 1958 – ukončenie Základnej školy v Šaštíne;
  • 1962 – maturoval v Senici;
  • 1962 – Lekárska fakulta v Prahe, vyšetrovanie ŠtB, vyhodenie z univerzity;
  • 1962 – 1964 bol učiteľom na Základnej škole v Sihelnom;
  • od 1962 – pokračovanie v štúdiu na Lekárskej fakulte v Prahe, promócie 26. 6. 1970;
  • 1970 – 1971 – absolvovanie základnej vojenskej služby v Prešove a v Čechách;
  • 1971 -1975 pracoval v Ústi nad Labem;
  • od 1. 3. 1975 na Slovensku, 1975 - 1982 v Žiline, 1982 – 1990 vo Vrútkach;
  • 17. 6. 1990 vysvätený za kňaza po jezuitských tajných štúdiách;
  • 21.06.1999 - docent vo vedeckom odbore Sociálna práca, Trnavská univerzita v Trnave.

Marián Mráz sa narodil 1. februára 1945 v Čároch na Záhorí v rodine roľníka a Imricha Mráza a Štefánie Kovárovej ako piaty syn. Najstarší Teodor zomrel ako jednoročný. „Narodil som sa do rodiny a do rodu, ktorý je veľmi starobylý, niekoľko takých tradičných ústne odovzdávaných správ sme s napätím počúvali, napr. že naši starí otcovia a konkrétne to bol Ján Mráz v období tureckých vojen a pochodu vojsk Jana Sobieskeho na Viedeň. Tak bol vojtom (fojtom), teda starostom a mali prikázané títo starostovia z jednej aj druhej strane Moravy, pretože Čáry ležia už blízko tej čiary, teda hranice aj s Rakúskom aj s Moravou. Tak mali príkaz klásť vatry, aby vojsko mohlo pochodovať aj noci, lebo Viedeň bola vtedy akútne ohrozená." Rodokmeň Mrázovcov siaha do 1560. Dve vetvy boli v Maďarsku, ďalšia vetva spišská, nitrianska. Ich predkovia prišli z českého kráľovstva hájiť záujmy českej koruny alebo českého kráľovstva na územie kde boli colné miesta, napr. aj Šaštín bol významným colným miestom.

Spomienky na detstvo

„Detstvo bolo šťastné, pretože sme vyrastali v kompaktnom spoločenstve. Myslím, že viacgeneračné rodiny a komunikácia so starými a prípadne prastarými rodičmi to bolo vlastne také naše útočište. A samozrejme viacdetná rodina, kde sa človek učí aj pokore aj vzťahom. Ako najmladší som sa musel nejakým spôsobom vyrovnávať s tou dominanciou tých starších, ale aj medzi rovesníkmi... A my sme veľmi veľa utrpeli prvou svetovou vojnou. Tým, že náš starý otec ako 27-ročný padol hneď na začiatku prvej svetovej vojny. A ďalej všetci jeho švagrovia teda dvaja švagrovia plus ešte z druhej vetvy, takže najstarší muž v našej rodine, ktorá bola dosť široká, tak najstarší muž mal 14, 16 rokov na konci vojny. Otec mal 7 a všetky poľné práce a to boli veľmi namáhavé, museli na to najímať ľudí, tak veľmi sme schudobneli v tom období a ostali 3 mladé vdovy. A samozrejme prastarí rodičia, ktorí boli takto obratí o synov... Otec bol roľník. Tým, že bol polosirota a naplno musel robiť, bol veľmi nadaný, ale nemohol do žiadnej školy ísť, lebo mal na starosti prakticky celé hospodárstvo."

O živote otca roľníka

„Otec bol stredný roľník okolo tých 20 hektárov, kde boli ešte potom aj lesy aj lúky. A kone nechcel mať, on nemal ku koňom vzťah, ale mali sme pár volov a asi zo 6 alebo 5-6 kráv. No a plný dvor sliepok a v chlieve ešte boli svinky. Vyžadovalo si to spoluprácu, tak najviac spolupracoval s jeho strýkom, ktorý bol iba niekoľko rokov starší Jarolímom, teda se strýcem Jeromem. A spolu si kúpili potom aj naftový motor a mláťačku. Jeden z tých našich príbuzných Mrázov si dokonca ako prvý kúpil aj traktor. To všetko sa dialo ešte pred združstevňovaním. Stačilo to na dobré živobytie. A nestačilo to na nejaké, našťastie, na nejaké veľké zbohatnutie. Čo bolo pozitívne, že okolo každého sedliaka teda aj okolo otca, žili 2 alebo 3 cigánske rodiny. A títo sedliaci, aj môj otec boli alebo krstní, boli najčastejšie krstnými otcami. Volali ich tí cigáni za krstných, za kmotrov. A vznikol tam veľmi zaujímavý vzťah."

