Príbeh pamätníka Mária Hupková (1939)

„Moje občianstvo v tejto krajine mi bolo dané od Boha. Ja som sa tu narodila.
Mne ho nemôže nikto zobrať.“

  • narodila sa v roku 1939;
  • pochádza z Bratislavy;
  • po smrti jej otca sa mama opäť vydala;
  • študovala na ekonomickej škole;
  • pracovala v Bojniciach ako osobná referentka, neskôr na štátnej inšpekcii akosti;
  • bola tajomníčkou oddelenia dokumentárnej tvorby v Československej televízii;
  • v auguste 1968 zažila obsadenie budovy ČST vojakmi Varšavskej zmluvy;
  • zážitok strachu, úzkosti a obava z budúcnosti viedli k rozhodnutiu emigrovať;
  • spolu s manželom Ivanom odišli do Austrálie;
  • v ich neprítomnosti ich slovenská justícia odsúdila a v prípade návratu im hrozilo väzenie;
  • Slovensko mohli navštíviť až po Nežnej revolúcii, teda po vyše dvadsiatich rokoch.

Pomery v ČS televízii v období okupácie

Mária Hupková pochádza z Bratislavy. Jej rodina je niekoľko generačne bratislavská. V Bratislave vyrastala a v tomto meste aj študovala. Po skončení ekonomickej školy napokon pracovala ako tajomníčka oddelenia dokumentárnej tvorby v ČST. „Stretla som tam veľa tvorivých ľudí. Viem, že sa prebíjali cez veľa ťažkostí, pretože veľa vecí bolo treba povedať medzi riadkami. Ľudia boli akosi vycvičení v tých časoch čítať medzi riadkami, aj počúvať medzi riadkami. Niekedy prišli a povedali, že: ,Joj, takú zaujímavosť som sa dozvedel, takých zaujímavých ľudí som stretol. A neviem ako to urobiť tak, aby mi to pustili do vysielania.‘ Čiže to vedomie toho, že tam sú obmedzenia, že si treba dávať pozor, tam stále bolo. A potom všetky programy boli preberané gremiálkou, na ktorej sa zúčastnili aj zástupcovia kultúrneho oddelenia ÚV a KV, takže nebolo to ľahko cez nich dostať.“
V deň, keď budovu ČST obsadili vojaci Varšavskej zmluvy, bola Mária v práci. „Keď nás obsadili, prišli zo všetkých strán so samopalmi, snažili sme sa s nimi diskutovať, ale potom nás vyhnali. Na druhý deň sme prišli do práce, no naša budova bola obsadená. Takže sme pracovali tak, že sme sa stretávali v kaviarňach a rozdávali sme si denné úlohy. To bolo bežné. Keď nám vrátili po dvoch týždňoch budovu, tak sme teda akože chceli začať pracovať normálne, no bol tam problém zasa s asanáciou, takže sme museli zase odísť na dva, tri dni. A vyzeralo to - taká atmosféra strachu tam bola.“
Mária si živo pamätá ráno v deň príchodu Rusov: „Moja mamička prišla, neviem, šla skoro do práce. Naraz sa vrátila, my sme bývali s nimi, tak nám búchala na dvere. ,Mariena, Mariena, Rusi prišli.‘ A hovorím: ,Ale mami, prosím ťa!‘ ,Naozaj, u Baťu sú.‘ Tak sme vybehli, my sme bývali na rohu, tam, kde bola tá mliekareň, teraz je tam Československá banka. Tak sme vybehli hore a skutočne tam stál tank pred Trojicou okolo Baťu a točilo sa mu delo a strieľal. Jeden chlapec mal bandasku s benzínom a ja som ho zastavila a mu hovorím: ,Čo blázniš!? Však na toto čakajú. Takto rozbili pol Budapešti. To tu rozstrieľajú všetko.‘ A kým som sa s ním rozprávala, moja mama chytila bandasku s benzínom a ušla s ňou domov. Pretože to bolo to, čo oni čakali, preto oni filmovali všetko, čo spustošili. Napríklad búdku regulovčíka, tú vežu, ktorú rozstrieľali, a to všetko fotografovali do bielej knihy, aká bola u nás veľká kontrarevolúcia. Tak to sme sa ešte stihli dozvedieť, než sme odišli. Tak bola to strašná doba.“
Aj po štyridsiatich rokoch spomína na ruských vojakov a atmosféru v meste popisuje takto: „Dvadsiateho druhého augusta sa zhromaždilo na námestí strašne veľa ľudí. Tam boli davy ľudí pred poštou. Penzisti si išli pre penziu a my sme šli normálne do práce, ale ešte k tomu bol aj deň zálohy, pamätám si, takže išli sme si aj pre peniaze. A naraz sa strhla paľba, strieľalo sa do veže Milosrdných bratov a proste ľudia ako vždy v obrane sa posúvajú dozadu, aby si aspoň chrbát ochránili. Keď som sa obzrela, tak za tými veľkými sklenými oknami, ktoré boli na Tatrabanke, tam všade stáli so samopalmi za nami. Tak sme odtiaľ išli preč, no boli všade na strechách. V tom čase sme bývali na Michalskej ulici a helikoptéry veľmi nízko lietali. Samopaly mali namierené - prakticky človek cítil - rovno do nás. Bola to hrozná doba. Ale naše štáby stále ešte pracovali a ja som väčšinou chodila s mojím mužom, keď bol vonku na filmovačke, takže som zažila aj to, keď bolo niekoľko našich štábov, ja si pamätám, ktoré boli zastavené sovietskymi hliadkami. A boli im zobraté kamery a materiály, samozrejme, všetko, a proste nezachádzalo sa s nimi veľmi pekne. Bola to taká nepríjemná doba.“

