Príbeh pamätníka Mária Olejníková (1927) o Ladislavovi Hanusovi (1907)

Motto: „Spájať kresťanské s kultúrnym a národné s európskym.

  • Mária Olejníková sa narodila 2. februára 1927 v Ružomberku. Spomína na Hanusa;
  • Ladislav Hanus sa narodil 26. februára 1907 v Liptovskom Svätom Mikuláši;
  • Hanus učil Olejníkovú na škole, chodila do kostola, kde bol Hanus kaplánom;
  • 1937 - biskup Ján Vojtaššák pozval Hanusa prednášať do kňazského seminára v Spišskej Kapitule, kde pôsobil aj ako profesor i rektor;
  • 1950 - boli zrušené kláštory ako aj bola ukončená činnosť seminára v Spišskej Kapitule;
  • Hanus išiel na faru do Svätej Mary k svojmu spolužiakovi Albínovi Kontríkovi;
  • Rok a pol sa schováva na Kysuciach;
  • 1952 – Hanus bol zatknutý, vyšetrovacia väzba v Žiline;
  • 1954 - bol odsúdený v Prahe na 16 rokov väzenia;
  • 1965 - z väznice Valdice sa dostal na slobodu;
  • Pracoval v Technickom skle v Bratislave ako kurič;
  • 1968 – výkon kňazskej služby v Kvačanoch;
  • Po 6,5 roku je preložený na faru Hybe, kde pôsobil 10 rokov;
  • 1984 - odchádza do dôchodku, býva v Ružomberku;
  • 1987 - obvinený z marenia dozoru štátu nad cirkvami a bol podmienečne odsúdený na dva roky väzenia;
  • Píše rukopisy, ktoré vyšli po roku 1989
  • Je pod dohľadom ŠtB, čo neušlo pozorným očiam Olejníkovej.

Mária Olejníková sa narodila 2. februára 1927 v Ružomberku. Rozpráva o osobnosti Ladislava Hanusa, ktorý sa narodil 26. februára 1907 v Liptovskom Svätom Mikuláši. „Som žiačkou pána profesora Hanusa. Ešte ako dieťa v ľudovej škole, pripravoval ma na prvé sväté prijímanie, u neho som bola na prvej svätej spovedi, na prvom svätom prijímaní a od tých čias, ako prišiel do Ružomberka za kaplána, tak nás učil v škole, a potom to pokračovalo, ja som ochorela, bola som taká slabučká, tak aj s dievčatami, s chlapcami prišiel ma pozrieť."

V Ružomberku chodila do ľudovej školy a ukončila aj meštianku. Na sväté omše chodievala do farského kostola, slúžieval ich tam aj Ladislav Hanus, ktorý bol kaplánom Andreja Hlinku. V roku 1937 biskup Ján Vojtaššák pozval Hanusa prednášať do kňazského seminára v Spišskej Kapitule, kde pôsobil aj ako profesor i rektor. V roku 1950 boli zrušené kláštory ako aj bola ukončená činnosť seminára v Spišskej Kapitule. Štátni zmocnenci kontrolovali celú činnosť biskupstva. Bol zatknutý aj biskup Vojtaššák. A Hanus išiel na faru do Svätej Mary k svojmu spolužiakovi Albínovi Kontríkovi. „Môžeš byť tu, môžeš aj sväté omše slúžiť potajme, keď bude kostol zavretý, tak si odslúžiš sväté omše, tak môžeš tu byť. Ale čo sa stalo, voľakto to vysliedil, tak ho prišli volať pána farára Kontríka, prišli volať v noci, aby išiel zaopatrovať. Ale pán farár Kontrík vraví, no choď ty ako pán profesor Hanus, aby išiel. Tak išiel, ale oni si mysleli, že to je pán farár Kontrík, ale bol to vlastne pán profesor Hanus. Kontríka postrelili do nohy, ale potom však predsa len pán profesor išiel zaopatrovať, ale kým on išiel to bolo. Jeden bol vonku i druhý bol vonku, keď táto streľba začala, ale keď pán profesor Hanus videl, že čo sa robí, tak utiekol cez vŕšky, cez hory utiekol z fary... Istý pán farár ho zaviedol na Kysuce. A tam ho vlastne schovávali rok a pol v rodine Jarabicovcov." V tej rodine bolo veľa detí, volali ho sváčko. Ale ŠtB ho vysliedila. V roku 1952 bol zatknutý, zobrali ho do Žiliny. Roku 1954 mal v Prahe súd s tzv. kolakovičovcami. Špionáž pre Vatikán mu nepreukázali, ale odsúdili ho na 16 rokov väzenia. V Jáchymove bol v špeciálnom tábore L, boli to väčšinou kňazi. Robila sa tam konečná úprava smolinca, uránovej rudy, bola to vysoká koncentrácia rádioaktívneho žiarenia.