Začiatky kolektivizácie

„Pamätám si ako Marek Čulen rečnil. No a v Kútoch sa mu to nejako nepodarilo, pretože tam naňho začali kričať. Tý húbe. Však ani orat neumíš a ideš nás učiť. No, bola založená komunistická strana, neviem kedy, ale hneď po vojne a v tých prvých voľbách v štyridsiatom šiestom vtedy došlo aj v päťdesiatom roku došlo k tragédii, keď mladí chlapci robili nápisy po stenách a jeden z tých komunistov a veľmi aktívnych Viliam Vajda vybehol s revolverom von a došlo k streľbe a zastrelili ho. Nikto nevedel kto ho zastrelil, to bola celá skupina tých chlapcov a tak došlo k veľkej perzekúcii. Ale to ešte neboli tie štruktúry ZNB úplne, normalizované v úvodzovkách, tak ich hneď po štyridsiatich ôsmich hodinách pustili. A tí chlapci to boli traja z nich. Sa rozhodli utiecť, tak išli za pánom farárom Čiernym sa vyspovedať a rozlúčiť a Rakúsko je na dohľad, vidíme do Zahnova, pomaly ako do okien. Tak cez Zahnov utiekli jeden do Kanady, jeden do Austrálie. Ale čo nasledovalo. Brutálny útok na farára pána Vavrinca Čierneho. Strašne ho dobili a chceli, aby im povedal, čo sa dozvedel. Takže to všetko statočne vydržal a potom ho penzionovali."

Ideologizácia školstva

„To boli veľmi pohnuté časy, pretože vtedy, my sme sa ešte v prvej triede, pred začiatkom vyučovania modlili Otčenáš s pani učiteľkou a bol kríž. No a v päťdesiatom druhom bola tá radikálna zmena. Kríže dolu. A naučili nás spievať Znej pieseň práce vznešená a všetky ostatné budovateľské, ktoré viem doteraz naspamäť. Hej, boli melodické a dobre sa to spievalo, keď sa kričalo a na Záhorí máme radzi zpívaní. No a potom nám dali učiteľku, pretože pani učiteľka Kubovičová bola aj katechétka, tak ju trošku odsunuli stranou. A dali nám učiteľku, ktorá došla so skupinou mladých zväzákov. My sme hovorili Horňáci, pretože pro Záhoráka každý kto je spoza Malých Karpat, už je Horňák. Ale toto boli východniari, jeden sa volal Konšta Dorák, to si pamätám. No zrejme bola milenkou niektorého z nich, pretože bola takmer analfabetom. Ale našťastie si to uvedomovala. A keď začala učiť, po piatich alebo desiatich minútach nevedela, čo robiť, tak sa rozplakala, utiekla z triedy. Tak pre riaditeľa pána Kuboviča to bola taká pomôcka, že sa jej zbavil. Nemusel to vybavovať nejako úradne, ale sama to nejako nechala.

Rok 1953 – smrť Stalina a mena peňazí

„Keď sa stretnem s mojimi rovesníkmi trošku mladšími, tak sa ich pýtam, či si pamätajú smrť Stalina, keď nie, tak viem, že do starého sveta už nezasahujú pamäťou. Áno, keď zomrel Stalin, tak vtedy bol farárom ešte nebohý Anton Suroviak a tak z kostola preniesli katafalk, ktorý býval pri tých pohrebných alebo výročných omšiach z umelého gibsu bola lebka urobená, hnáty a čierny katafalk zakrytý súknom. No tak bez tých hnátov to preniesli potom do školy a tam už stáli pionieri pri tom istom katafalku, ktorý potom sa vrátil do kostola, takže podivuhodná taká symbióza vtedy. Situačná, ktorá vznikla. Nejako sa nás to nedotklo, necítili sme nič, nejaké myslím úľavu alebo pohnútky.