Rozhodnutie odísť

Poznačení neistotou a obavami z budúcnosti sa Mária so svojím manželom Ivanom a dvomi deťmi rozhodli natrvalo odísť zo Slovenska. Vybrali si Austráliu, aby boli čo najďalej od všetkej úzkosti a neistoty. „Odchádzali sme do Viedne do Rakúska. Našťastie, boli sme zo skupiny neveľa ľudí, ktorí mali doložky platné a mali sme novinárske vycestovacie povolenia na desať rokov. Neobmedzený príchod a odchod. Takže to bolo také jednoduchšie. Nešli sme spolu, ja som išla s deťmi osobitne a môj muž išiel osobitne. Vo Viedni to bolo veľmi rýchlo, za tri týždne sme už boli v Austrálii. A do Austrálie sme išli preto, lebo to bolo ďaleko, dosť ďaleko. Nechceli sme byť nikde blízko, lebo sme neznášali tie sústavné informácie toho, čo sa dialo. Samozrejme, že sme boli veľmi stresovaní. Nemohli sme sa s nikým rozlúčiť. A to bolo také smutné. Totiž dvadsiateho prvého augusta 1968 mala moja mamička päťdesiat rokov. Chystali sme sa na veľkú oslavu. A nakoniec bolo z toho toto. A odišli sme, nemohli sme nič povedať. Nemohli sme sa rozlúčiť, nemohli sme urobiť nič.“

Nový začiatok a Slováci v Austrálii

Po príchode do Austrálie ich austrálske úrady zaradili do tábora. Boli to baraky, ktoré používala americká armáda v druhej svetovej vojne. Boli staré a plné švábov. Aj strava bola pre nich cudzia. Mária s rodinou tu zostali tri mesiace. Vytrvalo sa učili jazyk. Podarilo sa im nájsť prácu v továrni a prenajať si byt. Po určitom čase sa spojili so slovenskými organizáciami pôsobiacimi v Austrálii. Rôznymi aktivitami sa snažili zachovať si slovenskú identitu. V Austrálii žije, podľa posledného sčítania ľudu, okolo dvadsaťtisíc Slovákov. V Sydney je ich asi tritisíc.
„Máme tam kostol, máme veľké stredisko s knižnicou, ktorú by nám hociktorá obec mohla závidieť. A my sme na to pyšní, musím to spomenúť. Sme prví, ktorí sa postarali o to, aby ten majetok, keď nás raz nebude, nepatril cudzím, príde na Slovensko. Stalo nás to veľa námahy, a aj trochu vzdoru, ale bude to tak. Takže zostane to slovenské vždy a je to kus Slovenska. Teraz tam máme mladých, ktorí sa tiež veľmi začínajú zapájať, začíname znovu organizovať školu a ďalší tanečný krúžok, proste s deťmi pracujeme, pretože ak nám deti tam nebudú chodiť, tak to nebude fungovať. Ja viem, že niekto si povie, no čo, išli ste tam, tak buďte Austrálčania. Ja nechcem povedať, že nie sme dobrí Austrálčania, určite, ale to, čo sme si my doniesli z domu, to obohatilo Austráliu. Austrália, keď sme tam prišli bola, ja by som povedala, tak čiastočne zaostalá a dosť špinavá krajina. V dnešnej dobe už je úplne iná. Je veľmi kozmopolitná, niekedy až príliš, ale tá stopa nás Európanov je tam. Tú sme zanechali. A vedia o nás. Takže ja si myslím, že sme urobili veľkú prácu.“
Mária s manželom sa nepovažujú za emigrantov, milujú Slovensko a nikdy naň nezabudli. „My sme skôr utečenci. A my sme, môj muž to tak krásne raz povedal, my sme Slováci, ktorí žijú ďalej.“

Draho zaplatený pokojný život

Každé rozhodnutie človeka niečo prináša a niečo berie. Mária so slzami v očiach a s veľkou námahou hovorí: „Najväčšia strata je rodina. Každý má rodinu. Každý chodí niekam na prázdniny. Toto moje deti nikdy nemali. A potom sme to kompenzovali tak, že mali tety a strýkov, takých istých ako sme my. Ja mám kopu takých adoptovaných všelijakých vnúčat. A aký bol prínos? Kľudný život. Mňa tak najviac vždy trápilo alebo mrzelo toto. Takže tá sloboda a ten pokojný život je draho zaplatený.“

Odkaz pre mládež

„Mladšiu generáciu treba poučovať, naozaj si myslím, že im treba povedať pravdu. Ktosi mi povedal, že píše sa síce história, ale roky normalizácie sú v nej vynechané. A ja som sa ho opýtala: ,No čo, zas ideme gumovať históriu?‘ Lebo my Slováci sme úžasní na toto: zabudneme, vynecháme. Však sa zodpovedajme z toho, čo máme v histórii. Každý národ to robí, veď my sme to nezapríčinili.“
Mária tiež vyzýva a povzbudzuje, aby sme si uvedomili svoju identitu a hodnotu, naučili sa vážiť si seba samých. Vysvetľuje: „Slovenský národ je starý národ a nikdy nemal uznanie alebo prakticky málokedy za to, čo sme a čím sme prispeli, akých sme mali hodnotných ľudí, čo sme dali svetu. Nikto to neocení, lebo my sami to nerobíme.“

Príbeh pamätníka spracovala: Andrea Krajňáková

Vytlačiť