Posledné jeho väzenie bolo vo Valdiciach, mal tam číslo 2447. Po návrate z väzenia roku 1965 navštívil Olejníkovcov v Ružomberku. „My sme pílili drevo s manželom vo dvore, no a pes veľmi štekal, no reku kto je pri bráne, však cirkulár išiel, my sme nevedeli, že niekto zvoní alebo čo. Tak sme išli pozrieť obidvaja, že kto, naraz sme jeho zbadali, aj so spoločnosťou, nevedeli sme, kto to je, nuž potom však, keď sme sa popredstavovali, tak bol to doktor Palko Štrauss s manželkou a ona je však rodená Lojdlová, to je Janka Lojdla sestra. Tak potom už sme sa zvítali, tak sme si porozprávali, poplakali, takto to vlastne potom začalo. Ale on pokračoval už, však dlho bol u nás pár hodín a potom pokračovali do Mikuláša na hroby rodičov, tam sú obidvaja pochovaní. Potom sa zas vrátili nazad do Nitry a tam pán Štraus mu vybavil prácu v Bratislave v Technickom skle. Technické sklo, tie závody a robil tam kuriča."

V roku 1968 dostal súhlas na výkon kňazského povolania do obce Kvačany na Liptove. „Prišli sme tam, teraz aj nábytok, ani nič nebolo, tak sme z nášho dali i posteľ i stoličky i pozanášali sme, čo bolo treba. I do kuchyne, kuchyňu sme ako tak to najnutnejšie zariadili, no a tak sme ostali v Kvačanoch, tam sme boli šesť a pol roka, takže tam sme chodievali takto ho opatrovať. Robili sme, čo sa dalo okolo fary, aj tú domácnosť, aj okolo fary, takto sme tam boli šesť a pol roka." Olejníkovej manžel bol kurenár a tak na celej fare urobil ústredné kúrenie. Chodili ho navštevovať mnohí ľudia, aj herec Gusto Valach, biskup Ján Chryzostom Korec, Jozef Zvěřina, český filozof a teológ, Ružena Vacková, Oto Mádr, osobnosť českého katolicizmu, biskup Karel Očenášek, Juraj Chovan, Janko Silan. Jeho celoživotným priateľom bol Jozef Kútnik Šmálov, ktorý bol farárom v Sliačoch, aj tam sa stretávali.

Po šiestich rokoch preložili Hanusa na faru do Hybe, kde pôsobil 10 rokov. „Aj my s ním znova tak ako bolo v Kvačanoch tak bolo aj v Hybiach znova všetko sa to opakovalo, aj tam urobil ústredné kúrenie môj manžel. On mal starosť inú a ja som zase mala hostí a domácnosť a tak to pokračovalo, sestričky chodili rehoľné. Aj mládež ho rada navštevovala."