Potom došla zmena peňazí, to bol šok. A dotklo sa to mojej starenky, ktorá šetrila, pretože sme mali tragédiu, v rodine ďalšiu. Moja teta zomrela ako 35-ročná na leukémiu. Ostali 3 siroty, ku ktorým potom tá nová matka jej nechcela dať prístup. Takže niečo sa snažila ušetriť aj z toho úbohého vdovského dôchodku, čo dostávala. A prišla o to pri tej mene peňazí, tak ako mnohí prišli o celé majetky."

Osobné prežívanie krívd

„Pocitovo aj citovo sme boli úplne imúnni, pretože sme v rodine a v celom najbližšom okolí, vrátane teda aj kostola, sa toho veľa nezmenilo, okrem školy. A doma sme žili v podstate, to bolo v roku 1953, veľmi dramaticky a to nás ešte utužilo. Totiž, otec nechcel vstúpiť do družstva. Tak kolektivizácia bola veľmi brutálna 1953-4, 1952 už začalo. Takže tam dostali pár tých sedliačikov menších. Pamätám si, že prvá vec, čo bola, tak prišli si pre mláťačku a pre ten naftový motor. A vzali nám pôdu takmer všetku a vymeriavali to na totálne neúrodných grúňoch, nie grúňoch, tam nemáme, máme rovinu, ale lúkach, to sa volalo mláky. A nasadili kontingent taký, ktorý nebolo možné splniť nijak. Tak vtedy otca vyhlásili za kulaka. A prišlo komando, že nás vysťahujú do pohraničia niekde do oblasti južnej Moravy, ku Znojmu. A potom, ktorýsi z tých miestnych komunistov, keď nás tam videl deti ako sme pobehovali, tak povedal, ale nechajme, Imru má malé dzeci. Nasledovalo kompletné vymetenie domu. Lebo vtedy sa obilie skladovalo na povale. My sme sa tam chodili učiť plávať do obilí, hlavne pšenica a raž. Takto vymietli ešte metlami. Tak neostali kravy, neostalo nám takmer nič na živobytie a prežívali sme vďaka dobrým ľuďom, hlavne teda starí rodičia, mamini a strýc. Ale mama mala vtedy niečo vyše 40 kilo a otec nemal oveľa viac. Takže dotklo sa nás to a to nás tak nejako scelilo, lebo sme vedeli pomenovať tých, ktorí nám to priamo aj spôsobovali. A nevznikla nenávisť, vôbec nie, ale vznikla rezistencia a odpor voči tomu, čo takto brutálne vstupovalo do dediny.

Učiteľky mali sme dobré. Nás nenútili, aspoň nás, lebo u nás bola škola jedna až päť. Od piateho ročníka potom som chodil do Šaštína. A bol pozoruhodný moment, ktorý rád spomínam, pretože prvé, čo nám povedali súdružky učiteľky. Žiaci od teraz budete hovoriť iba po slovensky. No, jak my ríčeme súdružko, to není po slovensky? Teda zahoráčtinu sme si nedali ani si nedáme ani teraz tak akonáhle prídem na Záhorie kdekoľvek, tak vidím, že jazyk nás zdrží a je to naše bohatstvo."

Po maturite do Prahy

Po maturite v Senici (1962) išiel do Prahy na lekársku fakultu. V prvom ročníku štúdia kvôli jednému spolubývajúcemu na internáte, ktorý bol údajne zapletený do nejakej špionáže, tak ich všetkých piatich z izby zobrala ŠtB na vyšetrovanie. Aj Mariána vylúčili zo štúdiá (1962). S pomocou ročníkovej vedúcej napísali odvolanie, ktorého výsledkom bolo, že mohol pokračovať v štúdiách (1964). Medzitým sa stal učiteľom na Základnej škole v Sihelnom na Orave (1962 - 1964).

O konverzii

Marián svoju konverziu prežil až v Prahe. „Nie že by som nejaký bol ateista a to nie, ale proste, keď som prišiel domov, tak som išiel do kostola, ale nejako som vnútorne stratil taký úzky bližší vzťah. To prišlo až po mojej konverzií niekedy v sedemdesiatom, ešte predtým v šesťdesiatom siedmom. O to práve išlo, že bolo treba ako to má Mauriac, že vyzliekanie z detských šiat. Vie, že to určité tradičné, nechcem povedať, že zvykové, muselo prejsť už aj štúdiom a vlastne takým nasávaním rozličných informácií a poznatkov a poznania. Muselo prejsť svojou krízou a u mňa to bola ale aj kríza vzťahu, pretože som mal taký veľmi pekne a zložitý vzťah s dievčinou, ktorá nebola pokrstená a ktorá ma vlastne priviedla ku konverzii. A potom ma opustila a ušla niekde až do Južnej Ameriky, či do Strednej Ameriky... Ale priviedla ma vlastne k viere, že sme o týchto veciach potom začali debatovať a ja som už prežíval tú vnútornú túžbu po tom neznámom a príťažlivom a absolútnom.... Vtedy práve som sa stretol aj s takými osobnosťami ako bol Silvo Krčméry, Vlado Jukl, ktorí ma už nasmerovali k určitým konkrétnym aktivitám a pretože ja som po skončení začal pracovať najprv v Prešove."

Rok 1968

„Som generácia 68. To bol pohyb študentstva. Celoeurópsky. Je otázka odkiaľ vyšla iniciatíva. Ale ja som bol v tom stávkovom alebo výbore vysokoškolskom, chodili sme rečniť do ČKD. Stretávali sme sa, presviedčali starých komunistov o tom, že je potreba demokratizácie a že to, čo nové prichádza, tak to je veľmi vítané nami mladými vtedy. Stávkovali sme skôr tak symbolicky, boli to len také pohotovosti. A do toho prišlo, šesťdesiaty ôsmy teda august. Začiatkom júla alebo v polovici júla prišli z našej kolegiátnej univerzity z vtedajšieho Leningradu študenti. A potom to bola výmena a potom my sme cestovali do Sovietskeho zväzu. Tak som sa dostal do Leningradu, spriatelil som sa vtedy s Alexandrom Šlejkinom, s ktorým si doteraz dopisujeme... A tam sme prežili aj dvadsiaty august a dvadsiatyprvý až do dvadsiateho tretieho. Už boli tranzistory, nebolo možné na rádiu chytiť žiadnu stanicu, tak to bolo rušené, hoci Fínsko je na dohodenie kameňom. Nemali sme informácie... Pamätám si ako rozvešiavali československé vlajky cez Moskvu, rieku, akurát tam prichádzala delegácia. Svoboda si prišiel pre Dubčeka a prvý vlak vôbec, ktorý išiel z Moskvy smerom do Prahy, tak tým prvým vlakom sme sa vracali späť. Búrlivé obdobie potom som prežil tak, že dokonca som stál ako čestná stráž pri rakve Jána Palacha. Ale už som sa potom nezapájal. Otec bol múdry a predvídal to. Nejako mi hovoril, vieš čo, to je mor, ktorý neprejde len tak ľahko. To si ešte musíte počkať."

Aktivity počas štúdiá v Prahe

Študentské časy v Prahe boli bohaté na mnohé aktivity. Keďže rád spieval, stal sa členom študentského zmiešaného zboru Mikrochor, kde spoznal známych spevákov i dirigentov. Cez umelcov sa zoznámil aj s básnikom Vladimírom Holanom. Chodieval aj do kostola svätého Ignáca, bol súčasťou jezuitského komplexu, ktorý prevzala nemocnica a tam chodili na cvičenia. Tam v kostole stretol aj tajného biskupa Petra Dubovského.

Hutyra a Salvatorci

„Tým, že som prežíval konverziu, tak samozrejme že každý konvertita, aspoň je to jeden zo znakov konverzie, že túži po určitej aktivite, teda jednak zdieľať to objavené ako alebo novo objavenú vierou a inú dimenziu života a aj aktívne ju tak ohlasovať určitými formami." Jedným z nich bol aj lazarista, ktorý mal na starosti Svoradov a unikol ŠtB, keď ho odsúdili. Nenastúpil do väzenia a niekoľko rokov sa skrýval a tajne pôsobil po Orave, Spiši a Kysuciach. „Akosi prirodzene a neformálne sa vytvorilo združenie, nadväzovalo na, o tom sme vtedy nevedeli, na združenie bývalých študentov vysokoškolákov slovenských v Prahe, ktorí sa volajú Salvatorci alebo sa volali od samého počiatku a my sme vytvorili akoby úplne náhodou jeho pokračovanie cez pátra Hutyru. Bola spoločná liturgia a po nej vždy veľmi zaujímavé debaty, aj na ostrie noža išlo a vysvetľoval nám vtedy pútavo a otvorene to, čo sme chceli, na čo sme sa pýtali. A potom sme spoločne išli na obed, ktorý platil Ferko Hrabovský, ktorý bol takou dušou, inžinier, takou dušou celého toho spoločenstva a zrejme aj hlavným sponzorom. A jedného dňa, keďže bol poverený Ján Hutyra aj vedením rehole, tak jedného dňa prišiel pomenší muž a predstavil sa ako Peter Dubovský. Hneď som sa dozvedel, že je biskupom, tajne vysväteným, ktorý práve vtedy, pretože pracoval ako stavebný robotník v okolí Prahy."