Hanus na svojich pôsobiskách písal aj svoje diela, ktoré vyšli po roku 1989. Keďže boli obavy, aby pri domových prehliadkach ŠtB rukopisy nenašla, Olejníková ich ukrývala a nevedel o tom ani jej manžel, kde je to skryté. „Tak som to tak schovávala ako je vaňa, bola vaňa murovaná, tu sú dvierka, boli dosť široké. Tuná sa nikto nekúpe, lebo sme mali druhú vaňu, tuná sa nikto nekúpe, idem ja to tu nejako schovať, ale tie dvierka, dvierka môže hocikto otvoriť. Tak ja som to uviazala na tenký špagátik a dala som to do igelitu do jedného, do druhého, tie spisy a strčila som to palicou smerom tam na druhú stranu vane, takže popri tom išla šnúročka, takže nikto nevedel o tom a tam to bolo za všetky roky, štyridsať, alebo koľko rokov to tam bolo".

Roku 1984 išiel Hanus do dôchodku a vrátil sa do Ružomberka a býval 10 rokov v rodine Olejníkových. Keď prišiel Svätý otec Ján Pavol II. na prvú návštevu Československa, išiel do Prahy, aby sa s sním stretol. Mal aj pozvánku od kardinála Tomáška aj prezidenta Havla. Sprevádzal ho kňaz Ján Maga. „Keď prišli domov a ja hovorím ujo, no ako bolo, stretol si sa so Svätým Otcom? V tom mu vypadli slzy a ja som nevedela, prečo plače, ja som si myslela, či sa niečo nestalo nejako nešťastie alebo čo a už kým sa vyplakal a kým chytil dych a mi povedal, ja som so Svätým Otcom vôbec nebol. Prečo? No Jano Maga to tak zariadil, že som s ním nebol, len on bol s ním." Neskôr počas návštevy Ríma sa už ale Hanus stretol so Svätým Otcom.

Roku 1992 dostal Hanus čestný doktorát Univerzity Komenského v Bratislave. „Aj my sme tam boli. Veď sú aj fotografie, všetko. Bola to veľká slávnosť. Krásna slávnosť, všetko tam bolo, aký pán biskup mohol prísť, taký prišiel z celej republiky, aj z Čiech."

Hanusa sledovala aj ŠtB. Olejníkovej pozorným očiam to neušlo. „On bol doma, robil si, písal tú prácu a ja ako som chodila po meste, stále toho istého človeka som tak stretávala, nie v mojej blízkosti, ale takých pár metrov alebo už tak obďaleč. Myslím si, ale čo tento človek, čo sa ja tak s ním stretávam. Až natoľko bolo, že ja som išla, som chcela ísť tak si skrátiť cestu a išla som popri terajšej Letkovej cukrárni a on išiel popri kultúre, tento istý pán a len sa tak stále na mňa bokom pozeral. A ja ako som šla, ale tristo hrmených, tak som zastala s tými taškami dvoma a ja som ostala stáť, on na druhej strane cez cestu a on sa tiež zastavil, ja som sa zastavila, aj on. Tak sme dobrých tri, štyri minútky, päť minút ja som stála. Ja mám kedy, tak sme sa pozerali jeden na druhého. No ale si myslím, ja keď tu budem stáť pol hodiny, neodídem, budeme vidieť, čo sa bude robiť. Ale on už od hanby hádam sa pobral a išiel preč. Nie vedľa mňa ďalej, ale opačným smerom a viacej som ho nevidela."

Sledovanie od susedov. „Tiež prišli a sledovali, nie z ulice, ale dostali sa spoza záhrady a od susedov, nie u nás, ale od susedov spoza drevárne sledovali. Ja som to videla, lebo mal písací stôl takto blízko okna a ja vravím, ujo tam je nejaký pohyb. U susedov nejakí cudzí ľudia. Ja som išla na balkón, vtedy som otvorila dvere na balkóne, keď som videla, že ich vidno, toho istého pána bolo vidno do polovičky. A ja hovorím, a čo vy tam robíte, u susedov? Ste cudzí človek, čo vy tam robíte? Vtedy sa stiahol a schoval, to už som vedela o čo ide, čo sa jedná a potom bolo vidno, ako išli hore, hore záhradou preč."