Po promócií

Dňa 26. júna 1970 promoval na lekárskej fakulte v Prahe. Potom išiel pracovať na hygienickú stanicu v Prešove. Po troch mesiacoch začal povinnú vojenskú službu tiež v Prešove. Jeden lekár sa oženil do Prešova ale vojenčinu mal v Čechách a tak sa dohodli, že dajú žiadosť, aby si menili miesta. „Po polroku sme sa vymenili a ja som prišiel do zaujímavých pomerov, pretože to bolo už po šesťdesiatom ôsmom a prebiehalo ešte preskupovanie vojsk vtedy. Vtedajšie kasárne tejto posádky, do ktorej som prišiel, zaujali sovietske vojská a posádku dali na opustenú šachtu. Tak tam som prišiel pracovať ako lekár. Mám na to jedinečné spomienky a celkom také príjemné v tom prostredí, ktoré bolo. Ale to už som chodieval do kostola a neďaleko je Osek, najznámejší cisterciátsky komplex v Čechách aj najstarší, kde boli kedysi aj sústredení kňazi po likvidácii reholí...Tam som sa stretol práve úplne náhodou s jedným lekárom, ktorý mal za manželku Slovenku a pracoval v železničnej nemocnici v Ústí nad Labem, dokonca tam bol riaditeľom a tak ten mi nejako navrhol, že by som mohol ísť pracovať k nim. Tak som si tam dal žiadosť a tak som sa dostal do železničnej nemocnice v Ústí nad Labem."

Pre Mariána to bola taká ďalšia etapa jeho konverzie, pretože Silvo Krčméry ho zoznámil s biskupom Karlom Očenáškom v Trmiciach, čo je okrajová štvrť Ústí. Bola to oblasť vyľudnená kvôli povrchovým baniam. Biskup mal na starosti 8 alebo 9 zaniknutých farností ešte oficiálne vedených s pôvodným nemeckým obyvateľstvom. „Tak som tam chodieval a bolo to zaujímavé. Do auta a sme dali zvon, mali asi taký 7-8 kilový a liturgické potreby a na dve-tri každú nedeľu okrem Trmic išiel, lebo nechcel byť posledným kňazom v tej farnosti, ktorý tam prestal slúžiť liturgiu. Zazvonil som na zvon, prišli pár ženičiek, z toho boli 4 Slovenky a dve-tri Nemky."

Previerky počas normalizácie

Potom keď začal pracovať ako lekár v Ústí nad Labem (1971), to už boli tie previerky. „Tak som nevedel ako to napísať a dostal som to vo sne. Kompletný text, ktorý som potom napísal a mám ho doteraz odložený. A dokonca mi ho aj vrátili v tom spise, čo mal zamestnávať. A pokiaľ to môžem trošku citovať, napísal som to po česky, že rok 1968 som prijal s nádejou. Obsadenie Československa vojskami Varšavskej zmluvy ma naplnilo smútkom a toto viem doslova "myslím, že z hlediska třídně mocenského, z hlediska Sovietského svazu a jeho třídně mocenské politiky byl vstup vojsk nevyhnutný i když táto forma mezinárodních styku je méně obvyklá""

Návrat na Slovensko 1. marca 1975

V Žiline najprv býval na poliklinike a začal chodiť do kostola. „Tam nás stihol taký prvý vážnejší kontakt s ŠtB. Keďže páter Povala nemal žiadne povolenie vykonávať pastoráciu a samozrejme maril dozor nad cirkvami, tak ho jedného dňa zadržali. Vypratali mu byt, vzali dokonca aj čo mali ešte rodinné cennosti a nás pekne, tam sme sa stretli s Adolfom, Jankom Čechom a s Adolfom Böhmom, to bol brat potom toho neskoršieho generálneho prokurátora. Viacerí na vypočúvanie. V miestnosti nás vypočúval Kysučan z Ochodnice, veľmi jednoduchý človek, ktorý používal aj také vyhrážky, nie síce brutálne, ale, no a mal to veľmi veľké poprsie Félixa ako hlavného čekistu, okrem Lenina a iných tých komunistických svätých. A išlo predovšetkým do akej miery sme napojení na pátra Povalu, aké aktivity vykonávame, čo robíme a s takou vyhrážkou, že keď to neprestaneme, tak budeme mať väčšie problémy. Cez Olinku Čechovú, ktorá je známa lekárka detská, dlhoročná v Žiline a je švagrinou Ladislava Záborského, maliara, som sa zoznámil s celým okruhom takých veľmi aktívnych ľudí. A hlavne sme sa sústredili na opisovanie aktuálnych článkov."

Prenášanie náboženskej literatúry

„A vytvorili sme taký tím už v podstate aj okolo Janka Ďuricu, ktorý bol v Turanoch a neskôr vo Vrútkach. A začalo sa systematicky prenos literatúry a kontakt s Poľskom. Edko Ďaďo, ktorý bol vtedy mladý chlapec stredoškolák, bol zvlášť aktívny aj presvedčil svojho otca, že keď tie knihy nemáme kde ukrývať, tak jeho otec sám z vlastnej iniciatívy vykopal v ich obývačke prakticky skrytú miestnosť, kde tie knihy čakali na distribúciu."

Aktivity cez Poľsko

„Vrátim sa ešte do toho Poľska, keďže Silvo vedel, že mám kontakty s Poľskom, aj Vlado Jukl, tak jeden deň zrazu prišla zvesť, že Silva zadržala ŠtB, neviem koľko dní vtedy bol zadržaný a neviem teraz presne či Vlado Jukl alebo niekto iný mi povedal, vieš čo, túto zvesť musíš dať kardinálovi Wojtylovi. A tak mi napísali lístok a išiel som do Krakova, najprv k pani Wande Póltavskej, ona veľmi rýchlo zariadila, že sme šli do rezidencie a tam ma prijal a chvíľu sme pohovorili a odovzdal som mu ten lístok a potom som sa vrátil. To bolo moje prvé stretnutie, také osobné s Karolom Wojtylom."

O aktivitách protikomunistického odboja

„Naše protikomunistické zameranie bolo predovšetkým zameranie na zachovanie a obnovu viery, pretože komunizmus neobstojí tam, kde je viera. Žiadny izmus ani žiadna totalita. Spočíva to predovšetkým v strate viery a v určitom nihilizme a v hľadaní ľahšej cesty k zbohatnutiu a blahobytu.

Vo Vrútkach od roku 1982

„Vo Vrútkach sa diali veľké veci, pretože tam bol dlhý stôl a cyklostyl niekde zohnali a tam sa cyklostylovali materiály, ktoré potom distribuovali do krúžkov a chodili sme okolo stola. Každý si vzal povedzme tých 20 kopií, ktoré cyklostyl urobil, 20 rovnakých strán a šiesti sme chodili okolo toho stola a kládli sme tie naše strany postupne až z toho bola kniha. Takže bolo to cítiť aj v tej farnosti, určite aj takáto obeta a nazvime to dnes obetou, i keď to vtedy bolo také samozrejmé.

Ja som pracoval tu ako lekár železničný, pretože po smrti môjho predchodcu, keďže som tu vo Vrútkach už predtým pracoval ako na zastupovaní, tak potom sa ma spýtal ten náš vedúci kolega či by som nešiel do Vrútok, lebo som začal mať problémy v Žiline už s eštebákmi stále väčšie a väčšie. A ako som už spomenul, že aj predseda strany Lacko Dirnbach pribehol za mnou, hovorí, idú po Tebe, daj si pozor. Takže opravdu to tak prihorievalo už kde som sa pohol tam som nejako cítil že, že niekto ma sleduje a v tých Vrútkach sa mi to zdalo bezpečnejšie."

Povolanie

Vtedy sme počúvali duchovné cvičenia od veľkých majstrov, ešte mám niekde tie pásky. A pamätám si, že práve tam ma oslovilo. Už neviem to presne. Ale kde teda bol taký apel, že čo chceš vlastne so životom urobiť. A duchovné cvičenia sú v rozhodovaní. To nie sú reflexie len, ale predovšetkým majú byť o voľbe. A tak vtedy som začal o tom uvažovať a zdelil som to môjmu spovedníkovi Petrovi Dubovskému. A on povedal, vieš čo, Marián, ešte počkaj. No a o rok mi povedal, pripomeň mi to o rok a rok povedal, ešte počkaj. A tak nejako potom sme sa dohodli že, že som podal žiadosť. A absolvoval som tie exáminy skúšobné u štyroch, medziiným aj u biskupa Korca."