O sledovaní na Hybiach. „Také cudzie auto, nejaké také zvláštne a bolo vidno ako otvoril okienko, spustil a taký nejaký prístroj položil ku okienku. A bolo smerom ako ku fare. A ja hovorím, nepovedala som nič, potichúčky som vyšla na druhú stranu do jeho izby, tam si klepkal na stroji a ja hovorím, ujo nejaké podozrivé auto ostalo stáť pred farou. No a ja hovorím, poď pozrieť ujo, ale sa neukazuj do okna, len tak spoza záclony pozeraj. A v tom ako on už tak pozeral a ja som takto a on mi hlavou pokýval, že hej a ja v tom som dostala zlosť poriadnu. Ale teraz nech mi každý prepáči to slovo, čo som povedala a ja som odhrnula záclonu, nahla som sa, pozrela som na nich a ja vravím, neviem, či mám to povedať či nie, no nech nás bozajú v riť. A v tom som zastrela záclonu, zavrela som okná, dve tri minútky, už boli preč. No a ja ešte mu ukazujem takto, že aby bol ticho, lebo viem, že keď sa zavrie okno aj tak sa dá odpočúvať, ešte lepšie ako keď je otvorený a ja mu takto ukazujem, aby bol ticho. A ja mu, že aby sme išli ďalej od toho okna. No tak sme išli ďalej, povedal, hlavou krútil, no čo z teba vyvstane. No hej, keď to môže z nich vyvstať, prečo by sme si my mali nechať na hlavu kydať." Raz mal rozpísanú prácu na stole a prišiel neznámy pán a sadol si ku stolíku. „Ja si myslím, no ty si neznámy človek, ja som to chytila, som to zavrela, tie rukopisy. Takto som to zavrela a odložila a on, to môžete nechať tu, veď to môžete tu nechať a on do toho čumel a ja hovorím nie, nech je prázdny stôl Keď ste prišli, do toho nemá kto čo pozerať, tak som to odniesla."

Hanus bol v roku 1987 obvinený z marenia dozoru štátu nad cirkvami a bol podmienečne odsúdený na dva roky väzenia. „Pán farár tunajší vtedy, už je na druhom svete, mu povedal, on ho volal doktorko. Doktorko, veď ty celé dni nemáš čo robiť, veď by si mohol prísť pomáhať spovedať. Ale hej, bez všetkého, povedz, kedy, prídem. No tak dobre, tak sa dohodli, že pred prvým piatkom vždy vo štvrtok príde spovedať do farského kostola. No ja ti pošlem aj auto v určitú hodinu a môžeš prísť spovedať, ja ti auto pošlem, aj ťa potom dovezú. Tak milý pán profesor Hanus určitú hodinu, vždy auto prišlo, tak išiel, už bol poobliekaný, išiel spovedať, tri štyri hodinky vždy bol v tom kostole. Po čase dostal predvolanie do Liptovského Mikuláša, že spovedal bez povolenia. Povedal im: „Ja som nevinný, veď pán farár ma zavolal, tak som išiel pomáhať, prečo by som nešiel pomáhať spovedať, keď môžem." Potom ho predvolali do Banskej Bystrici, kde mu odobrali pas.

Ladislav Hanus zomrel 7. marca 1994 o pol ôsmej večer za prítomnosti Olejníkovej. „Zomrel, bez zastenania, nesťažoval sa nič. Prijal to z rúk Božích. To utrpenie, ktoré dostal." Editor a znalec diela Hanusa profesor Július Paštéka povedal, že Ladislav Hanus je veľkým mysliteľom a inšpirátorom Slovenska aj v dvadsiatom prvom storočí pri vytváraní duchovnej elity, ktorá by bola schopná spájať kresťanské s kultúrnym a národné s európskym. Hanus dokázal vo svojom diele aj ako teológ aj ako filozof, ako teológ oslobodil teológiu z izolácie a otvoril ju plodnému dialógu či už s kresťanským umením aj filozofiou.

Príbeh pamätníka spracoval: Stanislav Labjak, november 2019.

Vytlačiť