O tajných štúdiách teológie

„Tí, čo nám prednášali a čo nás učili, tak boli natoľko kvalitní aj ľudskí, že to nebolo štúdium, že by sme sa triasli pred skúškami a pod. Áno, ale bolo to štúdium, kde som sa zaujímal, oslovila ma vtedy, pamätám si, veľmi máriológia. Práveže ten ženský prvok, ktorý tak veľmi chýba svetu. Aj v politike, ale aj v prijatí, v tej binárnej opozícii vo vzťahu muža ženy. Preto som sa potom špecializoval aj na to a prednášam to teraz psychológom v štvrtom ročníku, problematiku vzťahov muža a ženy od samého vlastne počiatku ako ten vzťah môže vzniknúť, aké má limitácie, je to veľmi zaujímavé. A bez akosi vhĺbenia sa do antropológie, ktorá nám otvára postupne tajomstvá človeka, tak nezískame alebo neobjavíme potom človeka ako osobu a osobnosť. A v podstate o to ide aj v pastorácii a pastorálnej teológii. Vidieť človeka v jeho jedinečnosti, neopakovateľnosti a nádhere ako ho Boh chcel a ako ho chce mať."

Vysvätený v roku 1990

„To bolo 17. júna 1990. A hneď o týždeň potom som mal primície v Čároch. Začal som zase inú životnú cestu už v treťom, štvrtom povolaní, ktoré som takto vystriedal vo svojom živote a ešte ma čakalo potom byť antropológom, byť teológom, nakoniec pracovať aj vedecky, čo ma zaujalo a zaujíma aj teraz."

Posolstvo súčasnosti i budúcnosti

„Čo je to viera, ktorá nás nesie? Nádherný príklad som našiel v knihe Benedikta, vlastne ešte kardinála Ratzingera. Opisuje tam stroskotanie plachetnice. Malej. A misionár, ktorý sa mal doplaviť niekde na misijné územie je priviazaný k brvnu, pretože sa museli priväzovať, aby ich nespláchli vlny. A teraz pozerá hore do neba. A modlí sa. Pane, nado mnou je nekonečná výšava, nebo, podo mnou sú hlbiny a nesie ma iba tento kus dreva. A to je viera. Nádherný príklad, že vždy nás ponesie, a že tie brvná môžeme dať dohromady a utvoríme z toho plť. A prípadne aj loď. Preto je obraz Cirkvi aj ako lode cez búrlivé vlny. To je spoločenstvo, ktoré je nielen funkčné. To je communio ecclesiae. Kľúčový termín Vatikánskeho koncilu, ktorý zanedbávame. My používame termín sviatosť oltárna, ale nehovoríme o tom, že to je spoločenstvo okolo Zmŕtvychvstalého. Ohlasujeme viac etiku. A zabúdame na kerygmu. Ľudí zaujíma predovšetkým nádej. Vedia, že sú smrteľní, boja sa smrti, čím sú starší, tým viac sa ako keby približovala smrť, ktorá je stále za dverami. A zabúdame, že my v krste sme dostali znak v Ježišovi Kristovi. To sú obrazy, to sú metafory, ale predovšetkým nádej, že sme nesmrteľní, že smrť je len prechodom do niečoho, čo ani oko nevidelo ani ucho nepočulo. My sme povinní toto im zvestovať a darovať. A nemať to iba v sebe... Pokiaľ nevyriešime vnútro človeka, nedáme mu nádej, zabezpečenú vierou, tak tieto problémy budú iba narastať. Verím, že sa to podarí a že to je aj na nás, pretože Pán Boh nám dal silu, aby sme zmenili to, čo zmeniť môžeme. A až potom môžeme prijať to, čo zmeniť nemôžeme... Svätý Peter to zhrnul vo svojom liste veľmi jednoducho. Buďte pripravení vydať svedectvo vašej nádeje. A o tom vlastne je toto všetko."

Príbeh pamätníka spracoval: Stanislav Labjak, september 2020.

Vytlačiť